ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a),
zákona bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že žiadateľka si ako pôvodná vlastníčka pozemkov v podiele 1/3 uplatnila svoj reštitučný nárok výlučne k pozemkom parc. č. 1908 a
zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) písomným podaním zo dňa 21.12.
zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom zo dňa 21.12.2004 boli priložené len listinné dôkazy, ktoré mala H. U. v tom čase k dispozícii (o. i. výpis z pozemkovej knihy č. 346 pre katastrálne územie Z. a identifikácia parciel č. 14434, 14435 a 14436 v katastrálnom území Z.). H. U. v návrhu na začatie konania uviedla: „Kúpna zmluva, ktorou boli pozemky prevedené štátu sa v rodinnom archíve nezachovala.
dostupných informácií sú uvedené pozemky v súčasnosti čiastočne zastavané Ekonomickou univerzitou v Bratislave“. Žiadateľka teda pri podávaní návrhu nemala k dispozícii Kúpnu zmluvu zo dňa 01.10.1974, v ktorej bola na strane predávajúcich účastníčkou aj ona vo vzťahu k 1/3 všetkých troch pôvodných parciel 1908, 1909 a 1910 pre katastrálne územie H.. Nedisponovala preto presnými informáciami vo vzťahu k okolnostiam nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným parcelám a spoliehala sa len na údaje z pozemkovej knihy, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázali ako nepresné. Z údajov zapísaných v pozemkovej knihe vyplývalo, že H. U. bola spoluvlastníckou v 1/3 vo vzťahu k pozemkom s parc. č. 1908 a 1910, pričom nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k pozemku s parc. č. 1909 po smrti S. H. sa do pozemkovej knihy nepremietlo. Navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu č. k. 5750/2004, zn. R2-1628/07/1924/12 zo dňa 29.05.2012 potvrdí. Odporca vo vyjadrení zo dňa 15.01.2015 k odvolaniu ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/ uviedol, že jeho právny predchodca (Obvodný pozemkový úrad) sa vyrovnal so všetkými skutočnosťami. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa s odôvodnením odvolania ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/ a naďalej trvá na svojom pôvodnom rozhodnutí. Ďalší účastník 4/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava vo vyjadrení zo dňa 22.01.2015 k odvolaniu ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/ uviedol, že Krajský súd v Bratislave správne vyhodnotil situáciu, že v prípade, ak sa pôvodná žiadateľka H. U., bez ohľadu na vek žiadateľky v čase podania žiadosti, ktorá mala v čase podania nároku 90 rokov, domáhala navrátenia vlastníctva k podielu 1/3 nehnuteľností parc. č. 1908 a 1910 k. ú. H. nie je možné takto uplatnený nárok považovať za dôvodný aj v časti, ktorá vlastnícky prináleží tretím subjektom, v tomto prípade ostatným podielovým spoluvlastníkom. Pôvodná žiadateľka si nárok na navrátenie vlastníctva neuplatnila k celým nehnuteľnostiam, iba k podielu, ktorý pani H. U. vlastnícky patril titulom dedenia. Navrhovateľ vo vyjadrení zo dňa 23.01.2015 k odvolaniu ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/ uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za správny a zákonný, s vyporiadaním sa so skutkovým stavom, správnym právnym posúdením a uvedením právnych noriem, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal. Žiadateľka H. U. doručila písomnú žiadosť odporcovi dňa 21.12.2004, pričom si uplatnila reštitučný nárok ako pôvodný spoluvlastník 1/3 PK parcely č. 1908 a 1910 v k.ú. Z.. Tvrdenie, že žiadateľka H. U. mala takmer 90 rokov a vychádzala z nepresných údajov pozemnoknižných vložiek v danom prípade neobstojí. Žiadateľka mala dostatok času nato, aby si zabezpečila kúpnu zmluvu z 01.10.1974 z archívov. Navrhovateľ sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, že obsah uplatneného nárokuje bez akýchkoľvek pochybností zrejmý, a teda právni nástupcovia H. U. majú nárok iba na taký rozsah reštitučného nároku, aký bol uplatnený ich právnym predchodcom v prekluzívnej lehote. Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhuje navrhovateľ, aby rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že navrhovateľ v návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia bývalého Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. k. 5750/2004 Zn. R2-1628/07/1924/12 zo dňa 29.05.2012 namietal, že v rozhodnutí priznal právo na náhradu za spoluvlastnícke podiely pôvodných vlastníkov, ktoré v žiadosti vôbec spomínané nie sú a z jej obsahu nie je možné takýto úmysel vyvodiť. Správny orgán sa v rozhodnutí pri riešení tejto otázky odvoláva na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 123/2010 zo dňa 30.06.2010, ktorý však
navrhovateľa nemožno v tomto konaní aplikovať. Z obsahu návrhu H. U., právnej predchodkyne navrhovateliek, nie je možné vyvodiť, že si ako dedič uplatnila nárok za spoluvlastnícke podiely po E. O. a S. H.. Žiadateľka veľmi presne a konkrétne špecifikovala jednak výšku spoluvlastníckeho podielu 1/3, ktorý si nárok k nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje (EN p. č. 1908 a p. č. 1910- t.j..J. nárok na parcelu EN p. č. 1909 vôbec neuplatnila. Z uvedeného vyplýva, že ide o okolnosti skutkovo podstatne odlišné, keďže na rozdiel od sťažovateľa dotknutého nálezom ÚS SR, H. U. sa aktívne nedomáhala reštitučného nároku po E. O. a S. H.. S prihliadnutím na uvedené mal navrhovateľ za to, že správny orgán rozhodol nad rámec petitu žiadateľky. Pre prípad, že by sa súd stotožnil s právnym názorom správneho orgánu uviedol argumenty týkajúce sa neexistencie nápadne nevýhodných podmienok pri uzavretí kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd, pre účely odvolacieho konania zistil ako spornú skutkovú otázku vyhodnotenie určitosti prejavu vôle H. v U. v „návrhu na začatie konania o pridelenie náhradných pozemkov, ktorý je opatrený podacou pečiatkou Obvodného pozemkového úradu v Bratislave s dátumom 21.12.2004 a reg. č. 5750/2004. Najvyšší súd konštatuje, že v tomto prípade preskúmanie zákonnosti spočíva v tom, ktorý prístup k výkladu návrhu na začatie konania možno hodnotiť ako adekvátny právnemu rámcu uplatňovania reštitučných žiadostí v správnom konaní.
1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z.
2 zákona č. 503/2003 Z.z. rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu
2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad.
3 zákona č. 503/2003 Z.z. na konanie
odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Slovenský pozemkový fond i Krajský súd v Bratislave aplikovali štandardný postup vychádzajúci z princípu nemo iudex ultra petitum partium kde uplatnený nárok je stotožňovaný s petitom návrhu na začatie konania. Tento prístup sa neuplatňuje v správnom konaní v takom rozsahu ako v súdnom konaní, kde petit tvorí i formulačne osobitnú, oddelenú časť uplatneného nároku, ktorý je totožný s výrokom rozhodnutia. Žiadateľka v návrhu „spomína“ i parcelu č. 1909 „parcely č. 1908 a 1910 spolu s parcelou č. 1909 (táto parcela bola vyčlenená z pozemkovoknižnej vložky č. 346 a zapísaná v č. 472) boli v roku 1971 prečíslované pod položkou výkazu zmien č. 121/71 na parcely č. 14434, 14435, 14436.“ Súčasne v dôkazoch označila identifikáciu parciel č. 14434, 14435, 14436 v katastrálnom území Z., v ktorej je zahrnutá i parcela č. 1909. Senát sa oboznámil i so záverečným článkom č. IV. návrhu zo dňa 20.12.2004, v ktorom H. U. uviedla „na základe uvedených skutočností žiadam Obvodný pozemkový úrad v Bratislave, aby po prehodnotení tejto žiadosti a vykonanom dokazovaní vydal rozhodnutie
2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlatníctva k pozemkom, na základe ktorého mi budú za horeuvedené pozemky poskytnuté náhradné pozemky vo vlastníctve štátu, nachádzajúce sa v Bratislave, a to v primeranej výmere a bonite, v akej boli pôvodné pozemky“. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľa svojim návrhom „zachytila“ a prejavom vôle sa dotkla i parcely č. 1909. Aplikáciou argumentu a contrario je možné zisťovať, prečo by navrhovateľka zmieňovala v návrhu skutočnosti, ohľadne ktorých by nechcela vyvolať účinky začatého konania spojené s návrhom. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na rozdiel medzi dispozičnou zásadou, ktorou je ovládané sporové konanie pred súdmi a vyhľadávacou zásadou, ktorou je ovládané administratívne konanie. V danom prípade obvodný pozemkový úrad správne aplikoval vyhľadávaciu zásadu a ústavne konformný výklad, ktorý aj riadne a podrobne zdôvodnil s ohľadom na osobitný charakter reštitučných vecí. Slovenská republika s cieľom uviesť vlastnícke pomery do súladu s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a najmä dodatkovým protokolom článok 1 (ochrana majetku) prijala sériu reštitučných zákonov. Zvolila pritom právny režim „mäkkého“ návrhového konania, keďže navracať vlastníctvo ex offo by bolo problematické. Pri reštituciách sa uplatňoval princíp administratívne benefícium cohaesionis (dobrodenie súvislosti v prospech reštituenta) s cieľom dosiahnuť navrátenie vlastníctva v celkoch, bez vytvárania zostatkových režimov spoluvlastníctva so štátom. Nález ústavného súdu I. ÚS 123/2010-48 zo dňa 30.06.2010, bod 14., ktorý citoval odporca tento princíp potvrdil ako „navrátenie do širšej rodiny“. Senát najvyššieho súdu dospel k záveru, že uplatnenie uvedených výkladových pravidiel v tomto prípade bolo zákonné. Najvyšší súd zohľadnil skutočnosť, že návrh bol procesný právny úkon adresovaný právnemu predchodcovi odporcu, a preto právny predchodca odporcu (nie Slovenský pozemkový fond) musel vyhodnotiť, či je dostatočne určitý pre priznanie reštitučného nároku. Pokiaľ teda štát v zastúpení odporcom mal za to, že nárok je určitý pre priznanie reštitučného nároku v uvedenom rozsahu, ide v danom prípade o administratívnu prax súladnú s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dodatkový protokol (článok 1 ochrana majetku). Prípadné nejasnosti v prejave vôle sa vykladali na prospech reštituenta, za predpokladu, že ostatné náležitosti nároku boli splnené. V súlade s tým odporca, keď zistil existenciu nároku, priznal ho i v častiach, ktoré boli návrhom zmienené. Tento spôsob výkladu je v reštitučných veciach prípustný, pretože išlo o odstránenie krívd zo strany štátu a štát pri odstránení krívd nejasnosti v určitosti prejavu vôle hodnotí v prospech žiadateľa. Je potrebné zdôrazniť, že iné vady, ako určitosť prejavu vôle neboli namietané. Pokiaľ ide o existenciu tiesne a nápadne nevýhodnych podmienok, tieto boli preskúmavané v skutkovo súvisiacej veci týkajúcej sa uvedených nehnuteľností na Krajskom súde v Bratislave , a to sp. zn. 4Sp/64/2012 vo veci reštitučného nároku E. B., rod. U. v podieli 1/3-ina, s prihliadnutím i na zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 6Sžo/193/2010-89 zo dňa 24.08.2011, ktorý sa zaoberal tiesňou a nápadne nevýhodnými podmienkami a v ktorej Slovenský pozemkový fond následne vzal späť opravný prostriedok. Tieto skutočnosti sú súčasťou administratívneho o spisu a navrhovateľovi boli známe.
2 v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. úspešnému odporcovi a ďalším účastníčkam 1/ 2/ a 3/ vznikol nárok na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia nevyčíslili a vznik iných trov súd z obsahu spisu nezistil (§ 151 ods. 2 O.s.p). Ďalším účastníkom 5/ a 6/ nárok na náhradu trov nevznikol. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.