1, ods. 4 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom neodvedenie dane a poistného
1, ods. 4 Tr. zák., na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie obvineného S. I. sa odmieta. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd rozsudkom z 23. januára 2014, sp. zn. BB-3T/25/2012, uznal obvineného S. I. vinným z pokračovacieho zločinu skrátenia dane a poistného
1, ods. 4 Tr. zák. (v bodoch 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 7/, 10/, 11/, 12/, 14/, 16/, 17/, 18/, 20/, 22/ a 23/) v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom neodvedenie dane a poistného
1, ods. 4 Tr. zák. (v bodoch 6/, 8/, 9/, 13/, 15/, 19/, 21/ a 24/), a to na skutkovom základe tam bližšie uvedenom. Obvinenému bol za to uložený
4 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého bol
2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Tr. zák. súd obvinenému uložil i peňažný trest vo výške 100.000 Eur, pričom pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu mu bol
3 Tr. zák. ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok.
1 Tr. por. bol poškodený (P. V. N. V., I. X, G.) odkázaný na občianske súdne konanie. Proti vyššie citovanému prvostupňovému rozsudku (všetkým jeho výrokom) podal obvinený odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej už len „najvyšší súd“) uznesením z 27. februára 2014, sp. zn. 4 To 5/2014, takým spôsobom, že
1 písm. f/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o náhrade škody. Dňa
názoru obvineného nedostatočným spôsobom vysporiadali oba konajúce súdy. Skutočnosť, že v období ukončenia vyšetrovania mal dvoch obhajcov, z ktorých využil možnosť preštudovania spisu iba jeden, žiadnym spôsobom nesúvisí s tým, že vyšetrovací spis má právo po skončení vyšetrovania preštudovať aj on ako obvinený v rámci realizácie svojho práva na osobnú obhajobu. Taktiež odkaz najvyššieho súdu na možnosť študovať súdny spis od
názoru obvineného tiež i paušálnym odmietnutím ním navrhovaných dôkazov, ktoré nebolo zo strany konajúcich súdov presvedčivo odôvodnené. Postup odvolacieho súdu, ktorý rovnako ako prvostupňový súd vyslovil záver o nadbytočnosti vykonania dôkazov ešte pred ich samotným vykonaním (čím teda hodnotil ešte nevykonané dôkazy v jeho neprospech) považuje za neprípustný a zároveň porušujúci zásadu ústnosti a bezprostrednosti. Ak ide o údajnú nepotrebnosť vykonania znaleckého dokazovania z odvetvia ekonomika, účtovníctvo a ekonomický audit v jeho spoločnostiach, túto odôvodnil odvolací súd okolnosťou, že stav účtovníctva v daných spoločnostiach bol dostatočne preukázaný už existujúcim znaleckým posudkom a vyjadrením znalca. Obvinený má však za to, že vzhľadom k tomu, že výsledky uvedeného znaleckého dokazovania vychádzali len z výsledkov daňových kontrol, ktorých zákonnosť od počiatku namietal, existujú dôvodné pochybnosti aj o úplnosti, jasnosti a správnosti týchto znaleckých posudkov. Nie je pritom možné súhlasiť s tvrdením odvolacieho súdu, že by jeho námietky týkajúce sa dĺžky, rozsahu a výsledku daňových kontrol boli nedôvodné, a to s poukazom na to, že výsledky kontrol neboli podkladom pre ustálenie skutkového stavu (podkladom boli faktúry a daňové priznania ním vystavené). A ako uviedol obvinený v tejto súvislosti ďalej, i odmietnutie jeho návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom preskúmania vierohodnosti svedka S. S. treba považovať za absurdné a účelové, keďže záver o jeho vine v časti obchodovania s euroočkami bol vyvodený najmä z výpovede tohto svedka, ktorý vypovedal neurčito a rozporne, pričom zmenu svojej výpovede vôbec nezdôvodnil. Jeho námietku ohľadne odmietnutia predmetného znaleckého skúmania uzavrel odvolací súd bez vysporiadania sa s tým, čo bolo, resp. mohlo byť motívom zmeny výpovede vyššie menovaného svedka. Nezaujal pritom ani stanovisko k tomu súvisiacemu návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka M. H., ktorý disponoval informáciami o dôvodoch zmeny výpovede svedka S.. Napokon za flagrantné porušenie práva na obhajobu obvinený označil tiež aj odmietnutie návrhu na vykonanie konfrontácie medzi ním a svedkom S. S., keďže takáto konfrontácia je bežne vykonávaná v každej trestnej veci, pokiaľ sú vo výpovediach rozpory. Pokiaľ ide potom o ustanovenie náhradného obhajcu prvostupňovým súdom, týmto bolo
názoru obvineného porušené jeho právo na obhajobu z dôvodu, že na uvedený postup neboli splnené zákonné podmienky. V celom súdnom konaní nebolo z dôvodov na jeho strane zmarené jediné hlavné pojednávanie a tiež i jeho obhajcovia sa zúčastňovali každého hlavného pojednávania. Je síce pravdou, že dňa
jeho názoru o jediný a výlučný dôkaz, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie), okrem už uvádzaného tiež i z dôvodu, že na preskúmanie ich zákonnosti boli podané žaloby, o ktorých nebolo doposiaľ rozhodnuté. Zo spisu pritom nie je ani zrejmé, či sú niektoré z dodatočných platobných výmerov vôbec právoplatné. Len na základe právoplatného dodatočného platobného výmeru je totiž možné konštatovať, že tvrdenia v ňom uvedené sú pravdivé, že daňový subjekt bol povinný daň zaplatiť, príp. že došlo k skráteniu dane v určitom rozsahu. Obvinený tiež v danej súvislosti poznamenal, že tým, že orgány činné v trestnom konaní zaistili doklady, vytvorili stav, kedy daňový subjekt nemohol predkladať uvedené doklady daňovým úradom a tie potom z dôvodu ich nepredloženia vyhotovovali dodatočné platobné výmery. S poukazom na vyššie uvedené, preto
názoru obvineného, závery a rozhodnutia daňových orgánov nemôžu slúžiť ako najpodstatnejší dôkaz pre rozhodnutia súdov a vina musí byť preukázaná v trestnom konaní. A napokon naplnenie dôvodu v zmysle § 369 ods. 3 Tr. por. obvinený vidí v tom, že vo výroku uznesenia odvolacieho súdu absentuje výrok o tom, ako bolo rozhodnuté o jeho odvolaní proti výroku o vine, treste a spôsobe jeho výkonu. Súd o ňom meritórne nerozhodol ani jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 316, § 319, § 321 Tr. por., teda ani odvolanie nezamietol, ani nezrušil rozsudok vo výroku o vine a treste. Odvolací súd je pritom povinný vybaviť odvolanie vo vzťahu ku každému napadnutému výroku samostatne tak, ako to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z
4 Tr. por. prerušil výkon trestu. Na výzvu predsedu senátu súdu prvého stupňa (§ 376 Tr. por.) sa ani jedna zo strán k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že toto je prípustné, bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu, v zákonnej lehote a na príslušnom súde, a že spĺňa tiež i obligatórne obsahové náležitosti dovolania. Okrem toho zistil, že bola splnená aj ďalšia podmienka dovolania, keď obvinený využil právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté. Najvyšší súd však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.). Hneď v úvode je nevyhnutné zdôrazniť tú skutočnosť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších -mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych aplikačných chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť preto striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Čo sa týka pritom viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., k tomu považuje najvyšší súd za dôležité poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda, zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod jednotlivé písmená § 371 ods. 1 Tr. por. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
por. a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c/ Tr. por. alebo zamietne
1 Tr. por. bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Pokiaľ ide konkrétne o podané dovolanie, v súvislosti s tam vytýkanými pochybeniami, podraditeľnými pod niektorý z dovolacích dôvodov uvedených pod písm. c/ alebo písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por., bolo v prvom rade povinnosťou najvyššieho súdu - ešte pred pristúpením k skúmaniu ich samotnej opodstatnenosti - zistiť splnenie zákonnej podmienky zakotvenej v prvej vete § 371 ods. 4 Tr. por. (bez splnenia tejto nie je možné vyššie uvedené dovolacie dôvody úspešne použiť), a teda ich predchádzajúce namietanie najneskôr v odvolacom konaní za predpokladu, že tieto boli obvinenému už v pôvodnom konaní známe. Nakoľko najvyšší súd zistil, že v posudzovanom prípade je potrebné - z dôvodu v podanom dovolaní len zopakovania už skôr obhajobou uplatňovaných námietok - konštatovať splnenie vyššie zmieňovanej zákonnej požiadavky, bolo potrebné v ďalšej fáze pristúpiť ku preskúmaniu ich relevantnosti z pohľadu dotknutých dovolacích dôvodov. K uvedenému je pritom žiaduce tiež podotknúť, že z dovolacieho prieskumu nie je vylúčené ani tvrdenie obvineného, že druhostupňový súd sa mal dopustiť pochybenia, ak v rámci svojho rozhodnutia neuviedol výrok o tom, ako bolo rozhodnuté o jeho odvolaní proti výroku o vine, treste a spôsobe jeho výkonu (čo by mohlo znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a nie dôvodu v § 369 ods. 3 Tr. por., ako sa toho domáha dovolateľ v podanom dovolaní). Je tomu tak preto, že uvedená okolnosť nemohla byť obvineným vytýkaná už v pôvodnom konaní, keďže sa mu stala známou až v (po) jeho závere - po oboznámení sa s napadnutým uznesením odvolacieho súdu, nenapadnuteľným už žiadnym riadnym opravným prostriedkom. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Tr. por.: Vo všeobecnej rovine dovolací súd vo vzťahu k predmetnému dôvodu dovolania hneď v úvode uvádza, že právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu a zabezpečuje „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. a vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pričom garantovaná je aj v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“).
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. V zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu je právo na obhajobu potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, pričom uvedený dovolací dôvod môže byť naplnený len v takom prípade, ak zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné (teda nie akékoľvek resp. každé porušenie práva obvineného na obhajobu zakladá daný dovolací dôvod). Najvyšší súd pritom opakovane upozorňuje v danej súvislosti na skutočnosť, že pod zásadným porušením práva na obhajobu možno rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní k pochybeniu, ktoré malo, resp. mohlo mať vplyv na konečný výsledok tohto konania. Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne okolnosti prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako i vo vzájomných súvislostiach. Obhajobné práva sú zásadne charakterizované v § 34 Tr. por., a pokiaľ ide o obhajovanie prostredníctvom obhajcu, v § 44 Tr. por. ( práva a povinnosti obhajcu). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Tr. por.), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Tr. por.), príp. v konaní o opravnom prostriedku na návrh na vykonanie dôkazu v obsahu rozhodnutia reagovať. Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia
11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania (vedeného z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por.) je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (viď k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7/2011). Porušenie práva na obhajobu, resp. teda naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným oproti tomu, ako to vo veci vykonali príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). Inak povedané, právo na obhajobu nemôže byť porušené tým, že súdy, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., vyhodnotili dôkazy ináč, než je predstava obvineného. Ako už bolo poukazované vyššie (a ako to zároveň judikatúra najvyššieho súdu už chronicky zdôrazňuje), právna úprava dovolania výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam súdov, čo znamená, že v dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania, ako ani posudzovať správnosť, resp. celkovo spôsob hodnotenia jednotlivých dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili, (a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t. j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov urobených súdmi nižšieho stupňa už v dovolacom konaní neprichádza do úvahy, (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Tr. por.). Tak zo znenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Dovolací súd je tak viazaný zisteným konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právne úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Tr. por.). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. V kontexte vyššie uvedených úvah a prezentovaných právnych záverov je potom potrebné hodnotiť v rámci dovolacieho konania vecnú argumentáciu dovolateľa S. I. týkajúcu sa nevykonania (odmietnutia) ním navrhovaných dôkazov na doplnenie dokazovania súdom ako irelevantnú, keďže - ako je zrejmé z obsahu predloženého spisového materiálu - o všetkých návrhoch vyššie menovaného obvineného na doplnenie dôkazov bolo nielen že zákonným spôsobom rozhodnuté (súd prvého stupňa tieto na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23. januára 2014
3 Tr. por. uznesením odmietol vykonať z dôvodu ich nadbytočnosti), ale uvedený postup bol následne aj patrične zdôvodnený, keď Špecializovaný trestný súd rešpektujúc ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. por. v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite, zrozumiteľne a dostatočne podrobne ozrejmil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať jednotlivé obhajobou navrhované dôkazy, s ktorým postupom sa stotožnil aj odvolací súd. Tu nedá zároveň nepodotknúť skutočnosť, že súd prvého stupňa takto postupoval aj v dôsledku predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu (z 30. októbra 2013, sp. zn. 4To 5/2013), v ktorom tento o. i. poukázal na potrebu po vrátení veci konkrétne (nie paušálne), rozhodnúť o všetkých návrhoch obvineného na doplnenie dokazovania, a to po starostlivom zvážení ich dôvodnosti. Dovolací súd teda uzatvára vyššie uvedené konštatovaním, že namietaným postupom konajúcich súdov nedošlo k porušeniu práva na obhajobu, tobôž nie k jeho porušeniu zásadným spôsobom, keď tieto nevyhoveli návrhom obhajoby na doplnenie dokazovania. Je vecou súdov nižšieho stupňa, aké dôkazy v konaní vykonajú a ktoré, aj keď sú procesnou stranou navrhované, naopak nevykonajú. Do toho, aký rozsah vo veci vykonaných dôkazov považovali súdy nižšieho stupňa za dostatočný na vydanie rozhodnutia, resp. dokázanie viny a akými dôkazmi považovali jednotlivé okolnosti za preukázané, dovolací súd nemôže vstupovať, pretože ako už bolo na inom mieste podrobne zdôvodnené (a čo je žiaduce vzhľadom na dovolacie námietky obvineného S. I. opätovne na tomto mieste zdôrazniť), skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. V dovolacom konaní preto nie je ani možné účinne namietať spôsob hodnotenia jednotlivých dôkazov skôr konajúcimi súdmi, ktoré výpovede považovali za dôveryhodné (a naopak), ako vyhodnotili nimi konštatované rozpory a nezrovnalosti, resp. aké závery z vykonaného dokazovania napokon vyvodili. S takýmito námietkami obvinený teda zjavne stojí mimo uplatneného (ako i akéhokoľvek iného uplatniteľného) dovolacieho dôvodu. Ak dovolateľ ďalej odvodzoval porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom tiež s odkazom na to, že mu nebola poskytnutá dostatočná lehota na preštudovanie vyšetrovacieho spisu v prípravnom konaní, i tieto dovolacie výhrady možno hodnotiť ako nedôvodné. Tu treba v prvom rade vo všeobecnosti podotknúť, že niet pochýb o tom, že právo obvineného a jeho obhajcu na preštudovanie vyšetrovacieho spisu pri skončení vyšetrovania (§ 208 Tr. por.) je dôležitou súčasťou práva na obhajobu. Pokiaľ ide však o jeho význam, tento je potrebné vnímať tiež v kontexte vzťahu prípravného konania (definovaného v § 10 ods. 15 Tr. por.) k hlavnému pojednávaniu (resp. súdnemu konaniu), keď na základe úpravy rekodifikovaného Trestného poriadku platí, že dôkazy získané v priebehu vyšetrovania primárne určujú (
úvahy prokurátora) rámec, v ktorom bude trestný čin kladený obvinenému za vinu prejednávaný (na podklade obžaloby) v konaní pred súdom. V naposledy uvedenom konaní je ťažisko dokazovania (§ 278 ods.2 Tr. por.), pričom tu prokurátor nesie dôkazné bremeno. Jedine v súdnom konaní možno uznať obvineného za vinného. Ak ide potom o určenie „primeranej lehoty“ (na využite uvedeného práva, presnejšie na preštudovanie spisu a príp. podanie návrhov na doplnenie vyšetrovania) zo strany konajúceho orgánu činného v trestnom konaní - v prípade, že je obvinený alebo obhajca toho názoru, že policajtom ustanovená lehota na preštudovanie spisu nie je dostatočná (a tento ju na ich žiadosť npredĺži), takéto vyjadrenie dotknutých osôb je potrebné poznamenať do záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu, pričom následne prichádza z ich strany do úvahy využitie postupu v zmysle § 210 Tr. por. (t. j. požiadať prokurátora o preskúmanie postupu policajta). Pokiaľ ide či už o právo obhajoby na preštudovanie vyšetrovacieho spisu v primeranej lehote alebo celkovo o právo na primeraný čas na prípravu obhajoby, tu si treba tiež uvedomiť, že toto je v istom zmysle protichodné k právu na prejednanie veci v primeranej lehote, keď dodržanie oboch je potrebné vždy zvažovať súčasne, (aby boli rešpektované práva obhajoby, no zároveň, aby zo strany tejto nedochádzalo k úmyselnému, či bezdôvodnému odďaľovaniu skončenia vyšetrovania, resp. všeobecne trestného konania). Zatiaľ čo k porušeniu prvého z uvedených práv dochádza zásadne vtedy, ak je „lehota“ príliš krátka, záver o porušení druhého je možné vysloviť, ak je naopak „lehota“ príliš dlhá. Čo je ale pre účely dovolacieho konania najdôležitejšie: Pokiaľ by aj mal najvyšší súd za to, že lehota na preštudovanie vyšetrovacieho spisu (a prípadné podanie návrhov na doplnenie vyšetrovania) poskytnutá obhajobe nebola (vzhľadom na všetky okolnosti prípadu) „primeraná“, nebolo by možné konštatovať naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. (a teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), ak by súd zároveň dospel k názoru, že v rámci neskoršieho súdneho konania mal obvinený (jeho obhajca) dostatok času a možností na prípravu obhajoby (v takom prípade by nerešpektovanie § 208 Tr. por. nemalo vplyv na samotné rozhodnutie, nepoznamenalo by spravodlivosť ďalšieho konania). Neumožnenie obhajobe preštudovať spis na konci vyšetrovania v primeranej lehote v zmysle § 208 Tr. por. môže byť dôvodom pre odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi (do prípravného konania) pri preskúmaní, resp. predbežnom prejednaní obžaloby (§ 241 ods. 1 písm. f/, resp. § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por.), nie je však dôvodom pre vyslovenie porušenia zákona z tohto dôvodu v dovolacom konaní, ak došlo v súdnom konaní v danom smere k „náprave“. Rovnako i ESĽP pri interpretácii čl. 6 ods. 3 písm. b/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“), zaručujúceho obvinenému právo „mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby“, pripúšťa možnosť nápravy v ďalších fázach konania, keď v rámci svojich rozhodnutí opakovane uviedol, že nedostatok času alebo možností k príprave obhajoby v jednej fáze konania je možné napraviť, pokiaľ obhajoba takú možnosť dostane neskôr (viď napr. Serves v. Francúzsko, rozsudok z 20.10.1997, č. 20225/92; resp. Twalib v. Grécko, rozsudok z 9.6.1998, č. 24294/94). Pokiaľ ide potom o preskúmavanú vec, tu najvyšší súd po preštudovaní spisového materiálu zistil, že obvinený, ako i jeho obhajca (obhajcovia) mali v priebehu celého súdneho konania dostatok času a príležitostí zoznámiť sa s obsahom celého spisového materiálu za účelom prípravy obhajoby. Obhajoba mala predovšetkým voľný prístup k spisu, a teda kedykoľvek mohla využiť možnosť do neho nahliadnuť (v konaní pred súdom nie je možné obhajobe právo na nazeranie do spisu odoprieť), pričom bolo vyhovené i jej žiadosti o poskytnutie príslušných fotokópií. Dôležité je tu poznamenať, že obvinený mal od začiatku konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, kladeným mu za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy na doplnenie dokazovania, (o ktorých bolo - ako je uvedené vyššie - aj zákonným spôsobom rozhodnuté), ako i podávať opravné prostriedky. V následnom konaní bolo teda obvinenému plne umožnené uplatnenie jej práv, mohol využívať v celom rozsahu možnosť aktívnej obhajoby, a to či už sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Záverom je potrebné na margo uvedeného uviesť, že vyslovenie akéhokoľvek názoru, či bol alebo nebol obhajobe poskytnutý na konci vyšetrovania dostatočný čas za účelom oboznámenia sa s obsahom získaného spisového materiálu ako i podania návrhov na doplnenia vyšetrovania, považoval pri vyššie zistenom stave dovolací súd za zbytočné. Dôvodom je, že ani prípadne konštatovanému nedostatku v príslušnom smere (posudzujúc rešpektovanie práva na obhajoba v kontexte celého trestného, a najmä potom súdneho konania), by nebolo možné priznať zákonom požadovaný charakter zásadného porušenia práva na obhajobu (čo však konštatovanie dotknutého nedostatku, napriek irelevantnosti takej konštatácie, neznamená). Do tretice, nemožno dať za pravdu dovolateľovi ani pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na obhajobu z dôvodu ustanovenia mu náhradného obhajcu zo strany prvostupňového súdu, za účasti ktorého bolo následne vykonané hlavné pojednávanie dňa 10. januára 2014. Hneď na úvod možno k uvedenému uviesť, že inštitút náhradného obhajcu bol do právneho poriadku zavedený zákonom č. 366/2000 Z. z. (t. j. novelou predchádzajúceho Trestného poriadku) na základe potrieb aplikačnej praxe ako forma prevencie - za účelom zamedzenia nemožnosti vykonať úkony trestného konania z vonkajších dôvodov alebo na základe snáh nesúcich znaky procesnej obštrukcie. Jeho využitím v konkrétnej veci sa potom okrem garancie dodržiavania obhajobných práv obvineného (§ 2 ods. 9 Tr. por.) zabezpečuje zároveň i naplnenie práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote, bez zbytočných prieťahov (§ 2 ods. 7 Tr. por.). Je síce pravda, že obvinený má v prvom rade právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu (zvolený obhajca má prednosť pred ustanoveným obhajcom), ktorý výber musí byť v zásade rešpektovaný, čo je významné najmä z hľadiska existencie vzájomnej dôvery medzi obhajcom a jeho klientom, no uvedené právo nie je absolútnej povahy. Môžu totiž existovať relevantné a dostatočné dôvody - a medzi také patria dôvody zákonom určené pre ustanovenie náhradného obhajcu, ktoré môžu ospravedlniť ustanovenie obhajcu (eventuálne aj) proti vôli obvineného. Ak ide o zákonné predpoklady pre ustanovenie náhradného obhajcu obvinenému v štádiu prebiehajúceho hlavného pojednávania, v zmysle § 42 ods. 1 Tr. por. sa vyžaduje dôvodná obava, že by mohlo byť toto pojednávanie zmarené pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu. Náhradný obhajca môže byť za existencie takejto obavy obvinenému ustanovený popri zvolenom obhajcovi alebo ustanovenom obhajcovi. V zmysle ods. 2 naposledy označeného ustanovenia má náhradný obhajca rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca, na hlavnom pojednávaní ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu (subsidiárne postavenie náhradného obhajcu). Ak ide o tvrdenia dovolateľa, že na ustanovenie náhradného obhajcu v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky s poukazom na skutočnosť, že v priebehu súdneho konania nebol z dôvodov na strane obhajoby zmarený ani jeden termín hlavného pojednávania, k tomu najvyšší súd uvádza - odhliadnuc od toho, že uvedené tvrdenie nie je pravdivé - že v § 42 ods. 1 Tr. por. sa pre ustanovenie náhradného obhajcu nepožaduje zmarenie niektorého z predchádzajúcich nariadených termínov hlavného pojednávania pre neprítomnosť obvineným zvoleného (ustanoveného) obhajcu. Zákon hovorí o tom, že musí byť daná dôvodná obava zo zmarenia nariadeného termínu hlavného pojednávania pre neprítomnosť zvoleného (ustanoveného) obhajcu, pričom táto obava môže, ale nemusí byť vyvolaná predchádzajúcim obštrukčným správaním sa obhajoby. Podmienky naposledy označeného ustanovenia sú splnené napr. aj v prípadoch hroziaceho uplynutia zákonnej lehoty väzby v dôsledku neprítomnosti obvineným zvoleného (ustanoveného) obhajcu. Ak ide potom o posudzovanú vec, tu bol obvinenému S. I. (u ktorého bol z dôvodu jeho vtedajšieho pobytu vo väzbe daný dôvod povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por.) správne a v súlade so zákonom v konaní pred súdom prvého stupňa opatrením z
názoru obvineného k nerešpektovaniu právneho názoru odvolacieho súdu, uvedenému v jeho zrušujúcom uznesení z
por. prichádza do úvahy iba vtedy, ak je odvolanie nedôvodné v celom rozsahu. Ak odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku nedotknutú, pretože na základe tohto, čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe odvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§ 317 ods. 2 Tr. por.), zrušil inú časť napadnutého rozsudku (v posudzovanom prípade výrok o náhrade škody), má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu k odvolacím súdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku (v posudzovanom prípade vo výroku o vine a vo výroku o treste), právne účinky zamietnutia odvolania (§ 319 Tr. por.). Od toho sa potom odvíja právoplatnosť neúspešnou časťou odvolania napadnutého výroku rozsudku
1 písm. b/ bod 3 Tr. por., ktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, toto potom nemôže obvinený úspešne napadnúť dovolaním s odkazom na to, že je chybné, lebo neobsahuje výrok, ktorý sa ho priamo týka (arg. § 369 ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. por. - „že taký výrok nebol urobený“). Ako podpornú argumentáciu je potrebné použiť tiež komparáciu so zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej už len „O.s.p.), teda paralelne v čase dotknutého rozhodnutia účinným predpisom o konaní pred súdmi (o občianskom súdnom konaní), pri problematike rozhodovania o (nedôvodnom, resp. sčasti nedôvodnom) odvolaní.
1 O.s.p. (a rovnako tak i
1 Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016): Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Kým teda v trestnoprocesnom režime sa odvolanie zamieta, v občianskom súdnom konaní sa rozsudok (oproti podanému odvolaniu) potvrdzuje - obsahovo ide o rovnaké rozhodnutie. Podstatné však je, že
O.s.p. (C.S.P.) sa rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (teda odvolanie proti výroku je nedôvodné). Nedôvodnosť odvolania (a tomu zodpovedajúca správnosť rozhodnutia) sa teda viaže na rozsah, vymedzený príslušným (odvolaním neúspešne napadnutým) výrokom rozsudku - v tomto rozsahu sa napadnuté rozhodnutie potvrdí. V prevyšujúcej (dôvodnej) časti, ak ju odvolanie obsahuje, sa dotknutý (vecne nesprávny) výrok zruší (čím sa odvolaniu vyhovie). Trestný poriadok, naopak, pri rozhodovaní o zamietnutí odvolania, nevychádza z jeho (možnej) obmedzenej nedôvodnosti (vo vzťahu k výroku, resp. častí napadnutého rozsudku). Formulácia § 319 Tr. por. (odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné) umožňuje zamietnuť len odvolanie, ktoré je v celom rozsahu nedôvodné - nie odvolanie, ktoré je sčasti aj dôvodné (a teda len sčasti nedôvodné). Naposledy uvedené odvolanie sa však v jeho neúspešnej časti, ako už bolo uvedené vyššie, považuje za zamietnuté, čo vyvoláva právoplatnosť tejto časti odvolania zodpovedajúceho výroku napadnutého rozsudku. Je nevyhnutné poukázať i na materiálny, obsahový aspekt riešenia tohto problému, teda oddelene od „technickej“ konštrukcie výroku rozhodnutia odvolacieho súdu: Možno bez pochybností konštatovať, že odvolací súd sa zaoberal odvolaním v celom jeho rozsahu, teda aj pokiaľ ide o napadnuté výroky, aj pokiaľ ide o uplatnené odvolacie námietky. Ku faktickej ujme obvineného, spočívajúcej v tom, že by nebol preskúmaný výrok o vine alebo výrok o treste (a to v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por., či už z dôvodov, ktoré odvolací súd skúma „ex offo“, alebo na základe odvolacích námietok), nedošlo. Preto je aj z tohto dôvodu potrebné napadnuté rozhodnutie akceptovať (nezrušovať). Čo sa týka odvolateľom predkladaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 28. januára 2014, sp. zn. II. ÚS 177/2012.: Najvyšší súd toto rozhodnutie rešpektuje, podotýka však, že predmetná okolnosť (formulácia výroku rozhodnutia odvolacieho súdu pri čiastočnom vyhovení odvolaniu) nebola primárnym predmetom prieskumu ústavného súdu, nakoľko ústavná sťažnosť smerovala proti vecnému nerozhodnutiu o dovolaní najvyšším súdom (dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné). Nemožno nebrať do úvahy ani kontravótum uplatnené pri rozhodovaní. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, najvyšší súd nerozhoduje po zrušení svojho rozhodnutia v konaní o ústavnej sťažnosti, teda pri viazanosti právnym názorom vysloveným vo vyššie označenom náleze (§ 56 ods. 6 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov, resp. § 362b ods. 1 Tr. por.). Spôsob rozhodovania o odvolaní, pokiaľ ide o formuláciu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ako je prezentovaná vyššie, je vecou dlhodobo zaužívanej a doposiaľ nijako (inak než v uvedenom prípade) nespochybňovanej rozhodovacej praxe súdov v trestnom konaní, a to ako
aktuálne účinného Trestného poriadku, tak aj
Trestného poriadku v znení účinnom pred
1 Tr. por. evidentne nie sú dané (uplatnené dovolacie námietky stoja zjavne mimo nich), a preto dovolanie obvineného s použitím ust. § 382 písm. c/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. V dovolaní dovolateľ navrhol prerušiť nariadený výkon trestu odňatia slobody až do rozhodnutia o podanom dovolaní.
4 Tr. por. minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor môže výkon rozhodnutia, proti ktorému podal dovolanie, odložiť alebo prerušiť až do rozhodnutia. Po podaní dovolania môže tak urobiť aj dovolací súd. Vzhľadom na závery o zrejmom nenaplnení uplatnených dovolacích dôvodov neboli dané zákonné dôvody ani na rozhodnutie o prerušení výkonu trestu tak, ako to navrhoval dovolateľ; osobitné rozhodnutie o tejto otázke sa nevydáva. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.