PC“), dňom 04.04.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2016. Zároveň ju spolu s jej tromi maloletými deťmi umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd uviedol, že podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia
PC v čase vydania napadnutého rozhodnutia, nakoľko rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.). Krajský súd uviedol, že pri svojom rozhodovaní je viazaný dispozičnou zásadou v zmysle § 2501 O.s.p., preto sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľky špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku a podrobne špecifikovanými nižšie, v ktorom táto uviedla, že s rozhodnutím odporcu v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodov uvádzaných v opravnom prostriedku. Poznamenal, že predmetom súdneho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-8-013/2016 zo dňa 04.04.2016, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm.
6 zákona o azyle, v zmysle ktorého cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie SR. Hlavným účelom pri zaistení žiadateľa o udelenie azylu, u ktorého je dôvodná obava, že sa pokúsi o útek, je zabezpečiť jeho prítomnosť a tak ho mať vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej procedúry. Krajský súd mal za to, že u navrhovateľky, vzhľadom na jej predchádzajúce správanie - svojvoľné opustenie pobytového tábora pre žiadateľov o udelenie azylu, možno predpokladať, že bez jej zaistenia by nebolo možno zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu.
názoru krajského súdu sa teda odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľky, ako žiadateľky o udelenie azylu, je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm.
názoru súdu má rovnako vplyv na možnosť využiť iné, menej závažné prostriedky. Pokiaľ sa týka námietky, že odporca
názoru navrhovateľky sa v odôvodnení nevysporiadal s tou skutočnosťou, že disponuje sumou 6.500,- EUR mal krajský súd za to, že danú finančnú hotovosť nemožno pripísať do vlastníctva len navrhovateľke, nakoľko v jej prípade išlo o 5-člennú rodinu (navrhovateľka, jej manžel a tri maloleté deti). V súvislosti s tým poukázal na dikciu ustanovenia § 1 vyhlášky č. 499/2011 Z. z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR, v zmysle ktorej je potrebná suma 56,00 EUR na osobu a deň. V prípade 5-člennej rodiny nemožno túto považovať za dostačujúcu, čo uviedol aj odporca, nakoľko pri matematickom výpočte by túto sumu jej 5-členná rodina minula v priebehu niekoľkých dní (5 členov x 56,-EUR/deň, čo predstavuje 280,-EUR na deň). Táto suma (6.478,40 EUR) by im postačovala na 23 dní (6.478,40 EUR / 280,-EUR)). V danej lehote však nemožno predpokladať ukončenie ich azylovej procedúry, pričom z danej sumy by bolo potrebná odrátať sumu, určenú správnym orgán v prípade postupu
PC (zloženie peňažnej záruky), čím by sa počet dní, na ktoré by im daná suma postačovala, podstatne znížil. Krajský súd mal na základe uvedeného zato, že ani táto odvolacia námietka nebola dôvodná, keďže správny orgán jasne uviedol, že navrhovateľka nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami s čím sa krajský súd stotožňuje, preto zo skutočností zistených odporcom jednoznačne vyplýva, že miernejšie formy zaistenia zo strany odporcu zistené neboli a preto nemohli byť v prípade navrhovateľky ani využité. A aj keď sa odporca bližšie nezaoberal tak ako to namietala navrhovateľka vyššie uvedenou výškou finančných prostriedkov, ktorými disponuje navrhovateľka, daná skutočnosť, nemá
názoru súdu vplyv na podstatu rozhodnutia a jeho vecnú správnosť. K vyššie uvedenému krajský súd doplnil, že
PC je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia a v prípade ak zistí skutočnosti, ktoré dané neodôvodňujú, bude jeho povinnosťou sa s týmto vysporiadať. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.
názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodov uvedených vyššie, čím správny orgán správne aplikoval zákonné ustanovenie na zistený skutkový stav. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľky za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožnil. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľky týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu v zmysle § 250q ods. 3 O.s.p. ako zákonné potvrdil majúc za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje požiadavku efektívnosti a účelnosti. Rovnako postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľky Proti rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Uviedla, že s napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu nesúhlasí, a preto proti nemu v celom rozsahu podáva odvolanie dôvodu
2 písm.
ktorých sa vysvetľuje a uplatňuje každá právna norma (cit. Drgonec: Ústava Slovenskej republiky -Komentár, Heuréka 2004, str. 57 - 58). Vychádzajúc z uvedeného v spojení s ustanovením odseku 3 § 1 citovanej vyhlášky bola
navrhovateľky v prejednávanom prípade daná zákonná možnosť uplatnenia miernejšieho opatrenia v podobe peňažnej záruky, a preto neboli naplnené zákonné podmienky pre aplikáciu § 88a zákona o pobyte cudzincov. Navyše mala za to, že odporca až následne v priebehu konania pred súdom, ktoré nie je pokračovaním správneho konania, dopĺňal svoju právnu úvahu v časti skúmania podmienok pre uplatnenie alternatívnych opatrení voči zaisteniu, a preto na ne nemal prvostupňový súd prihliadať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu totiž nebolo zrejmé, ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľka disponuje peňažnými prostriedkami vo výške cca 6.500,- Eur a akým postupom alebo výpočtom dospel odporca k záveru, že táto suma je nepostačujúca v zmysle citovanej vyhlášky. Odporca iba stroho a formalisticky skonštatoval, že navrhovateľka nedisponuje dostatočným množstvom peňažných prostriedkov. Na túto vadu mal prvostupňový súd prihliadnuť a rozhodnutie odporcu zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť. Krajský súd tak avšak nespravil, čím pochybil. Navrhovateľka opätovne zdôraznila, že aj v súčasnosti disponuje dostatočným obnosom peňazí a je ochotná zložiť peňažnú záruku pre účely uplatnenia miernejšieho opatrenia voči zaisteniu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. V prejednávanom prípade bolo o to väčšmi žiaduce zaoberať sa možnosťou uplatnenia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, keďže sa jedná o zaistenie matky spolu s troma maloletými deťmi. Navrhovateľka je ako žiadateľka o azyl oprávnená zdržiavať sa v zariadení pre žiadateľov o azyl, kde má zabezpečené ubytovanie aj stravu, a zložením peňažnej záruky by bolo zároveň zadosťučinené odporcovi, ktorý má snahu minimalizovať riziko jej úteku. Na obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi pritom poukazuje aj rozhodovacia činnosť ESĽP, na ktorú navrhovateľka poukazovala v konaní pred súdom, keď pozornosť upriamila na rozsudky ESĽP vo veci Muskhadzhiyeva a i. v. Belgicko (č. 41442/07), rozsudok 19. januára 2010 a vo veci Popov proti Francúzsku (č..39472/07 a 39474/07), rozsudok zo dňa 19. januára 2012, v ktorých ESĽP konstatoval porušenie čl. 3 Dohovoru v prípade maloletých sťažovateľov, ktorí boli zaistení v druhom prípade aj spolčne s rodičmi. Navrhovateľka poukázala na to, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec
navrhovateľky v prejednávanej veci už odpadol účel jej zaistenia a poukázala na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Vo vzťahu k dĺžke doby zaistenia, ktorú odporca stanovil do 04.09.2016, kedy je táto doba
jeho názoru potrebná na rozhodnutie o žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu na území Slovenskej republiky mala navrhovateľka za to, že ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ani tzv. recepčná smernica neoprávňujú odporcu pozbavovať slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ich žiadosti o azyl. Zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl resp. po tzv. pohovore prevedenom pred Migračným úradom v konaní o azyle, kedy žiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich žiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu mala za to, že v predmetnej veci navrhovateľky už odpadol účel jej zaistenia, pretože s ňou už bol vykonaný pohovor v konaní pred Migračným úradom MV SR, počas ktorého bližšie ozrejmila a uviedla dôvody jej žiadosti o azyl. Tie budú následne už iba posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti poukázala na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl (prvýkrát vydaná vr. 1995, následne opakovane revidovaná 1999, 2012) ktorý uvádza, že s ohľadom na dôvod zaistenia žiadateľa o azyl uplatnený odporcom v predmetnom prípade, „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl, a nemalo by byť ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu." Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia žiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše dodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd k námietke doby zaistenia navrhovateľa všeobecne skonštatoval, že sa stotožňuje so závermi a zisteniami odporcu. Mala za to, že tak ako odporca aj prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Preto uvedením dôvodov žiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV SR odpadol účel zaistenia navrhovateľky, a preto navrhla, aby súd nariadil jej bezodkladné prepustenie. Navrhovateľka záverom konštatovala, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a súčasne sa nariaďuje bezodkladné prepustenie navrhovateľky spolu s jej maloletými deťmi zo zaistenia. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľky Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní zo dňa 30.05.
ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia skutočnosti, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jej úteku dňom 04.04.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2016 a umiestnil navrhovateľku a spolu s ňou aj jej tri maloleté deti, ktorých je matkou a zákonným zástupcom v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka bola dňa 04.04.2016 vrátená na územie Slovenskej republiky z územia Švédskeho kráľovstva, spolu so svojimi troma maloletými deťmi
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii IS MIGRA zistené, že navrhovateľka dňa 26.08.2015 spolu so svojimi troma maloletými deťmi pricestoval na územie Slovenskej republiky leteckou linkou FZ0785 z Dubaja do Bratislavy. Pri hraničnej kontrole príslušníkom policajného zboru OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko, navrhovateľka predložil za seba a za svoje tri maloleté deti cestovné doklady Litovskej republiky. Vykonanou dôkladnou hraničnou kontrolou príslušníkmi OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko bolo zistené, že všetky litovské cestovné pasy, ktoré navrhovateľka predložila k hraničnej kontrole boli zmenené. Túto skutočnosť potvrdila aj vykonaná druholíniová pasová kontrola
čl. 7 ods. 3 písm.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Tá v zápisnici vypovedala, že o azyl na Slovensku požiadala iba z dôvodu, že pri hraničnej kontrole na Slovensku polícia odhalila, že predložili pozmenené doklady. Pretože sa báli, že budú vrátení späť do Afganistanu požiadali o azyl. Do Švédska ušli z dôvodu, že sa tam od začiatku chceli dostať. Navrhovateľka vzala na vedomie, že z dôvodu, že z územia Slovenskej republiky počas konania u udelenie azylu ušla bude zaistená ako žiadateľ o azyl na území Slovenskej republiky na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä že existuje riziko jej úteku. Odporca uviedol, že sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len smernica). Pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie). S poukázaním dohovor a smernicu mal za to, že zaistenie navrhovateľky je týmto v súlade s európskou ako aj národnou legislatívou. Pri rozhodovaní o zaistení taktiež prihliadol aj na Smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. V súvislosti s touto smernicou správny orgán zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/20/2014. Prihliadol rovnako aj na Chartu základných práv Európskej únie. Správny orgán sa zaoberal aj Všeobecnou deklaráciou o ľudských právach Odporca uviedol, že a sa pri umiestňovaní maloletých do Útvaru policajného zaistenia Sečovce zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa a Ústavou Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. Mal za to, že tým, že maloletých umiestnil spoločne s ich matkou v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletých a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Zároveň poukázal aj na tú skutočnosť, že do uvedeného zariadenia sa v samostatnom konaní umiestňuje aj otec maloletých a manžel navrhovateľky. Tým, že nerozdelil rodinu dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča. Správny orgán konštatoval, že ÚPZC Sečovce je zariadením v ktorom sú vytvorené podmienky pre umiestnenie aj pre rodiny s deťmi. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení mal za to, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľka pokúsi opäť o útek z územia Slovenskej republiky. Prehodnotil aj skutočnosť či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku navrhovateľky. Mal za preukázaná, že navrhovateľka sa v minulosti pokúsila o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice za použitia pozmeneného dokladu. Z jej vyjadrenia vyplynulo, že sa takýmto spôsobom pokúsila o nelegálny vstup do schengenského priestoru z dôvodu, že chcela spolu so svojou rodinou ďalej pokračovať vo svojej ceste do Nemecka, ktoré bolo jej cieľovou krajinou. Zhodnotil, že navrhovateľka požiadala o azyl na území Slovenskej republiky účelovo s cieľom dostať sa do zariadenia s voľným režimom, ktorý následne využila na útek do pôvodne zamýšľanej cieľovej krajiny. Správny orgán mal preto za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľka pokúsi o útek z územia Slovenskej republiky opäť. Vychádzajúc z doterajšej praxe prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Bol toho názoru, že navrhovateľka svojou žiadosťou o azyl má za cieľ zlegalizovať jej pobyt na území Slovenskej republiky a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí využila na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie a na základe hore uvedených skutočností usúdil, že reálne riziko úteku navrhovateľky v konaní o udelenie azylu trvá a existuje dôvodné podozrenie, že sa navrhovateľka pokúsi o útek z územia Slovenskej republiky opäť. Pri vydávaní rozhodnutia sa zaoberal aj možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia. Skúmal skutočnosti, že navrhovateľka nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Ďalej skúmal jej ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu jej policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaistenej a jej osobné pomery nie je možné z jej strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaná nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov nie je možné z jej strany zabezpečiť si ubytovanie a preto neuložil alternatívu zaistenia. Po preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov ustálil, že je preukázané, že existuje riziko opätovného úteku.
2 zákona stanovil dĺžku doby zaistenia do 04.09.2016. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby navrhovateľky ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými navrhovateľka odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov konštatoval, že zaistenie navrhovateľky je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm.
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14.06.2016. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľky
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky navrhovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
2 cit. zákona žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody
odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu
odseku 1 písm. a), b),
odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia
4.
2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.
1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.
3 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vo veci azylu a doplnkovej ochrany zruší súd rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náležite nevyhodnotil. Meritom posudzovaného sporu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľky, ktorá namietala, že súd prvého stupňa
2 písm. d) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ďalšom namietala, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Zároveň považovala rozhodnutie odporcu za čiastočne nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu videla v tom, že z odôvodnenia rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľka disponuje s peňažnými prostriedkami vo výške cca 6.500 Eur a ako následne dospel k záveru, že nemá dostatočné množstvo peňažných prostriedkov. Mala za to, že prvostupňová súd pochybil, ak na túto vadu neprihliadol. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca svoj postup oprel o dôvody zaistenia vyplývajúce z ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, jeho povinnosťou preto bolo v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia tam uvedených predpokladov. Z obsahu citovaného ustanovenia je zrejmé, že účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je zistenie skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V rozpore s uvedeným však vyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení jeho rozhodnutia (č. l. 36 súdneho spisu) o tom, že „správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania“, čo vzhľadom na to, že takýto dôvod nepredstavuje samostatný účel zaistenia žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona o cudzincoch, nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany správneho orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska relevantnosti použitej argumentácie citovaním právnych dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľky, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného nemala teda v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu o zaistení v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa žiadosti navrhovateľky o azyl, či išlo o súčinnosť s Migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyžiada. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. K nevyhnutnosti využitia miernejších opatrení ESĽP vo veci Rusu v. Rakúsko, rozsudok z
článku 5 ods.
PC Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu). Hoci zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do útvaru policajného zaistenia aj deti (
PC Rodina sa umiestni v zariadení spolu. Ak zariadenie rozhodne o rozdelení rodiny, musí vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozdelenia boli primerané jeho dôvodom), správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl.3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
názoru odvolacieho súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl a deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. Odvolací súd považuje za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok ESĽP zo dňa
ESĽP tak kritérium proporcionality vyžadujúce "spojitosť (...) medzi dôvodom zbavenie slobody na jednej strane a miestom a režimom zaistenia na strane a miestom a režimom zaistenia na strane druhej "v danom prípade nebolo naplnené . Aplikácia princípu proporcionality však na druhú stranu
ESĽP nevyžaduje vykonanie akéhokoľvek testu nevyhnutnosti zaistenia. ESĽP rozhodol, že zaistenie dieťaťa bez sprievodu, ktoré žiada o azyl, vo väzenskom zariadení pre dospelých porušilo článok 3 EDĽP. Vo veci Muskhadzhiyeva a i. v. Belgicko (č. 41442/07), rozsudok 19. januára 2010 ESĽP rozhodol, že zaistenie štyroch čečenských detí počas konania o dublinskom transfere v zariadení, ktoré nie je vybavené tak, aby vyhovovalo osobitným potrebám detí, predstavovalo porušenie článku 3 EDĽP. De Congolese Mubilanzila ontvlucht in 2000 haar land en vraagt asiel aan in Canada. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru ESĽP odvolací súd vyhodnotil námietku navrhovateľky, že odporca nepostupoval obozretne pri zaistení navrhovateľky a jej umiestnení v útvare policajného zasitenia spolu s jej troma mololetými deťmi za dôvodnú. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.
čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov
najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.