← Slovensko

o zaplatenie 3 983,27 € s príslušenstvom

Najvyšší súd 3 Cdo 7/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. G., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. A. Ţ., advokátom so sídlom v P., proti ţalovanému RNDr. M. M., bývajúcemu v T., zastúpenému JUDr. K. P., advokátom v P., o zaplatenie 3 983,27 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14 C 176/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

  1. marca 2010 sp. zn. 4 Co 27/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania 176,47 € na účet JUDr. K. P., advokáta v P., ktorý je vedený v Č., a.s. pobočka P., pod č. X.. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trenčín rozsudkom z
  2. novembra 2009 č.k. 14 C 176/2008-75 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia sumy 3 983,27 € s príslušenstvom, ktorá podľa jeho názoru predstavuje bezdôvodné obohatenie ţalovaného získané na úkor ţalobcu; ţalobcu zaviazal nahradiť ţalovanému trovy konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z
  3. marca 2010 sp. zn. 4 Co 27/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.); ţalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142, ods. 1 a § 151 O.s.p.). Súdy oboch niţších stupňov vychádzali zhodne z toho, ţe ţalobca údajne pod nátlakom a bez právneho dôvodu zaplatil
  4. augusta 2003 ţalovanému 3 983,27 €. Právo ţalobcu na vrátenie tejto sumy je v kaţdom prípade premlčané, či uţ peniaze v tejto výške 3 Cdo 7/2011 2 poskytol ţalovanému na základe neplatnej zmluvy o pôţičke z
  5. decembra 1997 alebo na základe platnej dohody o pristúpení k záväzku uzavretej s Ing. M. Š.. Ţalobca mohol svoje právo na vrátenie tejto sumy uplatniť na súde uţ nasledujúci deň po jej zaplatení, teda
  6. augusta
  7. Od tohto dňa začala plynúť tak subjektívna (dvojročná) premlčacia doba (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj objektívna premlčacia doba, ktorá vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, nepreukazujúce úmysel ţalovaného získať bezdôvodné obohatenie, je trojročná a nie desaťročná (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ţalobca podal ţalobu na súd (aţ)
  8. júla 2008, teda po uplynutí oboch uvedených premlčacích dôb. Vzhľadom na to, ţe ţalovaný sa dovolal premlčania, ţalobcovi nebolo moţné priznať premlčané právo (§ 101 Občianskeho zákonníka). Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
  9. marca 2010 sp. zn. 4 Co 27/2010 napadol ţalobca dovolaním, ktoré odôvodnil tým, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať (§ 237 O.s.p.) a teda „existujú dôvody podania dovolania uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p., nakoľko napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“. Uviedol, ţe súdy nepostupovali podľa § 1 O.s.p., nezabezpečili mu spravodlivú ochranu jeho práv a oprávnených záujmov, porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces a zásadu kontradiktórnosti konania. Odvolací súd „sa dopustil zásadného pochybenia, a teda vady konania, keď v danej veci neaplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, i keď v danej veci sa jedná preukázateľne o úmyselné bezdôvodné obohatenie“. Vykonaným dokazovaním nebol riadne zistený skutkový stav, ktorý potom ani nemohol byť správne právne posúdený. Z týchto dôvodov ţalobca navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdený rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu označil rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny. Uviedol, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ţe došlo k úmyselnému získaniu majetkového prospechu, v prípade ktorého právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podlieha premlčaniu v desaťročnej premlčacej dobe. Vzhľadom na to ţiadal dovolanie „zamietnuť“ a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom 3 Cdo 7/2011 3 (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolaním nie je napadnutý ani potvrdzujúci rozsudok uvedený v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolanie ţalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 3 Cdo 7/2011 4 So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Ţalobca vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ţiadna z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľ tvrdí, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie (uplatnenia) procesných oprávnení priznaných účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolací súd zo spisu nezistil, ţe by v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k takejto procesnej vade. Z obsahu dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, ţe ţalobcom bliţšie nevysvetlená a nekonkretizovaná argumentácia, ţe súdy nepostupovali podľa § 1 O.s.p., nezabezpečili mu spravodlivú ochranu jeho práv a oprávnených záujmov a porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces a zásadu kontradiktórnosti konania, vecne súvisí s tým, čo na inom mieste dovolania konkrétne vytýka odvolaciemu súdu tvrdením, ţe sa „dopustil zásadného pochybenia, a teda vady konania, keď v danej veci neaplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, i keď v danej veci sa jedná preukázateľne o úmyselné bezdôvodné obohatenie“. Podstata uvedenej argumentácie dovolateľa v spojení s predmetnou kritikou rozhodnutia odvolacieho súdu svedčí o tom, ţe ţalobca súdom vytýka viaceré nesprávnosti. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov a z nich vyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bol povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou samou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde). Takáto vada sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá. 3 Cdo 7/2011 5 V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý dôkaz, ktorý účastník povaţuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 5 O.s.p.). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môţe prípadne viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z obsahu dovolania vyplýva tieţ námietka dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke premlčania jeho práva. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil 3 Cdo 7/2011 6 správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ţalobca vychádza z chybného náhľadu na nesprávnosť právneho posúdenia veci ako na vadu konania. Vadami konania sa ale rozumejú nesprávnosti, nedostatky, chyby alebo omyly procesnej povahy – nesprávnosti samotného procesu (procedúry) prejednania veci. Nesprávnosť myšlienkovej činnosti, pri ktorej súd na základe skutkových zistení posudzuje určitú vec po právnej stránke, t.j. nesprávnosť právneho posúdenia veci ale nie je procesnou vadou konania. I keď je nesprávne právne posúdenie veci relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Pre prípad, ţe dovolateľ namieta aj to, ţe odvolací súd sa v napadnutom rozsudku po konštatovaní premlčania ţalobou uplatneného práva nezaoberal ďalšími otázkami, dovolací súd uvádza, ţe s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd posudzuje otázku premlčania prednostne (viď R 29/1983); pokiaľ dospeje k záveru, ţe došlo k premlčaniu uplatneného práva, spravidla sa obmedzí na odôvodnenie svojho právneho názoru o premlčaní a jeho dôsledkoch. Pokiaľ ţalobca v súvislosti s tým zastáva názor, ţe rozsudok odvolacieho súdu je v uvedenom zmysle nepreskúmateľný, treba pripomenúť, ţe nepreskúmateľnosť je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţovaná nie za vadu konania v zmysle § 237 O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (R 111/1998), ktorá je síce prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a moţno ju úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní; sama vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v danom prípade je dovolanie ţalobcu v zmysle § 238 O.s.p. procesne neprípustné a ţe jeho prípustnosť nemoţno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. 3 Cdo 7/2011 7 Vzhľadom na vyššie uvedené odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu poţiadal o priznanie náhrady trov dovolacieho konania a poţadovanú náhradu vyčíslil. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu v súlade s praxou zauţívanou v dovolacom konaní priznal náhradu trov tohto konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu z
  10. októbra 2010 vypracované advokátom, ktorý ho zastupoval uţ na súdoch niţších stupňov). Vychádzal z § 10 ods. 1 a 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb. Ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 176,47 € [141,09 € (tarifná odmena) + 7,21 € (1/100 výpočtového základu v zmysle § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) + 28,17 € (19 % DPH)]. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  11. februára 2011 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.