2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému zároveň uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 095,28 €, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 885, 28 € a iné trovy vo výške 210 €. Konštatoval, že žalobca sa tromi žalobami doručenými krajskému súdu 24.7.2014 domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil vyššie označené prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) , ktorými v zmysle § 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správne daní (ďalej len „Daňový poriadok“) a § 35b ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007 žalobcovi nepriznal sankčný úrok z preplatku na dani z pridanej hodnoty (DPH) z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie správcu dane - apríl, máj, jún 1997“). Uznesením č. k. 24S/90/2014-44 zo dňa 10.04.2015 spojil na spoločné konanie uvedené veci s poukazom na § 112 ods. 1 O.s.p. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného ako aj konaní a rozhodnutí, ktoré im predchádzali, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel krajský súd k záveru, že žaloby sú dôvodné. Z pripojených administratívnych spisov krajský súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu v zmysle § 15 zák. č. 511/1992 Zb. daňové kontroly zamerané na oprávnenosť nároku na odpočet DPH, o výsledku ktorých vyhotovil Protokol č. 694/321/28241/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie jún 1997), Protokol č. 694/321/28254/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie máj 1997) a Protokol č. 694/321/28227/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie apríl 1997), ktoré boli so žalobcom prerokované a doručené 15.05.
6 Zákona o správe daní. Správca dane následne rozhodnutiami zo dňa 29.03.2007 č. 651/230/922-17556/07/Šauš (jún 1997), č. 651/230/923-17554/07/Šauš (máj 1997) a č. 651/230/924-17553/07/Šauš (apríl 1997) žiadostiam žalobcu nevyhovel a nepriznal mu úrok z preplatku na DPH nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997, nakoľko nadmerný odpočet DPH nie je daňovým preplatkom v zmysle § 63 Zákona o správe daní v znení neskorších predpisov. Žalobcove odvolania proti uvedeným rozhodnutiam správcu dane boli rozhodnutiami správcu dane z 18.05.2007 zamietnuté. Rozhodnutiami z 31.01.2011 boli vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane z 29.03.2007 zrušené a veci boli vrátené na ďalšie konanie. Na základe podnetu na preskúmanie uvedených rozhodnutí žalovaného mimo odvolacieho konania Ministerstvo financií SR rozhodnutiami zo dňa 15.08.2011 č. MF/211113/2011 (jún 1997), č. MF/211112/2011 (máj 1997) a č. MF/211111/2011 (apríl 1997) rozhodnutia žalovaného z 31.01.2011 zrušilo a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu jeho nezákonnosti, nakoľko bolo vydané v rozpore so znením ust. § 63 Zákona o správe daní v platnom znení v čase začatia daňového konania. Zmena predmetného ustanovenia nastala s účinnosťou od 01.09.2007, kedy bola do ustanovenia zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie. Z prechodných ustanovení § 110g cit. zákona vyplýva, že daňové konania, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31.08.2007 sa dokončia
zákona účinného k 31.08.2007. Následne žalovaný rozhodnutím zo dňa 07.11.2011 č. I/221/21136-116469/2011/990311-r rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 651/230/922-17556/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 1997 potvrdil s odôvodnením, že nadmerný odpočet, ktorý definuje Zákon o DPH, nespĺňa definíciu pojmu daňový preplatok v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o správe daní, preto nie je možné priznať úrok
6 cit. zákona pri oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Z rovnakých dôvodov žalovaný rozhodnutím zo 07.11.2011 č. I/221/21136-116467/2011/990311-r potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 651/230/924-17553/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997 a rozhodnutím zo 07.11.2011 č. I/221/2113-116468/2011/990311-r potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 651/230/923-17554/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 1997. Žalobca sa žalobami podanými na Krajskom súde v Banskej Bystrici domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného zo 07.11.2011, o ktorých žalobách krajský súd rozhodol rozsudkami č. k. 24S/4/2012, 24S/5/2012 a 24S/6/2012 z 20.06.2012 tak, že žaloby zamietol. Na základe žalobcom podaných odvolaní proti predmetným rozsudkom Najvyšší súd SR rozsudkami č. k. 8Sžf/54/2012 zo dňa 26.09.2013, 5Sžf/54/2012 zo dňa 30.09.2013 a 6Sžf/54/2012 zo dňa 25.09.2013 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.11.2011 v spojení s rozhodnutiam správcu dane z 29.03.2007 týkajúcimi sa nepriznania úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že správcovi dane uložil povinnosť postupovať
8 zák. č. 563/2009 Z.z. v spojení s § 165b ods. 1 cit. zákona a vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatkov podaní - žiadostí doručených správcovi dane 27.11.2006 tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa žalobca domáhal, či vyplatenia sankčného úroku
Zákona o správe daní platného v rozhodnom čase, alebo úroku
cit. zákona v znení platnom do 31.12.2003 a to v kontexte so znením § 110c a § 110e cit. zákona a po odstránení nedostatkov o takýchto žiadostiach rozhodnúť v súlade s vtedy pre danú skutočnosť platnými právnymi predpismi. Správca dane v intenciách vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyzval žalobcu listami z 13. a 15.01.2014 v zmysle § 13 ods. 8 v spojení s § 165b ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z., aby v stanovenej lehote svoje podania doručené správcovi dane dňa 27.11.2006 vo veci výpočtu úroku z omeškania - apríl, máj a jún 1997 doplnil a vyjadril sa, či sa domáha vyplatenia sankčného úroku
Zákona o správe daní v znení platnom v rozhodnom čase alebo vyplatenia úroku
Výzvy boli žalobcovi doručené 21.01.2014 a žalobca v stanovenej lehote vo vyjadreniach zo dňa 30.01.2014 uviedol, že sa domáha „vyplatenia sankčného úroku
ust. § 35b zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase. Predmetný sankčný úrok vznikol v súvislosti s nevyplatením preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997“. Vo vyjadreniach uviedol, že nárok na vrátenie daňového odpočtu za obdobie jún 1997 bol uplatnený vo výške 1.570.740,- Sk, t.j. vo výške 52.139,02 Eur, pričom nadmerný odpočet DPH mal byť vrátený najneskôr do 19.11.
č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase rozhodol tak, že týmto žiadostiam nevyhovel a sankčný úrok nepriznal. Žalovaný vyššie uvedenými rozhodnutiami z 23.05.2014 (ktoré sú predmetom preskúmania v tomto konaní) rozhodnutia správcu dane z 05.03.2014 potvrdil s odôvodnením, že pôvodné rozhodnutie správcu dane, ktorým nebol priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997, máj 1997 a jún 1997 (rozhodnutia vydané 19.05.2000) nadobudli právoplatnosť 11.10.2000 a vykonateľnosť 17.10.2000, t.j. pred 01.01.2004, a preto daňovému subjektu - žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal dňa 23.07.1997 daňové priznanie DPH za mesiac jún 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1.570.740,- Sk, dňa 24.06.1997 podal daňové priznanie DPH za mesiac máj 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1.153.225,- Sk a dňa 23.05.1997 podal daňové priznanie DPH za mesiac apríl 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1.095.892,- Sk. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca žiadosťami doručenými správcovi dane 27.11.2006 označenými ako „Výpočet úroku z omeškania - apríl, máj a jún 1997“ požiadal správcu dane o úhradu finančného vyčíslenia úroku z omeškania za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za apríl, máj a jún 1997, ktorý bol žalobcovi vrátený správcom dane 28.02.2006, a to za mesiac apríl 1997 vo výške 1.146.693,- Sk za 3100 dní omeškania, za mesiac máj 1997 vo výške 1.192.671,- Sk za 3064 dní omeškania, za mesiac jún 1997 vo výške 1.602.200,- Sk za 3022 dní omeškania (pri dennom úroku 0,03375342566 % z dlžnej sumy). O predmetných žiadostiach žalobcu rozhodoval správca dane, žalovaný i Ministerstvo financií SR s tým, že na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/54/2012 z 26.09.2013, bolo rozhodnutie žalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým žalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za jún 1997 zrušené. Rovnako na základe rozsudku NS SR č. k. 6Sžf/54/2012 z 25.09.2013 bolo rozhodnutie žalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým žalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za máj 1997 zrušené a tiež rozsudku NS SR č. k. 5Sžf/54/2012 z 30.09.2013 bolo rozhodnutie žalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým žalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za apríl 1997 zrušené s tým, že správcovi dane bola uložená povinnosť postupom
8 Daňového poriadku vyzvať žalobcu na odstránenie vád podaní tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, či sa domáha sankčného úroku
alebo úroku
Zákona o správe daní. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane postupujúc v intenciách vyššie uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR vyzval žalobcu na upresnenie požadovaného nároku, pričom žalobca na základe jeho výziev z 13.01.2014 a 15.01.2014 správcovi dane oznámil, že sa domáha vyplatenia sankčného úroku
č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase a vzhľadom na závery uvedené v týchto rozsudkoch NS SR žiadal s poukazom na § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007 uhradiť sankčný úrok vo výške 4-násobku základnej úrokovej sadzby NBS (pri výške denného úroku 0,9643836 % z dlžnej sumy za oneskorene vrátený nadmerný odpočet DPH za mesiac jún 1997 sumu 151.901,96 Eur za mesiac máj 1997 sumu 113.038,81 Eur a za mesiac apríl sumu 113.038,81 Eur. Správca dane následne rozhodnutiami z 05.03.2014 žiadostiam žalobcu nevyhovel a nepriznal mu uplatnený sankčný úrok. Žalobca sa proti rozhodnutiam správcu dane odvolal. O odvolaniach rozhodol žalovaný napadnutými rozhodnutiami z 23.05.2014 tak, že rozhodnutia správcu dane z 05.03.2014 potvrdil s odôvodnením, že vzhľadom na to, že pôvodné rozhodnutia správcu dane, ktorými nebol priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997 zo dňa 19.05.2000 boli právoplatné 11.10.2000 a vykonateľné dňa 17.10.2000, t.j. pred 01.01.2004, žalobcovi nárok na zaplatenie sankčného úroku nevznikol.
žalovaného boli dôvodom pre nepriznanie sankčného úroku nasledovné skutočnosti: - sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
5-7 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti je možné priznať najskôr od dátumu 01.05.2004; - k priznaniu nároku na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky je potrebné, aby rozhodnutie správcu dane,
ktorého sa nepriznal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti, nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť po 01.01.2004; - právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo v ďalšom konaní zrušené a nahradené novým rozhodnutím alebo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zmenené novým rozhodnutím tak, že sa priznal daňovému subjektu vyšší nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Žalobca v žalobách i na pojednávaní namietal, že takýto právny záver žalovaného je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal napadnuté rozhodnutia žalovaného i správcu dane zrušiť
2 písm. a/ O.s.p. Splnomocnený zástupca žalobcu súčasne na pojednávaní uviedol, že síce v žalobe žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia žalovaného i správcu dane aj s poukazom na § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p., tieto zrušovacie dôvody však jednak v žalobách neboli konkretizované a jednak na pojednávaní splnomocnený zástupca žalobcu upresnil, že napadnuté rozhodnutie žiada zrušiť len z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých bol vyslovený názor, že na predmetné konania na základe žiadostí žalobcu o zaplatenie sankčného úroku je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007 a s poukazom na § 110e cit. zákona potom
žalobcu postačuje, že konanie o priznanie sankčného úroku prebieha po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, pričom rozhodnutia, ktorými bol priznaný nadmerný odpočet a príslušné zdaňovacie obdobia apríl, máj a jún 1997 boli vydané v r. 2006, t.j. po 01.01.2004, čím boli
neho splnené podmienky na aplikáciu ust. § 35b zák. č. 511/1992 Zb. platnom v rozhodnom období. Krajský súd uviedol, že v preskúmavacom konaní vychádzal zo skutočností, že žalobca požiadal správcu dane žiadosťami z 27.11.2006, v znení doplňujúcich vyjadrení z 30.01.2013, o vyplatenie sankčného úroku v zmysle § 35b zák. č. 511/1992 Zb. za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za obdobie apríl, máj a jún 1997. Nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobia bol žalobcovi vrátený správcom dane v mesiaci február 2006 v pôvodne uplatnenej výške uvedenej v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobie mesiac apríl, máj a jún 1997, ako aj v rozhodnutiach žalovaného z 23.01.2006 (ktorými boli zmenené rozhodnutia správcu dane z 27.10.2005 a bolo rozhodnuté o priznaní nadmerného odpočtu za predmetné zdaňovacie obdobia), t.j. za mesiac apríl 1997 vo výške 1.095.892,- Sk, za mesiac máj 1997 vo výške 1.153.225,- Sk a za mesiac jún 1997 vo výške 1.570.740,- Sk. Tieto skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné. Sporné bolo, či žalobcovi vznikol nárok na sankčný úrok
1 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona. Žalovaný, ako aj správca dane, pri rozhodovaní o vyššie uvedených žiadostiach žalobcu o vyplatenie sankčného úroku doručených správcovi dane 26.11.2006 (v znení vyjadrení z 30.01.2014), súc viazaní právnym názorom NS SR (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) aplikovali ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 a dospeli k záveru, že v kontexte s § 110c ods. 5 a § 110e Zákona o správe daní žalobcovi nárok na sankčný úrok nevznikol. Žalovaný z vyššie citovaných ustanovení Zákona o správe daní vyvodil záver, že sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
5-7 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti je možné priznať najskôr od dátumu 01.05.2004. Žalobca v žalobách takýto názor považoval za výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú a záver žalovaného, že sankčný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet je možné priznať až od 01.05.2004, považoval za správny z nasledovných dôvodov: Žalobca si uplatnil sankčný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet DPH za mesiac jún 1997za obdobie od 19.11.1997 z 28.02.2006, t.j. 3021 dní za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za mesiac máj 1997 za obdobie od 08.10.1997 do 28.02.2006, t.j. za 3062 dní a za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za mesiac apríl 1997 za obdobie od 02.09.1997 do 28.02.2006, t.j. za 3099 dní. Inštitút „sankčného úroku“ bol však do zák. č. 511/1992 Zb. zavedený až od 01.01.2004 (zák. č. 609/2003 Z.z.).
6 Zákona o správe daní v znení zák. č. 609/2003 Z.z. správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu
ods. 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby NBS v deň, keď daňový subjekt uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Citované ust. § 35b ods. 6 Zákona o správe daní obsahuje spôsob výpočtu sankčného úroku tak, že sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Ust. § 35b ods. 7 Zákona o správe daní upravuje povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok vo výške
ods. 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu
osobitného zákona.
odkazu 6eb bol týmto osobitným zákonom zák. č. 289/1995 Zb. o dani z pridanej hodnoty úč. do 31.12.2003, pričom tento osobitný predpis v § 2 ods. 5 písm. i/ definoval pojem „nadmerného odpočtu“ a v § 23 upravil spôsob, ako aj lehoty vrátenia nadmerného odpočtu v závislosti od toho, či daňový subjekt požiada o vrátenie nadmerného odpočtu pri podaní daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie, alebo správca dane nadmerný odpočet vracia po ukončení daňovej kontroly zameranej na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu.
ust. § 110c ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2004) do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení SR k Európskej únii sa ust. § 35b ods. 1-9 uplatnia na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní. Účinnosť ust. § 35b ods. 1-9 Zákona o správe daní bola teda v zmysle cit. ust. § 110c ods. 5 Zákona o správe daní odložená ku dňu 01.05.2004, kedy nadobudla účinnosť zmluva o pristúpení SR k Európskej únii. Z uvedeného vyplýva, že za predpokladu, že daňovému subjektu (žalobcovi) vznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku (ktorý bol zavedený od 01.01.2004) za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, sankčný úrok bolo možné priznať takémuto subjektu až od 01.05.
ktorého sa nepriznal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti, ktoré by nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť po 01.01.2004 s tým, že by následne takéto rozhodnutie bolo zrušené alebo nahradené novým rozhodnutím, ktorým by sa daňovému subjektu priznal vyšší nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Takýto záver je
názoru súdu výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Z vyššie cit. ustanovení Zákona o správe daní vyplýva, že právna úprava - § 35b ods. 7 Zákona o správe daní v znení úč. do 31.12.2004 ukladala správcovi dane povinnosť zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok vo výške určenej
ods. 6 v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu
osobitného zákona, pričom vyplatenie sankčného úroku nebolo podmienené vydaním rozhodnutia správcu dane (ktorým by bolo rozhodnuté o vrátení nadmerného odpočtu, resp. ktorým by bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia o nepriznaní nadmerného odpočtu). Samotná skutočnosť, že nadmerný odpočet bol vrátený oneskorene, t.j. po lehote stanovenej v osobitnom predpise, bola tou skutočnosťou, s ktorou zákon spájal povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok vo výške stanovenej v § 35b ods. 6 Zákona o správe daní. Na vznik nároku na sankčný úrok
platnej právnej úpravy do 31.12.2004 teda nebolo potrebné vydať rozhodnutie správcu dane. Až novelou zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní účinnou od 01.01.2005 (zák. č. 679/2004 Z.z.) bolo o.i. novelizované ustanovenie § 35b cit. zákona upravujúce inštitút sankčného úroku tak, že o.i. bola v ods. 5 zavedená definícia „neoprávnené zadržiavaných finančných prostriedkov“, pričom
cit. ust. § 35b ods. 5 Zákona o správe daní v znení účinnom od 01.01.2005 rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým
ods. 4 novým rozhodnutím. Ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad/, alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b/ považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Následne v ods. 6 sa upravuje spôsob výpočtu na určenie výšky sankčného úroku nasledovne: Správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu
odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote
osobitného zákona 11ad) /§79 zákona č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty/ alebo spotrebnej dane v lehote
osobitného zákona. 1b) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote
osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote
osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Ak je správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok, pri jeho platení sa postupuje ako pri vrátení daňového preplatku
. Z uvedeného vyplýva, že až od 01.01.2005 bolo vyplatenie sankčného úroku zo strany správcu dane daňovému subjektu (pri splnení podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného predpisu) podmienené vydaním rozhodnutia správcu dane.( V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v prejednávanom prípade boli napokon rozhodnutia, ktorými bol žalobcovi určený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobia apríl, máj a jún 1997, vydané dňa 23.01.2006, t.j. po 01.01.2005).
č. 511/1992 Zb. - prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2005 ustanovenia tohto zákona sa použijú na pokuty a sankčný úrok účinné od 01.01.2004, ako aj na zrušené penále, pokuty a zvýšenie dane, ak v konaní o nich bude prebiehať po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a nezaniklo právo na ich vyrubenie, vybratie a vymáhanie; na konanie o penále sa rovnako použije ustanovenie tohto zákona v sankčnom úroku a na konanie o pokutách a zvýšení dane sa rovnako použije ustanovenie tohto zákona o správnych deliktoch. V tomto prípade rozhodná skutočnosť pre vznik nároku na sankčný úrok (nevrátenie nadmerného odpočtu) nastala pred 01.01.2005, avšak vzhľadom na ust. § 110c ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. bolo možné aplikovať ustanovenie § 35b až od 01.05.2004, t.j. žalobcovi bolo možné priznať sankčný úrok až od 01.05.2004, nepochybne sa však jedná o sankčný úrok účinný od 01.01.2004. Keďže žalovaný i správca dane vychádzali z (nesprávneho) právneho názoru, že vznik sankčného úroku žalobcu je podmienený v tomto prípade vydaním rozhodnutia správcu dane o ne/priznaní nároku na nadmerný odpočet, resp. vydaním rozhodnutia o zmene takéhoto rozhodnutia po 01.01.2004, (pričom pôvodné rozhodnutia správcu dane, ktorými nebol žalobcovi priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu boli právoplatné a vykonateľné v roku 2000), ďalšie podmienky vzniku nároku na žalobcom uplatnený sankčný úrok neskúmali. Splnenie týchto podmienok bude žalovaný, resp. správca dane povinný zisťovať v ďalšom konaní, v ktorom posúdi dôvodnosť uplatneného sankčného úroku vo vzťahu k dĺžke omeškania (s prihliadnutím na moment vzniku práva na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného predpisu a spôsob jeho uplatnenia, ako aj ku skutočnosti, že správca dane vykonal u žalobcu daňové kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu) a výške uplatneného sankčného úroku a o žiadostiach žalobcu znova rozhodne v súlade s vtedy pre danú skutočnosť platnými právnymi predpismi. Výrok o náhrade trov konania súd krajský súd odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), navrhujúc, aby odvolací súd rozhodol tak, že žalobu zamietne. V odôvodnení svojho odvolania odcitoval iba príslušnú časť svojho vyjadrenia k žalobám, ktorá je tiež doslovným znením odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.11.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo preskúmať na základe a v rozsahu včas podaného odvolania, či krajský súd vecne správne rozhodol, keď žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu, ktorými žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o nepriznaní sankčného úroku žalobcovi. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko úspešný žalobca trovy odvolacieho konania nevyčíslil a a žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.