1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) z 11. marca 2015, sp. zn. 1T/66/2014, bol obvinený X. H. uznaný za vinného zo zločinu poškodzovania cudzej veci
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že v presne nezistenom čase do 01:30 hod. dňa 7. júna 2008 na poľnej ceste smerujúcej vpravo od miestnej komunikácie v obci Veľké Dvorany na obec Urmince, okres Topoľčany, úmyselne zapálil osobné motorové vozidlo Mercedes ML 63 AMG, bielej farby, EČ: T., VIN: XJGBBXXEXXAXXXXXX, rok výroby 2007, ktoré bolo následkom požiaru úplne zničené, čím poškodenému VAMI, s. r. o. Topoľčany, so sídlom Tovarnícka 2104/19, IČO:36528358, spôsobil škodu vo výške 62.865,- eur. Okresný súd súčasne
zák. upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože pokladal trest uložený obvinenému rozsudkom Okresného súdu Nitra z
1 písm. c/ Tr. por. zrušil uvedený rozsudok okresného súdu a
1 Tr. por. v spojení s § 9 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a § 31 a § 32 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov trestné stíhanie obvineného zastavil, pretože dospel k záveru, že je neprípustné. V odôvodnení tohto uznesenia krajský súd v prvom rade poukázal na to, že obžalovanému bolo v posudzovanej trestnej veci vznesené obvinenie až potom, ako bol vydaný do Slovenskej republiky pre účel iného trestného stíhania (pre iný skutok) na podklade európskeho zatýkacieho rozkazu a skutok, pre ktorý je stíhaný v posudzovanej veci, mal spáchať pred jeho vydaním.
krajského súdu pritom prípady, v ktorých sa zásada špeciality vyjadrená v § 31 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“) neuplatní, v posudzovanej veci nenastali. Za danej situácie bolo
odvolacieho súdu možné obžalovaného za skutok, ktorý je predmetom tohto trestného konania, stíhať len pri dodržaní zákonného postupu upraveného v § 32 zákona o EZR, t. j. len po podaní žiadosti o dodatočný súhlas a na jeho podklade následne udeleného súhlasu vykonávajúceho justičného orgánu. Orgány činné v trestnom konaní tento zákonný postup ale nerešpektovali, keď po vydaní obžalovaného do Slovenskej republiky a jeho vzatí do väzby v inej trestnej veci (
krajského súdu totiž § 31 ods. 5 zákona o EZR (
ktorého zásada špeciality nebráni slovenským orgánom robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, ako aj neodkladné opatrenia na zabránenie zmarenia trestného konania) je nevyhnutné vykladať reštriktívne a aplikovať ho výlučne v prípadoch, keď vznesenie obvinenia neznesie odklad s ohľadom na možné zmarenie trestného konania, najmä v dôsledku možného premlčania trestného stíhania alebo nevyhnutnosti vykonania neodkladných a neopakovateľných úkonov. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že orgány prípravného konania konajúc so zámerom vzniesť obžalovanému chránenému zásadou špeciality obvinenie, v stave bez hrozby zmarenia trestného konania (premlčaním trestného stíhania alebo iným spôsobom) v rozpore s § 31 a § 32 zákona o EZR nedali podnet (vyšetrovateľ), resp. návrh (prokurátor) na príslušný súd, aby tento podal žiadosť o dodatočný súhlas s trestným stíhaním obžalovaného, t. j. logicky tento súhlas v čase vznesenia obvinenia ani nebol vykonávajúcim justičným orgánom daný, pričom následne vykonali prakticky celé vyšetrovanie. Až následne udelený dodatočný súhlas s trestným stíhaním obžalovaného nie je
krajského súdu, vzhľadom na absenciu splnenia vyššie uvedených podmienok, spôsobilý konvalidovať skoršie v rozpore s uvedenými zákonnými ustanoveniami vznesené obvinenie, ako aj naň nadväzujúce procesné úkony a takýmto spôsobom získané dôkazy. Proti uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo príslušnej okresnej prokuratúre doručené 9. decembra 2015, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 6. mája 2016 dovolanie z dôvodu
1 písm. i/ Tr. por., a to v neprospech obvineného X. H.. V jeho odôvodnení dovolateľ rekapituluje predchádzajúce konanie a namieta, že so závermi krajského súdu nemožno súhlasiť, pretože nemajú oporu v ustanoveniach § 31 a § 32 zákona o EZR a nadväzne ani v ustanovení § 87 ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktoré zároveň cituje.
dovolateľa sa orgány činné v trestnom konaní nedopustili pochybenia, keď X. H. vzniesli obvinenie ešte pred podaním žiadosti o udelenie dodatočného súhlasu s trestným stíhaním príslušnému justičnému orgánu Nemeckej spolkovej republiky, pretože práve ustanovenie § 31 ods. 5 zákona o EZR v spojení s ustanovením § 31 ods. 1 a § 32 ods. 1 zákona o EZR výslovne uvádzajú, že ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality, stíhaná pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného európskeho zatýkacieho rozkazu, súd požiada vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním, čo ale nebráni slovenským orgánom robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, ako aj neodkladné opatrenia na zabránenie zmarenia trestného konania, pričom v zmysle ustanovenia § 87 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. je práve vznesenie obvinenia konkrétnej osobe opatrením, ktoré prerušuje plynutie premlčacej doby. Zároveň zdôraznil, že zákon o EZR neobsahuje žiadne ustanovenie, vezmúc do úvahy s osobitným zreteľom aj znenie ustanovenia § 31 ods. 5, ktoré by podmieňovalo, resp. umožňovalo vzniesť obvinenie osobe pred vyžiadaním dodatočného súhlasu s trestným stíhaním iba v takých prípadoch, kedy bezprostredne hrozí premlčanie trestného stíhania tak, ako to uviedol krajský súd. Takéto nesprávne použitie, resp. aplikácia ustanovenia § 31 a § 32 zákona o EZR, ktoré nemá
dovolateľa opodstatnenie a vykazuje zo strany krajského súdu známky svojvoľnosti, naplňuje dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. - druhá veta (druhá alternatíva). Pokiaľ ide o závažnosť namietaného porušenia zákona, ktoré vyžaduje ustanovenie § 371 ods. 5 Tr. por. k uplatnenému dovolaciemu dôvodu, generálny prokurátor uviedol, že nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia zo strany krajského súdu malo za následok zrušenie rozsudku okresného súdu a následné zastavenie trestného stíhania. V prípade správneho a zákonu zodpovedajúceho postupu mal krajský súd ako súd druhého stupňa
dovolateľa odvolanie obvineného X. H. zamietnuť ako nedôvodné. V podstate z týchto dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd: 1)
1 Tr. por. vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1To/54/2015 z 25. novembra 2015 bol porušený zákon v ustanovení § 31 ods. 1, ods. 5 a § 32 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov, ako aj v ustanovení § 87 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a v ustanoveniach § 320 ods. 1 písm. c/ Tr. por., § 281 ods. 1 Tr. por. a § 9 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v prospech obvineného X. H., 2)
2 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/54/2015 z 25. novembra 2015 v celom rozsahu a zrušil aj ďalšie rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a 3)
1 Tr. por. prikázal Krajskému súdu v Nitre, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Obvinený X. H. v písomnom vyjadrení k dovolaniu generálneho prokurátora prostredníctvom obhajcu uviedol, že zákon v jeho prospech porušený nebol. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
1 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolanie bolo podané generálnym prokurátorom ako oprávnenou osobou
2 písm. b/ Tr. por., proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ 368 ods. 2 písm. c/ Tr. por.), v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Tr. por. a to v neprospech obvineného potom, ako ten podal riadny opravný prostriedok a odvolací súd rozhodol v jeho prospech (§ 372 ods. 1 Tr. por.), s obsahovými náležitosťami
1 Tr. por. a s uvedením dôvodu dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že podané dovolanie treba odmietnuť na neverejnom zasadnutí
c/ Tr. por., keďže je zrejmé, že nie je splnený generálnym prokurátorom uplatnený dôvod dovolania. V prvom rade považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je určený k náprave iba tých procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré sú výslovne uvedené v § 371 ods. 1 písm. a/ až n/, ods. 2, ods. 3 Tr. por. Z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pritom vyplýva, že tento dôvod dovolania je daný vtedy, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Tento dovolací dôvod tak slúži k náprave len takých chýb rozhodnutia, ktoré spočívajú v nesprávnom posúdení skutku alebo iných skutočností
noriem hmotného práva a nie aj
noriem procesných. Povedané inými slovami, v rámci tohto dôvodu dovolania nemožno úspešne namietať porušenie procesných predpisov. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že zastavenie trestného stíhania obvineného X. H. nie je založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia § 87 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. upravujúceho prerušenie premlčania trestného stíhania (a to ani nepriamo, ako naznačuje dovolateľ), ale toto vychádza výlučne z nesprávneho výkladu a aplikácie ustanovení § 31 a § 32 zákona o EZR, ktorý je procesným predpisom upravujúcim postup slovenských orgánov pri vydávaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie na základe európskeho zatýkacieho rozkazu a s tým súvisiace konanie, a v nadväznosti na to z nesprávneho použitia ustanovení § 9 ods. 1 písm. b/, § 281 ods. 1 a § 320 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
1 zákona o EZR osoba, ktorá bola vydaná z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná, odsúdená, nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval.
2 zákona o EZR ak bola osoba vydaná do Slovenskej republiky, zásada špeciality sa neuplatní, ak a/ vydaná osoba sa po prepustení z väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody zdržiava na území Slovenskej republiky viac ako 45 dní napriek tomu, že ho mohla opustiť, alebo sa dobrovoľne vráti na územie Slovenskej republiky potom, čo ho opustila, b/ za tento ďalší trestný čin nemožno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie obmedzujúce osobnú slobodu, c/ trestné stíhanie nevedie k použitiu opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu, d/ osobe by mohol byť uložený trest alebo ochranné opatrenie, ktoré nie je spojené s pozbavením osobnej slobody, najmä peňažný trest alebo opatrenie namiesto tohto trestu, a to aj vtedy, ak by taký výkon predovšetkým výkonom náhradného trestu odňatia slobody viedol k obmedzeniu osobnej slobody, e/ osoba sa vzdala práva na uplatnenie zásady špeciality
odseku 1 v rámci konania vo vykonávajúcom štáte, f/ osoba po vydaní do Slovenskej republiky vyhlásila, že sa výslovne vzdáva uplatnenia zásady špeciality
odseku 1 vo vzťahu k určitým trestným činom spáchaným pred vydaním, g/ vykonávajúci justičný orgán udelil súhlas so stíhaním pre iné trestné činy spáchané pred vydaním alebo s výkonom trestu pre taký trestný čin, alebo ak h/ zásada špeciality sa vo vzťahu k vykonávajúcemu štátu neuplatňuje na základe vyhlásenia členského štátu a vykonávajúci justičný orgán vo svojom rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu neuviedol inak.
4 zákona o EZR na získanie súhlasu vykonávajúceho justičného orgánu
odseku 2 písm. g/ sa použije postup
1.
5 zákona o EZR odsek 1 nebráni slovenským orgánom robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, ako aj neodkladné opatrenia na zabránenie zmarenia trestného konania.
1 zákona o EZR ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality stíhaná pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo má táto osoba vykonať trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, nebol predmetom pôvodného zatýkacieho rozkazu a nenastala žiadna z podmienok uvedených v § 31 ods. 2, súd požiada vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním alebo výkonom trestu odňatia slobody.
2 zákona o EZR žiadosť o dodatočný súhlas musí obsahovať všetky informácie uvedené v § 5 ods. 5. Žiadosť zašle súd spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu v jazyku
. Súd vydá európsky zatýkací rozkaz pre trestný čin, ktorý má byť predmetom trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, a pripojí ho k žiadosti o dodatočný súhlas, len ak ho vykonávajúci justičný orgán o to požiada. Citovanými ustanoveniami zákona o EZR bol do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý článok 27 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z
2 písm. c/ zákona o EZR, a to práve s ohľadom na konanie o udelení súhlasu, ktoré je upravené v čl. 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia (§ 31 ods. 4, § 32 ods. 1, ods. 2 zákona o EZR). V tomto rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že ak konanie viedlo k záveru o existencii „iného trestného činu“ ako toho, pre ktorý bola osoba odovzdaná, stíhanie pre tento trestný čin nemôže prebiehať bez získania súhlasu, okrem prípadov, v ktorých sa uplatnia výnimky stanovené v článku 27 ods. 1, ods. 3 písm. a/ až f/ rámcového rozhodnutia. Tieto výnimky pritom majú rôzne odôvodnenie. Výnimky uvedené v článku 27 ods. 1, ods. 3 písm. e/ až g/ rámcového rozhodnutia (§ 31 ods. 2 písm. e/ až h/ zákona o EZR) sa zakladajú na súhlase dotknutých členských štátov alebo na súhlase súdnych orgánov vykonávajúceho členského štátu, alebo tiež na súhlase osoby, na ktorú sa európsky zatykač vzťahuje. Výnimky uvedené v článku 27 ods. 3 písm. b/ a d/ rámcového rozhodnutia (§ 31 ods. 2 písm. b/ a d/ zákona o EZR) sa vzťahujú na uplatniteľné tresty alebo opatrenia. Napokon výnimka uvedená v článku 27 ods. 3 písm. c/ rámcového rozhodnutia (§ 31 ods. 2 písm. c/ zákona o EZR) sa odvoláva na trestné konanie a týka sa situácií, v ktorých toto konanie
zákona alebo posúdenia súdneho orgánu nemá za následok uplatnenie opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu. Súdny dvor preto rozhodol, že výnimku uvedenú v článku 27 ods. 3 písm. c/ rámcového rozhodnutia 2002/584 treba vykladať v tom zmysle, že ak ide o „iný trestný čin“ ako ten, pre ktorý bola osoba odovzdaná, musí byť súhlas vyžiadaný v súlade s článku 27 ods. 4 tohto rámcového rozhodnutia a získaný, ak je potrebné vykonať trest alebo opatrenie spojené s odňatím slobody. Osoba, ktorá bola odovzdaná, môže byť stíhaná a odsúdená za takýto trestný čin pred získaním súhlasu, ak počas trestného stíhania za trestný čin alebo v rozsudku o ňom nebolo uložené nijaké opatrenie obmedzujúce slobodu. Výnimka uvedená v tomto článku 27 ods. 3 písm. c/ však v každom prípade nebráni tomu, aby osoba, ktorá bola odovzdaná, podliehala opatreniu obmedzujúcemu slobodu pred získaním súhlasu, ak je toto obmedzenie
zákona odôvodnené ostatnými bodmi obžaloby. Z uvedeného vyplýva, že ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality, stíhaná pre trestný čin spáchaný pred jej vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného európskeho zatýkacieho rozkazu, vznesenie obvinenia pre tento iný trestný čin a ani ďalšie trestné stíhanie preň nie je podmienené získaním dodatočného súhlasu v zmysle § 31 ods. 2 písm. g/, ods. 4 a § 32 ods. 1, ods. 2 zákona o EZR, pokiaľ trestné konanie o tomto inom trestnom čine nie je spojené so žiadnym opatrením obmedzujúcim osobnú slobodu vydanej osoby. V takýchto prípadoch sa totiž zásada špeciality
2 písm. c/ zákona o EZR neuplatní a dodatočný súhlas stačí od vykonávajúceho justičného orgánu získať najneskôr vtedy, ak má byť v tomto inom konaní použité opatrenie obmedzujúce osobnú slobodu obvineného (napr. väzba, vyšetrenie duševného stavu pozorovaním v zdravotníckom ústave) alebo vykonaný trest odňatia slobody, prípadne ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody (aj to len v prípade, ak v tom čase nie je daná iná výnimka zo zásady špeciality
2 zákona o EZR). Vzhľadom na to, že osobná sloboda obvineného X. H. nebola v rámci trestného konania vedeného proti nemu v posudzovanej veci nijak obmedzená, keďže bol vo väzbe a následne vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci (na ktorú sa európsky zatýkací rozkaz, na ktorého základe bol vydaný, vzťahoval) a trest obmedzujúci jeho osobnú slobodu mu nebol uložený ani v rozsudku okresného súdu, ktorý upustil od uloženia súhrnného trestu, pričom odvolanie bolo podané iba v jeho prospech, bolo možné ho trestne stíhať a aj odsúdiť bez toho, aby na to bol potrebný dodatočný súhlas vykonávajúceho justičného orgánu. Záver krajského súdu, že obvineného bolo možné stíhať za skutok, ktorý je predmetom tohto trestného konania, len pri dodržaní zákonného postupu upraveného v § 32 zákona o EZR, t. j. len po podaní žiadosti o dodatočný súhlas a na jej podklade následne udeleného súhlasu vykonávajúceho justičného orgánu, je tak v rozpore nielen s obsahom rámcového rozhodnutia, ale nemá oporu ani v zmienenom ustanovení zákona o EZR, pretože úplne prehliada, že v súlade s § 31 ods. 2 písm. c/ zákona o EZR neprichádzalo uplatnenie zásady špeciality vôbec do úvahy. V nadväznosti na to krajský súd nesprávne vyvodil, že trestné stíhanie obvineného Igora Halása je neprípustné a musí byť zastavené z dôvodu, že ide o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas a taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný (hoci ten bol ešte pred podaním obžaloby získaný). Najvyšší súd sa ďalej nestotožňuje ani s reštriktívnym výkladom § 31 ods. 5 zákona o EZR, ktorý krajský súd v posudzovanej veci uplatnil a
ktorého treba toto ustanovenie aplikovať výlučne v prípadoch, keď vznesenie obvinenia neznesie odklad s ohľadom na možné zmarenie trestného konania, najmä v dôsledku možného premlčania trestného stíhania alebo nevyhnutnosti vykonania neodkladných a neopakovateľných úkonov. Odhliadnuc od toho, že vzhľadom na už uvedené použitie tohto ustanovenia nebolo v posudzovanej veci namieste, považuje dovolací súd za potrebné poukázať na to, že z hľadiska dĺžky premlčacej doby je rozhodujúci názor súdu na právnu kvalifikáciu po vykonaní hlavného pojednávania a nie to, ako bol skutok kvalifikovaný obžalobou alebo pri vznesení obvinenia v predchádzajúcich štádiách trestného stíhania (pozri rozsudok najvyššieho súdu zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 91/2015). V praxi pritom nezriedka dochádza k zmierneniu právneho posúdenia skutku oproti právnej kvalifikácii použitej pri vznesení obvinenia. Dôsledné uplatnenie krajským súdom prijatého výkladu by tak v konečnom dôsledku mohlo viesť k popretiu samotného účelu predmetného ustanovenia, ktorým je zabrániť zmareniu trestného konania. Pokiaľ by totiž orgány činné v trestnom konaní mohli vzniesť obvinenie iba vtedy, ak bezprostredne hrozí premlčanie trestného stíhania, teda len krátko pred uplynutím premlčacej doby, v prípadoch, keď by následne došlo k takému zmierneniu právneho posúdenia, ktoré by zároveň znamenalo skrátenie premlčacej doby, bolo by trestné stíhanie premlčané a muselo by byť zastavené. Z týchto dôvodov je potrebné prisvedčiť dovolateľovi v tom smere, že napadnuté uznesenie krajského súdu je založené na nesprávnom použití ustanovení § 31 a § 32 zákona o EZR a v nadväznosti na to aj ustanovení § 9 ods. 1 písm. b/, § 281 ods. 1 a § 320 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Ako už bolo uvedené vyššie, porušenie týchto procesných noriem nemožno podradiť pod dôvod dovolania
1 písm. i/ Tr. por. Keďže ale pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. a nie ich označenie
por., najvyšší súd tiež skúmal, či zistenú chybu napadnutého rozhodnutia nemožno subsumovať pod niektorý z ďalších dovolacích dôvodov. Dospel pritom k záveru, že hoci Trestný poriadok dovolanie proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania pripúšťa, pre prípad, že jeho chyba spočíva iba v nesplnení procesných podmienok pre takéto rozhodnutie, neráta so žiadnym dovolacím dôvodom. Ide nepochybne o nedostatok zákonnej úpravy, ktorý však nemožno preklenúť výkladom (osobitne ak by to znamenalo zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného), ale iba zmenou právnej úpravy. Najvyššiemu súdu preto neostávalo iné, než dovolanie generálneho prokurátora odmietnuť. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.