Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7ECdo/314/2014 Identifikačné číslo spisu: 2309218525 Dátum vydania rozhodnutia: 25.08.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2309218525.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Panónska cesta č. 2, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874, proti povinnému: AT MARS, spoločnosť s ručením obmedzeným, Jánovce č. 30, Veľké Úľany, IČO: 31 370 454, o vymoženie 671,23 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23 Er 869/2009, o dovolaní súdnej exekútorky JUDr. Anetty Demešovej (ako nástupcu súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku), Vráble,
- mája č. 1053, proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z
- júna 2013 sp. zn. 11 CoE 257/2012, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a . Oprávnený má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
- Krajský súd v Trnave uznesením z
- júna 2013 sp. zn. 11 CoE 257/2012 potvrdil uznesenie Okresného súdu Galanta z
- júna 2012, č. k. 23 Er 869/2009-12, ktorým súd prvej inštancie súdnej exekútorke nepriznal náhradu trov exekúcie, keďže v danom prípade došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu zániku povinného bez právneho nástupcu. Zánikom povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, teda bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie bola strata spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Keďže nešlo o prípad, kedy by bolo možné k náhrade trov zaviazať oprávneného (§ 203 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku) súd prvej inštancie súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie nepriznal, lebo na takéto rozhodnutie neexistoval zákonný priestor. Situácii, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie sa venoval aj Ústavný súd SR, ktorý v tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z
- novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu) je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Ústavný súd konštatoval, že toto riziko, ktoré exekútor nesie, je dôvodné a do značnej miery kompenzované jeho, v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.
- Toto uznesenie napadla súdna exekútorka dovolaním ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. pred
- júlom
- Uviedla, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k náhrade trov exekúcie a postupom súdu sa jej odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“). Dovolateľka žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
- Oprávnený v podanom vyjadrení s poukazom na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 35/2012 z
- júna 2013 žiadal dovolanie ako nedôvodné zamietnúť.
- Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Dovolací súd preto prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 a § 239 O.s.p. v znení účinnom do
- decembra
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas dovolateľka (§ 427 ods. 1 CSP), s právnickým vzdelaním (§ 429 ods. 2 písm. a/ CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
- Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
- V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. je ale dovolanie podľa § 239 O.s.p. vždy vylúčené, ak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania.
- Rozhodovacia prax najvyššieho súdu považuje trovy exekúcie za trovy konania (pozri napr. uznesenia tohto súdu z
- októbra 2010 sp. zn. 6 Cdo 80/2010, z
- októbra 2010 sp. zn. 3 Cdo 170/2009, z
- októbra 2011 sp. zn. 5 Cdo 170/2011, z
- septembra 2011 sp. zn. 6 Cdo 4/2011).
- Prípustnosť podaného dovolania je preto v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená.
- S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
- So zreteľom na súdnou exekútorkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
- Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
- Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta, že uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretože je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
- decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje presvedčivé vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
- Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), uplatňuje síce relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012).
- Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP.
- Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania oprávneného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.