4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), do 17.09.2016 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia odporcu v medziach námietok uplatnených navrhovateľom dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť. K námietke,
ktorej odporca neskúmal účel samotného predĺženia lehoty zaistenia, nakoľko jeho vyhostenie do Maďarska nie je možné, resp. že odporca i napriek tomu, že sa mu nepodarilo navrátiť navrhovateľa na maďarské územie v rámci uzatvorenej readmisnej dohody sa snaží vyhostiť ho do Iraku a to i napriek tomu, že vyhosťovacím rozhodnutím bola ako krajiny vyhostenia určená Maďarská republika uviedol, že nie je dôvodná. Z obsahu spisu odporcu mal za zjavné, že Maďarsko odmietlo listom z 24.09.2015 readmisiu navrhovateľa na maďarské územie. Teda nie vyhostenie navrhovateľa. Vo veci vyhostenia navrhovateľa maďarská strana konajúcemu ÚPZC zatiaľ neodpovedala. Čiže ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia maďarská strana nevylúčila realizáciu vyhostenia na jej územie. Ako to je tiež zrejmé z obsahu spisu odporcu, nenachádza sa v ňom žiaden doklad svedčiaci o tom, že by sa odporca snažil vyhostiť navrhovateľa do Iraku, teda do krajiny, ktorú navrhovateľ označil za krajinu svojej štátnej príslušnosti. K námietke,
ktorej odporca neskúmal a neodôvodnil v napadnutom rozhodnutí riziko úteku navrhovateľa uviedol, že aj táto námietka nie je dôvodná. Uviedol, že predmetom napadnutého rozhodnutia nie je zaistenie navrhovateľa ako také, ale predĺženie doby už existujúceho zaistenia. Zdôraznil, že riziko úteku navrhovateľa bolo právoplatne preskúmané tunajším a aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní o odvolaní navrhovateľa voči samotnému rozhodnutiu o jeho zaistení PPZ-HCP-BB5-24-013/2015-AV z 18.09.2015. Skonštatoval, že dôvody zaistenia - včítane preukázania rizika úteku - bolo preukázané. S poukazom na uvedené už nebolo potrebné opätovne vyhodnocovať riziko úteku navrhovateľa, naviac ak na pomeroch nedošlo k žiadnej zmene, pretože po posúdení dôvodnosti navrhovateľovho zaistenia (rozhodnutím odporcu z 18.09.2015) bol navrhovateľ nepretržite zaistený. Námietku,
ktorej odporca v priebehu doterajšieho zaistenia nevybavil vydanie CD ani NCD a teda vydanie dočasnej priepustky (laisser - passer) nie je možné, označil za nedôvodnú. Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ na strane jednej poukazuje na skutočnosť, že odporca nevybavil doposiaľ vydanie CD, resp. NCD (v dôsledku čoho vydanie dočasnej priepustky nie je možné), na strane druhej však odignoroval skutočnosť, že sa tak stalo výlučne z dôvodu, že opakovane odmietal spoluprácu, nevyhnutnú k zabezpečeniu týchto dokladov. Ako to vyplýva z obsahu spisu odporcu, tento i napriek prezentovanej nespolupráci navrhovateľa vykonáva úkony, smerujúce k stotožneniu osoby navrhovateľa. Jednoznačne o tom svedčí napr. žiadosť odporcu (resp. ÚPZC) adresovaná NÚ Interpol Bratislava. Tento proces je však vo všeobecnosti (ako to je súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti) časovo náročný - ako to už bolo uvedené, spôsobený samotným navrhovateľom. Ak by navrhovateľ pri vydaní CD, resp. NCD náležite spolupracoval, možno predpokladať bezproblémové vydanie jedného z týchto dokladov na to príslušným zastupiteľským úradom. I keď aj samotnému vydaniu takéhoto dokladu predchádza potrebné overenie totožnosti vydávajúcim zastupiteľským úradom. Námietku,
ktorej nespoluprácu navrhovateľa pri vyplnení dotazníka (ako podkladu pre vydanie CD, NCD) nie je možné považovať ako dôvod, pre ktorý sa nerealizovalo vyhostenie bola
názoru súdu absolútne účelnou a naviac nelogickou. V každom štáte predchádza vydaniu cestovného dokladu preukázanie totožnosti žiadateľa o vydanie takéhoto dokladu, ktorá požiadavka je bez akýchkoľvek pochýb legálnou. Ak teda navrhovateľ tvrdí, že jeho nespolupráca pri zabezpečení vydania CD, resp. NCD nemôže byť dôvodom nerealizovania jeho vyhostenia, tak takýto myšlienkový pochod navrhovateľa je
názoru súdu absurdným. K námietke,
ktorej odporca neskúmal prekážky vyhostenia navrhovateľa do domovskej krajiny, resp. že úkony smerujúce k realizácii vyhostenia nezodpovedajú výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že zatiaľ nebolo povinnosťou odporcu skúmať ev. prekážku vyhostenia navrhovateľa do Iraku ako prezentovanej krajiny jeho pôvodu, nakoľko odporca jeho vyhostenie do tejto krajiny nerealizuje a to jednak s poukazom na právoplatné vyhosťovacie rozhodnutie, ako aj s poukazom na vykonávané úkony. Skutočnosť, že odporca sa cestou irackého zastupiteľského úradu snaží zabezpečiť vydanie CD, resp. NCD pre navrhovateľa nie je možné vyhodnotiť ako konanie, smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa do Iraku. Poznamenal, že odporca prostredníctvom ÚPZC vykonáva úkony, smerujúce predovšetkým k zabezpečeniu osobných dokladov navrhovateľa (CD, NCD), ktorých existencia je zjavne predpokladom k tomu, aby k faktickému vyhostenie navrhovateľa vôbec došlo.
názoru súdu odporca zistil v dostatočnej miere stav veci, v dôsledku ktorého získal potrebnú masu informácií, odôvodňujúcich vydania napadnutého rozhodnutia. Záverom vyhodnotenia navrhovateľom vznesených námietok krajský súd poukázal na skutočnosť, že výlučne zavinením navrhovateľa (spočívajúcom v odmietaní jeho spolupráce pri úkonoch stotožnenia jeho osoby - vyplnenie a podpísanie dotazníka obsahujúceho jednak jeho žiadosť o vydanie CD, NCD a jednak osobné údaje) doposiaľ nedošlo k vytvoreniu elementárnych predpokladov vydania týchto cestovných dokladov. V dôsledku toho je časovo náročný postup získania a overenia takýchto údajov cestou Interpolu ako aj (v prípade ich získania) následný postup príslušného zastupiteľského úradu. K predĺženiu lehoty zaistenia navrhovateľa teda
súdu prvého stupňa nedošlo nečinnosťou či liknavosťou odporcu, ale zámerným konaním navrhovateľa. O dôvodoch takéhoto správania navrhovateľa poznamenal, že sa o nich možno iba domnievať - môže to byť napr. jeho obava, že sa jeho doterajšie tvrdenia týkajúce sa jeho osobných údajov nepotvrdia, alebo možno úmysel znemožniť (zmariť] postup slovenských orgánov realizovaný voči nemu postupom
zákona o pobyte cudzincov. Pretože navrhovateľom vznesené námietky nepovažoval krajský súd za dôvodné, dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za nezákonný a nesprávny z dôvodu
2 písm.
navrhovateľa pochybenie, ktoré samo o sebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vyjadril nesúhlas so záverom krajského súdu ohľadom námietky neskúmania účelu predĺženia zaistenia s tým, že mal za to, že krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie
navrhovateľa spočívalo v tom, že výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí, ak má byť štátny príslušník tretej krajiny
medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu. Zákon o pobyte cudzincov v tomto prípade exemplifikatívne poukazuje na bilaterálne medzinárodné zmluvy o readmisii osôb. Návrat na základe readmisnej dohody sa chápe iba ako jeden z možných spôsobov výkonu vyhostenia. Readmisná zmluva upravuje iba vzťahy medzi krajinami a zjednodušuje konania, na základe ktorých krajiny vracajú a prijímajú späť ako svojich vlastných štátnych príslušníkov, tak štátnych príslušníkov iných krajín. Aj samotná Dohoda medzi vládou SR a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici uvádza, že cieľom uzavretia tejto dohody je vzájomné uľahčenie odovzdávania a prijímania osôb protiprávne sa zdržiavajúcich na zemí štátu druhej zmluvnej strany. Preto, čo sa týka práv a záujmov jednotlivca, návrat na základe readmisie sa chápe vo všeobecnom kontexte procesu návratu - konania o administratívnom vyhostení. Individuálne rozhodnutie o návrate na tento účel by sa malo vydať a základnou podmienkou pre zaistenie/predĺženie lehoty zaistenia musí byť vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, až keď sa uplatňuje readmisná dohoda. V prípade navrhovateľa odporca vydal rozhodnutie č. k.: PPZ-HCP-BB5-24J512/2015-AV zo dňa 18.09.2015 za účelom administratívneho vyhostenia navrhovateľa do Maďarskej republiky, ako krajiny, z ktorej neoprávnene pricestoval na územie Slovenskej republiky. Na základe skutočnosti, že navrhovateľ neoprávnene pricestoval na územie Slovenskej republiky z Maďarska, odporca ako prvý úkon po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení a rozhodnutia o zaistení, už dňa 18.09.2015 v čase o 16.30 adresoval príslušnému maďarskému orgánu žiadosť o readmisiu navrhovateľa v zmysle čl. 4 Protokolu vyššie spomenutej dohody medzi vládou SR a Maďarska evidovanú pod č. PPZ-HCP-BB5-24-016/
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, resp. predĺženie lehoty zaistenia, nie je možné akceptovať stav, keď sa odporca naďalej snaží vykonať nevykonateľné rozhodnutie.
navrhovateľa existuje odôvodnený záver, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k názoru krajského súdu, že v spise odporcu sa nenachádza žiaden doklad svedčiaci o tom, že by sa odporca snažil vyhostiť navrhovateľa do Iraku, mal navrhovateľ za to, že krajský súd dospel k nesprávnym zisteniam, pretože ak by si pozorne prečítal rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia, našiel by v ňom na str. 6 nasledovné: „Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny.“ Na str. 7 napadnutého rozhodnutia odporcu: „
písomnej informácie ÚPZC Medveďov, evidovanej pod číslom PPZ-HCP-ME-8-005/2016-U zo dňa 16.03.2016, zariadenie z dôvodov uvedených hore žiada o predĺženie lehoty zaistenia na účel realizovania administratívneho vyhostenia účastníka konania do krajiny pôvodu.“ Na základe uvedeného mal za zrejmé, že si samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu odporuje ako so samotným výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení, na podklade ktorého bola navrhovateľovi predĺžená doba zaistenia, ale aj s vyjadrením odporcu k jeho opravnému prostriedku, že ÚPZC Medveďov naďalej vykonáva úkony smerujúce k vyhosteniu do Maďarska, keď mu bola lehota zaistenia predĺžená za účelom vyhostenia do domovskej krajiny. Poukázal na písomnosť evidovanú pod č. PPZ-HCP-ME-8-005/2016-U z 16.03.2016, kde je uvedené, že pracovníci zariadenia po zaistení navrhovateľa vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky, ktorá údajne uviedla, že v súčasnosti neexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny pôvodu. Uviedol, že nerozumie aký dôvod mali pracovníci ÚPZC Medveďov k vykonaniu pohovoru vo vzťahu k možnosti návratu štátnych príslušníkov Iraku do krajiny pôvodu v jeho prípade, keď im bolo doručené jedno vyhotovenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, kde sa jasne uvádza krajina, do ktorej má byť vyhostený - Maďarsko. Už len uvedená skutočnosť
navrhovateľa predstavuje jasný indikátor, že kroky pracovníkov ÚPZC Medveďov od samotného počiatku smerujú k prípadnému vyhosteniu do krajiny pôvodu, hoci na to do dnešného dňa neexistuje žiadny zákonný podklad v podobe rozhodnutia o administratívnom vyhostení do krajiny pôvodu. V nadväznosti na to, odôvodnenie rozhodnutia odporcu o predĺžení lehoty zaistenia, túto indíciu potvrdzuje. Krajský súd preto nemohol dospieť k záveru, že z obsahu spisu nie je zrejmé, že by sa odporca snažil vyhostiť navrhovateľa do krajiny pôvodu. Tento mylný záver krajského súdu
navrhovateľa potvrdzuje skutočnosť uvedená vo vyššie uvedenej písomnosti ÚPZC Medveďov, kde sa uvádza, že ÚPZC Medveďov skúmalo možnosti vyhostenia navrhovateľa aj na územie Bulharska a Turecka, avšak boli informovaní, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na jeho vyhostenie na územie týchto štátov by bolo možné len v prípade, ak by navrhovateľ disponoval cestovným dokladom s vízami. Opätovne zdôraznil, že nerozumie na základe akého zákonného podkladu pracovníci ÚPZC Medveďov skúmali možnosť vyhostenia navrhovateľa na územie Bulharska a Turecka, ale z vyššie uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že nie je rešpektovaná požiadavka právnej istoty a výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa je realizovaný v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že výkon vyhostenia nemá byť pre odporcu a ÚPZC Medveďov hrou, do ktorej krajiny sa im „podarí“ cudzinca vyhostiť, ale že v danom prípade konajú s človekom a to s človekom, ktorý má odôvodnené obavy z návratu do krajiny pôvodu. Tento stav právnej neistoty je pre navrhovateľa za situácie, kedy je už ôsmym mesiacom pozbavený na osobnej slobode, o to viac neznesiteľný. Neustále trpí úzkosťou, či?, kedy?, a kam? budem nakoniec vyhostený. Zároveň poukázal na bezúčelnosť jeho ďalšieho zaistenia, ktorá spočíva navyše v tom, že ako správne dospeli pracovníci ÚPZC Medveďov k záveru, že navrhovateľovo vyhostenie do Bulharska a Turecka nie je možné z dôvodu, že pre štátnych príslušníkov Iraku platí vízová povinnosť, tak taká istá vízová povinnosť pre štátnych príslušníkov Iraku platí aj v prípade Maďarska. Ak by aj navrhovateľ bol držiteľom cestovného dokladu, čo nie je, tak by musel požiadať o schengenské vízum na vstup do Maďarska na príslušnom zastupiteľskom úrade pre štátnych príslušníkov Iraku. Takúto možnosť však nemá k dispozícii, a preto ak by ho aj Maďarsko neodmietlo prevziať na základe readmisie (čo urobilo), naďalej by jeho zaistenie za účelom vyhostenia do Maďarska bolo neúčelné, práve pre vízové požiadavky pre štátnych príslušníkov Iraku, ktoré navrhovateľ bez cestovného dokladu z územia Slovenskej republiky, kde sa naďalej zdržiava bez oprávnenia, nie je schopný splniť. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností považoval za zrejmé, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 2. Námietka,
ktorej odporca neskúmal a neodôvodnil v napadnutom rozhodnutí riziko úteku Navrhovateľ uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu ohľadom uvedenej námietky, a to z dôvodov, že v opravnom prostriedku, ktorý bol podaný voči rozhodnutiu o zaistení navrhovateľa zo dňa 18.09.2015 boli namietané iné skutočnosti ako riziko úteku, aplikácia miernejších donucovacích opatrení a pod. Hoci v tomto opravnom prostriedku vtedajší právny zástupca navrhovateľa namietal dĺžku zaistenia, tak dĺžku zaistenia nie je možné stotožňovať s dĺžkou predĺženia lehoty zaistenia. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tieto skutočnosti neboli predmetom predchádzajúceho súdneho prieskumu rozhodnutia o zaistení, pretože ani v predchádzajúcom opravnom prostriedku neboli uplatnené v tom čase a súd teda nemal dôvod sa nimi v rámci preskúmacieho konania zaoberať a zaujať k nim stanovisko. V tejto súvislosti preto poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/3/2015 zo dňa 03.07.2015, kde sa uvádza: „K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že takáto námietka nebola uplatnená navrhovateľom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu a pokiaľ k nej krajský súd nezaujal stanovisko, nemožno takýto prístup súdu považovať za vadu, pretože krajský súd bol pri preskúmavaní rozhodnutia viazaný rozsahom uplatnených námietok navrhovateľa, ktoré určili rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia(§ 250j ods. 1 a ods. 2 OSP). „V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôležité zdôrazniť, že v správnom súdnictve je súd viazaný opravným prostriedkom (žalobou) vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.“ (uznesenie NS SR sp. zn. 8Sžo/230/2010 zo dňa 15.12.2010 uverejnené pod č. 16 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2012.) Z vyššie uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu navrhovateľ vyvodil, že súd nemá dôvod zaoberať sa skutočnosťami, ktoré nie sú uplatnené v podobe námietok v opravnom prostriedku, pretože je v rámci súdneho prieskumu viazaný rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Záver krajského súdu, že nemal dôvod zaoberať sa námietkami o riziku úteku, aplikácii miernejších donucovacích prostriedkov a dĺžky samotného predĺženia lehoty zaistenia je preto nesprávny. Naopak krajský súd mal povinnosť sa týmito námietkami zaoberať a riadnym spôsobom sa s nimi vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v prípade Mahdi C-146/14,
ktorého: „Článok 15 ods. 3 a 6 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie, ktoré musí vykonávať súdny orgán, ktorému bola predložená žiadosť o predĺženie zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, musí tomuto orgánu umožniť prípad od prípadu vecne rozhodnúť o predĺžení zaistenia dotknutého štátneho príslušníka, o možnosti nahradiť zaistenie miernejším donucovacím opatrením alebo o prepustení tohto štátneho príslušníka, pričom má uvedený orgán právomoc vychádzať tak zo skutočností a dôkazov uvedených správnym orgánom, ktorý mu žiadosť predložil, ako aj zo skutočnosti, dôkazov a pripomienok, ktoré sú mu prípadne predložené počas tohto konania.“ Z vyššie uvedeného rozhodnutia súdneho dvora EÚ mal za zrejmé, že krajský súd mal aj v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu o predĺženiu lehoty zaistenia povinnosť preskúmať a rozhodnúť o námietkach navrhovateľa uplatnených vo vzťahu k riziku úteku a aplikácii miernejších donucovacích prostriedkov ako zaistenia. Keďže tak neurobil, jeho konanie a rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V neposlednom rade navrhovateľ poukázal na mylný záver krajského súdu, ktorý spočíval v tom, že nie je potrebné opätovne vyhodnocovať riziko úteku v prípade navrhovateľa, navyše ak na pomeroch nedošlo k žiadnej zmene, pretože po posúdení dôvodnosti zaistenia navrhovateľa bol tento nepretržite zaistený. Tento záver krajského súdu je
navrhovateľa nesprávny. Ak by aj v minulosti existovala hrozba úteku (ktorá však nebola predmetom súdneho prieskumu), tak to automaticky neodôvodňuje predpoklad jej existencie počas celého trvania zaistenia navrhovateľa. Je tomu tak preto, že „prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.
Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré hoci bolo pôvodne nariadené zákonný spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88)“ (v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/51/2014, sp. zn. 1Sža/20/2014 a iné). Navrhovateľ usúdil, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že ani prípadná hrozba úteku nie je nemenná a preto je potrebné ju vždy konfrontovať s aktuálnou situáciou. Odporca ako ani krajský súd nemôže generálne počas celého trvania navrhovateľovho pobytu v zaistení vyvodzovať nemennú existenciu rizika úteku a už vôbec nie, ak toto riziko ani nebolo predmetom predchádzajúceho súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia navrhovateľa. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnieval, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). 3. Námietka, že nespoluprácu pri vyplnení dotazníka nie je možné považovať za dôvod, pre ktorý sa nerealizovalo vyhostenie Navrhovateľ mal za to, že krajský súd opätovne aj v prípade tejto námietky dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Poznamenal, že
čl. 15 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun. V podstate totožná požiadavka vyplýva z čl. 5 ods. 1 písm.
zákona o pobyte cudzincov, ako aj
zákona o správnom poriadku. V predmetnej veci nerozhodoval o zaistení, ale zaoberal sa otázkou predĺženia lehoty zaistenia
tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ bol zaistený z dôvodov
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa do krajiny
1 zákona o pobyte cudzincov ( krajiny pôvodu, krajiny tranzitu - Maďarskej republiky, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme ) nakoľko existuje riziko úteku navrhovateľa a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dôvody zaistenia navrhovateľa sa nezmenili a naďalej trvajú. Dôkazom toho je rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-BB5-24-013/2015-AV s uvedením dôvodov zaistenia, ktoré bolo tak Krajským súdom Bratislava ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky potvrdené. Odporca riadne zistil skutkový stav a navrhovateľa zaistil a predĺžil lehotu zaistenia z dôvodu, že je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko existovalo a existuje naďalej riziko jeho úteku, a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Zákonným dôvodom je naďalej existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCP-BB5-24-012/2015-AV. Ďalej odporca uviedol, že zákonom stanovené dôvody na zaistenie naďalej existujú. Konanie o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa z územia Slovenskej republiky stále prebieha, nebolo ukončené. Riziko jeho úteku naďalej existuje. Otázkou existencie rizika úteku sa správny orgán zaoberal dostatočne v rozhodnutí, kde sú uvedené dôvody, ktoré viedli v prípade navrhovateľa k tomuto záveru. Dôvodmi sú hlavne jeho nelegálny prechod vonkajšej hranice, jednoznačný úmysel migrovať do západnej Európy, chýbajúci doklad a jednoznačná identifikácia navrhovateľa, nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce aj terajšie správanie, kde možno považovať aj to, že navrhovateľ nevyužil možnosť dobrovoľného návratu, nechce sa vrátiť, nepodal žiadosť o azyl alebo o doplnkovú ochranu, chce naďalej nelegálne migrovať. Zákonným dôvodom je aj naďalej existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCP-BB5-24-012/2015-AV. Vo vzťahu k námietke nedostatočného skúmania a odôvodnenia alternatív k zaisteniu navrhovateľa s poukazom na § 89 ods. 1 a 3 zákona o pobyte cudzincov zákona o pobyte cudzincov poznamenal, že po vyhodnotení dokazovania z pohľadu toho, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, je bez finančných prostriedkov, z pohľadu na jeho osobu, jeho pomery a miery ohrozenia účelu zaistenia, zistených v konaní
zápisnice navrhovateľa, lustrácie, osobnej prehliadky a všetkých dôkazoch založených v spise alternatíva zaistenia bola vylúčená. Touto otázkou sa taktiež správny orgán zaoberal v napadnutom rozhodnutí. Dĺžka lehoty zaistenia - predĺženie lehoty zaistenia a individuálne posúdenie prípadu a riadne zdôvodnenie lehoty bola hlavným predmetom vydaného a napadnutého rozhodnutia. V ďalšom odporca poukázal na ustanovenia § 88 ods. 4 a § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s tým, že potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia alebo na zistenie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny je povinné bezodkladne vykonať zariadenie - v prípade navrhovateľa Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Toto bolo dňa 14.03.2016 správnym orgánom požiadané o podanie informácie o tom, či je potrebné predĺžiť dobu zaistenia a prípadne
3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní oznámiť všetky relevantné skutočnosti, ktoré boli do uvedeného času vykonané a je potrebné do budúcnosti ešte zariadením vykonať na úspešný výkon vyhostenia a uviesť, či navrhovateľ spolupracuje pri návrate, na účel rozhodnutia vo veci predĺženia lehoty zaistenia. Následne odporca argumentoval za použitia textu napadnutého rozhodnutia. Odporca zdôraznil, že aj v tomto prípade v danej veci nejde o konkrétny dátum lehoty zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, na čas nevyhnutne potrebný s tým, že boli zohľadnené skutočnosti uvedené v žiadosti zariadenia o predĺženie lehoty zaistenia a značných skúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenie štátnych príslušníkov Iraku v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry ÚPZC Medveďov. Odporca uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré boli uvedené v stanovisku k opravnému prostriedku voči rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa 08.04.2016. Skutočnosti uvedené navrhovateľom v opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu považuje za irelevantné a vydané rozhodnutie za zákonné. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-7-006/2016-AV zo dňa 17.03.2016 rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa
ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dňom 17.03.2016 o 6 mesiacov, t. j. do 17.09.2016 a ponechal ho umiestneného v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 17.03.2016 bol navrhovateľ príslušníkmi ÚPZC Medveďov odovzdaný v priestoroch zariadenia pred správny orgán za účelom vykonania ďalších úkonov v konaní o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, v ktorom bolo potrebné rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia a to na účel zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol dňom 18.09.2015 rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BB5-24-013/2015-AV zaistený a umiestnený do ÚPZC Medveďov na dobu do 17.03.2016. Rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo po preskúmaní Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č. k. 9Sp/102/2015-31, ako aj Najvyšším súdom Bratislava rozsudkom č. k. 10SZa/19/2015 potvrdené. Rozsudky súdov nadobudli právoplatnosť dňa 26.11.2015. Dňa 16.03.2016 bol správnemu orgánu zo strany ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCP-ME-8-005/2016-U doručený registratúrny záznam,
ktorého zariadenie žiada o predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Zariadenie upovedomilo správny orgán o tom, že pracovníci ÚPZC Medveďov po zaistení menovaného dňa 18.09.2015 vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky so sídlom v Bratislave vo veci vystavovania dokladov. Zastupiteľský úrad Irackej republiky uviedol, že môžu vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný na 1 mesiac a slúži na návrat do krajiny pôvodu. Vo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Irackej republiky zastupiteľský úrad uviedol, že v súčasnosti neexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny pôvodu. Ďalej zariadenie upovedomilo správny orgán o tom, že pracovníci vykonali viac krát s navrhovateľom pohovor za účelom zistenia totožnosti.
oznámenia pri pohovore mu bol predložený osobný dotazník s otázkami smerujúcimi k zisteniu totožnosti. Počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu a predmetné dotazníky nevyplnil. V odôvodnení zaslanej žiadosti ÚPZC Medveďov ohľadne totožnosti navrhovateľovej osoby zaslal žiadosť o vykonanie lustrácie na území Iraku, a to prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Do dnešného dňa zariadenie nedisponuje novými skutočnosťami ohľadne totožnosti osoby. ÚPZC Medveďov sa zaoberal otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného dňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich územie. V prípade navrhovateľa sa skúmala zariadením možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska a taktiež Turecka a v obidvoch prípadoch zariadenie bolo informované, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom s vízom. V závere žiadosti zariadenie uviedlo, že navrhovateľ s príslušníkmi UPZC Medveďov nespolupracuje, nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti existuje reálny predpoklad, že v zákonom stanovenej lehoty zaistenia, t. j. do 17.03.2016 rozhodnutie o administratívnom vyhostení vydané odporcom dňa 18.09.2015 č. PPZ-HCP-BB5-24-012/2016-AV nebude možné realizovať. Po preskúmaní zaslaných podkladov pre rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia správny orgán pristúpil dňa 17.03.2016 k predĺženiu lehoty zaistenia navrhovateľa.
dôkazov uvedených v rozhodnutí o zaistení evidovanom pod číslom PPZ-HCP-BB5-24-013/2015-AV mal za preukázané, že navrhovateľ bol dňa 18.09.2015 kontrolovaný na ČS Agip vo Zvolene hliadkou Mýtnej polície. Nakoľko nemohol hodnoverne preukázať svoju totožnosť, bol uvedeného dňa o 09.30 hod. predvedený pred odporcu. Z dôvodu neoprávneného pobytu bolo vykonaním prvého procesného úkonu dňa 18.09.2015 začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Navrhovateľ
zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-BB5-24-007/2015-AV sa pred správnym orgánom vyjadril, že na územie Slovenskej republiky pricestoval v nákladnom priestore kamióna cez územie Maďarskej republiky. Z Iraku vycestoval zhruba pred mesiacom a to spolu s kamarátom do Tureckej republiky. Tam s ním neskôr nastúpil do dojednaného kamióna, pričom sprostredkovateľovi zaplatil spolu s kamarátom 9 000,- USD. Malo sa jednať o sprostredkovateľa zo Sýrie.
zápisnice cestovali spolu asi 5 dní a po vystúpení im vodič kamiónu oznámil, že sú v cieľovej krajine v Anglicku. O udelenie azylu doposiaľ nikde v zahraničí nežiadal a nechcel to učiniť ani na území Slovenskej republiky. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že na území Slovenskej republiky navrhovateľ nemá udelený žiadny druh trvalého alebo prechodného pobytu
zákona o pobyte cudzincov a nebol ani žiadateľom o udelenie azylu, alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
zákona o azyle. Na útvare bolo potvrdené, že navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru a nesplnil podmienky na vstup na územie členských štátov. Poukázal na článok 5 bod
odporcu je možné v prípade splnenia zákonných podmienok považovať administratívne vyhostenie navrhovateľa. Vyriešenie neoprávneného pobytu účastníka konania je v záujme spoločnosti, ktorý je nadradený záujmu jednotlivca, ktorým je navrhovateľ. Na základe hore uvedených dôkazov odporca dňa 18.09.2015 navrhovateľa z dôvodu neoprávneného pobytu
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a zároveň
3 písm. b/ citovaného zákona určil zákaz vstupu na 2 (dva ) roky. Správny orgán v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní odkladný účinok odvolania voči tomuto rozhodnutiu vylúčil. S poukazom na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a § 83 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov poznamenal, že navrhovateľ bol v konaní o administratívnom vyhostení poučený o možnosti využitia asistovaného dobrovoľného návratu (IOM Bratislava) na realizáciu vycestovania do domovského štátu. Rozhodnutie odporcu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu evidované pod č. PPZ-HCP-BB5-24-012/2015-AV nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05.10.2015. Odporca opätovne upriamil pozornosť na skutočnosť, že navrhovateľ nemá na území SR udelený žiadny druh pobytu. Je bez platného cestovného dokladu a bez finančných prostriedkov. S úmyslom migrovať do západných štátov Európskej únie nelegálne prekročil vonkajšiu hranicu. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa správny orgán opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä z informácií zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch polície, migračného úradu a správny orgán mal za to, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že navrhovateľ v prípade uloženia alternatívy zaistenia pri prepustení na slobodu ujde. Správny orgán konštatoval, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je preukázanie existencie administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Túto podmienku považoval za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BB5-24-012/2015-AV, ktorým bol navrhovateľ administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol zakázaný vstup počas dvoch rokov. Odporca v ďalšom uviedol, že podstatou administratívneho vyhostenia je bezpečnosť osôb, majetku alebo iného verejného záujmu pred osobou, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana tak, že sa zabezpečí jej neprítomnosť na území Slovenskej republiky po dobu uloženú správnym orgánom. Z dikcie samotného ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva podmienka vyhostenia osoby (jej neprítomnosti) z územia Slovenskej republiky. Povinnosťou policajného útvaru je potom zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení a to zabezpečiť vycestovanie účastníka konania cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. V zmysle čl. 23 ods. 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky ,,cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.“ Odporca uložením administratívneho vyhostenia odňal právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, a tým v ďalšom chce zabrániť prípadne páchaniu trestnej činnosti, zabezpečuje bezpečnosť osôb, majetok a celkovo chráni iný všeobecný záujem spoločnosti. Navrhovateľ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a príslušného víza, teda správny orgán považoval postup
1 písm. a/ a d/ zákona o pobyte cudzincov (zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia) za zákonný a dôvodný. Správny orgán mal za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie navrhovateľa v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, ak existuje riziko jeho úteku. Správny orgán uviedol, že riziko úteku u navrhovateľa je dané existenciou dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií stanovených v zákone o pobyte cudzincov - chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti a predchádzajúce správanie (nelegálna migrácia, útek).
dôkazov a správania navrhovateľa existencia rizika úteku trvá, kým nebude reálne potvrdená jeho totožnosť vydaním cestovného dokladu príslušného štátu, ktorého je štátnym príslušníkom a vykonané jeho administratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Správny orgán sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, teda či bude naplnený účel zaistenia.
2 zákona o pobyte cudzincov potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia navrhovateľa je povinné vykonať zariadenie, v tomto prípade ÚPZC Medveďov.
písomnej informácie zariadenia evidovanej pod číslom PPZ-HCP-ME-2014/012778-002 zo dňa 28.12.2015 všetky žiadosti o NCD vykonáva ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou. Na základe doterajšej praxe útvar potvrdil, že ak štátny príslušník Iraku nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, po preštudovaní spisu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti zaisteného cudzinca. Odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušnom ZÚ so sídlom v Bratislave. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavý proces, preto zariadenie odporúča zaistiť štátneho príslušníka Iraku bez dokladu na dobu
1 Správneho poriadku spísanej dňa 17.03.2016, evidovanej pod číslom PPZ-HCP-BB5-7-005/2016-AV.
nej navrhovateľ potvrdil osobné údaje, skutočnosť že nemá platný cestovný doklad a finančné prostriedky. Vypovedal, že v zariadení nič nepodpísal, len doklad pri umiestnení, o azyl na území Slovenskej republiky nepožiadal a požiadať nechce. Uviedol, že nebol nikdy trestaný a domov sa nechce vrátiť. V tábore je len v súčasnosti. Nechce už nič uvádzať, len chce byť prepustený na slobodu. Na záver mu bol predložený kompletný spisový materiál, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve ešte sa k veci vyjadriť.
zápisnice opätovne uviedol, že všetko už povedal v predchádzajúcej zápisnici a preto nemá už čo dodať k predmetnému konaniu. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu. V domovskom štáte mu nehrozí žiadny trest, nedopustil sa žiadneho trestného činu a domov sa nechce vrátiť. Po oboznámení s celým spisom sústredeným pred vydaním rozhodnutia vo veci jeho zaistenia nežiadal doplnenie alebo zmenu zápisnice.
ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil správny orgán dĺžku lehoty zaistenia o 6 (šesť) mesiacov, t. j. od 18.03.2016 do 18.09.2016. Uviedol, že uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia navrhovateľa bude potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí od spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Dĺžka lehoty zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu NCD pre navrhovateľa. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov - či trvá účel zaistenia. Odporca s poukazom na povinnosť periodickej kontroly dôvodnosti a účelnosti ďalšieho trvania zaistenia ustanovenej v § 90 ods. ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov požiadal ÚPZC Medveďov, dňa 14.03.2016 o informáciu o stave a možnostiach vydania náhradného cestovného dokladu a možnosti jeho návratu.
písomnej informácie ÚPZC Medveďov, evidovanej pod číslom PPZ-HCP-ME-8-005/2016-Uzo dňa 16.03.2016, zariadenie z dôvodov uvedených hore žiadalo o predĺženie lehoty zaistenia na účel realizovania administratívneho vyhostenia účastníka konania do krajiny pôvodu. Po dôkladnom vyhodnotení osoby navrhovateľa a z dôvodu toho, že navrhovateľ je od 18.09.2015 umiestnený v ÚPZC Medveďov a jeho finančná situácia ako ani ostatné pomery sa nijako nezmenili je nepochybné, že správny orgán nemohol konať v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že navrhovateľovi nemôže uložiť jednu z alternatív zaistenia
citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tento by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho odsun môže byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozený.
odporcu je účelnosť zaistenia jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa navrhovateľ nachádzal. V zariadení je obmedzená protiprávna činnosť navrhovateľa, pričom je v tomto zariadení zároveň zabezpečená zdravotná starostlivosť ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni. Následne odporca poukázal na čl. 7 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie navrhovateľa v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odporca zdôraznil, že zaistenie navrhovateľa v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, ak existuje riziko jeho úteku je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Zaistenie je v súlade aj s čl. 8 ods. 1 Dohovoru ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života. Navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu, je slobodný a bezdetný. Rozhodnutie je preto v súlade s Dohovorom. Správny orgán považoval danú podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného a právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného pod číslom PPZ-HCP-BB5-24-12/2015-AV vydaného odporcom, v ktorom bol navrhovateľovi uložený zákaz vstupu na dobu 2 (dvoch) rokov. Na zabezpečenie vycestovania štátneho príslušníka tretej do krajiny
1 ak existuje riziko jeho úteku priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. Poznamenal, že
smernice o návrate 2008/115/ES, ako usmerňujúcej normy Európskej únie týkajúcej sa návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín na území členských štátov výlučným legitímnym cieľom zaistenia je príprava procesu návratu alebo vykonanie procesu odsunu predovšetkým ak existuje riziko úteku alebo vyhýbanie sa alebo bránenie v príprave procesu návratu alebo odsunu zo strany navrátilca (účastníka konania). Hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti návratu útekom. Účelom zaistenia nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, ale minulé správanie osoby, ktorá predstavuje riziko pre verejný poriadok a bezpečnosť (napríklad nedodržanie správneho práva v iných oblastiach ako právo v oblasti prisťahovalectva alebo porušenie trestného práva), sa však môže zohľadniť pri posudzovaní existencie rizika úteku. Ak sa zo správania dotknutej osoby v minulosti dá vyvodiť záver, že táto osoba pravdepodobne nebude konať v súlade s právom a bude sa vyhýbať návratu, táto skutočnosť môže viesť k odôvodneniu predpokladu existencie rizika úteku. V prípade navrhovateľa správny orgán na základe hore uvedených dôkazov a jeho konania dospel k takémuto záveru. Na záver správny orgán uviedol, že predĺženie lehoty zaistenia je cieľavedomý, racionálny prostriedok v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, ktorým správny orgán zákonne zakročil voči osobe navrhovateľa. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 03.06.2016. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa
4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Meritom posudzovaného sporu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa, ktorý namietal ne
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.