1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného a dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej aj „správca dane“) č. 738/230/16495/11/Var zo dňa 27.06.2011, ktorým správca dane
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) na základe výsledkov daňovej kontroly nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2010 v sume 40 964,- €. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 1020503/1/437986-545765/2012/4897 zo dňa 29.03.2012 v rámci odvolacieho konania postupom
5 zákona o správe daní v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania krajský súd
1 OSP nepriznal. Dôvodom nepriznania uplatneného nadmerného odpočtu správcom dane za kontrolované zdaňovacie obdobie bolo neuznanie reálneho základu žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení, preukazovaných faktúrami č. 080410/V7 a č. 080410/V8, obe vystavené dňa 08.04.2010 dodávateľom žalobcu, T., Malá Tŕňa 125, za nákup drevených kolíkov o rozmeroch 3x5x110 cm v množstve 61 600 kusov (každá dodávka po 30 800 kusov). Daňové orgány oboch stupňov konštatovali porušenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 30.04.2010 (ďalej len „zákon o DPH“) v spojení s ustanoveniami § 19 ods. 1 citovaného zákona. Krajský súd s poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu, v medziach žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie predchádzajúce ich vydaniu a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup daňových orgánov oboch stupňov sú v súlade so zákonom, pretože v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav a správne aplikovali príslušné zákonné ustanovenia. V nadväznosti na uvedené krajský súd konštatoval zhodu skutkových zistení a ich vyhodnotenie v súlade s obsahom zabezpečených dôkazov pozostávajúcich zo zápisníc o ústnych pojednávaniach, z odborných stanovísk príslušných inštitúcií k jednotlivým komoditám, zo zápisníc o miestnom zisťovaní, z úradných záznamov o nahliadnutí do spisu a z vyjadrení získaných od tretích osôb. V rámci súdneho prieskumu krajský súd vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania realizovaného za účelom preverovania oprávnenosti odpočítania dane, pričom bral do úvahy, že žalobca okrem faktúry nepredložil žiadne iné dokumenty, ktorými by preukazoval reálne uskutočnenie dodávky. V tejto súvislosti vyhodnotil ako správny postup správcu dane, v rámci ktorého kontrolná skupina vykonala dokazovanie za účelom preverenia, či deklarovaný obchod bol aj reálne uskutočnený. Takými dôkazmi boli okrem iného i miestne zisťovania a nahliadnutia do spisov iných daňových subjektov prepojených T., a to Domby, s.r.o., RTL-K, s.r.o., JOMADO, s.r.o. Z výsledkov dokazovania, podrobne uvedených v oboch rozhodnutiach daňových orgánov, ako aj v konštatačnej časti odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, krajskému súdu vyplynulo, že žalobca obchodoval v kontrolovanom zdaňovacom období a rovnako aj v ostatných zdaňovacích obdobiach s komoditou drevené kolíky výlučne iba so spoločnosťami personálne prepojenými T., a to bez zmeny skladovacieho priestoru, pričom každou zmenou vlastníka, tomuto v zdaňovacom období z obchodu vznikol nadmerný odpočet. Drevené kolíky mal žalobca,
skladovej karty predloženej pri miestnom zisťovaní T. st., predať dňa 05.10.2010 do Maďarska, ale zo spisu daňového subjektu Domby, s.r.o., kontrolná skupina zistila, že už 13.09.2010 sa v sklade v Strede nad Bodrogom žiadne drevené kolíky, ktoré by patrili žalobcovi, nenachádzali. Miestnym zisťovaním vykonaným v januári 2011 bolo zistených v tomto sklade cca 250 000 kusov drevených kolíkov, z označenia ktorých vyplynulo, že patria spoločnosti Domby, s.r.o. a miestnym zisťovaním vo februári 2011 v tých istých priestoroch bola komodita drevené kolíky v množstve 240 200 ks označená na tabuľke ako vlastníctvo spoločnosti Prestíž, s.r.o., a 18 900 ks tabuľkou s označením T. - VENIKOM. Kontrolná skupina skúmala a zisťovala pôvod drevených kolíkov a spochybnila samotnú výrobu u T. - VENIKOM, pretože nebolo preukázané, z čoho, kým a akými výrobnými prostriedkami ich vyrobil. Zo skladovacej evidencie T. - VENIKOM kontrolná skupina zistila, že v januári 2010 predal všetky kolíky vyrobené v roku 2009 a teda v roku 2010 musel predávať drevené kolíky, ktoré vyrobil v roku 2010. Výdaj guľatiny však nebol zaznamenaný ani na jednej skladovacej karte, T. - VENIKOM neúčtoval o žiadnych výdavkoch, ktoré by preukazovali výrobu, nemal zamestnancov, výrobné prostriedky, fakturáciu za energie, prepravu a pod.
krajského súdu vyššie uvedené zistenia opodstatnene spochybnili reálne dodanie tovaru T. - VENIKOM žalobcovi a tým aj opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH. Námietku napádajúcu nedodržanie postupu pri hodnotení skutkového stavu správcom dane
zásad daňového konania a dokazovania v zmysle ustanovení § 2 a § 29 zákona o správe daní krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti konštatoval, že v záujme zistenia skutočného stavu veci a v záujme preverenia reálnosti uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov s predmetným tovarom, správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom dôkazy získané z iných daňových kontrol boli použité v súlade so zákonom. Vzhľadom na to, že sa zdaniteľné obchody uskutočňovali výlučne v reťazci v rozhodnutí konkretizovaných obchodných spoločností, personálne prepojených s osobou T., ich použitie bolo aj nevyhnutné na objektívne zistenie skutkového stavu. Rovnako ako právne irelevantnú posúdil krajský súd aj námietku žalobcu, že neúčtovanie režijných výdavkov žalobcom je iba porušením predpisov v účtovníctve, a nie je dôkazom o nevykonávaní ekonomickej činnosti. Záver, ku ktorému dospel žalovaný a správca dane, krajský súd vyhodnotil ako správny a logický, keďže daňové orgány nevychádzali iba z týchto zistení, ale z vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach.
krajského súdu daňové orgány oboch stupňov pri vydaní svojich rozhodnutí náležite vyhodnotili aj zistenia ohľadne podnikateľskej činnosti T. - VENIKOM, u ktorého bola, s poukazom na vyššie uvedené zistenia, spochybnená jeho ekonomická činnosť. Žalobca pochybnosti správcu dane nevyvrátil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Počas celej daňovej kontroly bol prakticky pasívny, nereagoval na výzvy správcu dane, ani sa nezúčastňoval miestnych zisťovaní, nepredložil všetky písomnosti, ktoré od neho správca dane pri daňovej kontrole žiadal, preto žalovaný správne konštatoval, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie z dôvodu
2 písm.
žalobcu absentujú. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu považoval žalobca za nepresvedčivé, neobsahujúce dostatok dôvodov, ktoré by spoľahlivo umožnili identifikovať, akými úvahami sa krajský súd riadil pri rozhodovaní vo veci samej. Krajský súd síce v odôvodnení rozsudku podrobne rozpísal právnu úpravu, vzťahujúcu sa na danú problematiku, nereagoval však na námietky a argumenty uvádzané žalobcom, a to ani na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie veci. Žalobca považoval za nedostatočné, že krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na podrobné zistenia uvedené v administratívnom spise, avšak nepovažoval za potrebné tieto podrobne konkretizovať.
názoru žalobcu nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku spôsobila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej žalobca poukázal na konštatovanie krajského súdu o správnosti tvrdení správcu dane o nesplnení dôkaznej povinnosti žalobcom ohľadne odstránenia dôvodných pochybností pri preukazovaní deklarovaného zdaniteľného obchodu, a to v nadväznosti na všetky konkrétnosti uvedené v daňovom rozhodnutí prvého stupňa. V tejto súvislosti žalobca nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa vzhliadol v tom, že tento právnu normu správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. III. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 236/06,
ktorého všeobecný súd (prvostupňový, ale aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), preskúmal v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) napadnutý rozsudok krajského súdu, ako i napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konanie predchádzajúce ich vydaniu. Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), pričom deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
c) zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov
tohto zákona alebo osobitných zákonov.
1 zákona o správe daní, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov.
5 písm.
odseku 10 druhej vety, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
6 písm.
odseku 10 druhej vety. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 prvej a druhej vety zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Podstatou žalobných námietok bolo napádanie neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu a nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, pričom konkrétne zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly a z preverovania pôvodu a konečnej spotreby predmetu zdaniteľných obchodov v rámci celého reťazca, žalobca nespochybnil. Rovnako, ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, žalobca nekonkretizoval odvolacie dôvody, pričom skutkové zistenia nenapádal. Neuviedol, na ktoré jeho námietky a argumenty nedal krajský súd v odôvodnení odpoveď, ani v čom spočíva nesprávna aplikácia zisteného skutkového stavu na súdom správne interpretovanú právnu normu. Napriek nekonkrétnym a všeobecným odvolacím námietkam, najvyšší súd podrobil presvedčivosť a zákonnosť obsahu napadnutého rozsudku kontrole a skonštatoval, že po obsahovej stránke požiadavky zákonného rozhodnutia spĺňa. Krajský súd v konštatačnej časti sumarizoval výsledky vykonaného dokazovania, ako i procesné okolnosti predchádzajúce vydaniu napadnutých rozhodnutí, predovšetkým s akcentom na dodržanie procesných práv žalobcu v priebehu daňovej kontroly a v daňovom konaní. V odôvodnení vlastného enunciátu rozsudku uviedol podstatné skutkové zistenia orgánov daňovej správy a v nadväznosti na ne vyhodnotil zákonnosť napadnutých rozhodnutí z pohľadu splnenia podmienok na žalobcom uplatnené odpočítanie dane
relevantných hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH. Opis všetkých skutkových zistení v odôvodnení rozsudku nie je účelom súdneho prieskumu, ani na presvedčivosti rozsudku nepridá, keďže pre správny súd pri prieskume zákonnosti administratívnych rozhodnutí je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP) a pre účastníkov konania je obsah administratívneho spisu a skutkové zistenia tvoriace podklad preskúmavaných rozhodnutí známy. Vzhľadom na vykonané rozsiahle dokazovanie vo vzájomných súvislostiach obchodného reťazca preverovaného zdaniteľného obchodu a z neho logicky vyplývajúce vyhodnotenie skutkového stavu, odvolací súd konštatuje, že odvolaním napadnutý rozsudok v časti odôvodnenia výroku obsahuje všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 OSP a v záveroch z neho vyplývajúcich je presvedčivý. Zároveň odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu, uvádza, že vo vzťahu k dôvodom neuznania žalobcom uplatneného nároku na vrátenie DPH zaplatenej pri kúpe predmetného tovaru, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP). Predmetom súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov bolo, posúdiť opodstatnenosť namietanej neprimeranej miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu v nadväznosti na zistený skutkový stav pri preverovaní vyššie uvedeného nároku na vrátenie DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie apríl 2010. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Tento princíp sa však neuplatňuje bez toho, aby platiteľ použil kúpený tovar na ďalšie svoje zdaniteľné plnenia v rámci výkonu jeho ekonomickej činnosti za účelom dosahovania pravidelného príjmu z podnikania. To znamená, že predmetný hmotný majetok, a to vzhľadom na jeho obvyklé použitie, by mal byť platcom DPH využívaný na činnosti spojené s dosahovaním pravidelného príjmu z jeho hospodárskej činnosti. V tomto ohľade správca dane podstatu a princíp odvádzania dane z pridanej hodnoty, ako cieľ sledovaný zákonom o DPH, správne interpretoval a vzhľadom na skutkové zistenia správne aplikoval. Nemožno prisvedčiť žalobcovmu tvrdeniu, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno predložením vyššie spomenutých daňových dokladov, preukazujúcich nákup predmetných drevených kolíkov. Podstatným zistením v prejednávanej veci bola fiktívnosť, teda nereálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm.
3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. l, ods. 2 OSP potvrdil. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.