3 zákona č. 223/2001 o odpadoch (ďalej len „zákon o odpadoch“) uložené opatrenie na nápravu spočívajúce v povinnosti zhodnotiť alebo zneškodniť odpad ním uložený na depóniach lomu Tunežice v lehote do 30. septembra 2015 s povinnosťou preukázať splnenie tejto povinnosti určenému správnemu orgánu. V tejto časti bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenené, pričom v odôvodnení rozhodnutia nie sú uvedené žiadne dôvody, z ktorých by bolo zrejmé, z akého dôvodu k takejto zmene rozhodnutia došlo, akými úvahami bol žalovaný pri tomto postupe vedený. Taktiež v ňom absentuje uvedenie akýchkoľvek dôvodov, pre ktoré je uloženie opatrenia na nápravu v danej veci dôvodné. Súd taktiež poukázal na to, že výrok rozhodnutia, ktorým malo byt' žalobcovi takéto opatrenie uložené a ktorý obsahuje určenie konkrétnych povinností, ktoré majú byt' obsahom tohto opatrenia na nápravu, nie je dostatočne určité a nemohlo by byť podkladom pre výkon rozhodnutia. V tejto súvislosti súd poukázal najmä na to, že z neho nie je zrejmé ani to, akého množstva odpadu sa opatrenie týka, keďže správne orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali z toho, že časť odpadového materiálu bola do lomu umiestnená legálne na základe kladného vyjadrenie bývalého Obvodného úradu životného prostredia v Trenčíne (ďalej len „OÚŽP v Trenčíne“) Z uvedených dôvodov súd v tejto časti napadnuté rozhodnutie zrušil
2 písm.
2 písm. c) zákona o odpadoch uložením pokuty vo výške 10 000 €. Uviedol, že základom administratívnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb - podnikateľov je objektívna zodpovednosť za správny delikt. Pre správny orgán je relevantná len existencia protiprávneho stavu spôsobeného činnosťou fyzickej alebo právnickej osoby - podnikateľa. Liberačné dôvody musia byť v takomto prípade zakotvené priamo v zákone,
ktorého sa uskutočňuje potrestanie za správny delikt správnym orgánom. V prejednávanej veci bolo zistené, že žalobca je na základe povolenia banskej činnosti oprávnený na banskú činnosť, otvárku, prípravu a dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Tunežice. Bývalý OÚŽP v Trenčíne tejto žiadosti žalobcu o vyjadrenie v celom rozsahu vyhovel a vyjadrením
1 písm. b) bod 4 zákona č. 223/2001 Z. z. dal právny základ pre umiestnenie stavebných odpadov kategórie ,,O“ katalógové číslo 17 05 04 a katalógové číslo 17 05 06 v objeme cca 40 000 m3 žalobcom do lomu Tunežice. Súd rovnako ako správne orgány vychádzal z toho, že uvedené vyjadrenie predstavovalo právny dôvod pre uloženie stavebného odpadu vyššie uvedenej kategórie v predmetnom lome, čo nerozporoval ani samotný žalobca a čo konštatovala pri vykonaní kontroly v decembri 2010 aj Slovenská inšpekcia životného prostredia. Vychádzajúc z obsahu tohto vyjadrenia súd uzavrel, že nebolo obmedzené určením času, ale množstvom navezeného stavebného odpadu, v danom prípade objemom 40 000 m3, tak ako to požadoval v podanej žiadosti samotný žalobca. Na uvedenom závere nič nemení použitie skratky „cca“ pri tomto údaji, keď súd zobral na zreteľ, že túto skratku použil v podanej žiadosti už samotný žalobca a je vyjadrením toho, že v takýchto prípadoch nie je možné určiť množstvo s absolútnou presnosťou. Žalobca nespochybnil, že uvedené množstvo 40 000 m3 bolo prekročené. Tak ako správne orgány ani súd nezistil, že by pre takýto postup (navážanie odpadového materiálu nad limit 40 000 m3 do lomu Tunežice) existoval právny dôvod, keď žiadnym iným vyjadrením, resp. rozhodnutím správneho orgánu nebolo ukladanie odpadu na tomto mieste povolené. Samotný "Plán otvárky, prípravy a dobývania pre lom Tunežice" nepredstavuje sám o sebe žiaden právne relevantný dokument pre nakladanie s materiálom, ktorý nepochádza z banskej činnosti. Ide o plán vypracovaný
44/1988 Zb., ktorý potom spolu s povolením banského úradu predstavuje z právneho hľadiska základ pre dobývanie v tom - ktorom dobývacom priestore, keď získavanie nerastu z ložiska dobývacími metódami musí byť
zákona realizované
povolenia obvodného banského úradu a platného plánu otvárky, prípravy a dobývania. Z jeho povahy však vyplýva, že bez rozhodnutia príslušného orgánu odpadového hospodárstva nedáva právny základ pre nakladanie s odpadovým materiálom, ktorý nepochádza z banskej činnosti v dobývacom priestore. Taktiež nie je v právomoci banských úradov, aby rozhodovali o umiestnení odpadového materiálu zo stavby ŽSR. Samotné rozhodnutia, ktorými bola žalobcovi banská činnosť povolená, sa preto uvedeným nezaoberajú. Uvedené je zrejmé aj zo všetkých vyjadrení a stanovísk banského úradu, ktoré predložil žalobca. Konkrétne v stanovisku Obvodného banského úradu v Prievidzi zo dňa 03.08.2010 a 03.04.2014 tento orgán konštatoval, že na ukladanie hlinitého a iného vhodného materiálu použiteľného na terénne úpravy v lome a záverečné úpravy lomových stien a ťažobných rezov nie je potrebné povolenie banského úradu, nakoľko sa nejedná o úložisko odpadov z ťažobnej činnosti a ani o zmenu banskej činnosti, ktoré povoľuje banský úrad. Výslovne v stanovisku uviedol, že žalobcu upozorňuje na to, že ním nie sú dotknuté povinnosti žalobcu vyplývajúce z osobitných právnych predpisov, najmä zákona o odpadoch. Ďalej poznamenal, že ukladanie odpadového materiálu v lome nad limit 40 000 m3 nebolo žalobcovi povolené ani ďalším vyjadrením bývalého OÚŽP v Trenčíne zo dňa 04.08.2011, ktoré bolo vydané
b) bod l zákona č. 223/2001 Z. z. k dokumentácii "Plán otvárky, prípravy a dobývania pre lom Tunežice". Uvedeným sa správny orgán len vyjadril k dokumentácii plánu otvárky, pričom výslovne stanovil podmienku, že sa so vznikajúcimi odpadmi bude nakladať v zmysle platnej legislatívy (zákon o odpadoch). Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že z predloženého záznamu č. 181/2010 zo dňa 21.12.2010 vypracovaného Slovenskou inšpekciou životného prostredia, Inšpektorátom životného prostredia Žilina nebolo pri vykonanom šetrení v lome Tunežice zistené žiadne porušenie zákona o odpadoch, súd uviedol, že šetrenie bolo vykonané v roku 2010, kedy bola navážka odpadového materiálu vykonávaná na základe vyjadrenia bývalého OÚŽP v Trenčíne č. OUŽP/2010/02125-003 zo dňa 28.07.2010. Okrem toho vyslovené závery z tohto šetrenia, ktoré nemajú formu rozhodnutia, nie sú pre správny orgán a teda ani pre žalovaného záväzné. Nie je teda vylúčené, aby žalovaný dospel k iným skutkovým a právnym záverom ako sú uvedené v zázname o šetrení. Na správnosť záverov správneho orgánu nemá vplyv ani skutočnosť, že žalobca podával každý rok hlásenia o vzniku a nakladaní s odpadmi, keď uvedené nemá žiaden dopad na vznik jeho administratívnej zodpovednosti za správny delikt
2 písm. c) zákona o odpadoch. Taktiež žalobcom predložený hydrogeologický posudok zo dňa 21.08.2014 nemôže ovplyvniť posúdenie veci, keď skutočnosť, že uloženie odpadového materiálu žalobcom v lome Tunežice nespôsobuje znečistenie horninového prostredia a podzemných vôd a nepredstavuje riziko z hľadiska ľudského zdravia alebo ekosystémov, nie je liberačný dôvodom, pre ktoré by administratívna zodpovednosť žalobcu za spáchaný správny delikt
ustanovení zákona o odpadoch zanikla. Uvedené platí aj pre závery z enviromentálneho posúdenia zo dňa 31.08.
2 písm. d),
2 písm. c) zákona o odpadoch uložením pokuty vo výške 10.000 € v spojitosti s aplikovaným hmotnoprávnym ustanovením zákona. Pri rozhodovaní o zákonnosti a primeranosti uloženia pokuty nepostupoval
Súd sa nezaoberal okolnosťami, ktoré majú vplyv na výšku uloženej pokuty, nevysporiadal sa s touto námietkou žalobcu a nezdôvodnil, na čo prihliadal pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty. V odôvodnení rozhodnutia je uvedená len citácia zákonného ustanovenia bez ďalšieho zdôvodnenia. Poznamenal, že súd sa pri správnej úvahe musí riadiť zákonom, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom svoj postup, svoju úvahu a rozhodnutie mal dôsledne odôvodniť, čo v danom prípade absentuje. Ďalej namietal, že súd v odôvodnení rozhodnutia nerozobral vo vzťahu k jeho konaniu ani jeden z pojmových znakov správneho deliktu, ktoré v odôvodnení vo všeobecnosti popísal, z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, akého protiprávneho konania sa dopustil, teda ktoré konkrétne ustanovenie zákona o odpadoch porušil. V odôvodnení rozsudku len uviedol, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi žalovaného, ktoré boli vyslovené v napadnutom rozhodnutí, čo žalobca považuje za nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej, pretože podstatou celého konania je práve spor o tom, či žalobca porušil citované ustanovenie zákona o odpadoch, a teda či rozhodnutie o uložení pokuty ako sankcie sa správny delikt bolo zákonné. Okrem toho sa prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, najmä s tým, že zákon o odpadoch v ustanovení § 18 ods. 4 písm.
l písm. b) bod 1 zákona o odpadoch k dokumentácii „Plán otvárky, prípravy a dobývania pre lom Tunežice“ s tým, že sa jedná o nové povolenie jestvujúcej banskej činnosti ( pôvodné povolenie končilo platnosť 31.12.2011) na dobývanie ložiska vápenca v lome Tunežice do 31.12.2031. V tomto vyjadrení žalovaný uviedol: „Obvodný úrad životného prostredia v Trenčíne súhlasí so stavbou z hľadiska odpadového hospodárstva za nasledovnej podmienky: so vznikajúcimi odpadmi nakladať v zmysle platnej legislatívy zákona o odpadoch.“ Obvodný banský úrad v Prievidzi rozhodnutím č. 947-3324/2011 zo dňa 29.11.2001 povolil žalobcovi banskú činnosť v lome Tunežice
predloženého Plánu otvárky, prípravy a dobývania v lome Tunežice na roky 2012-2031 s tým, že platnosť rozhodnutia stanovil do 31.12.
druhu a kategorizácie. Mal za to, že v priebehu správneho konania a tiež v priebehu prvostupňového súdneho konania preukázal, že ukladal odpad na mieste na to určenom, v súlade so zákonom o odpadoch a potrebnými povoleniami, ktoré v konaní predložil, ktorú skutočnosť správny orgán aj súd pri rozhodovaní nespochybnil, práve naopak, pri vyhodnocovaní predložených listinných dôkazov splnenie týchto povinností zo strany žalobcu konštatoval. Napriek uvedenému prvostupňový súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi vo výške 10 000 € bez akéhokoľvek zdôvodnenia tohto rozhodnutia, teda bez uvedenia, aké skutočnosti alebo okolnosti viedli súd k záveru, že uloženie pokuty je v súlade so zákonom. Žalobca k veci ďalej uviedol, že množstvo odpadu potrebného na vykonanie terénnych úprav je závislé od mnohých faktorov ovplyvňujúcich prácu v teréne a od počasia pri vykonávaní terénnych úprav, preto sa tento údaj v povoleniach a vyjadreniach dotknutých orgánov štátnej správy neuvádza. Uvedené skutočnosti preukazujú dôvodnosť a pravdivosť tvrdení žalobcu, že pri plánovaní terénnych úprav nie je možné záväzne stanoviť množstvo odpadu potrebného na zavezenie vyťaženého územia banskou činnosťou a na vykonanie terénnych úprav, aby zodpovedali vyššie uvedeným požiadavkám. Z tohto dôvodu má žalobca za to, že príslušný orgán štátnej správy sa vyjadruje len k druhu odpadov určených na ukladanie, a nie k množstvu týchto odpadov, čo je vzhľadom na charakter tejto činnosti logické. Žalobca konštatoval, že súd pri rozhodovaní nepostupoval
zákona o odpadoch, ale
vlastného uváženia, ktoré nemá žiadnu oporu v zákone. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto mu chýba presvedčivosť požadovaná zákonom. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne ak odvolací súd bude toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na rozhodnutie o zmene napadnutého rozhodnutia, žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu
§
1 písm. h) v spojení s § 250ja ods. druhá veta O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že preskúmal žalobcom podané odvolanie v súlade s ustanoveniami § 59 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko preskúmaval spisový materiál ako celok aj s konaním, ktoré vykonal prvostupňový správny orgán na úseku ochrany prírody a krajiny. Zároveň uviedol, že pri preskúmavaní rozhodnutia a rozhodovaní postupoval v zmysle ustanovení § 3 ods. 1 a ods. 5 Správneho poriadku, hájil záujmy štátu v oblasti platnej legislatívy v oblasti odpadového hospodárstva, ako aj čl. 44 bod 4 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca, odvolávajúc sa na vyjadrenie bývalého OÚŽP v Trenčíne č. OUŽP/2010/02125-003 zo dňa 28.07.2010 a na rozhodnutie vydané Obvodným banským úradom Prievidza č. 2240/Vo/Pv/2001 zo dňa 16.01.2002, mal jednoznačnú znalosť o tom, aké množstvo odpadov má povolené ukladať v lome Tunežice (v úhrnnom množstve cca 40 000 m3 stavebných odpadov kat. č. 17 05 04 a 17 05 06) a zároveň o tom, že platnosť rozhodnutia Obvodného banského úradu Prievidza je limitovaná do 31.12.2011. Tvrdenie žalobcu, že číselný údaj o predpokladanom množstve odpadu s použitím skratky „cca“ nie je záväzný a ani potrebný pre zaujatie stanoviska k žiadosti o vydanie vyjadrenia
1 písm. b) zákona o odpadoch, je
názoru žalovaného irelevantné, nakoľko údaj "cca" hovorí o približnom množstve uloženého odpadu, t. j. nie je vyjadrené v absolútnych číslach 40 000 m3 ale plus - mínus m3, nakoľko navážka na korbu nákladného auta sa nedá presne odmerať, ani odvážiť. Žalobca sám vo svojej žiadosti o vyjadrenie požadoval množstvá odpadov k terénnym úpravám záverného svahu z etáže 405 na etáž 395 s potrebou cca 30 000 m3 zeminy a k terénnym úpravám depónie nevhodného kamenného materiálu s potrebou cca 10 000 m3 zeminy v lome Tunežice, sám použil skratku cca. Mal za to, že bývalý OÚŽP v Trenčíne vo svojom vyjadrení č. OUŽP/20l0/02l25- 003 zo dňa 28.07.2010 jednoznačne uviedol, aké množstvo odpadov má žalobca povolené ukladať v lome Tunežice. Tvrdenie žalobcu, že OÚŽP v Trenčíne vo svojom vyjadrení neurčil dobu, po ktorú je možné ukladať tieto množstvá odpadov je irelevantné, lebo ukladanie bolo určené množstvom odpadu. Iba § 7 ods. 7, ods. 8 zákona o odpadoch rieši časové obmedzenie vydaných rozhodnutí. Žiadne iné časové obmedzenie
zákona o odpadoch nie je možné. To znamená, že vyjadrenie vydané bývalým OÚŽP v Trenčíne č. OUŽP/2010/02125-003 zo dňa 28.07.2010 nebolo možné časovo obmedziť, nakoľko táto možnosť nie je legislatívne prípustná. Ďalej uviedol, že pokiaľ sa uloží stanovené množstvo odpadov, v tomto prípade množstvo odpadov v úhrnnom množstve cca 40 000 m3 stavebných odpadov kat. č. 17 05 04 a 17 05 06, ďalšie odpady nie je možné v lome Tunežice ukladať. Pokiaľ žalobca videl, že projektant zle odhadol množstvo odpadov (menšie množstvo), mohol včas podať na bývalý OÚŽP v Trenčíne novú žiadosť o vyjadrenie
1 písm. b, bod. 4) zákona o odpadoch, v ktorej by požiadal o povolenie ukladania ďalšieho množstva odpadov (nad povolené množstvo 40 000 m3). Poukázal na to, že žalobca v podanej žalobe mylne uvádza, že neporušil ustanovenia § 18 ods. 4 písm.
Katalógu odpadov ako ostatné odpady) mimo množstvo, ktoré bolo žalobcovi povolené bývalým OÚŽP v Trenčíne. Obvodný banský úrad je v konaní o povolenie banskej činnosti orgánom štátnej správy. To znamená, že v povoleniach, týkajúcich sa prác a manipulácie v dobývacích priestoroch je príslušný výlučne obvodný banský úrad, a nie miestne príslušný stavebný úrad, ako tvrdí žalobca vo svojej žalobe. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca mal jediné vyjadrenie k terénnym úpravám v lome Tunežice s použitím odpadu, a to vyjadrenie bývalého OÚŽP v Trenčíne zo dňa 28.07.
predložených hlásení o vzniku a nakladaní s odpadmi od roku 2010 do roku 2013 celkove 235 423 ton odpadov, žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán za porušenie zákona uložil primeranú pokutu. V Doplnku č. l k „Plánu otvárky, prípravy a dobývania pre lom Tunežice na roky 2012-2031“ strana 2 sa uvádza, že: „pri technických úpravách je možné, vzhľadom k nedostatočným množstvám vhodných skrývkových zemín nachádzajúcich sa v areáli v dobývacom priestore Tunežice, použiť aj niektoré ostatné odpady, zatriedené v prílohe č. 1 vyhlášky MŽP SR č. 284/2001 Z. z., ktorou sa ustanovuje Katalóg odpadov č. 170504 a
Katalógu odpadov ako ostatné odpady, na technickú rekultiváciu v častiach lomu s vydobytým nerastom. Žalobca si nemôže svojvoľne zamieňať vyjadrenie k plánu otvárky, prípravy a dobývania s plánom rekultivácie územia lomu. V priloženom podklade k vyjadreniu prvostupňového správneho orgánu bol priložený „Plán otvárky, prípravy a dobývania pre lom Tunežice na roky 2012-2031“, v ktorom nie je žiadna zmienka o využití odpadu na rekultiváciu dotknutého územia. Jediná zmienka o použití materiálu na terénne úpravy v lome z iných zdrojov, než z DP (dobývací priestor) Tunežice povoľuje použiť príslušný orgán štátnej správy na základe predložených podkladov - vyhovujúcich výsledkov laboratórnych skúšok. Poukázal na to, že žalobca si dal vypracovať materiál environmentálneho posúdenia úprav v lome Tunežice, ale stalo sa tak až po vydaní rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa o uložení pokuty a rozhodnutia žalovaného. Avšak ani v prípade, keď by žalobca predložil prvostupňovému orgánu environmentálne posúdenie úprav v lome Tunežice, nemohol by ho správny orgán brať ako relevantný podklad, nakoľko bol vypracovaný 3 roky po vydaní prvého vyjadrenia prvostupňového správneho orgánu vo veci terénnych úprav a je predpoklad, že spracovateľ nemal vizuálnu predstavu o stave lomu v roku 2010, vychádzal len z údajov zadaných žalobcom a k vypracovaniu materiálu environmentálneho posúdenia úprav v lome Tunežice si dokázateľne nevyžiadal žiadne údaje od orgánu štátnej správy. Tým, že žalobca sám (v zmysle zákona o odpadoch) predkladal prvostupňovému správnemu orgánu ročné hlásenia o vzniku odpadu a nakladaní s ním, v ktorom dobromyseľne uviedol, aké množstvo odpadu uložil v lome Tunežice a v kolónke „Spôsob nakladania s odpadom“ uviedol kód D1, ktorý
Prílohy č. 3 k zákonu o odpadoch uvádza spôsob zneškodňovania odpadov ako "uloženie do zeme alebo na povrch zeme (napr. skládka odpadov), mal vedomosť o tom, že ukladá stavebné odpady nad povolené množstvo. Ustanovenie § 78 ods. 2 písm.
predložených hlásení o vzniku a nakladaní s odpadmi od roku 2010 do 2013 celkove 235 423 ton odpadov, žalovaný mal za, to, že prvostupňový správny orgán za porušenie zákona uložil primeranú pokutu. Uložená pokuta nie je pre žalobcu likvidačná a žalovaný zároveň dokladá informáciu z Environmentálneho fondu, Bukureštská 4, 813 26 Bratislava, kde sa uvádza, že: „Pokuta vo výške 10 000,- € uložená spoločnosti PK Doprastav, a.s., IČO: 35697814 v zmysle rozhodnutia Okresného úradu Ilava, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OÚ-IL-OSŽP/2014/00298-004 IOV, VS 4301800214 zo dňa 10.04.2014 bola uhradená v plnej výške dňa 11.08.2014“. Konštatoval, že žalobcovi nebola uložená pokuta v hornej hranici rozmedzia uloženia sankcie
2 písm. c) zákona o odpadoch aj z dôvodu, že opatrenia na nápravu, ktoré boli žalobcovi uložené spolu s pokutou
3 zákona o odpadoch niekoľkonásobne prevyšujú uloženú pokutu. Na ukladanie iných odpadov, ako ťažobných odpadov do vyťažených priestorov sa
3 zákona č. 514/2008 Z. z. o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nakladaní s ťažobným odpadom“) vzťahujú osobitné predpisy, t. j. ukladanie odpadov - aj inertných - musí plne rešpektovať platné právne predpisy odpadového hospodárstva. Definícia inertného odpadu odkazuje na osobitný predpis, ktorým je Rozhodnutie Rady 2003/33/ES z 19. decembra 2002, ktorým sa stanovujú kritériá a postupy pre prijímanie odpadu na skládky odpadu
článku 16 a prílohy II smernice 1999/31/ES (ďalej len rozhodnutie). Rozhodnutie okrem iného ustanovilo v bode 2.1.1 zoznam odpadov prijateľných na skládky inertného odpadu bez testovania, kde sa predpokladá, že tieto spĺňajú kritériá, ktoré sú uvedené v definícii inertného odpadu v článku 2 písm. e) smernice o skládkach odpadu, t. j. napĺňa definíciu inertného odpadu uvedenú vo vyhláške o odpadoch. V zozname sú uvedené nasledovné druhy odpadov, kat. č.: 10 11 03, 15 01 07, 17 01 01, 17 01 02, 17 01 03, 17 01 07, 17 02 02, 17 05 04, 19 1205,20 01 02,20 02 02. Z uvedeného však nevyplýva, že uvedené druhy odpadov sú inertnými odpadmi, je len predpoklad, že vzhľadom na svoj charakter a zloženie nimi byt' môžu a spĺňajú definíciu inertného odpadu. Opätovne uviedol, že žalobca si zamieňa vyjadrenie
l písm. b) bod 4 zákona o odpadoch, kde orgány štátnej správy odpadového hospodárstva dávajú vyjadrenie k dokumentácii v konaní o povolení terénnych úprav, ak sa pri ich uskutočňovaní predpokladá použitie stavebného odpadu a odpadu z demolácie
l zákona o odpadoch, s vydaním vyjadrenia
1 písm. e) zákona o odpadoch, kde orgány štátnej správy odpadového hospodárstva dávajú vyjadrenie k dokumentácii alebo plánu likvidácie banských diel a lomov a k plánu likvidácie starých banských diel predkladaných v konaní o povolení banskej činnosti, ak sa pri likvidácii banských diel alebo starých banských diel plánuje použitie odpadu. Pokiaľ žalobca chcel použiť stavebné odpady kat. č. 17 05 04 a 17 05 06 v úhrnnom množstve cca 40 000 m3 na likvidáciu banského diela - rekultivácie lomu Tunežice, žiadosť žalobcu mala smerovať k vydaniu vyjadrenia žalovaným prvostupňovým správnym orgánom na vydanie vyjadrenia
l písm. e) zákona o odpadoch. Záverom uviedol, že pri odvolacom konaní neprihliadal na pripomienky vo vyjadrení pozemkového spoločenstva - sporný nárok pozemkových spoločenstiev o vlastníctvo k pozemkom, ktoré sú v areáli lomu Tunežice. Žalobca v žalobe neuviedol žiadne skutočnosti a dôkazy, ktoré by pri preskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, odôvodňovali jeho zrušenie. V správnom konaní prvého, ani druhého stupňa nedošlo k nedostatkom konania, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Skutkové zistenia a vykonané dôkazy v plnom rozsahu odôvodňovali vydať rozhodnutia správnymi orgánmi v rozsahu a z dôvodov, ktoré rozhodnutia obsahujú. Rozhodnutie s ohľadom na účastníka konania a prejednávanú vec je určité, zrozumiteľné, preskúmateľné, odôvodnené, podložené spisovým materiálom. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní rozhodnutia žalovaného žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.07.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p,. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
3 O.s.p., ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom
až 221 tohto zákona.
l písm. b) bod 4 zákona o odpadoch, orgány štátnej správy odpadového hospodárstva dávajú vyjadrenie k výstavbe týkajúcej sa odpadového hospodárstva, a to k dokumentácii v konaní o povolení terénnych úprav, ak sa pri ich uskutočňovaní predpokladá použitie stavebného odpadu a odpadu z demolácie
l.
1 zákona o odpadoch, každý je povinný nakladať s odpadmi alebo inak s nimi zaobchádzať v súlade s týmto zákonom; ten, komu vyplývajú z rozhodnutia alebo povolenia vydaného na základe tohto zákona povinnosti, je povinný nakladať s odpadmi alebo inak s nimi zaobchádzať aj v súlade s týmto rozhodnutím alebo povolením. Pri nakladaní s odpadmi alebo inom zaobchádzaní s nimi je každý povinný chrániť zdravie ľudí a životné prostredie
4 zákona o odpadoch, zakazuje sa uložiť alebo ponechať odpad na inom mieste ako na mieste na to určenom v súlade s týmto zákonom.
2 písm.
2 zákona o odpadoch, pri ukladaní pokuty sa prihliada najmä na závažnosť a čas trvania protiprávneho konania, na rozsah ohrozenia zdravia ľudí a životného prostredia, prípadne na mieru ich poškodenia. Predmetom odvolacieho konania v predmetnej veci bol výrok I. rozsudku krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu v časti rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil výrok správneho orgánu 1. stupňa o uložení pokuty. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca žiadosťou zo dňa 26.07.2010, v znení doplnenia dňa 28.07.2010, požiadal bývalý OÚŽP v Trenčíne o vyjadrenie k použitiu stavebného odpadu kategórie "O" kat. č. 17 05 04 a 17 05 06 na terénne úpravy záverného svahu z etáže 405 na etáž 395 a na terénnu úpravu depónie v celkom množstve cca 40 000 m3 zeminy v lome Tunežice.
Plánu terénnych úprav vypracovaného Ing. A. A., tieto úpravy mali pozostávať z vyrovnania plôch z dôvodu, že ich tvorí lomový materiál nevhodný na spracovanie v technologickej linke lomu. Toto sa malo zrealizovať postupným navážaním a zrovnávaním stavebného odpadového materiálu kategórie „O“ katalógové číslo 17 05 04 a 17 05 06 použitého zo stavby „ŽSR modernizácia železničnej trate Nové Mesto nad Váhom IV. a V. etapa“. K žiadosti o vyjadrenie žalobca priložil aj odborné stanovisko so skúškami o nezávadnosti zeminy zo dňa 08.03.2010 vypracované firmou BEL/NOVAMANN International s.r.o. Na základe tejto žiadosti OÚŽP v Trenčíne vydal dňa 28.7.2010 v zmysle ust. § 16 ods. 1 písm. b) bod 4 zákona o odpadoch vyjadrenie č. OUŽP/201O/02125-003, v ktorom uviedol: „Stavebné odpady kategórie „O“ kat. č. 17 05 04 - zemina a kamenivo iné ako uvedené v 17 05 03 a kat. č. 17 05 06 - výkopová zemina iná ako uvedená v 17 05 05 je možné použiť na terénne úpravy za nasledovných podmienok: 1. Na terénne úpravy budú použité iba odpady kat. č. 17 05 04 - zemina a kamenivo a 17 05 06 - výkopová zemina, ktoré nebudú znečistené nebezpečnými látkami, bude sa jednať o inertný materiál. 2. Viest' evidenciu použitého stavebného odpadu
katalógových čísiel, množstvá uviesť v ročnom Hlásení o vzniku a nakladaní s odpadom, ktoré je potrebné zaslať na Obvodný úrad životného prostredia v Trenčíne do 31.01. nasledujúceho roku za uplynulý rok. Súhlasil s uložením požadovaného odpadového materiálu v lome Tunežice.“ OBÚ v Prievidzi vydal k oznámeniu žalobcu o terénnych úpravách v dobývacom priestore Tunežice dňa 03.08.2010 stanovisko, v ktorom konštatoval, že na pozemkoch dobývacieho priestoru Tunežice je možné ukladať hlinitý a iný vhodný materiál použiteľný na terénne úpravy v lome a záverečné úpravy lomových stien a ťažobných rezov, a to za podmienky, že sa tým v budúcnosti nesťaží a ani neznemožní dobývanie ložiska grestenitu. Takisto nemôže ísť o materiál znečistený nebezpečnými látkami. Pri rešpektovaní uvedených podmienok nemal námietky k predmetnému zámeru žiadateľa v súvislosti s použitím skrývkových hlinitých a iných vhodných materiálov pre terénne úpravy v DP Tunežice. Dňa 29.11.2011 Obvodný banský úrad v Prievidzi vydal žalobcovi nové rozhodnutie o povolení banskej činnosti a povolení trhacích prác veľkého rozsahu a trhacích prác malého rozsahu v dobývacom priestore Tunežice, na podklade predloženého „Plánu otvárky, prípravy a dobývania pre lom Tunežice (roky 2012-20131)“. Následne dňa 04.08.2011 bývalý OÚŽP na základe žiadosti žalobcu vydal vyjadrenie
1 písm.
ustanovenia § 18 ods. 4 písm. a) zákona o odpadoch, ktorý znie: „ Zakazuje sa uložiť alebo ponechať odpad na inom mieste ako na mieste na to určenom v súlade s týmto zákonom.“ Konanie žalobcu spočívalo v ukladaní odpadu do lomu Tunežice za účelom terénnych úprav lomu vo väčšom množstve ako uviedol vo svojej žiadosti o vyjadrenie, adresovanej OÚŽP v Trenčíne. Uvedené vyplynulo z hlásení o vzniku odpadu a nakladaní s ním, ktoré žalobca podával v rokoch 2010, 2011, 2012, 2013. Obsahom týchto hlásení bolo aj určenie množstva a kategórie odpadu. Tieto hlásenia nikdy neboli spochybňované, množstvo odpadu v hláseniach žalobcovi nebolo vytknuté a nebol ani upozornený na porušovanie zákona. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval na to, že zo zákona o odpadoch nevyplýva povinnosť spochybňovať alebo potvrdzovať množstvá ukladaných odpadov, či vyslovovať záver, že sa jedná o ukladanie odpadov v rozpore so zákonom. Avšak vedenie evidencie a podávanie hlásení nebolo ustanovené zákonodarcom svojvoľne, ale za určitým účelom a preto by tieto hlásenia mali byť kontrolované, aby sa predišlo prípadným sporom ako v tomto prípade.
názoru odvolacieho súdu žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach presvedčivo neodôvodnili svoj záver, že žalobca svojim konaním naplnil znaky deliktu ustanovené v § 18 ods. 4 písm. a) zákona, pretože žalobca odpad použil na terénne úpravy v lome Tunežice, ukladal ho teda na mieste odsúhlasenom OÚŽP v Trenčíne, ako aj v súlade s vyššie uvedeným stanoviskom OBÚ v Prievidzi. Aj krajský súd vo svojom rozhodnutí na str. 9 uvádza: „uvedené vyjadrenie predstavovalo právny dôvod pre uloženie stavebného odpadu vyššie uvedenej kategórie v predmetnom lome, čo nerozporoval ani žalobca a čo konštatovala pri kontrole v roku 2010 aj Slovenská inšpekcia životného prostredia.“ Z predloženého záznamu č. 181/2010 zo dňa 21.12.2010 vyplynulo, že Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Žilina vykonal šetrenie zamerané na ukladanie odpadu pochádzajúceho z rekonštrukcie železničného zvršku stavby „ŽSR modernizácia železničnej trate Nové Mesto nad Váhom IV. a V. etapa“ za účelom terénnych úprav lome Tunežice žalobcom. Inšpekcia pritom záverom uviedla, že kontrolovaný subjekt, t. j. žalobca plní podmienky vyplývajúce z vyjadrenia vydaného OÚŽP. Konštatoval, že nedošlo k porušeniu zákona o odpadoch a podnety štatutárov združenia Lesné družstvo, pozemkové spoločenstvo Tunežice a Združenia urbárnikov, pozemkové spoločenstvo Tunežice sú neopodstatnené.
odvolacieho súdu, zákonodarca ustanovením § 18 ods. 4 písm.
názoru odvolacieho súdu je nutné, aby sa žalovaný zaoberal aj predmetným šetrením a jeho výsledkami, ktoré by mali vyplývať zo zápisnice z predmetného šetrenia, nakoľko k šetreniu došlo 24.10.2013, teda iba tri mesiace skôr, ako prebehlo šetrenie, na základe ktorého bola žalobcovi uložená pokuta. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 ústavy je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať
platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/09; ÚS 17/1999 Nález z
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Rovnako námietku, že krajský súd pri rozhodovaní o zákonnosti a primeranosti uloženia uložení pokuty nepostupoval
2 zákona o odpadoch, považuje odvolací súd za dôvodnú. V rozhodnutí správneho orgánu
názoru odvolacieho súdu správnym orgánom 1. stupňa nedostatočne odôvodnené, čo platí aj pre rozhodnutie žalovaného. Jeho tvrdenie vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že pokuta vo výške 10 000 € nie je pre žalobcu likvidačná, nakoľko k zaplateniu pokuty došlo dňa 10.04.2014 (č. l. 104), neodôvodňuje výšku pokuty z hľadiska zákonom určených kritérií, na ktoré je pri rozhodovaní o uložení pokuty potrebné prihliadať. „V prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť ulo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.