ustanovenia § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-122-31/PO-Ž-2014 zo dňa 11.11.2015, ktorým odporca
1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o neudelení azylu navrhovateľovi. Zároveň krajský súd navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom azylového spisu odporcu ČAS: MU-122/PO-Ž-2014, ako aj s predchádzajúcimi spismi: ČAS: MU-PO-114/2015-Ž, ČAS: MU-429/PO-Ž-2013, ČAS: MU-439/PO-Ž-2012. Krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu námietok podaných navrhovateľom a dospel k záveru, že ním prezentované námietky nie sú dôvodné a preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci a jej nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že tieto námietky nie sú dôvodné.
krajského súdu je skutočnosťou, že odporca do administratívneho spisu nezaložil príručku UNHCR z januára 2014, avšak i napriek tomu zistenie stavu veci súd pokladá za dostatočné. Odporca vyhľadal a do spisu založil, okrem iných relevantných informácií, stanovisko UNHCR z júna 2014 a príslušnú časť správy EASO. Nakoľko povinnosťou odporcu je v konaní o udelenie azylu vykonať dokazovanie súvisiace s dôvodmi žiadosti o azyl prezentovanými žiadateľom a teda nevyhľadávať iné ev. dôvody žiadosti o azyl, rozsah vykonaného dokazovania odporcom je
názoru súdu v danom konaní dostatočným. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na navrhovateľom prezentované dôvody jeho žiadosti o azyl, ktorými je iba všeobecný poukaz navrhovateľa na skutočnosť, že tento je príslušníkom minoritného kmeňa, že jeho rodičia boli zabití a že raz bol v škole zbitý príslušníkom majoritného kmeňa. Odporca v zmysle usmernenia obsiahnutom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.04.2015 zaujal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 3, 4 rozhodnutia) stanovisko k navrhovateľom tvrdeným obavám v kontexte príručky UNHCR, pričom ako to vyplýva z textu jeho odôvodnenia, do tohto stanoviska zapracoval a vyhodnotil aj informácie, získané tak zo správy EASO, ako aj zo stanoviska UNHCR. I napriek uvedenému aj krajský súd pokladal za vhodné, aby odporca, vyhodnocujúc obavy navrhovateľa, do spisu založil text príručky UNHCR (či jej relevantnej časti). Avšak absencia nevykonania tohto dôkazu - založenie textu príručky UNHCR do spisu (ako to bude následne odôvodnené) nemala
krajského súdu vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ tak v aktuálnom, ako aj v predchádzajúcich azylových konaniach odôvodňoval svoje žiadosti o azyl všeobecne nepriaznivou situáciou menšinového klanu, príslušníkom ktorého (ako to prezentoval) tým, že jeho rodičia boli zabití a tiež tým, že v škole bol raz zbitý príslušníkom majoritného kmeňa. K dôvodu žiadosti navrhovateľa, týkajúceho sa postavenia jeho klanu, príslušníkom ktorého je, krajský súd poukázal predovšetkým na skutočnosť, že iba všeobecne nepriaznivá situácia v krajine pôvodu navrhovateľa (v danom prípade postavenie minoritného klanu) nemôže byť bez ďalšieho dôvodom udelenia azylu postupom
ust. § 8 zákona o azyle. Je tomu tak preto, lebo ako to navrhovateľ opakovane v jeho azylových konaniach uvádzal, okrem toho že bol v škole (najneskôr v roku 2009, kedy ukončil 2-ročné štúdium na súkromnej škole) raz zbitý sa mu nič nestalo - nemal žiadne problémy. Ak teda navrhovateľ nemal žiadne problémy, ktoré by súviseli s jeho klanovou príslušnosťou,
názoru súdu nebolo dôvodu k tomu, aby bolo vykonávané dokazovanie v tomto smere. I napriek tomu však odporca - zjavne aj s poukazom na usmernenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - vykonal dokazovanie, zamerané na podstavenie menšinových klanov v krajine pôvodu navrhovateľa. Nakoľko teda navrhovateľ neprezentoval žiadnu formu jeho prenasledovania, či jeho hrozby v súvislosti s klanovou príslušnosťou navrhovateľa, ktorá by smerovala priamo voči osobe navrhovateľa, rozhodnutie o neudelení azylu (z dôvodu navrhovateľovej klanovej príslušnosti) je
krajského súdu správne, pretože v tomto prípade neboli naplnené predpoklady udelenia azylu z dôvodu ust. § 8 zákona o azyle. K dôvodu žiadosti navrhovateľa, týkajúceho sa skutočnosti, že navrhovateľ bol v minulosti raz zbitý spolužiakom, ktorý bol príslušníkom majoritného klanu krajský súd uviedol, že ak by sa táto udalosť aj uskutočnila, ani jej existencia nemohla byť dôvodom udelenia azylu navrhovateľovi. Navrhovateľ nikdy neprezentoval, že by dôvodom jeho zbitia bola navrhovateľova klanová príslušnosť. Naviac, keby tomu aj tak bolo, navrhovateľ uviedol, že sa tak stalo počas návštevy školy. Nakoľko nikdy nespresnil kedy k tejto bitke došlo, pričom však uviedol, že základnú školu ukončil v roku 2006, resp. 2007 a následne študoval dva roky na súkromnej škole anglický jazyk, k tejto jeho bitke muselo dôjsť najneskôr v roku 2009. Navrhovateľ však krajinu svojho pôvodu opustil niekedy v máji 2012 (ako to vyplýva aj z jeho výpovedí pred OA PZ Humenné z 20.7.2012), kedy vycestoval do Ugandy, odtiaľ do Turecka, Grécka, Poľska a na Slovensko. Teda od tejto údajnej udalosti do termínu jeho odchodu zo Somálska uplynuli najmenej 3 roky, čím je podstatným spôsobom naručená ev. časová súvislosť medzi touto udalosťou (ako dôvodom odchodu z krajiny pôvodu) a samotným odchodom. Preto ani túto - naviac ojedinelú - udalosť
krajského súdu nebolo možné kvalifikovať ako dôvod udelenia azylu. K dôvodu žiadosti navrhovateľa, týkajúceho sa smrti jeho rodičov krajský súd uviedol, že pokiaľ ide o smrť matky navrhovateľa, došlo k nej v dôsledku náhodnej udalosti -výbuchu bomby, umiestnenej na ulici v smetnom koši, keď sa v čase výbuchu v jeho blízkosti nachádzala matka navrhovateľa. Pokiaľ k tejto udalosti došlo, išlo o náhodu a nie o úmysel, cielený voči matke navrhovateľa a už vôbec nie voči navrhovateľovi. Prípadnú ochranu navrhovateľa pred podobnými skutkami odporca zabezpečil poskytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Pokiaľ ide o smrť otca navrhovateľa, navrhovateľom opísaný príbeh smrti otca je
krajského súdu nanajvýš nedôveryhodným, pričom krajský súd poukázal na narušenie ev. časovej súvislosti medzi smrťou otca navrhovateľa (ako dôvodom odchodu z krajiny pôvodu) a samotným odchodom. Navrhovateľ totižto v azylovom konaní ČAS: MU-439/PO-Ž-2012 jednoznačne uviedol, že jeho otec zomrel v roku 2009 vo veku 60 rokov, keď mal byť zabitý príslušníkmi skupiny Al-Shabaab preto, lebo s touto militantnou skupinou odmietol spolupracovať. V následných konaniach však uvádzal úplne odlišný popis smrti otca - tento mal byť zabitý v roku 2007 vo veku 57 rokov príslušníkmi klanu Hawiya, pretože príslušníci tohto klanu sa chceli zmocniť ich domu. Diametrálne rozpory v opise smrti otca navrhovateľa navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom neobjasnil. S poukazom na uvedené teda ani tento dôvod
krajského súdu nemohol byť dôvodom na udelenie azylu postupom
ust. § 8 zákona o azyle. Avšak ak by aj skutočne k smrti otca navrhovateľa niektorým z uvedených konaní došlo, udelenie azylu navrhovateľovi nie je možné pre nenaplnenie predpokladu ust. § 8 zákona o azyle. Jednak z dôvodu veľkého časového odstupu od smrti otca (rok 2007, resp. 2009) po odchod navrhovateľa z krajiny pôvodu
názoru krajského súdu nebol v žiadnom z navrhovateľom prezentovaných dôvodov jeho žiadosti o azyl naplnený predpoklad udelenia azylu
ust. § 8 zákona o azyle. Krajský súd súčasne poznamenal, že odporca posúdil navrhovateľovu žiadosť v intenciách posúdenia splnenia či nesplnenia predpokladov udelenia azylu v zmysle zákona o azyle, súc viazaný platnou právnou úpravou (ústavou, zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná). Žiadne iné dokumenty - odporučenia, príručky, správy, vyhodnotenia a pod. nemôžu nahradiť v danom prípade ustanovenia zákona o azyle či Konvencie z roku 1951 opravnom postavení utečencov, ktoré upravujú o. i. postup pri posudzovaní žiadostí o azyl. I napriek skutočnosti, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nepoukázal na nehodnovernosť navrhovateľa, krajský súd pokladal za svoju povinnosť poukázať na existenciu významných rozporov v jednotlivých výpovediach navrhovateľa, ktoré v konečnom dôsledku zaraďujú navrhovateľa do okruhu osôb nedôveryhodných. Tieto
krajského súdu nie zanedbateľné rozpory (ako vyplývajú z obsahu všetkých pohovorov, vykonaných v uskutočnených azylových konaniach navrhovateľa) sa týkajú napr.: - existencie klanovej príslušnosti navrhovateľa (navrhovateľ uviedol meno lídra klanu inžinier); - roku a veku smrti matky navrhovateľa (2011, vek 45 rokov «-» 2010, vek 47 rokov); - mena a veku manželky navrhovateľa (Z., vek 28/29 rokov «-» W. Q. U., vek 26 rokov); - krajiny zoznámenia sa s manželkou navrhovateľa (Dánsko, Švédsko Pretože odporca zákonným a pre posúdenie podanej žiadosti dostatočným spôsobom zistil stav veci a pretože navrhovateľ nesplnil podmienky udelenia azylu postupom
zákona o azyle krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. II. Odvolanie navrhovateľa Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
navrhovateľa krajský súd, rovnako ako odporca pred ním, zľahčuje celý prípad navrhovateľa, jeho postavenie a predchádzajúce prenasledovanie. Navrhovateľ bol z dôvodu svojej príslušnosti ku klanu Midgan opakovane prenasledovaný, zabili mu otca aj matku, prišiel o svoj dom. Poukázal na to, že nevyhnutnosť skúmať prípad navrhovateľa aj s ohľadom na jeho predchádzajúce prenasledovanie zdôraznil aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, kde uviedol, že „záver ku ktorému dospel odporca len na základe všeobecných informácií, navyše staršieho dáta, že nedošlo k preukázaniu prenasledovania navrhovateľa z dôvodu jeho príslušnosti k minoritnému klanu, je predčasný a v rozpore s požiadavkou presného a úplného zistenia skutkového stavu veci, najmä ak navrhovateľ prezentoval vo svojich výpovediach skúsenosti s prenasledovaním v minulosti, čo tiež malo byť zohľadnené pri posudzovaní rizikovosti ohrozenia navrhovateľa.“ Prípad navrhovateľa mal byť teda na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu posudzovaný s dôrazom na jeho predchádzajúce prenasledovanie a tiež mala byť zohľadnená Príručka UNHCR: Stanovisko k medzinárodnej ochrane vo vzťahu k ľudom, ktorí utekajú z južného a stredného Somálska zo dňa 17.01.2014. Uvedenú Príručku UNHCR údajne odporca využil na posúdenie prípadu navrhovateľa, dokonca ju cituje, avšak táto sa nenachádza medzi využitými informáciami na strane 5 rozhodnutia odporcu. Túto skutočnosť namietal navrhovateľ v opravnom prostriedku avšak krajský súd sa vyjadril, že „pokladá za vhodné, aby odporca, vyhodnocujúc obavy navrhovateľa, do spisu založil text Príručky UNHCR. Avšak absencia nevykonania tohto dôkazu - založenie textu príručky UNHCR do spisu nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“ Krajský súd sa
navrhovateľa mýli a má zato, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nezohľadnenie informácií v nej obsiahnutých, ktoré hovoria o prenasledovaní osôb, akými sú osoby z kmeňa Midgan, nepovažuje za nezákonnosť. Jedná o zásadný dokument, ktorý hovorí o prenasledovaní príslušníkov menšinových klanov a o potrebe udeliť takýmto osobám medzinárodnú ochranu. Odporca sa preto mal a musel s danou Príručkou UNHCR oboznámiť. Tým, že sa odporca s príručkou opäť neoboznámil, tak nedostatočne zistil skutkový stav, a teda nemožno súhlasiť s tvrdením súdu, že uvedené konanie odporcu nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia rozhodnutia. V predmetnej Príručke UNHCR: Stanovisko k medzinárodnej ochrane vo vzťahu k ľudom, ktorí utekajú z južného a stredného Somálska zo dňa 17.01.2014 je uvedené: UNHCR sa domnieva, že osoby nižšie uvedených profilov, alebo ich kombinácie, môžu byť v postavení osôb, ktorým je potrebné poskytnúť medzinárodnú ochranu v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov („Dohovor z roku 1951“). Tam, kde je to relevantné, osobitnú pozornosť je potrebné venovať akémukoľvek predchádzajúcemu prenasledovaniu, ktorému boli alebo môžu byť vystavení žiadatelia o azyl. Vo svetle histórie násilného konfliktu a porušovania ľudských práv v Somálsku, môže byť potrebné zvážiť použiteľnosť vylučujúcich klauzúl. Tu uvedené profily nie sú uvedené nevyhnutne všetky, sú založené na informáciách dostupných pre UNHCR v čase písania. Preto by žiadosť nemala byť odmietnutá iba z dôvodu, že nepatrí do žiadnych z uvedených profilov. Potenciálne rizikové profily: Osoby spájané s alebo (vnímané ako) podporujúce SFG a medzinárodné spoločenstvo, vrátane síl AMISOM; Jednotlivci (vnímaní ako) porušujúci islamské právo šaría a nariadenia Al-Shabaab, vrátane konvertitov od islamu, iní „odpadlíci“ a umiernení islamskí učenci, ktorí kritizovali extrémizmus Al-Shabaabu; Jednotlivci (vnímaní ako) odporcovia SFG (somálska federálna vláda) a súvisiacich záujmov a jednotlivci (podozrievaníz) podporujúci ozbrojené protivládnych skupiny; Jednotlivci v niektorých profesiách, ako sú novinári, členovia justície, humanitárni pracovníci a ľudskoprávni aktivisti, učitelia a pracovníci školských zariadení, podnikatelia a iní zabezpečení ľudia (považovaní za zabezpečených); Jednotlivci (s rizikom, že budú) násilne naverbovaní; Členovia menšinových skupín, ako sú členovia kresťanských náboženských menšín a príslušníci menšinových klanov; Osoby, ktoré patria do klanu angažovaných v krvných pomstách; Ženy a dievčatá Navrhovateľ teda ako príslušník menšinového klanu spadá medzi rizikové skupiny a spolu s predchádzajúcim prenasledovaním jeho osoby spĺňa podmienky pre udelenie azylu. A teda nie, ako to odporca uviedol v rozhodnutí, že jeho obavy je možno považovať za neopodstatnené nakoľko absentuje objektívny prvok. Následne uviedol na strane 4, že „k tomuto záveru dospel migračný úrad na základe analýzy výpovede menovaného, v ktorej absentuje súvislosť jeho rasy, náboženstva alebo politického presvedčenia.“ Takéto tvrdenie je nelogické, nakoľko navrhovateľ poukazoval na jeho ohrozenie z dôvodu jeho príslušnosti k etnickej menšine, nie rasy, náboženstva alebo politického presvedčenia. Krajský súd na strane 7 uvádza, že „iba všeobecne nepriaznivá situácia v krajine pôvodu navrhovateľa, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom udelenia azylu postupom
ust. § 8 zákona o azyle.“ Avšak v prípade navrhovateľa sa nejedná iba o všeobecnú nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu. Navrhovateľ už čelil opakovanému prenasledovaniu z dôvodu svojej príslušnosti ku klanu Midgan, zabili mu otca aj matku a prišiel o svoj dom. Nejedná sa preto len o všeobecne nepriaznivú situáciu, ktorou trpia všetci obyvatelia krajiny. Má preto za to, že krajský súd prípad navrhovateľa nesprávne právne posúdil. Navrhovateľ poukázal na fakt, že si odporca zámerne vybral len určité state zo Správy EASO o krajine pôvodu - Južné a Stredné Somálsko, časť 2. Klanový systém a etnické skupiny a ďalšie, ktoré hovoria o porušovaní práv profesných menšín nevzal do úvahy. Ako napr. profesijné skupiny sú vo všeobecnosti viac diskriminované ako etnické menšiny - 2.2.3, str. 135 administratívneho spisu. Pri citácii skončil pri vete, že príslušníci menšinových skupín sú často predmetom porušovania ľudských práv a diskriminácie, pričom rozsah diskriminácie závisí od menšiny. Prečo nepokračoval v citácii ďalej, kde práve nasledovala informácia o väčšej miere diskriminácie profesijných skupín, kam patrí aj navrhovateľ. Rovnako text, z ktorého v krátkosti odporca citoval, pokračuje odkazom na oddiel 4.3.1., ktorý však už nebol súčasťou spisového materiálu. V časti 4.3.1 sa je možné dočítať, že Tieto skupiny často čelia diskriminácii a sociálnej stigmatizácii z dôvodu svojich profesií. Ak odporca nezohľadňoval kompletné informácie, tak nemohol dostatočne zistiť skutkový stav a preto sú
navrhovateľa tvrdenia krajského súdu, že odporca vykonal náležité dokazovanie, nesprávne. Preto má zato, že v tomto prípade krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ poukázal na to, že v prípade azylového konania je nevyhnutné posudzovať žiadosť navrhovateľa z hľadiska prospektívnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky judikované, že v konaní o azyle ide o prospektívne rozhodovanie, a je teda nutné posúdiť prípadné hrozby v budúcnosti. Krajský súd z tohto pohľadu prípad navrhovateľa vôbec neposudzoval, nezaoberal sa hrozbami, ktorým by bol navrhovateľ v budúcnosti vystavený. Týmto konaním súd neúplné zistil skutkový stav veci. Krajský súd ďalej na strane 7 rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ „okrem toho, že bol v škole raz zbitý sa mu nič viac nestalo - nemal žiadne problémy. Ak teda navrhovateľ nemal žiadne problémy, ktoré by súviseli s jeho klanovou príslušnosťou,
názoru súdu nebolo dôvodu k tomu, aby bolo vykonané dokazovanie v tomto smere.“ S týmto navrhovateľ vyjadril nesúhlas. Navrhovateľ uviedol, že mal problémy z dôvodu svojej klanovej príslušnosti. Po útoku v škole problémy navrhovateľa pokračovali, neskôr mu zabili otca a aj matku a prišiel o dom. Smrť matky bola posledným impulzom na odchod z krajiny pôvodu. Všetky problémy navrhovateľa boli z dôvodu jeho príslušnosti k menšinovému klanu. Aj dôvodom bitky v škole bola navrhovateľova príslušnosť k minoritnému klanu, tak ako to uvádzal pri pohovoroch pred odporcom, nie ako tvrdí súd na strane 8 rozhodnutia „navrhovateľ nikdy neprezentoval, žeby dôvodom jeho zbitia bola navrhovateľova klanová príslušnosť.“ Skutočnosť, že išlo o etnicky motivovaný čin bola odporcovi známa a mala byť známa aj súdu. V rozhodnutí krajského súdu je ďalej spochybnená dôveryhodnosť navrhovateľa. Doteraz odporca ani najvyšší súd nenamietal nedôveryhodnosť navrhovateľa, až v tomto rozsudku. Nie je správne, aby bez toho, aby sa súd pokúsil odstrániť nezrovnalosti (napr. výsluchom účastníka na pojednávaní), vyhlásil osobu za nedôveryhodnú. Ak teda mal krajský súd pochybnosti o dôveryhodnosti navrhovateľa, bolo potrebné, aby sa v konaní odstránili nezrovnalosti. Ak súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z domnienky, že je navrhovateľ nedôveryhodnou osobou a opieral o to svoje rozhodnutie, má za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Má za to, že krajský súd prípad navrhovateľa nesprávne právne posúdil, keď hrozby prezentované navrhovateľom nepovažoval za také, ktoré by naplnili pojmové znaky pre udelenie azylu. S týmto vyjadril nesúhlas a uviedol nasledovné: K prenasledovaniu: Navrhovateľ má v prípade návratu obavy pred prenasledovaním spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia, a to zo strany majoritného kmeňa, či zo strany Al-Shabaab. K pôvodcovi prenasledovania: Pôvodcom prenasledovania by boli neštátni aktéri, avšak nemožno vylúčiť ani ohrozenia zo strany štátu. K dôvodu prenasledovania: Dôvodmi, prečo navrhovateľovi hrozí v prípade návratu do krajiny pôvodu prenasledovanie, sú jednak dôvody príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako aj národnostné dôvody. Objektívnosť obáv: Objektívnosť obáv z prenasledovania potvrdzujú jednak správy založené v spise, ako aj mnohé ďalšie správy, ktoré sú dostupné vo verejných zdrojoch. Je pravdou, že: príslušníci minoritných klanov sú zneužívaní a vystavení zaobchádzaniu, ktoré môže mať charakter perzekúcie, UNHCR považuje osoby patriace medzi príslušníkov menšinových klanov medzi rizikové profily s odporúčaním udelenia azylu, navrhovateľ je príslušníkom menšinového klanu, bol v minulosti už vystavený útokom z dôvodu jeho príslušnosti k menšinovému klanu. Celá rodina musela opustiť domov, matka umrela a otec bol zavraždený väčšinovým klanom. Má za to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade s platnými predpismi a pri svojom konaní sa dopustil pochybení uvedených vyššie. Z uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu v časti o neudelení azylu zmenil tak, že rozhodnutie odporu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si uplatnil trovy konania. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Odporca uviedol, že pri rozhodovaní žiadosti o udelenie azylu vychádzal z objektívne zistených skutočností a všeobecne dostupných informácií o navrhovateľovej krajine pôvodu, ktoré boli založené do spisu CAS: MU-122/PO-Ž-2014. Poznamenal, že v navrhovateľovom prípade ide o jeho štvrtú žiadosť o udelenie azylu. Prvýkrát požiadal o udelenie azylu dňa 20.7.2012. Navrhovateľ, ako bolo zistené, nebol nikdy väznený alebo perzekvovaný štátnymi orgánmi, nebolo proti nemu vedené trestné stíhanie a žiadne problémy so štátnou mocou ani políciou nemal. Taktiež nebol vystavený žiadnemu mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Nedopustil sa žiadneho trestného činu, za ktorý by mu po návrate do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Všeobecne deklarované príčiny ním uvedených subjektívnych obáv z možnej ujmy v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu nemajú akúkoľvek objektívnu príčinu opodstatnenosti jeho strachu - v danom prípade absentuje opodstatnená možnosť, že pri návrate by malo dôjsť k hroziacej ujme. Treba poznamenať, že odôvodnený strach z prenasledovania sa taktiež musí týkať jednej alebo viacerých príčin uvedených v zákone o azyle a v Ženevskom dohovore z roku 1951, t. j. rasy, náboženstva, národnosti, sociálnej skupiny alebo politického názoru, čo sa však v navrhovateľovom prípade taktiež nepotvrdilo. Odporca poznamenal, že incident, ktorý mal mať navrhovateľ ešte ako žiak v škole, keď mal byť zbitý iným žiakom z klanu Hawiye, pričom sa domnieval, že sa tak stalo kvôli tomu, že pochádza z minoritného klanu Midgan, že išlo v jeho prípade o ojedinelý incident, ktorý sa už viac neopakoval. Do styku s ním uvedenou osobou sa už viac nedostal. Taktiež, ako uviedol, bola jeho matka obeťou útoku príslušníkov Al-Shabaabu, ktorí ju mali
jeho výpovede zabiť. Ďalej však uviedol, že sa tak malo stať, keď pri práci, ako upratovačka na ulici, ju mala zabiť nálož umiestnená v odpadkovom koši. Odporca poukázal na to, že v danom prípade nešlo o útok namierený proti jeho rodine, ako sa to snažil navrhovateľ prezentovať, ale o nešťastnú zhodu náhod.
spoločnej dánsko - nórsko zisťovacej misii v Somálsku v apríli a máji roku 2013 boli príslušníci tejto misie informovaní medzinárodnou mimovládnou organizáciou, že v meste Mogadišu nie je už dôležitá klanová ochrana, pretože tu nie sú žiadne klanové milície a osoby vracajúce sa zo zahraničia nie sú osobitne ohrozované kvôli ich klanovej príslušnosti. V Mogadišu už neexistujú nijaké konflikty súvisiace s klanovou príslušnosťou a ľudia sa môžu pohybovať kdekoľvek v tomto meste bez ohľadu na ich príslušnosť k tomu, či onomu klanu. Nízke postavenie klanu menovaného sa síce potvrdilo, avšak nebolo ničím potvrdené, že by boli jeho členovia v Somálsku nejakým spôsobom prenasledovaní. Preto bola aj jeho kmeňová príslušnosť z hľadiska udelenia, resp. neudelenia azylu irelevantná. Taktiež, ak menovaný opustil krajinu pôvodu z dôvodu nepriaznivej všeobecnej situácie, táto sama nezakladá relevantný dôvod na udelenie azylu. K otázke udelenia azylu menovanému z humanitných dôvodov odporca uviedol, že
zákona o azyle je poskytnutie azylu z tohto dôvodu vecou voľnej úvahy správneho orgánu, pričom navrhovateľ na udelenie azylu z humanitného dôvodu nemá právny nárok, a to či migračný úrad azyl z tohto dôvodu azyl udelí alebo nie, záleží na jeho úvahe (v prípade, ak žiadateľ o udelenie azylu nespĺňa podmienky na udelenie azylu
Z dikcie uvedeného paragrafu teda vyplýva, že nie je povinnosťou správneho orgánu azyl z humanitných dôvodov žiadateľovi o udelenie azylu udeliť. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu migračný úrad navrhovateľovi azyl
Odporca sa však v prípade navrhovateľa pri posudzovaní ním uvedených dôvodov a tiež zo všeobecne dostupných informácií o krajine jeho pôvodu priklonil k záveru, že v prípade návratu menovaného do Somálska nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu nepriaznivej bezpečnostnej situácie, prípadne, že by nebol vystavený nediskriminačnému násiliu vzhľadom na pretrvávajúci vnútroštátny ozbrojený konflikt. Odporca má za to, že v Mogadišu, ktoré je momentálne pod kontrolou vládnych jednotiek podporovaných jednotkami AMISOMU, teroristická organizácia Al-Shabaab opakovane preukazuje svoju schopnosť uskutočňovať smrtiace útoky, pričom boje medzi provládnymi jednotkami a členmi tejto organizácie aj naďalej pokračujú v strednom a južnom Somálsku, pričom situácia, či už v týchto oblastiach alebo v samotnom Mogadišu, je v súčasnom období značne riziková. Na základe týchto skutočností má odporca za to, že v prípade navrhovateľovho nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu - do Mogadiša, by tento mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia a preto je potrebné poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu
4 zákona o azyle {rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO-114-10/2015-Z zo dňa 21.7.2015 bola navrhovateľovi predĺžená doplnková ochrana na dobu dvoch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, t. j. do 23.7.2017). Odporca uviedol, že postupoval pri rozhodovaní o udelení azylu vecne správne, pričom vychádzal hlavne z výpovedí menovaného a z objektívne zistených skutočností, čo potvrdil rozsudkom aj krajský súd.
názoru odporcu nedošlo v prvostupňovom správnom konaní k žiadnemu pochybeniu zo strany odporcu, pretože menovanému bolo umožnené, aby sám uviedol všetko, čo považuje za dôvody svojho odchodu z krajiny pôvodu, o čom bol aj riadne poučený. Odporca uviedol, že navrhovateľovi neudelil azyl preto, lebo počas celého azylového konania sa mu hodnoverným spôsobom nepodarilo preukázať opodstatnenú obavu z perzekúcie v jeho domovskej krajine. Proti menovanému nebolo nikdy vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý ani zadržaný, nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi v krajine pôvodu, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Z dôvodov, ktoré opísal, vyplýva, že nesplnil žiadnu z podmienok na udelenie azylu v Slovenskej republike, ktoré sú uvedené v § 8 a § 10 zákona o azyle. Odporca je toho názoru, že pri posudzovaní žiadosti o azyl je potrebné vychádzať z právnej úpravy vymedzujúcej pojem utečenca v podmienkach Slovenskej republiky. Ide hlavne o zákon o azyle a Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. Správny orgán však v prvostupňovom konaní zistil, že žiadateľ nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu a v jeho prípade sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku záväzné. Odporca preto považuje napadnuté rozhodnutie, a tým aj rozsudok krajského súdu, v celom rozsahu za správne a vydané v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím ČAS: MU-122-31/PO-Ž-2014 zo dňa 11.11.2015 v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V rozhodnutí o neudelení azylu odporca dôvodil, že v navrhovateľovom prípade nebol preukázaný objektívny prvok obavy z prenasledovania z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastavania politických názorov. Vyhodnotil postavenie navrhovateľa ako príslušníka menšinového klanu a to aj z pohľadu regiónu pôvodu navrhovateľa (mesto Mogadišo), pričom posúdil navrhovateľom prezentované dôvody jeho žiadosti o azyl jednak z pohľadu uplynutia času od udalostí, na ktoré navrhovateľ poukázal ako na dôvody svojej žiadosti o azyl, jednak aj z pohľadu toho, či tieto udalosti boli namierené voči osobe navrhovateľa. Následne odporca skonštatoval, že v prípade navrhovateľa neboli splnené podmienky -predpoklady udelenia azylu. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky S poukazom na ustanovenie § 492 odsek 1, odsek 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení od 01.07.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je nedôvodné. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.07.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
navrhovateľa nie je správne, aby bez toho, aby sa súd pokúsil odstrániť nezrovnalosti (napr. výsluchom účastníka na pojednávaní), vyhlásil osobu za nedôveryhodnú. Ak teda mal krajský súd pochybnosti o dôveryhodnosti navrhovateľa, bolo potrebné, aby sa v konaní odstránili nezrovnalosti. Uvedenú námietku vyhodnotil najvyšší súd ako dôvodnú. K veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27. mája 2008, v ktorom uviedol, že „dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.“ Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Rovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu. Najvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008, č. j . 2 AZS 100/2007 - 64 , a z 27.03.2008 , č . j . 4 AZS 103/2007 - 63 , či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenia strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Najvyšší súd poukazuje na rozsudok sp. zn. 1Sža 4/2012 zo dňa 28.2.2012, v ktorom uviedol, že „posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“ Týmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci výpoveď navrhovateľa nepovažoval za nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o strachu z prenasledovania z dôvodu obáv pred Al-Shabaab, ako aj pred majoritným kmeňom Hawiye (má osobnú skúsenosť s cieleným fyzickým násilím - zavraždenie otca, vyhrážky majúce za následok opustenie pôvodného bydliska, jeho matka sa stala obeťou granátového útoku, on sám žil istú dobu v utečeneckom tábore v Ugande) sa dostatočne nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či navrhovateľom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu. Odvolaciu námietku navrhovateľa, že odporca nevykonal dostatočným spôsobom dokazovanie ohľadne možného prenasledovania spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia navrhovateľa v krajine pôvodu zo strany majoritného kmeňa, či zo strany Al-Shabaab, keď sa nedostatočne vysporiadal s vyhodnotením objektívnej stránky obáv z prenasledovania, bola
odvolacieho súdu dôvodná.
odvolacieho súdu pri posúdení objektívnosti obáv z možného prenasledovania zo strany majoritného kmeňa bolo rozhodujúce posúdenie, či incidenty, ktoré navrhovateľ popísal na ozrejmenie dôvodov, z ktorých vyplývajú jeho obavy z prenasledovania boli (s poukazom na informácie, ktorými odporca disponoval) reálne možné a či v nadväznosti na dejovú líniu prenasledovania, ktorá mala stupňujúcu tendenciu, možno tieto považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu. Odporca takto zjavne nepostupoval, keď osobnému incidentu, ktorý sa mal odohrať počas jeho štúdia na súkromnej škole, keď mal byť zbitý iným žiakom z klanu Hawiye, neprikladal vážnosť najmä s poukazom na fakt, že incident sa mal odohrať v minulosti (najneskôr v roku 2009), a že išlo v jeho prípade o ojedinelý incident, ktorý sa už viac neopakoval. Pre posúdenie dôvodnosti obáv z možného prenasledovania spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia navrhovateľa zo strany majoritného klanu, či zo strany Al-Shabaab bolo však potrebné posúdiť, tieto jeho obavy v kontexte navrhovateľom načrtnutej dejovej línie, ktorá mala stupňujúcu tendenciu, (navrhovateľ sa v minulosti stal sám terčom útoku člena majoritného klanu, neskôr, celá rodina musela opustiť domov, otec bol zavraždený väčšinovým klanom členmi Al-Shabaabu a napokon obeťou útoku príslušníkov Al-Shabaabu sa mala stať aj jeho matka), a to najmä s poukazom na informácie o krajine pôvodu, ktorými odporca disponoval (str. 135 administratívneho spisu- 2.2.3 Diskriminácia menšinových skupín) ako aj s poukazom na stanovisko UNHCR obsiahnuté v Príručke: Stanovisko k medzinárodnej ochrane vo vzťahu k ľudom, ktorí utekajú z južného a stredného Somálska zo dňa 17.01.2014, ktoré považuje osoby patriace medzi príslušníkov menšinových klanov medzi rizikové profily s odporúčaním udelenia azylu. Za dôvodnú považoval odvolací súd aj námietku navrhovateľa, že odporca selektívne vybral len určité state zo Správy EASO o krajine pôvodu - Južné a Stredné Somálsko, časť 2. Klanový systém a etnické skupiny, pričom ďalšie správy, ktoré sa venujú porušovaniu práv profesných menšín nevzal do úvahy, resp. ich nespomenul. Ako príklad môže slúžiť (ako namietal navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku), že na str. 135 administratívneho spisu profesijné skupiny sú vo všeobecnosti viac diskriminované ako etnické menšiny - 2.2.3,. Pri citácii odporca skončil pri vete, že príslušníci menšinových skupín sú často predmetom porušovania ľudských práv a diskriminácie, pričom rozsah diskriminácie závisí od menšiny. Nie je pritom zrejmé, prečo odporca nepokračoval v citácii ďalej, kde práve nasledovala informácia o väčšej miere diskriminácie profesijných skupín, kam
tvrdení navrhovateľa patrí aj navrhovateľ. Odporcovi bolo možné teda vytknúť, že nezohľadnil komplexné informácie o krajine pôvodu, ktorými disponoval tak aby mohol dostatočne zistiť skutkový stav. Preto záver krajského súdu, že odporca vykonal náležité dokazovanie, nemohol odvolací súd považovať za udržateľný. Odporcovi bolo možné
odvolacieho súdu vyčítať, že vykonané dôkazy hodnotil selektívne a v tomto zmysle dospel k záveru o nesplnení podmienok pre udelenie azylu, s ktorým nebolo možné súhlasiť. Už uvedené nedostatky v hodnotení dôkazov vykonaných odporcom samy o sebe boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a odvolací súd sa domnieva, že krajský súd mal rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajskému súdu bolo možné vytknúť, že hoci nevykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a nepokúsil sa odstrániť nejasnosti na ktoré upriamuje pozornosť v dôvodoch rozsudku, učinil záver o nedôveryhodnosti navrhovateľa, hoci dôveryhodnosť navrhovateľa nebola spochybnená ani samotným odporcom.
odvolacieho súdu však rozpory spočívajúce v nepresnom určení dátumu, ukončenia školy, resp. dátumu smrti rodičov a sobáša nemožno považovať za zásadné rozpory, ktoré by mohli spochybniť dôveryhodnosť navrhovateľa, resp. jeho príbehu. Výpoveď navrhovateľa bola
odvolacieho súdu konzistentná, bez vnútorných rozporov a súladná s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, preto bolo potrebné z takejto výpovede vychádzať. Napokon ani odporca (napriek nepresnostiam v dátumoch) nepovažoval osobu navrhovateľa za nedôveryhodnú a jeho dôvodmi žiadosti o azyl sa zaoberal, hoci spôsobom (nedostatočne zistený skutkový stav, selektívny výber informácií o krajine pôvode), pre ktorý odvolací súd dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu, tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nebolo teda účelné, rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale odvolací súd dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu. O udelení, resp. neudelení azylu rozhoduje odporca a v prvom rade odporca musí vykonať náležité dokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti žiadosti navrhovateľa o azyl. Nevykonaním dôkazov, ktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu, resp. ich selektívnym výberom bez zohľadnenia tých, ktoré sú v prospech tvrdenia navrhovateľa o možnom prenasledovaní z dôvodu príslušnosti k minoritnému klanu totiž odporca nezistil dostatočne skutkový stav veci. Preto bude jeho úlohou v ďalšom konaní zaoberať sa situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa nie len z hľadiska správ, ktorými odporca disponoval v čase rozhodovania o žiadosti o azyl, ale aj doplniť dokazovanie o ďalšie skutočnosti týkajúce sa prípadnej podstatnej zmeny okolností situácie v krajine pôvodu, ktorá nastala po predchádzajúcom rozhodnutí odporcu o neudelení azylu. Odporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľom tvrdenej obave, ktorú uvádza od samého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa aj v kontexte Posúdenia medzinárodnej ochrany s ohľadom na ľudí utekajúcich zo Sýrskej arabskej republiky z októbra 2014 ako aj Príručky UNHCR. V ďalšom konaní bude
názoru Najvyššieho súdu potrebné, aby odporca rozhodol o udelení/neudelení azylu po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu
OSP tak, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov konania v celkovej výške 448,02 €, pozostávajúce z náhrady trov prvostupňového konania v celkovej výške 296,44 € a náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 151,58 €. Náhrada trov prvostupňového konania pozostáva z náhrady za:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.