Obsah (9)

§ 77§ 82§ 83§ 118§ 250j§ 205a§ 244§ 81§ 250k

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/9/2016 Identifikačné číslo spisu: 5014201372 Dátum vydania rozhodnutia: 27.07.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:

§ 77zákona č.

404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v konaní o administratívnom vyhostení rozhodol, že žalobcu

§ 82ods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky a zároveň mu určil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, v súlade s ustanovením § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

§ 83ods.

1 citovaného zákona určil žalobcovi lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca pri kontrole vykonanej hliadkou cudzineckej polície dňa 08.09.2014 predložil cestovný doklad Nigérie, ktorý bol vydaný dňa 22.10.2013 s platnosťou do 21.10.2018, v ktorom bolo vízum typu „C“ vydané vo Švédsku číslo 003566093, platné od 20.07.2014 do 05.09.2014, udelené na jeden vstup na 30 dní. Kontrolou bolo zistené, že žalobca sa dňa 08.09.2014 zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, čím naplnil predpoklady administratívneho vyhostenia v dôsledku spáchania priestupku

§ 118ods.

1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán rozhodol o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, t.j. dolnej hranice stanovenej zákonom o pobyte cudzincov, a to na základe správnej úvahy o možnosti riešenia protiprávneho konania žalobcu. Určil lehotu na vycestovanie 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorú považoval za súladnú s ustanovením § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Lehotu považoval za dostačujúcu na zabezpečenie jeho vycestovania s prihliadnutím na skutočnosť, že na území Slovenskej republiky má manželku a dieťa, ktorého je oficiálnym otcom, zapísaným v rodnom liste dieťaťa manželky. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené tiež vyjadrením žalobcu v zápisnici zo dňa 08.09.2014, ktorý neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu, t.j. na územie Nigérie. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to čl. 3, 8, zistil, že neexistujú žiadne dôvody brániace vyhosteniu účastníka konania. Opätovne vychádzal z vyjadrenia žalobcu zaznamenaného v zápisnici zo dňa 08.09.2014, kde uviedol, že v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam nehrozí. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým prvostupňové rozhodnutie zmenil v tom, že vypustil aplikáciu určenia zákazu vstupu na území Slovenskej republiky a ponechal výrokovú časť napadnutého rozhodnutia v znení, že

§ 82ods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov účastníka administratívne vyhosťuje a

§ 83ods.

1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že ako odvolací orgán zvážil všetky podklady a zhromaždené dôkazy v rámci prvostupňového konania, ako aj dôkazy predložené žalobcom a zároveň dôkazy, ktoré boli zadovážené žalovaným v odvolacom konaní. Dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán správne aplikoval ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko skutočnosť, že sa žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, bola jednoznačne preukázaná. Odvolací orgán, v zhode s prvostupňovým správnym orgánom konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 5 Schengenského kódexu zo strany žalobcu, čo napokon nebolo popierané ani samotným žalobcom. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods. 1 taxatívne určuje policajnému útvaru administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, k čomu v tomto prípade preukázateľne došlo. Zákon nedáva inú možnosť, ako pri takomto porušení cudzinca vyhostiť. Žalovaný preto zastával názor, že prvostupňový správny orgán ohľadom vyhostenia postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Dospel však k záveru, že žalobca má seriózny záujem o výchovu svojho syna a zabezpečenie svojej rodiny na území Slovenskej republiky, preto nepovažoval za správne rozhodnutie v časti o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, pretože by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy v danom vzťahu. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom v pôvodne podanej žalobe, podanej na Krajskom súde v Žiline dňa 11.12.2014, vo všeobecnosti namietal porušenie čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tiež namietal porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach, v dôsledku čoho považoval vydané rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiadal ho zrušiť. Uvedené dôvody ďalej rozvinul tak, že žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie z dôvodov

§ 250jods.

2 písm. a/, c/ a e/ O.s.p. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca mal po uplynutí doby platnosti víza na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Krajský súd v zhode so žalovaným zastával stanovisko, že ak zákon v ustanovení § 82 ods. 1 upravuje, že policajný útvar administratívne „vyhostí“ štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, nemá policajný útvar možnosť uváženia, či tak urobí v prípade preukázania neoprávneného pobytu. Výnimkou by bolo len preukázanie prekážok administratívneho vyhostenia, existencia ktorých v predmetnom konaní nebola zistená. Krajský súd sa nestotožnil ani s namietaným nekvalifikovaným tlmočením, nakoľko z administratívneho spisu vyplýva, že po tom, čo žalobca uviedol, že žiada tlmočníka pre hovorené slovo aj písomné podania, tlmočník mu bol zabezpečený. Zo zápisnice, resp. zo žiadneho podania žalobcu nevyplýva, že by namietal kvalitu práce tlmočníka. Rovnako nenamietal ani rýchlosť konania, resp. skutočnosť, že neporozumel poučeniam, postupu v konaní, kladeným otázkam a podobne. K prekážkam administratívneho vyhostenia uviedol, že žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol, že v domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie, či smrť po jeho návrate. Nenamietal to ani v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom. Žalobca nevyjadril obavu o svoj život v prípade svojho návratu do domovského štátu. V podstate prvýkrát toto tvrdenie predniesol v žalobe, resp. v upresnení žaloby, t.j. v podaní došlom súdu dňa 16.07.2015. K uvedenému krajský súd dodal, že sa jedná o žalobnú námietku, ktorá nevyplývala zo žaloby podanej v zákonom stanovenej lehote. Jedná sa o novú namietanú skutočnosť, ktorú nemožno považovať za rozvinutie pôvodných žalobných námietok, a preto súd na takúto žalobnú námietku ani nemohol prihliadnuť, keďže bola uplatnená po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.

názoru súdu i tak ide o účelové tvrdenie, keďže žalobca v júni 2014 navštívil Nigériu, kde uzavrel manželstvo so E. T., matkou ich dieťaťa S. Y. T., narodeného dňa XY. Preto ak žalovaný nevyhodnotil zistené informácie vo veci bezpečnostnej situácie Nigérie za tak závažné, že by tvorili prekážku administratívneho vyhostenia žalobcu v prípade jeho návratu do domovského štátu, považoval záver žalovaného za správny. Pokiaľ by skutočne žalobca s manželkou považovali bezpečnostnú situáciu v Nigérii za tak vážnu, že by mohla ohroziť život, či ich zdravie, potom by nevycestovali v júni 2014 do tejto krajiny. Krajský súd považoval postup žalovaného za správny, pokiaľ tento neprevzal akúkoľvek prípadnú žiadosť o pobyt, o ktorý mal žiadať žalobca prostredníctvom manželky, pretože žiadosť v zmysle zákona o pobyte cudzincov, či už o trvalý pobyt na zemí SR (§ 44 ods. 1), resp. o tolerovaný pobyt (§ 59 ods. 1), musí podať výlučne žiadateľ osobne, v danom prípade žalobca a nie jeho manželka. Manželka túto žiadosť nemôže za žalobcu podať ani s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine, keďže sa nejedná o obstarávanie bežných vecí, na čo správne poukázal žalovaný. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje presné zákonné podmienky k uplatneniu konkrétneho pobytu, medzi ktoré patrí aj to, že žiadosť podáva výlučne osoba žiadajúca o takýto pobyt. K namietanej neprimeranosti rozhodnutia vo vzťahu k testu proporcionality s rešpektovaním práv žalobcu a jeho rodiny na súkromie a rodinný život, krajský súd zaujal stanovisko, že práve žalovaný vydaním zmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia dostatočne zohľadnil a prihliadol na to, aby v neprimeranej miere nedošlo k porušovaniu práva na súkromie a rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru v spojení s článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keď vypustil z prvostupňového rozhodnutia uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, zohľadniac potreby maloletého dieťaťa, jeho najlepší záujem spočívajúci na výchove dieťaťa oboma rodičmi, ktorí aj o to prejavujú záujem. Žalovaný v druhostupňovom konaní zohľadnil, aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov proti ich vôli a výslovne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že určením zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy na danom vzťahu. Zásada proporcionality nebola porušená vydaním rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu, pretože policajný orgán v súlade so znením ustanovenia § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov musel vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, čo bolo nespornou skutočnosťou. Keďže neboli preukázané ani prekážky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, nebolo možné rozhodnúť inak, ako rozhodol žalovaný v žalobe napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutie žalovaného bolo pre žalobcu v podstate priaznivé, pretože bol síce administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, avšak bez zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, čo znamená, že žalobca bol povinný vycestovať v určenej 20 dňovej lehote za účelom zadováženia si príslušného víza, po vybavení ktorého sa mohol vrátiť na územie Slovenskej republiky k svojej rodine. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd zamietol žalobu žalobcu. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok žalobcu Proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. a)v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
2. h)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) a

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. c)a písm.
2. f)O.s.p., t.j. z dôvodov, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca ďalej namietal, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené

§ 205aods.

1 písm.

1. b)a písm.
2. d)O.s.p. V odvolaní žalobca tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život

článku 8 Dohovoru. Namietal, že krajský súd preskúmaval len legalitu zásahu do práv žalobcu a jeho rodiny. Samotná skutočnosť, že postup žalovaného je stanovený priamo v zákone o pobyte cudzincov neznamená ústavnosť zásahu a jeho akceptovateľnosť z hľadiska Dohovoru. Na podporu svojich námietok poukazoval aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 117/07), z ktorého vyplýva, že samotná existencia právneho základu pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie nezbavuje všeobecný súd povinnosť rešpektovať pri svojom rozhodnutí normy vyššej právnej sily. Preto žalobca namietal, nedostatočne zistený skutkový stav veci správnymi orgánmi ako aj krajským súdom, keď títo lepšie nepreskúmali všetky aspekty možného porušenia práva žalobcu

čl. 8 Dohovoru. Správne orgány ako aj krajský súd mali povinnosť vykladať príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov v súlade s ústavou a Dohovorom a pokiaľ by konformný výklad týchto ustanovení nebol možný, nemali takúto normu v súlade s princípom prednosti aplikovať. Ďalej žalobca namietol, že správnymi orgánmi doposiaľ nebol určený legitímny cieľ, ktorým sa v prípade žalobcu sleduje jeho administratívne vyhostenie. V tomto smere ďalej poukázal na jeho vyjadrenia v priebehu konania pred krajským súdom, kde uviedol že nie je prítomný žiaden z legitímnych účelov, resp. verejných záujmov takýto zásah odôvodňujúci. Uvedené žalobca považoval za významnú vadu konania. Žalobca poukázal na požiadavku proporcionality zásahu do základných práv a slobôd v tom zmysle, že je povinnosťou všeobecného (krajského) súdu skúmať splnenie tejto podmienky. Zároveň poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenej oblasti (I. ÚS 117/01, I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08, III. ÚS 331/09) a vzhľadom na tieto skutočnosti vytýkal súdu, že napriek svojim tvrdeniam v odôvodnení napadnutého rozsudku nemohol zistiť intenzitu a primeranosť zásahu do rodinného života žalobcu, jeho manželky a maloletého syna, nakoľko nezisťoval samotnú intenzitu jeho rodinného života. V súvislosti s touto námietkou poukázal na trojstupňový test proporcionality, ktorý je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP prostriedkom zistenia intenzity a primeranosti určitého zásahu do základných práv a slobôd. K vhodnosti, resp. dostatočne dôležitému cieľu: Žalobca namietal, že v prípade administratívneho vyhostenia je nevyhnutné, aby bol stanovený určitý legitímny cieľ, ktorý sa zásahom sleduje. Tento však doposiaľ správnymi orgánmi nebol určený, preto namietaný zásah do práva na súkromný a rodinný život nespĺňa podmienku dostatočne dôležitého cieľa. Naviac, aj keby správne orgány stanovili legitímny cieľ tohto zásahu, nebolo by možné kvalifikovať ho ako závažný a naliehavý, nakoľko žalobca nie je osobou, ktorá by bola vyhodnotená ako hrozba pre bezpečnosť obyvateľov SR, je bezúhonnou osobou, nedopustil sa správneho deliktu, ktorý by odôvodňoval naliehavé vyhostenie z územia SR. K nevyhnutnosti zásahu:

žalobcu namietaný zásah nebol nevyhnutný a bolo možné zvoliť aj iné spôsoby legalizácie pobytu žalobcu, ktoré boli menej zasahujúce do jeho práv, pričom poukázal na znenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo

1. decembra 2008 o spoločných normách členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Zo samotnej smernice je zrejmé, že administratívne vyhostenie je krajným prostriedkom pre prípady, kedy osoby sú na území členského štátu nelegálne a súčasne nie je možné ich pobyt legalizovať. Preto príslušné orgány členských štátov najprv preskúmajú možnosti legalizácie pobytu týchto osôb a až v prípade nemožnosti ich uplatnenia pristúpia k takémuto krajnému prostriedku. V danom prípade žalobca namietal, že správne orgány dostatočne neskúmali možnosti uplatnenia iných prostriedkov, napr. legalizáciu jeho pobytu. Rovnako pochybil krajský súd keď uzavrel, že rozhodnutie žalovaného je pre žalobcu priaznivé, nakoľko bol zrušený zákaz vstupu na územie SR a má byť iba administratívne vyhostený bez toho aby podrobnejšie skúmal možnosti uplatnenia iných právnych prostriedkov. K testu proporcionality v užšom slova zmysle: Žalobca namietal, že fiktívny, doposiaľ neuvedený záujem spoločnosti nemožno vyvažovať so značnou ujmou spôsobenou na právach žalobcu, jeho manželky a maloletého syna. Správne orgány ani krajský súd vôbec neprihliadli na rodinnú situáciu žalobcovej rodiny s ohľadom na výchovu maloletého syna. Žalobca navyše uviedol, že jeho manželka je opäť tehotná, z čoho vyplýva ešte väčší zásah do práv žalobcu, jeho manželky a ich dieťaťa (resp. detí). Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že jeho manželka a maloletý syn, ako občania Európskej únie, môžu byť pozbavení možnosti požívať podstatu práv, ktoré im vyplývajú zo statusu občana Európskej únie. Svoje argumenty podporil judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veciach C-34/09 Zambrano proti Office national de ľemploi). Správne orgány svojimi rozhodnutiami nepriamo nútia občanov Európskej únie, aby opustili krajinu pobytu a zároveň aj Európsku úniu. Okrem toho žalobca vytýkal aj nesprávne právne posúdenie súčasne prebiehajúcich konaní o jeho administratívnom vyhostení, keď voči nemu bolo 06.09.2014 začaté konanie o administratívnom vyhostení, pričom toto bolo následne prerušené z dôvodu zdravotných ťažkostí a dňa 08.09.2014 bolo voči nemu začaté nové konanie o administratívnom vyhostení, čo vyplýva jednak z formy ako aj obsahu listiny pod č. PPZ-HVP-BB7-57-010/2014-AV z 08.09.
2. Uvedené spôsobuje u neho stav právnej neistoty nakoľko voči nemu sú paralelne vedené dve správne konania v tej istej veci. Žalobca v odvolaní tiež poukázal na povinnosť správnych orgánov skúmať existenciu prekážok jeho vyhostiteľnosti, na čo mal povinnosť prihliadať aj krajský súd, najmä ak mu predložil značné množstvo dôkazov preukazujúcich bezpečnostnú situáciu v krajine jeho pôvodu - Nigérii. Tieto argumenty predložil krajskému súdu v súvislosti s výzvou na odstránenie vád konania, preto krajský súd na ne mal prihliadať. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Podaním z
3. mája 2016 žalobca doložil do konania pred odvolacím súdom ďalší dôkaz - kópiu dokladu o jeho bezúhonnosti a informoval o podaných žiadostiach o udelenie tolerovaného pobytu a trvalého pobytu na 5 rokov. Podaním z
4. júna 2016 žalobca informoval odvolací súd o stave legalizácie jeho pobytu a požiadal o nariadenie pojednávania za účelom vypočutia jeho a jeho manželky na okolnosti ich rodinného života, najmä s ohľadom na zmenu pomerov v súvislosti s tehotenstvom jeho manželky a zabezpečením starostlivosti o ich syna. III. Stanovisko žalovaného k odvolacím námietkam K odvolacím námietkam žalobcu sa žalovaný vyjadril v podaní č. PPZ-HCP-BB2-17-010/2015-SK z 28.12.
5. V súvislosti s vytýkaným zásahom do práva žalobcu na súkromný a rodinný život s manželkou a maloletým synom žalovaný uviedol, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo čiastočne k zásahu do práva na rešpektovanie súkromia a rodinného života žalobcu, avšak výhradne v súlade s čl. 8 ods. 2 uvedeného Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán môže zasahovať do výkonu tohto práva, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný je predovšetkým správnym orgánom, ktorého úlohou je odhaľovať a následne zabraňovať protiprávnemu konaniu. V prípade, že sa o protiprávnom konaní dozvie, je povinný v zmysle platnej legislatívy konať a odstraňovať protiprávny stav v spoločnosti. Pripomenul, že nezákonný stav, do ktorého sa žalobca sám, svojim konaním dostal, nie je možné odignorovať len pre existenciu jeho rodinného a súkromného života tak, ako sa žalobca domáha. K námietke stanovenia legitímneho cieľa, ktorý sa zásahom do súkromného a rodinného života žalobcu sleduje, žalovaný uviedol, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov je legitímny cieľ zjavný, a to zabrániť protiprávnemu stavu, t.j. nelegálnemu zdržiavaniu sa žalobcu na území SR. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu v tom, že mu nebola zo strany správnych orgánov poskytnutá pomoc pri konaní pred správnym orgánom, nakoľko od začiatku prvého konania pred prvostupňovým správnym orgánom, mu bol k dispozícii tlmočník, ktorému riadne rozumel, čo aj sám v zápisnici o podaní vysvetlenia potvrdil vlastnoručným podpisom. V priebehu konania pred správnym orgánom bol žalobca niekoľkokrát poučený o svojich právach, ktoré mu boli riadne pretlmočené do anglického jazyka, ktorému plnohodnotne porozumel. Vzhľadom ku skutočnosti, že si žalobca na konanie pred správnym orgánom nesplnomocnil zákonov znalú osobu na svoje zastupovanie, možno predpokladať, že konaniu za účasti tlmočníka v dostatočnej miere porozumel a on sám nepovažoval za potrebné zvoliť si právneho zástupcu na konanie pred správnymi orgánmi. Právne zastupovanie pred správnym orgánom nie je zo zákona povinné, je to slobodné a dobrovoľné rozhodnutie dotknutej osoby. K argumentácii žalobcu, že z dôvodu získania zákonom stanoveného dokladu o bezúhonnosti z domovského štátu, potrebného k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území SR, by musel vycestovať do domovského štátu a z toho dôvodu teda opustiť svoju rodinu, žalovaný konštatoval, že zo svojej pozície nevie ovplyvniť zákony Nigérie. Ak je totiž v domovskom štáte žalobcu zákonom predpísaný spôsob získania, či vystavenia dokladu o bezúhonnosti, nie je v právomoci žalovaného do tohto postupu iného štátu akokoľvek zasiahnuť. Nigéria je suverénny štát, ktorého zákony platia pre všetkých jeho občanov, teda aj pre žalobcu, a preto zvaľovanie viny v danej veci na žalovaného je neopodstatnené, nakoľko tento v danej veci nemá právo zasiahnuť. K námietke, že pri samotnom zásahu do rodinného a súkromného života je potrebné náležite vziať do úvahy predovšetkým najlepší záujem dieťaťa a následne rodinný život, žalovaný uviedol, že z jeho strany bol pred vydaním napadnutého rozhodnutia rešpektovaný a akceptovaný súkromný a rodinný život žalobcu, nakoľko žalovaný svojim rozhodnutím upustil od zákazu vstupu na územie SR pre žalobcu, práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Zdôraznil, že vedomé porušovanie zákonov nelegálnym zdržiavaním sa na území suverénneho štátu zo strany žalobcu, a to len z dôvodu, že chce byť so svojou rodinou, nemožno považovať za postačujúci argument a ospravedlnenie nezákonného chovania sa žalobcu. K povinnosti pristúpenia k vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako ku krajnému prostriedku v prípadoch, kedy osoby sú na území členského štátu Európskej únie nelegálne a súčasne nie je možné ich pobyt zákonne zlegalizovať uviedol, že do zákona o pobyte cudzincov je plne implementovaná zákonná legislatíva Európskej únie v danej oblasti, a preto nemožno súhlasiť s vyššie uvedeným tvrdením žalobcu. Má za to, že ak zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods. 1 písm. b) taxatívne žalovanému ukladá administratívne vyhostiť cudzinca, ktorý má na území SR neoprávnený pobyt, žalovaný postupoval plne v súlade s platnou legislatívou nielen SR, ale aj legislatívou Európskej únie v danej oblasti. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal oprávnenie žalobcovi počas rozhodovania o administratívnom vyhostení udeliť pobyt, sa nezakladá na pravde, nakoľko žalobca v čase rozhodovania o administratívnom vyhostení o žiadny pobyt na území SR nepožiadal. K zložitej rodinnej situácii žalobcu žalovaný uviedol, že do ťažkej životnej situácie sa žalobca dostal sám svojim neuváženým a nezodpovedným konaním, ktorý ešte skomplikoval opätovným tehotenstvom svojej manželky, spoliehajúc sa na to, že ho existencia rodinného života oprávňuje legálne sa zdržiavať na území SR. Takéto zmýšľanie však nemožno akceptovať. K námietke žalobcu, že žalovaný vyvíja nátlak na žalobcu a celú jeho rodinu, ktorú svojim rozhodnutím o administratívnom vyhostení núti vycestovať z územia SR uviedol, že do vzniknutej situácie sa žalobca dostal vlastným neuváženým a vedome protiprávnym konaním, spoliehajúc sa na to, že pre legálny pobyt na území SR postačuje existencia rodinného života a jeho rozhodnutie žiť na území štátu, ktorý si vybral. Žalovaný len postupoval plne v súlade so zákonom, ktorý mu taxatívne určuje postup v prípade, keď sa cudzinec - žalobca, zdržiava na území SR neoprávnene. Viniť preto žalovaného za vzniknutú situáciu je neakceptovateľné. K posúdeniu existencie prekážok administratívneho vyhostenia zo strany žalovaného dodal, že v priebehu celého konania v danej veci ako aj následného konania prebiehajúceho v roku 2015 ani priamo na súdnom pojednávaní pred krajským súdom žalobca ani raz nevyjadril obavu o svoj život v prípade svojho návratu do domovského štátu. Jediným argumentom, ktorý uvádza je existencia jeho rodinného života, ktorý by ho mal oprávňovať na legálny pobyt na území SR, preto ani túto námietku žalovaný nepovažoval za opodstatnenú. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdí. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozhodnutie bolo verejne vyhlásené dňa 27. júla 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

§ 244ods.

1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

§ 82ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

§ 81ods.

1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.

§ 81ods.

2 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK z 26.11.2014, ktorým žalovaný ako odvolací správny orgán zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB7-57-020/2014-AV z 08.09.2014, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu. Odvolací súd nepovažoval za potrebné nariadiť v štádiu odvolacieho preskúmavacieho konania pojednávanie za účelom vykonania dokazovania na okolnosti rodinného života žalobcu, pretože jeho existenciu nepovažoval za spornú a ako vyplýva z rozhodnutia žalovaného ani samotný správny orgán ju nespochybňoval. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práv na rodinný a súkromný život, možno konštatovať, že v danom prípade došlo k stretu dvoch záujmov, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej strane záujmom verejným. K otázke verejného záujmu, ktorý ako legitímny cieľ oprávňuje štátne orgány zasiahnuť do navrhovateľovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru je potrebné zdôrazniť, že v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že takýto zásah je vyvážený verejným záujmom národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V tejto súvislosti hodnotiace kritérium naznačil Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 117/07 konštatovaním, že : „Rovnako je zrejmé, že záujem na predchádzanie zločinnosti legitimizuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

dohovoru len vtedy, ak ide o záujem na predchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah do tohto práva informácie aspoň v takom rozsahu, ktorý umožňuje urobiť záver o dôvodnom podozrení osoby z trestnej činnosti“. V priebehu správneho konania správne orgány odôvodňovali zásah do žalobcových práv znením § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Až v priebehu súdneho preskúmavacieho konania žalovaný označil za v konaní zjavný legitímny cieľ vyhostenia zabránenie protiprávnemu stavu, t.j. nelegálnemu zdržiavaniu sa žalobcu na území SR a namietaný zásah do žalobcových práv je v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Vychádzajúc z požiadavky vplývajúcej z citovaného názoru ústavného súdu možno konštatovať, že v predmetnom konaní doposiaľ nebolo ustálené a zdôvodnené z čoho pramení obava správnych orgánov z takéhoto ohrozenia, najmä ak ani žalovaný neargumentoval poznatkom, že by žalobca na území Slovenskej republiky spáchal trestný čin, pričom priestupok

ust. § 118 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky zjavne nenapĺňa obsah pojmu zločinnosť a žalobca navyše v odvolacom konaní predložil kópiu dokladu potvrdzujúceho jeho bezúhonnosť v krajine pôvodu. Uvedené skutočnosti preto dôvodne vyvolávajú pochybnosti o (v rozhodnutí nezdôvodnenej) prevahe verejného záujmu majúcej legitimizovať postup správneho orgánu predstavujúci zásah do žalobcovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru. „Ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sža/2/2009 z 01.10.2011) V tejto súvislosti bolo povinnosťou správneho orgánu zvážiť aj hľadisko súkromné, tak, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či administratívnym vyhostením žalobcu, nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky vzhľadom na to, že je manželom štátnej občianky Slovenskej republiky a otcom ich maloletého syna tiež štátneho občana Slovenskej republiky, o ktorého osobnú starostlivosť sa

prehlásení oboch manželov stará prevažne žalobca. V súvislosti s tým, bolo vo veci potrebné zohľadniť nielen najlepší záujem dieťaťa, ale aj skúmať, či vykonaným opatrením nedôjde aj k zásahu do práv maloletého syna žalobcu a jeho manželky ako občanov Európskej únie bránením im v účinnom využívaní podstaty práv vyplývajúcich zo statusu občana Európskej únie, k čomu Súdny dvor vo veci Zambrano, C-34/09 uviedol, že odoprenie práva na pobyt osobe, ktorá je príslušníkom tretieho štátu, v členskom štáte, kde majú bydlisko jej maloleté deti, ktoré sú štátnymi príslušníkmi daného členského štátu a ktoré sú odkázané výživou na uvedenú osobu, ako aj omietnutie vydať tejto osobe pracovné povolenie, majú takýto účinok. Žalobca navyše v odvolacom konaní predkladal ďalšie dôkazy (informáciu o tehotenstve jeho manželky) majúce jeho námietky o rozsahu a vážnosti zásahu správnych orgánov do jeho práv vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru potvrdzovať. V tomto prípade síce nemožno správnym orgánom ani krajskému súdu vyčítať, že rodinnú situáciu žalobcu, vo svetle týchto nových dôkazov neskúmali, nakoľko nimi v čase rozhodovania vo veci nedisponovali, no tieto relevantné dôkazy predstavujú nové skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené

§ 205aods.

1 písm.

1. b)a
2. d)O.s.p. čo dostatočne odôvodňuje záver, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí.

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Princíp garantovania a ochrany súkromných práv cudzincov a verejného záujmu na bezpečnosti a ochrane spoločnosti vyplývajúci z citovaného článku, je dostatočne premietnutý aj v zákone o pobyte cudzincov, pokiaľ však z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu v danom prípade došlo k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným z hľadiska aplikácie zákona o pobyte cudzincov, nie je možné ani zaujať stanovisko, či bol k takejto aplikačnej prednosti (z hľadiska Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) dôvod. Odvolací súd poukazuje na judikatúru ústavného súdu,

ktorej „Vychádzajúc z doktríny štrasburských orgánov je potrebné pri zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby skúmať jeho legalitu, legitimitu a proporcionalitu“. (I. ÚS 117/07). Vo svetle citovaného názoru je preto dôvodná námietka žalobcu vytýkajúca správnym orgánom absenciu podrobného skúmania a zdôvodnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality zásahu do jeho práv vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru, najmä ak z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva (okrem zdôraznenia povinnosti rešpektovať text zákona - podmienka legality), či a ako svoj postup v predmetnej veci takémuto testu podrobili aj z hľadiska sledovania niektorého zo záujmov spoločnosti v tomto článku vymenovaných (podmienka legitimity) a tiež z hľadiska nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti (podmienka proporcionality). Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ nie je splnená jedna z uvedených podmienok, zásah predstavuje porušenie Dohovoru. Závery správnych orgánov o dôvodnosti zvoleného postupu v predmetnej veci zdôvodnené len odkazom na text relevantného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov uvádzajúci ako dôvod administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny jeho neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, sú však s poukazom na vyššie uvedené úvahy ako aj dôvodne vznesené požiadavky povinnosti ústavne konformného výkladu práva ďalej neudržateľné. Neudržateľným momentom používania práva označil Ústavný súd Českej republiky (nález Pl. ÚS 33/97) jeho aplikáciu vychádzajúcu výlučne z jazykového výkladu a zdôraznil, že jazykový výklad predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúži i rad ďalších postupov ako logický a systematický výklad, výklad e rationae legis atď.) Odvolací súd v tejto súvislosti opäť odkazuje na už citované rozhodnutie I. ÚS 117/07, v zmysle ktorého : „Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie nezbavuje všeobecný súd povinnosti rešpektovať pri svojom rozhodovaní normy vyššej právnej sily“. Pokiaľ by teda v zmysle argumentácie žalovaného malo byť dostatočným dôvodom pre uspokojenie sa s tým, že namietaný postup správnych orgánov vychádza z doslovného textu zákonného ustanovenia a preto je bez ďalšieho uplatniteľný v každom prípade, požiadavka skúmania ďalších dvoch podmienok zásahu do práva

čl. 8 Dohovoru by bola nadbytočná. Preto pokiaľ žalobca namieta zásah do jeho práva na súkromie a rodinný život, neobstojí argument správnych orgánov o tom, že konali v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Pokiaľ ide o podmienku legitimity, tak ako už bolo vyššie uvedené (str. 15 tohto rozsudku) možno mať dôvodné pochybnosti o tom, či je možné neoprávnený pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky subsumovať pod niektorý z pojmov charakterizujúcich legitímne záujmy spoločnosti, teda či je spáchanie priestupku legitímnym dôvodom pre zásah do žalobcových práv

čl. 8 Dohovoru. Takýto záver je možné vyvodiť zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-459/99, MRAX z 25.7.2002),

ktorého : „Právo vstupu na územie členských štátov štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského tretieho štátu, vyplýva (....) zo samotného rodinného vzťahu“. Súd tiež konštatoval, že právo Spoločenstva neoprávňuje členský štát „odmietnuť vydať povolenie k pobytu a prijať opatrenie k vyhosteniu voči štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, len z dôvodu, že vstúpil protiprávne na územie dotknutého členského štátu“ (bod 80). Súd v tejto súvislosti upozornil, že nedodržanie právnych formalít týkajúcich sa vstupu, pohybu a pobytu cudzincov nemôže samo o sebe aktivovať výhradu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (bod 79). Tento záver nezbavuje členské štáty možnosti neoprávnený vstup cudzinca potrestať, sankcia však musí byť primeraná v zmysle judikatúry Súdneho dvora, takou je napríklad pokuta uložená v trestnom správnom, či správnom konaní (bod 77). V súvislosti so situáciou, keď vstúpil na územie členského štátu v súlade s právnymi prepismi, avšak po uplynutí platnosti víza územie neopustí, Súdny dvor konštatoval, že relevantné smernice síce oprávňujú členské štáty požadovať pre účely vydania povolenia k pobytu predloženia dokladu, na základe ktorého dotknutá osoba vstúpila na jeho územie, ale nestanoví, že by tento doklad mal byť stále v platnosti (bod 89). Napriek tomu, že zotrvanie na území členského štátu po skončení platnosti víza je porušením právnych predpisov, opatrenie o vyhostení z územia založené výlučne na tom, že uplynula doba platnosti víza, je sankciou zjavne neprimeranou (body 86 a 90). „Členský štát preto nemôže odmietnuť vydať povolenie k pobytu ani vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského štátu a ktorý vstúpil na územie tohto členského štátu, len z dôvodu, že pred tým, než požiadal o povolenie k pobytu, už uplynula doba platnosti jeho víza“(bod 91). Vychádzajúc z uvedeného možno dospieť k záveru, že zdôvodnenie postupu dotknutých správnych orgánov vyplývajúce z obsahu ich rozhodnutí vydaných v predmetnom správnom konaní neposkytujú dostatok dôvodov pre konštatovanie naplnenia nevyhnutných predpokladov legitimity a proporcionality uplatneného zásahu do práv žalobcu chránených čl. 8 Dohovoru. Odvolací súd považoval za dôvodnú aj žalobcovu námietku o nesprávnom právnom posúdení postupu prvostupňového správneho orgánu, keď tento dňa 06.09.2014 predviedol žalobcu a začal s ním konanie o administratívnom vyhostení, následne sa žalobca sťažoval na bolesti a bol prevezený do Kysuckej nemocnice s poliklinikou v Čadci. V dôsledku nemožnosti pokračovania správneho konania prvostupňový správny orgán konanie rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-57-5/2014-AV z 06.09.2014

ust. § 29 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) prerušil. Dňa 08.09.2014 bolo žalobcovi oznámené začatie správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia. K uvedenému postupu správnych orgánov odvolací súd dodáva, že takýto postup je nutné považovať za procesne nesprávny, nakoľko po prerušení konania dňa 06.09.2014 nebol dôvod začať nové správne konanie ale nadväzujúcimi úkonmi sa malo pokračovať v už začatom správnom konaní. Krajský súd v napadnutom rozsudku zhodnotil, že uvedený postup správnych orgánov je nutné v kontexte všetkých okolností posudzovať ako pokračovanie v začatom správnom konaní a nie ako začatie nového konania. Odvolací súd v súvislosti s posúdením veci krajským súdom uvádza, že nepochybne išlo o procesné pochybenie správnych orgánov, ktoré síce nemohlo mať a ani nemalo vplyv na ďalší priebeh konania a samotné zisťovanie skutkových okolností pre účely rozhodnutia vo veci, ale napriek tomu nebolo v súlade so zákonom a pre žalobcu bol nepochybne mätúci. V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe, nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky žalobcu boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, neboli teda splnené predpoklady na zamietnutie žaloby a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil (§ 250ja ods. 3 O.s.p.). O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 250kods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 2 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal v sume 140€ za zaplatené súdne poplatky za žalobu (č.l. 184) a odvolanie (č.l. 308). Inú náhradu trov pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v konaní odvolací súd nepriznal, pretože tieto neboli v zákonom stanovenej lehote vyčíslené (na dodatočné vyčíslenie predložené dňa 22.8.2016 súd neprihliadol) a iné trovy zo spisu nevyplývali (§ 151ods. 1, 2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.