ZAISTENIE

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1SZa/11/2016 Identifikačné číslo spisu: 1015201818 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1015201818.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Jany Henčekovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: Z. Z., nar. XX.XX.XXXX (v skutočnosti J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, A., štátny príslušník Slovenskej republiky), zastúpeného Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobáková 44, Bratislava, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/116/2015-26 z 11.11.2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/116/2015-26 z 11.11.2015 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č.: PPZ-HCP-BA6-601-022/2015-AV z 13.10.2015 z r u š u j e . Navrhovateľ n e m á právo na náhradu trov súdneho konania. Odôvodnenie I. Predmet konania Krajský súd rozsudkom uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie odporcu č.: PPZ-HCP-BA6-601-022/2015-AV z 13.10.2015, ktorým tento zaistil navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm.

1. b)zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a to dňom 13.10.2015 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odporca uviedol, že dňa 12.10.2015 v čase o 11.00 hod. si navrhovateľ objednal v kaviarni Panta & Rhei zákusky a kávu a po ich konzumácii chcel odísť bez zaplatenia. Následne bola na miesto vyslaná hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Trnávka, ktorá zistila, že sa jedná o osobu, ktorá komunikuje v anglickom jazyku a uvádza ako svoje osobné údaje meno, priezvisko, dátum narodenia a štátnu príslušnosť Z. Z.., nar. XX.XX.XXXX, Moldavská republika. Odporca dňa 13.10.2015 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa podľa § 82 ods. 1 písm.
2. b)zákona o pobyte cudzincov do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a zároveň uložil navrhovateľovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 3 písm.
3. b)zákona o pobyte cudzincov na dobu 5 rokov. Navrhovateľ v zápisnici o vyjadrení uviedol, že nemá zabezpečené ubytovanie, nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami. Odporca mal za zistené, že navrhovateľ nie je držiteľom platného cestovného dokladu ani držiteľom potrebných prostriedkov k tomu, aby mohol reálne vycestovať z územia Slovenskej republiky, pretože navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Navrhovateľ v konaní o administratívnom vyhostení uviedol, že je štátny príslušník Moldavskej republiky, pričom nevedel komunikovať moldavským jazykom, nevedel uviesť meno prezidenta Moldavskej republiky, a odmietal odpovedať na viacero ďalších otázok, ktoré by boli dôkazným materiálom k tomu, že je štátnym príslušníkom Moldavskej republiky. Odporca vykonal dokazovanie prostredníctvom dožiadaní policajných orgánov Moldavskej republiky, ktoré uviedli, že navrhovateľa neevidujú ako štátneho príslušníka Moldavskej republiky. Odporca dobu zaistenia stanovil po vyhodnotení osoby navrhovateľa. Uviedol, že v prípade navrhovateľa je reálny predpoklad, že nie je osobou, za ktorú sa vydáva a preto je potrebné zistiť totožnosť navrhovateľa a následne zabezpečiť všetky potrebné prostriedky k jeho vycestovaniu z územia Slovenskej republiky. Táto doba závisí od množstva podstatných faktorov, ktorými sú budúca spolupráca navrhovateľa, prípadne príslušných zastupiteľských úradov a následné vybavenie núteného návratu navrhovateľa do cieľovej krajiny jeho núteného návratu a ďalšia komunikácia so všetkými dotknutými stranami štátov, ktorých sa nútený návrat navrhovateľa bude týkať. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) dôvodiace tým, že odporca vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav veci, pričom napadnuté rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné. Podľa krajského súdu navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci nebola dôvodná. Odporca riadne zistil skutkový stav, navrhovateľa zaistil z dôvodu, že je potrebné v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. K námietke neodôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.04.2016, t. j. 6 mesiacov, ako aj k námietke, že dĺžka zaistenia je dlhá a mala byť stanovená na kratšiu dobu, krajský súd uviedol, že v danej veci nejde o konkrétny dátum zaistenia ale ide o hraničný termín doby zaistenia. Podľa § 90 ods. 1 písm.
4. d)zákona o pobyte cudzincov je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Zároveň súd poukázal na § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. podľa ktorého môže byť príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Odporca v súlade s vyššie uvedeným ustanovením stanovil dĺžku zaistenia. Policajný útvar podľa § 84 ods. 1 písm.
5. a)zákona o pobyte cudzincov zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, čo je dôvodné aj v prípade navrhovateľa. Výkon rozhodnutia zabezpečí podľa § 84 ods. 1 písm.
6. d)zákona o pobyte cudzincov aj v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, nakoľko nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. K námietke navrhovateľa, že v rozhodnutí odporcu sa neuvádza, do ktorého štátu sa má navrhovateľ vyhostiť, z rozhodnutia nie je zrejmé, ako mohol k takémuto záveru prísť, keď chýba uvedenie, do akého štátu sa bude navrhovateľ administratívne vyhosťovať krajský súd uviedol, že odporca zaistil navrhovateľa na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 13.10.2015, ktorým bol navrhovateľ administratívne vyhostený do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť. V danom prípade odporca neurčil štát do ktorého má byť navrhovateľ vyhostený, nakoľko počas konania nezistil krajinu pôvodu navrhovateľa. Navrhovateľ síce tvrdil, že je štátnym príslušníkom Moldavskej republiky, ale ako vyplýva z administratívneho spisu nechcel tlmočenie do moldavského jazyka a ani ruského jazyka. Z administratívneho spisu vyplýva, že odporca oslovil Veľvyslanectvo Moldavskej republiky, ktorý uviedol, že navrhovateľa preverili v prístupných evidenciách a k jeho osobe uviedli, že navrhovateľa vo svojich systémoch ako občana Moldavskej republiky neevidujú. Súd dospel k záveru, že odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd preskúmavané rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal nesprávne závery krajského súdu. Poukázal pritom na závery odporcu, ktorý ako dôvod zaistenia uvádza existenciu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Takto zúžené chápanie dôvodu zaistenia nie je možné. Pri výklade predmetných ustanovení zákona o pobyte cudzincov (§ 88 ods. 1 písm. b)) je potrebné tieto vykladať v súlade s európskou legislatívou, ktorá okrem uvedeného stanovuje splnenie ďalších podmienok, ako existencia rizika úteku/vyhýbanie sa alebo bránenie procesu prípravy alebo odsunu. Poukázal pritom aj na záväznosť smernice vyplývajúcu z čl. 288 ods. 3 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Navrhovateľ ďalej namietal neexistenciu účelu zaistenia aj v kontexte neurčenia krajiny, do ktorej má byť tento vyhostený. Odporca túto krajinu neurčil a nie je zrejmé, kam sa má navrhovateľ vyhostiť. V tejto súvislosti nevykonáva žiadne ďalšie úkony. Ak bol navrhovateľ zaistený za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, mal krajský súd pri svojom rozhodovaní skúmať, či je zaistenie navrhovateľa za účelom jeho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel. Tak, ako to vyplýva aj z judikatúry ESĽP, zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne. Namietal aj právne závery krajského súdu, ktorý bez ďalšieho skonštatoval, že miesto vyhostenia je správne určené ako miesto do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť. Tento záver krajského súdu navrhovateľ považoval za nesprávny, a to jednak s ohľadom na jeho právne posúdenie, ako aj s ohľadom na nedostatočné zistenie skutkového stavu, kedy sa vôbec nezaoberal otázkou, aké úkony vykonal správny orgán s cieľom zistiť krajinu, do ktorej má byť navrhovateľ vyhostený, ako aj s cieľom zistiť jeho vyhostiteľnosť v kontexte § 81 zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na uvedené námietky navrhovateľ navrhol aby odvolací súd predmetný rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam Odporca v podaní č. PPZ-HCP-BA6-601-043/2015-AV z 23.12.2015 uviedol, že pokiaľ ide o námietky navrhovateľa v podanom odvolaní, tieto sa týkajú vo veľkej miere napadnutého rozsudku krajského súdu, v ďalšom odporca poukázal na svoje vyjadrenie k opravnému prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu o zaistení. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31.05.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd zistil, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu už bolo posudzované na tunajšom súde v januári 2016 pod sp. zn. 1SZa/28/2015. V uvedenom konaní však tunajší súd vzhľadom na obsah súdneho spisu dospel k záveru, že navrhovateľ doplnil elektronicky podané odvolanie po uplynutí trojdňovej lehoty a preto vec vrátil krajskému súdu späť v súlade s ust. § 42 ods. 1 veta štvrtá O.s.p. Odvolanie navrhovateľa bolo opätovne dňa 23.5.2016 predložené odvolaciemu súdu na rozhodnutie, po tom čo právna zástupkyňa navrhovateľa predložila dôkaz, ktorým súd predtým nedisponoval, o tom, že elektronicky podané odvolanie navrhovateľa bolo doplnené v trojdňovej lehote v súlade s vyššie uvedeným ustanovením. Vzhľadom na nové skutočnosti a dôkazy, svedčiace o včasnosti navrhovateľovho podania, odvolací súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku krajského súdu. V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm.
7. b)zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p „v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.“ Podľa ust. § 88 ods. 1 písm.
8. b)zákona o pobyte cudzincov „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia“. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis odporcu zistil, že rozhodnutie odporcu trpí takými vadami, ktoré ho už od počiatku činia neplatným. Z administratívneho spisu odporcu odvolací súd zistil, že dňa 12.10.2015, po tom ako si navrhovateľ objednal v kaviarni Panta & Rhei občerstvenie a chcel odísť bez zaplatenia, bola na miesto vyslaná hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Trnávka, ktorá zistila, že sa jedná o osobu, ktorá komunikuje v anglickom jazyku a uvádza ako svoje osobné údaje meno, priezvisko, dátum narodenia a štátnu príslušnosť Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, Moldavská republika. Odporca dňa 13.10.2015 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa podľa § 82 ods. 1 písm.
9. b)zákona o pobyte cudzincov do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa navrhovateľ dobrovoľne rozhodne vrátiť a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 3 písm.
10. b)zákona o pobyte cudzincov na dobu 5 rokov. Navrhovateľ v zápisnici o vyjadrení uviedol, že nemá zabezpečené ubytovanie, nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami. Odporca mal za zistené, že navrhovateľ nie je držiteľom platného cestovného dokladu ani držiteľom potrebných prostriedkov k tomu, aby mohol reálne vycestovať z územia Slovenskej republiky. Navrhovateľ v konaní o administratívnom vyhostení uviedol, že je štátny príslušník Moldavskej republiky, pričom nevedel komunikovať moldavským jazykom, nevedel uviesť meno prezidenta Moldavskej republiky, a odmietal odpovedať na viacero ďalších otázok, ktoré by boli dôkazným materiálom k tomu, že je štátnym príslušníkom Moldavskej republiky. Odporca vykonal dokazovanie prostredníctvom dožiadaní policajných orgánov Moldavskej republiky, ktoré uviedli, že navrhovateľa neevidujú ako štátneho príslušníka Moldavskej republiky. Na základe uvedených skutočností odporca zaistil navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm.
11. b)zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný na vykonanie príslušných úkonov, najdlhšie však do 12.04.2016. Odporca stanovenú dobu odôvodnil ako potrebnú na zistenie totožnosti navrhovateľa a zabezpečenie prostriedkov (dokladov) na jeho vycestovanie. Dňa 07.12.2015 bola ÚPZC Medveďov doručená odpoveď Zastupiteľského úradu Moldavskej republiky na žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu, podľa ktorej vystavenie dokladu nie je možné nakoľko navrhovateľ uviedol falošné, resp. nesprávne údaje. Zároveň dňa 08.12.2015 bolo ÚPZC Medveďov zaslané oznámenie národnej ústredne Interpolu, podľa ktorého navrhovateľ sa nenachádza v registri obyvateľov Moldavskej republiky a daktyloskopické odtlačky nie sú k dispozícii v daktyloskopickej databáze Moldavskej republiky. Navrhovateľ dňa 07.03.2016 uviedol, že od svojho zadržania dňa 12.10.2015 uvádzal falošné údaje. Ďalej dňa 12.04.2016 uviedol, že ovláda slovenský jazyk slovom aj písmom, avšak naďalej trvá na svojej identite. Navrhovateľ dňa 28.04.2016 uviedol, že je občanom Slovenskej republiky volá sa J. A., nar. XX.XX.XXXX, má trvalý pobyt B. X, A.. Za cudzieho štátneho príslušníka sa vydával z dôvodu rodinných nezhôd. Odporca po overení pravdivosti navrhovateľom tvrdených údajov, príkazom č. PPZ-HCP-ME-13-019/2016-U z 28.04.2016 prepustil navrhovateľa zo zaistenia z dôvodu neexistencie účelu zaistenia. Z vyššie popísaného skutkového stavu veci vyplýva, že preskúmavaným rozhodnutím odporcu bol zaistený navrhovateľ pod menom Z. Z. ako štátny príslušník tretej krajiny. Na základe neskoršej výpovede navrhovateľa však bolo zistené, že tento v priebehu správneho konania uvádzal falošné údaje pričom v skutočnosti je štátny príslušník Slovenskej republiky a volá sa J. A.. Na základe pozitívneho výsledku lustrácie v evidencii obyvateľov REGOB boli tieto skutočnosti overené ako pravdivé. V konečnom dôsledku odporca vydal rozhodnutie o zaistení osoby, ktorá v čase vydania rozhodnutia v právnom slova zmysle neexistovala a tejto bolo rozhodnutie aj adresované. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie, ktoré adresoval voči osobe v právnom slova zmysle neexistujúcej, t. j. ktorá nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, toto rozhodnutie trpí vadou. Takáto vada - absolútny omyl v osobe adresáta podľa právnej teórie a praxe všeobecných súdov spôsobuje nulitu správneho aktu. Správne akty, ktorých chybovosť dosahuje takú mieru, že nemožno o nich ako o správnych aktoch hovoriť, sú akty nulitné. V odbornej právnickej literatúre sa vyskytujú rozdielne názory na otázku, ktoré akty treba považovať za nulitné. Všeobecne však prevažuje názor, že nulita aktu nastáva z dôvodu: - neexistencie kompetencie správneho orgánu správny akt vydať, - absolútneho nedostatku predpísanej formy aktu, - absolútneho omylu v osobe adresáta aktu, - založenia požiadavky fakticky nemožného plnenia, - neurčitosti či nezmyselnosti aktu. Vzhľadom na to, že zákonodarca nulitu (neexistenciu) aktu výslovne neupravuje, znamená to, že výrokom súdu nemožno len autoritatívne deklarovať, že paakt nemá žiadne následky. Pretože nulitný akt sa na prvý pohľad javí ako perfektný a sú z neho autorom vyvodzované právne následky mocensky presadzované, je potrebné vychádzať z toho, že aj takéto akty je potrebné súdom odstrániť. Nulita aktu je teda sama o sebe dôvodom pre jeho zrušenie súdom bez ohľadu na to, či žaloba túto skutočnosť namieta alebo žiada o zrušenie rozhodnutia z iných dôvodov. Nie je možné naň vôbec prihliadať (či už ako na rozhodnutie alebo stanovisko), pretože ako vyplýva z právnej teórie a právnej praxe akt, vyhlásený za nulitný, neexistuje. Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14.5.1997, sp. zn. 4S 34/97 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu pod č. 72/1998 vyplýva, že „Skutočnosť, že o odvolaní proti rozhodnutiu o nepovolení obnovy konania rozhodol právny nástupca správneho orgánu prvého stupňa, predstavuje jeden z prípadov nulity správneho aktu, ku ktorej súd prihliada z úradnej povinnosti bez ohľadu na to či žaloba poukázala na vady (nulitu) aktu, alebo sa domáhala aj jeho zrušenia pre nezákonnosť. Povinnosť súdu zaoberať sa nulitou správneho rozhodnutia z úradnej povinnosti nie je prelomením dispozičnej zásady, ktorou je správne súdnictvo ovládané, ale jej logickým vyústením. Na týchto záveroch nič nemení to, že zákonodarca nulitu aktu výslovne neupravil. Ak zrušuje súd napadnuté rozhodnutie po zistení, že ide o rozhodnutie nulitné, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami žaloby, lebo zákonnosť možno skúmať len z aktu, ktorý existuje (rozhodnutie odvolacieho orgánu vo veci nebolo vydané).“ Vzhľadom na to, že v predmetnom správnom konaní došlo k takej vade (§ 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.), ktorá sama o sebe spôsobuje nulitu resp. neexistenciu správneho rozhodnutia v ňom vydaného, súd sa s poukazom na vyššie uvedené námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní nezaoberal. Súd sa nemôže zaoberať námietkami proti správnemu rozhodnutiu, ktoré neexistuje. Obdobne posudzoval absolútny omyl v osobe adresáta správneho aktu ako dôvod jeho nulity Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Sž 99/00 (R 99/2000) a v podobných veciach v tomto duchu rozhodovali aj Vrchní soud rozsudkom č. j. 6A 14/93-26 z 26.04.1993; rozsudkom č. j. 7A 111/94-31 z 16.12.1996; rozsudkom pod č. j. 7A 170/94-28 z 21.02.1997; rozsudkom č. j. 7A 155/94 z 21.03.1997; rozsudkom č. j. 6A 26/95-29 z 19.12.1997 a Nejvyšší správní soud rozsudkom č. j. 8Afs 78/2006-74 z 13.05.2008. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že je nevyhnutné prihliadať k tomu, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je nulitné a v záujme právnej istoty, s prihliadnutím na ustanovenie § 250i ods. 3 O.s.p. preto napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil. Odvolací súd náhradu trov konania formálne úspešnému navrhovateľovi nepriznal s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p. vzhľadom na to, že k zrušeniu napadnutého rozhodnutia došlo z úradnej povinnosti na základe iných dôvodov než namietaných navrhovateľom, ktorý sám bol pôvodcom nepravdivých tvrdení o svojej identite, ktorými uviedol do omylu správne orgány a súdy, preto odvolací súd z týchto dôvodov nepochybne hodných osobitného zreteľa nepovažoval za súladné s dobrými mravmi zaviazať odporcu vychádzajúceho vo svojom postupe z platnej právnej úpravy k náhrade jeho trov konania. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. „ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.“ Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.