2 písm. a),
vyčíslenia trov konania jeho právnym zástupcom zo dňa 06.01.2016 v sume 2611,52 Eur pozostávajúcej z odmeny za právne zastupovanie
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za právne úkony: - prevzatie a príprava zastúpenia 27.11.2012/ 169,55- Eur, /§ 13a ods. 1 písm.
navrhovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku správne vyčíslil trovy konania, keď aplikoval § 11 ods. 4 prvá veta v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky. Ďalej uviedol, že v roku 2012 boli vykonané dva úkony právnej služby, tak ako sa uvádza aj v napadnutom rozsudku. Odporkyňa vyčíslenú sumu 169,55 Eur v podanom odvolaní správne uvádza, no už neuvádza, že to je suma za jeden úkon právnej služby a nie za oba úkony v roku 2012 spolu. Ak by sa odporkyňa tejto chyby vo svojom odvolaní nedopustila, bolo by jej zrejmé, ako krajský súd dospel k predmetnému vyčísleniu náhrady trov konania. Poznamenal, že odporkyňa prehliada, že jej konaním, keď opakovane menila napadnuté rozhodnutie a v tej súvislosti vydala ďalšie dve rozhodnutia, bolo potrebné zo strany navrhovateľa rozšíriť predmet súdneho konania aj o tieto nové rozhodnutia a preto krajský súd konal a rozhodoval v konaní, kde boli spojené až tri veci, a preto je potrebné aplikovať aj § 13 ods. 3 vyhlášky. Navrhovateľ považoval odvolanie za nedôvodné a preto si týmto uplatnil aj trovy odvolacieho konania
2 písm. b) v spojení s § 11 ods. 4 prvá veta vyhlášky za vyjadrenie k nemeritórnemu odvolaniu vo výške 71,50 Eur bez DPH, 8,58 Eur bez DPH za režijný paušál v roku 2016 a DPH vo výške 20 %, čo spolu predstavuje sumu vo výške 96,10 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v namietanom rozsahu a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a ide o rozsudok, proti ktorému je podanie odvolania prípustné (§ 202 O. s. p.), dospel jednomyseľne k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v časti o trovách konania zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. V podanom odvolaní odporkyňa namietala nesprávne právne posúdenie výpočtového základu krajským súdom. Odvolací súd túto námietku považuje za dôvodnú, nakoľko z vyčíslenia trov advokáta navrhovateľa, ako aj z podaného vyjadrenia navrhovateľa vyplýva, že pri určení výšky tarifnej odmeny nesprávne vychádzali zo znenia § 13 ods. 3 vyhlášky, ktorý sa uplatňuje pri spojení dvoch alebo viacerých vecí.
3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Pojem „vec“ má ekvivalenciu s pojmom „nárok“ a znamená takú samostatnosť vymáhateľného práva, ktoré môže fungovať v občianskom súdnom procese ako samostatný predmet. O objektívnu procesnú kumuláciu ide v prípade, ak sa v jednom konaní koná o viacerých nárokoch. Vo veci navrhovateľa ide o jeden nárok - nárok na starobný dôchodok a každé zo zmenových rozhodnutí sa týka starobného dôchodku navrhovateľa a teda rozhodnutia nepredstavujú samostatne vymáhateľné práva. Zároveň, v prípade splnenia podmienok na spojenie veci, o spojení veci rozhoduje súd uznesením a v predmetnej veci uznesenie o spojení veci nebolo vydané. S poukazom na uvedené právny zástupca navrhovateľa, ako aj krajský súd mylne považoval vydané rozhodnutia za spojenú vec a pri výpočte nesprávny vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 3 vyhlášky.
4 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Nakoľko v prípade navrhovateľa ide o starobný dôchodok, a teda o dávkovú vec sociálneho poistenia, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby mala byť vo výške 1/13 výpočtového základu. Krajský súd nesprávne vychádzal z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v výške 1/6 výpočtového základu.
1 vyhlášky odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
4 vyhlášky za zastúpenie na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia, patrí odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Za zastúpenie na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, patrí odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny. Krajský súd priznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia aj za 5 úkonov právnej služby- za účasť na meritórnych pojednávaniach. § 13a ods. 4 vyhlášky predstavuje špeciálne ustanovenie k odseku 1 písm. d) v prípade, že na pojednávaní došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia, resp. pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci. Za pojednávanie, ktoré bolo odročené bez prejednania veci možno považovať také pojednávanie, ktoré nebolo začaté v zmysle § 118 ods. 1 O.s.p., resp. ktoré síce bolo začaté, ale z rôznych dôvodov nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci. Za začatie pojednávania v zmysle § 96 ods. 3 O.s.p. treba považovať aj prijatie a verejné vyhlásenie uznesenie súdu, že bude pojednávať v neprítomnosti ospravedlneného účastníka (NS SR sp. zn. 3Cdo 138/2009). S poukazom na uvedené je potrebné, aby krajský súd, v súlade s obsahom spisu rozhodol a riadne odôvodnil spôsob výpočtu jednotlivých priznaných náhrad, ako aj ich výšku. „K porušeniu základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu, ktorý predstavuje celkom zjavne nesprávnu interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle (napr. v prípade nerešpektovania jednoznačne kogentnej normy, prehnaného formalizmu), ale v neposlednom rade aj v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné. Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne, aby také rozhodnutia neboli arbitrárne. V súlade s aplikovateľnou judikatúrou odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania treba
názoru ústavného súdu posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04). Zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonných náležitostí samotného výroku rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenia predstavuje nielen jednu zo základných podmienok na zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo základných znakov ústavou garantovaného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a ochrany práv. Ústavný súd považuje za nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov zodpovedali zákonným kritériám nielen v merite veci a aby ich vydaniu predchádzal postup rešpektujúci procesné normy, ale aby tiež odôvodnenia týchto rozhodnutí vo vzťahu ku všetkým ich výrokom zodpovedali kritériám daným § 157 ods. 2 poslednou vetou OSP, pretože iba takéto rozhodnutia možno považovať za súladné s princípmi spravodlivého procesu.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 341/2012 zo 17. januára 2013) S poukazom na ustálenú judikatúru ma odvolací súd za to, že z rozhodnutia krajského súdu v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, nie je možné zistiť spôsob výpočtu výšky náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia, a preto je rozhodnutie krajského súdu nedostatočné a nepreskúmateľné. Z ustanovenia § 246 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že konanie v správnom súdnictve je v zásade dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd rozhodol o náhrade trov konania tak, ako rozhodol, ani nahrádzať prieskumnú činnosť prvostupňového súdu. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
1 písm. f/ O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom v novom konaní krajský súd o trovách opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.