Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Ndc/10/2016 Identifikačné číslo spisu: 8114217478 Dátum vydania rozhodnutia: 25.08.2016 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8114217478.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú Q. V., narodenú XX. J., zastúpenú Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov ako opatrovníkom, dieťa matky Mgr. K., bývajúcej v Y., Q., zastúpenej JUDr. Alojzom Naništom, advokátom v Prešove, Sládkovičova 8 a otca Ing. J., bývajúceho v Q., R., o zmenu styku otca s maloletou, vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 30P/172/2014, o návrhu otca na prikázanie veci Okresnému súdu Košice I, takto rozhodol: Návrhu na prikázanie veci Okresnému súdu Košice I n e v y h o v u j e . Odôvodnenie
- Okresný súd Prešov listom z
- júna 2016 predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu otca na prikázanie veci Okresnému súdu Košice I z dôvodu vhodnosti (§ 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Návrh odôvodnil nedôverou k Okresnému súdu Prešov z dôvodu, že matka tu pracuje ako asistentka sudcu a súd je preto pri rozhodovaní na strane matky, čo sa prejavuje aj v tom, že doposiaľ nerozhodol o žiadnom jeho návrhu v jeho prospech. Domnieva sa, že súd zámerne spôsobuje prieťahy, nedoručuje písomnosti, ktoré má mu povinnosť doručiť, súd ho potom pri námietkach odkazuje na možnosť nahliadnutia do spisu, čo si však vzhľadom na vzdialenosť medzi jeho bydliskom a sídlom súdu nemôže dovoliť. Zákonná sudkyňa je voči jeho osobe zaujatá, nekomunikuje s ním, nevyhovela doposiaľ žiadnemu jeho návrhu na vykonanie dokazovania a vo veci sa od roku 2014 nerozhodlo. Postup Okresného súdu Prešov považuje za nekompetentný, pomalý, neefektívny, neekonomický a neobjektívny. Z uvedených dôvodov pociťuje absolútnu právnu neistotu a stratu dôvery k súdu. Okresný súd Košice I považuje za vhodný z dôvodu, že by prejednanie veci bolo z komplexného pohľadu hospodárnejšie, rýchlejšie a po skutkovej stránke posúdenie veci spoľahlivejšie a dôkladnejšie.
- Matka navrhla otcovmu návrhu nevyhovieť z dôvodu, že otcove argumenty nevykazujú charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné návrhu vyhovieť, keďže žiaden z jeho dôvodov nie je hodný osobitného zreteľa. Zároveň zdôrazňuje, že ide v tejto veci o výlučnú miestnu príslušnosť vzhľadom na bydlisko maloletého dieťaťa a na pomery účastníka možno prihliadať len, ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na ostatných účastníkov konania, pričom otcove dôvody možno posúdiť skôr ako námietka zaujatosti sudcov Okresného súdu v Prešove, o ktorej však už bolo v priebehu konania rozhodnuté.
- Opatrovník maloletej sa k návrhu otca vyjadril tak, že na prikázanie veci inému súdu nevidí dôvod, keďže pojednávania prebiehajú zákonne a v záujme maloletej.
- Dňa
- júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
- júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
- Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie návrhu na prikázanie sporu (ako súdu najbližšie spoločne nadriadenému vec prejednávajúcemu súdu a Okresnému súdu Košice I, ktorému sa má vec podľa návrhu otca prikázať) a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z., ďalej len „C. m. p.“) preskúmal vec a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.
- Civilný mimosporový poriadok (upravujúci konanie o zmene styku) v § 4 oprávňuje účastníkov, ktorých účasť v konaní vyšla najavo v čase podania návrhu, vyjadriť sa k podanému návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti. Následne § 2 ods. 1 C. m. p. odkazuje na ustanovenia C. s. p. v prípade, ak tento zákon (C. m. p.) neustanovuje inak. Z toho dôvodu sa pri splnení podmienok prikázania veci inému súdu vychádza zo zákonnej úpravy uvedenej v C. s. p.
- Podľa § 39 ods. 2 C. s. p. spor (pre účely C. m. p. sa myslí a ďalej sa preto používa v texte „konanie“ alebo „vec“) možno prikázať inému súdu tej istej inštancie aj (okrem nutného prikázania veci pre vylúčenie sudcov súdu majúceho inak vec prejednať a rozhodnúť) z dôvodu vhodnosti.
- Predpokladom prikázania veci inému súdu podľa práve odcitovaného zákonného ustanovenia (z dôvodu vhodnosti) je existencia okolností, umožňujúcich hospodárnejšie a rýchlejšie prejednanie veci iným súdom než tým, ktorého príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie bola určená na základe zákonných kritérií príslušnosti, existujúcich tu v čase začatia konania a zakladajúcich príslušnosť až do skončenia konania (takže tu v skutočnosti ide aj o prielom zásady „perpetuatio fori“, čiže trvania príslušnosti, zakotvenej v ustanovení § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou C. s. p.). Prejednávanie a rozhodovanie vecí súdmi, ktoré sú na ich prejednanie vecne i miestne príslušnými, je teda zákonom výslovne ustanoveným pravidlom a prípadné prikázanie (delegácia) určitej veci inému súdu len výnimkou z takéhoto pravidla, ku ktorej uplatňovaniu treba pristupovať reštriktívne (aby bola zachovaná podstata, že tu ide o výnimku a aby sa teda sama výnimka nestala pravidlom). Ak by totiž na to povolaný súd prikázal vec inému súdu podľa § 39 ods. 2 C. s. p., hoci by tu pre takéto rozhodnutie neboli podmienky, porušil by tým aj ústavne zaručené zásady, podľa ktorých 1/ nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a 2/ príslušnosť súdu ustanoví zákon (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov). Práve so zreteľom k charakteru delegácie (ako výnimky z pravidla, že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií) musí mať potom aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.
- Dôvodmi vhodnosti pre prikázanie veci inému súdu môžu byť len také okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie (a logicky tiež rozhodnutie) veci iným ako príslušným súdom. Úvaha o vhodnosti delegácie preto zahŕňa posúdenie predmetu konania i pomerov všetkých jeho účastníkov, pričom na pomery účastníka, ktorý delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť, len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na ostatných účastníkov konania. Rozhodne nie zanedbateľný význam pri posudzovaní existencie dôvodov pre uplatnenie opisovanej výnimky z pravidla potom samozrejme má i stanovisko ostatných účastníkov konania.
- Najvyšší súd po preskúmaní veci predloženej mu na rozhodnutie dospel k záveru, že v tomto konaní nie je dôvodná žiadna taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že ktorýkoľvek iný súd vec prejedná hospodárnejšie. Takouto okolnosťou bez ďalšieho nie je (nemôže byť) domnienka účastníka, že mu vec prejednávajúci súd nie je priaznivo naklonený, rovnako nemožno za takéto okolnosti považovať ani nespokojnosť účastníka s (ne)rozhodovaním (prieťahmi vo veci) súdov, postupom sudcov, či dĺžku trvania predmetného konania. Otcom uplatnené tvrdenia ohľadom nespokojnosti s výsledkom doterajších rozhodnutí súdu o jeho návrhoch (že mu súd nie je priaznivo naklonený) by boli relevantnými v prípade, ak by išlo o opravný, či mimoriadny opravný prostriedok a súd by hodnotil vykonané dokazovanie a posudzoval správnosť jeho vyhodnotení. Hospodárnosť konania a jeho rýchlosť, ktorá sa má v prípade nevyhnutnosti (zistenia dostatočných dôvodov na uplatnenie výnimky z pravidla „perpetuatio fori“) zabezpečiť prikázaním veci inému súdu, však vo svojej podstate (ako jeden zo základných princípov civilného sporu zakotveného v Čl. 17 C. s. p.) nespočíva v domnelej nespravodlivosti, ktorá sa účastníkovi javí ako opodstatnená. Tá sa môže odstrániť až v prípade preskúmania rozhodnutia vydaného súdom, v prípade ktorom má „nespokojný“ účastník právo podať odvolanie, prípadne dovolanie voči takému rozhodnutiu. Takýto dôvod preto pri posudzovaní okolností prikázania sporu inému súdu neobstojí a nie je vyhovujúci podmienke hospodárnosti a rýchlosti konania a najmä, keď účastník ani inú skutočnosť odôvodňujúcu rýchlosť a efektívnosť konania neuvádza. Ohľadom námietok žalovaného voči vec prejednávajúcej sudkyni a jej zaujatosti voči nemu je potrebné podotknúť, že Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa
- septembra 2015 sp. zn. 5CoP/26/2015 a 5CoP/27/2015 rozhodol, že vec prejednávajúca sudkyňa JUDr. Zuzana Biščáková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, keďže bolo zistené, že neexistuje dôvod objektívne zakladajúci pochybnosti o jej nezaujatosti. Ako z uvedeného rozhodnutia vyplýva dôvodom na vylúčenie sudkyne nemohla byť nespokojnosť otca s výsledkami doterajšieho rozhodovania a priebehom konania a jeho hypotetické úvahy o ovplyvňovaní rozhodovania, ani skutočnosť, že podal podnet na trestné stíhanie sudkyne (ak sa pritom sudkyňa vyjadrila, že sa necíti byť pre túto skutočnosť zaujatá a rovnako tiež aj tým, že si sudkyňa podaním podnetu na začatie trestného stíhania voči otcovi maloletej pre pohŕdanie súdom plnila len povinnosť vyplývajúcu z noriem trestného práva), takéto námietky na postup súdu, ktorý sa nezhoduje so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka na vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutí, či pohľad na spravodlivosť, neopodstatňujú dôvod na vylúčenie sudkyne pre zaujatosť z prejednania a rozhodovania veci. Otcom tvrdená predpojatosť zákonnej sudkyne preto, aj vzhľadom na už otcom opakovane (vyššie uvedené) uvádzané neopodstatnené námietky, nie je dôvodom na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Tá by mohla byť dôvodom na prikázanie veci avšak podľa ustanovenia § 39 ods. 1 C. s. p., až v prípade pokiaľ by otec úspešne namietal zaujatosť všetkých sudcov miestne príslušného súdu. K čomu doposiaľ nedošlo.
- Prisvedčiť potom bolo naopak potrebné nesúhlasnému vyjadreniu matky a opatrovníka maloletej, podľa ktorých ani jedna z otcových námietok nie je dôvodná a hodná osobitného zreteľa pre prikázanie veci inému súdu.
- Zo všetkých zhora uvedených dôvodov dospel najvyšší súd potom k záveru, že v danom prípade neboli zákonné podmienky prikázania veci inému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods. 2 C. s. p. splnené. Preto návrhu nevyhovel.
- Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.