← Slovensko

245 941,12 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obo/17/2015 Identifikačné číslo spisu: 1096899234 Dátum vydania rozhodnutia: 28.11.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

zmluvy o úvere č. 465/8069049-159-01 z

  1. augusta
  2. Vzhľadom k nezaplateniu dlžnej sumy v lehote splatnosti, súčasťou nároku žalobcu bol aj úrok z omeškania vo výške 28 % odo dňa
  4. 1995 do zaplatenia dlžnej sumy.
  5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
  7. 2003, č. k. Z-2-43Cb/216/96-141, zaviazal žalovaného 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 7 409 220,- Sk istiny s 28 % úrokom od
  9. 1995 do zaplatenia, trovy konania v sume 296 368,- Sk s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Voči žalovanému 3/ konanie zastavil. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že predmetnú zmluvu uzavrel žalovaný 2/ spoločne so žalovaným 1/ ako dlžníci z dôvodu, že v tom čase už bola založená spoločnosť STOTTER s.r.o. (pôvodný žalovaný 3/), ale táto spoločnosť ešte nebola registrovaná v obchodnom registri. Ako spoločníci žalovaného 3/ vystupovali žalovaní 1/ a 2/ v úverovej zmluve ako fyzické osoby. Po vykonanej dražbe bol založený list vlastníctva v prospech žalovaného 3/. K vyplateniu dražobnej ceny bol použitý úver od žalobcu. Všetky úverové splátky hradil žalovaný 3/. Žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili so žalovaným 3/ zmluvu o prevzatí dlhu - predmetného úveru. Žalobca s týmto úkonom súhlasil, nikdy ho nenamietal, o čom svedčia výzvy smerované žalovanému 3/. Pôvodne označený žalobca oznámil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z
  11. 2000 postúpil svoju pohľadávku Slovenskej konsolidačnej, a.s. Súd prvej inštancie o tomto návrhu rozhodol uznesením z
  13. 2001, a v konaní pokračoval so Slovenskou konsolidačnou, a.s. Bratislava ako žalobcom. Žalobca Úverovou zmluvou o účelovom úvere pre malú privatizáciu z
  15. 1992 poskytol úver žalovanému 1/ a 2/ účelovo viazané

zákona č. 48/1992 Zb. o malej privatizácii. Žalovaní 1/ a 2/ sa zaviazali splácať úver splátkami vo výške 529 240,- Sk od júla

  1. Splátky boli splácané do
  3. 1994, kedy došlo k ústnej požiadavke o prolongáciu úveru. Dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 4658059449,

názoru súdu prvej inštancie vykazuje právne nedostatky - nepresne označuje úverovú zmluvu, ktorá nemala názov o účelovom úvere, ale o účelovom úvere pre malú privatizáciu. Najväčším nedostatkom dodatku č. 1, ktorý spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť, je

súdu prvej inštancie skutočnosť, že tento dodatok podpísala v mene Mestskej pobočky pani Bónová, ktorá nemá uvedenú funkciu ako označenie, že je oprávnená ho podpísať za pobočku. Žalovaný 3/ bol vymazaný

  2. 2003 z obchodného registra, a preto prvoinštančný súd konanie voči žalovanému 3/ zastavil. Súd prvej inštancie považoval žalobu smerujúcu voči žalovaným 1/ a 2/ za dôvodnú, a preto ich zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7 409 220,- Sk, pričom mu priznal aj úrok z omeškania vo výške 28 % od
  4. 1995 do zaplatenia (§ 369 a § 502 Obchodného zákonníka). Proti tomuto rozhodnutiu v časti, ktorej bolo žalobe vyhovené podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/.
  5. Uznesením z
  7. 2008, sp. zn. 6Obo/297/2006, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že žalovaný 1/ dňa
  9. 1992 podal žalobcovi žiadosť o poskytnutie úveru na úhradu vydraženého objektu. Túto žiadosť podpísal Ing. W. O., pričom odtlačok pečiatky je „STOTTER Ing. W. O., bytom N..“ Ako vyplýva zo zápisnice o dražbe Ing. W. O.
  11. 1992 vydražil za 16 589 000,- Sk sklad nábytku - prevádzkovú jednotu na V.. Žalobca (pôvodný) uzatvoril so žalovaným 1/ a 2/ úverovú zmluvu o účelovom úvere na malú privatizáciu dňa
  13. 1992, č. 330183-2, v ktorej sa pôvodný žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému 1/ a 2/ úver v sume 11 113 000,- Sk. Strany sporu nepopierali, že pôvodný žalobca poskytol úver vo výške 11 113 000,- Sk žalovaným a žalovanú sumu 11 113 000,- Sk prevzali. Sporným zostal dodatok č. 1, uzatvorený
  15. 1994, medzi spoločnosťou STOTTER s.r.o. zast. Ing. W. O. a L.G. a pôvodným žalobcom. Odvolací súd bol toho názoru, že účastníkmi úverovej zmluvy č. 330183-2 z
  17. 1992 boli právny predchodca žalobcu a Ing. O. W., r. č. XXXXXX/XXXX, Y. a O. L., r. č. XXXXXX/XXXX, Y.. Či z tejto zmluvy žalovaný 2/ obdržal finančné prostriedky, či požiadal o tento úver, resp., či nadobudol vlastníctvo, nebolo podmienkou platnosti a záväznosti predmetnej úverovej zmluvy vo vzťahu k žalovanému 2/. Žalovaný 2/ podpísal úverovú zmluvu č. 330183-2 z 10.08.1992 a podpisom tejto zmluvy mu vznikli práva i povinnosti. Odvolací súd preto k námietke žalovaného 2/ nemohol prihliadnuť. Zmluvu o prevzatí dlhu z
  19. 1992 uzatvorili Ing. W. O. a L.G. na jednej strane a STOTTER, s.r.o. na druhej strane. Predmetom zmluvy bolo prevzatie dlhu v sume 11 113 900,- Sk Ing. M. O. a L.G. firmou STOTTER s.r.o., pričom táto firma bude splácať úver pôvodnému žalobcovi. Uviedol, že ako vyplýva z ust. § 534 Občianskeho zákonníka dohoda dlžníka - Ing. Vydru a R. Števka so spoločnosťou STOTTER, s.r.o. - prevzatie plnenia za dlžníka, je celkom nový záväzkový vzťah. Pôvodný veriteľ nie je účastníkom tohto vzťahu a nový záväzok nič nemení na účastníkoch základného záväzkového vzťahu, ani na vzťahu samotnom, keďže veriteľ z tejto dohody nemá žiadne priame právo proti STOTTER, s.r.o.

ust. § 533 Občianskeho zákonníka dohoda o pristúpení k záväzku musí mať písomnú formu, konkludentným spôsobom nie je možné uzatvoriť dohodou o pristúpení k záväzku, keďže k platnosti takejto dohody sa vyžaduje písomná forma ako obligatórna náležitosť takejto dohody. Preto k námietke žalovaného 1/ odvolací súd neprihliadol. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z

  2. 1992 je neplatný právny úkon, keďže ten bol uzatvorený medzi spoločnosťou STOTTER s.r.o. a pôvodným žalobcom. Spoločnosť STOTTER s.r.o. nebola a ani sa nestala účastníkom úverovej zmluvy č. 330183-2 - nebola zmluvnou stranou a predmetný dodatok č. 1 za pôvodného žalobcu podpísala p. Z., ktorá nebola ako právnička banky oprávnená konať v jej mene. Odvolací súd ďalej vyhodnotil námietku žalovaného 1/ spočívajúcu v tvrdení, že žalobca tým, že žaloval aj spoločnosť STOTTER, s.r.o. priznal, že tohto považuje za dlžníka v predmetnej veci, ako právne irelevantnú. Žalobca disponuje žalobou, podaním žaloby určuje okruh účastníkov, a to na strane žalobcu (podaním žaloby), ako aj žalovaného. Je na vôli žalobcu, koho označí v žalobe za účastníka - žalovaného. Nesie však riziko, že ním označený účastník - žalovaný nie je nositeľ hmotnoprávneho vzťahu. Odvolací súd však pri preskúmavaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti konštatoval, že súd sa nevysporiadal v dostatočnom rozsahu s námietkou premlčania vznesenou žalovaným 1/. Z hodnotenia dôkazov, ako aj ich vyhodnotenia je nepreskúmateľné prečo neprihliadol, resp. prihliadol k vznesenej námietke premlčania. Odvolací súd pritom poukázal na žalobu došlú na súd prvej inštancie
  4. 1996, ktorou žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť mu sumu 7 409 220,- Sk s 28 % úrokmi od
  6. 1995 do zaplatenia a trovy konania, pričom žalovaný 1/ poukázal na zmenu petitu z
  8. 2003 (na pojednávaní). Zápisnica z tohto pojednávania však v spise nie je. Odvolací súd poukázal aj na základne imanie spoločnosti STOTTER, s.r.o. vo vzťahu tvrdeniu žalovaného 1/ o vložení vydraženej nehnuteľnosti do základného imania spoločnosti STOTTER s.r.o., čo súd prvej inštancie neskúmal. Otázku čísla úverovej zmluvy (pôvodne 330183-2) z
  10. 1992 č. 465-8069049-1 považoval za nespornú, túto nespochybnil ani žalovaný 1/, t. j., že u pôvodného žalobcu došlo k prečíslovaniu zmluvy v súlade s databázovým programom žalobcu. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby v novom konaní postupoval v naznačenom smere, t. j. skúmal námietku premlčania, ako i vyvodil závery zo zistení o základnom imaní STOTTER, s.r.o. a vložení vydraženej nehnuteľnosti do jej základného imania a následne, aby vo veci znova rozhodol.
  11. Súd prvej inštancie v poradí druhom rozsudku zo dňa
  13. 2008, č. k. Z-2-43Cb/216/96-308, žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca súdu nepreukázal, v akom rozsahu prevzal pohľadávku voči žalovanému 2/ a odkedy a dokedy si uplatňuje nárok voči žalovanému 2/. Základom zamietnutia žaloby je titul, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok na plnenie voči žalovaným žalobou došlou súdu
  15. 1996, ktorý súdu nebol preukázaný. Ak by tento titul, t. j. úverovú zmluvu č. 465-8069049-1 z
  17. 1992 do spisu založil, nemohlo dôjsť k jej prečíslovaniu na č. 330183-2, pretože dňa
  19. 1992 pôvodný žalobca uzatvoril so žalovaným 1/ a 2/ zmluvu o úvere pod týmto číslom na sumu 11 113 900,- Sk a nie na sumu 11 438 985,46,- Sk, ako je uvedené v žalobe. Ďalej uviedol, že nakoľko v priebehu konania došlo k výmazu žalovaného 3/ z obchodného registra príslušného súdu, nie je možné skúmať vloženie vydraženej nehnuteľnosti do základného imania spoločnosti STOTTER, s.r.o. Vychádzajúc z obsahu žaloby a dokladov doložených k žalobe, ďalších dokladov doložených zo strany žalobcu k zmluvám o postúpení pohľadávok, ak by súd pripustil, že nárok žalobcu je preukázaný, tak je možné vychádzať iba zo špecifikácie nároku uvedenej zástupcom žalobcu na pojednávaní z
  22. Zástupcovia žalovaných 1/ a 2/ namietali premlčanie uplatneného nároku žalobcu už pred touto špecifikáciou. Pôvodný žalobca keď poskytol úver v roku 1992, nárok na jeho uplatnenie bol v roku 2008 premlčaný

ust. § 397 Obchodného zákonníka.

  1. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením zo dňa
  3. 2009, sp. zn. 6Obo/160/2008, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak s odôvodnením, že v danom prípade Slovenská sporiteľňa, a.s. (ako pôvodný žalobca) oznámila, že dňa
  5. 1996 podala návrh na začatie konania proti žalovanému 1/ Ing. W. O. a žalovanému 2/ L.G. o zaplatenie 7 409 220,- Sk s príslušenstvom. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky prešli práva k vymáhanej pohľadávke, jej príslušenstva a všetky práva s ňou spojené zo Slovenskej sporiteľne, a.s. ako postupcu na Slovenskú konsolidačnú, a.s. ako postupníka. Tiež v konaní žalobca preukázal, že na základe platnej zmluvy o postúpení pohľadávok prešla pohľadávka zo zmluvy o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a Ing. W. O. a L.G. dňa
  7. 1992 na Slovenskú konsolidačnú, a.s. V prílohe k zmluve o postúpení pohľadávky je jednoznačne identifikovaná pohľadávka z úveru čo do dôvodu aj výšky, zo zmluvy o postúpení pohľadávky je možné zistiť postupcu i postupníka, a preto bola založená aj aktívna legitimácia postupníka Slovenskej konsolidačnej, a.s. na vymáhanie postúpenej pohľadávky, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, a to vo vzťahu k žalovanému 1/, i vo vzťahu k žalovanému 2/. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý považoval námietku premlčania uplatnenú žalovanými za dôvodnú. Uviedol, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne, ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka). Z aktuálneho stavu úveru ku dňu
  9. 1996 vyplýva, že z poskytnutého úveru a vyčerpaného úveru 11 113 900,- Sk bolo splatených 3 704 680,- Sk, pričom bola splatená posledná splátka ku dňu
  11. 1995 v sume 529 240,- Sk a od
  13. 1995 žalovaný 1/ a 2/ štvrťročné splátky nesplácali. Žaloba bola doručená súdu dňa
  15. 1996, teda pôvodný žalobca Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava, do práv ktorého vstúpila Slovenská konsolidačná, a.s. Bratislava si uplatnil svoj nárok v 4-ročnej premlčacej lehote, teda námietka žalovaných uplatnená v konaní je nedôvodná. K tomu ďalej uviedol, že žalobca si svoje právo na zaplatenie predmetnej sumy 7 409 220,- Sk s 28 % úrokmi od
  17. 1995 do zaplatenia uplatnil žalobou doručenou súdu
  19. 1996 a nie na pojednávaní dňa
  21. 2003, resp. na pojednávaní dňa
  23. 2008 tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie. Žalobca v žalobe uviedol chybné číslo zmluvy, pričom súčasťou žaloby bola ako príloha pripojená úverová zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými zo dňa
  26. Tento rozpor medzi skutkovým tvrdením a listinným dôkazom bol žalobcom odstránený. Súd uznesením na pojednávaní dňa
  28. 2003 rozhodol, že akceptuje opravu termínu uzavretia zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá dňa
  31. Na tomto pojednávaní tiež došlo k upresneniu žalobného návrhu. Žalobca nepožiadal o zmenu návrhu a súd, ani zmenu návrhu počas konania nepripúšťal. Preto záver súdu, že základom zamietnutia žaloby je titul, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok na plnenie voči žalovaným žalobou došlou súdu z
  33. 1996, je nesprávny. Žalobca neopravoval titul nároku, ktorý mu vznikol porušením povinnosti žalovaných z úverovej zmluvy a pre posúdenie otázky premlčania je irelevantné, či zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená dňa
  35. 1999 alebo dňa
  37. 2000 (obe počas súdneho konania), keďže právny predchodca žalobcu si svoje právo uplatnil na súde
  39. 1996, teda včas. Z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by medzi dlžníkmi a treťou osobou došlo k dohode o prevzatí dlhu, a že by bol zo strany veriteľa daný súhlas na prevzatie dlhu od žalovaných spoločnosťou STOTTER, s.r.o.. Je pravdou, že ust. § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyžaduje pre súhlas veriteľa osobitnú formu. Súhlas mohol byť daný akýmkoľvek spôsobom, ktorý by nevzbudzoval pochybnosť o tom, že žalobca s prevzatím dlhu súhlasí. V konaní však súhlas žalobcu preukázaný nebol. Z postupu žalobcu nie je možné vyvodiť, že s prevzatím dlhu súhlasil. Mlčanie, či nečinnosť, možno za opomenutie, teda za prejav vôle vyjadrujúci súhlas (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka) považovať len vtedy, ak by mal žalobca v uvedenej situácii povinnosť byť činným, teda vyjadriť svoj nesúhlas. Z doposiaľ vykonaného dokazovania teda vyplýva, že žalovaní sa svojho záväzku nezbavili, keďže doposiaľ nebolo preukázané, že dlžníci sa dohodli so spoločnosťou STOTTER, s.r.o. o prevzatí dlhu a že s takýmto prevzatím dlhu veriteľ súhlasil. Až po udelení súhlasu Slovenskou sporiteľňou, a.s. s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy zo dňa
  41. 1992 mohla spoločnosť STOTTER, s.r.o. vstúpiť do práv a záväzkov z tejto zmluvy a následne uzatvoriť k nej Dodatok. Zo situačnej správy k úverovému spisu 30183055 v texte „zabezpečenie“ vyplýva, že ide o pohľadávku sporiteľne z úverovej zmluvy o účelovom úvere pre individuálnych podnikateľov č. 330183-2, neskôr č. 465-8069049-159/1 (neskôr v BIS č. 30183055) z
  43. 1992 a jej dodatku č. l z
  45. 1994 a dodatku č. 2 z
  47. 1995 je zabezpečená Zmluvou č. 268/92 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z
  49. 1999, ktorej predmetom je veľkosklad nábytku v Leviciach, LV č. 1837, f. list č. 1790, parc. č. 43, 933, súp. č. 2425,

znaleckého posudku č. 111/92 - znalecká cena 32 659 330,- Sk (vklad povolený pod č. V 437/93 zo dňa

  2. 1993). Záložcom je STOTTER, spol. s.r.o. Levice v zastúpení Ing. W. O. a L... V uvedenom texte je uvedený dodatok č. 2 z
  5. V spise sa dodatok č. 2 z
  7. 1995 k predmetnej úverovej zmluve zo dňa
  9. 1992 nenachádza, a preto nie je možné posúdiť, či týmto dodatkom - listinou nedošlo k zmene záväzkov účastníkov úverovej zmluvy z
  12. Odvolací súd dodal, že

ust. § 64 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy a vzniku spoločnosti STOTTER, s.r.o. do vzniku spoločnosti konajú vo veciach súvisiacich so vznikom spoločnosti za spoločnosť jej zakladatelia alebo niektorý z nich, pokiaľ tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak. Zo záväzkov, ktoré prevzali zakladatelia alebo niektorý z nich za spoločnosť do dňa jej vzniku, sú zaviazaní zakladatelia spoločne a nerozdielne (§ 64 ods. 2 Obchodného zákonníka). Záväzky, ktoré vznikli

odseku 1 prechádzajú na spoločnosť okamihom jej vzniku, pokiaľ ich spoločnosť do troch mesiacov neodmietne. V danom prípade uzavretie úverovej zmluvy z

  2. 1992 nemá charakter veci súvisiacej so vznikom spoločnosti STOTTER, s.r.o. Levice, tak ako to má na mysli ust. § 64 ods. 1 Obchodného zákonníka (napr. úkony ako sú získanie oprávnenia na podnikanie, zmluvy týkajúce sa odbornej pomoci pri založení a vzniku spoločnosti, úkony správcu pri splácaní vkladov zo strany spoločníkov, atď.). Preto aj keby úverovú zmluvu z
  4. 1992 uzavreli žalovaní ako zakladatelia spoločnosti STOTTER, s.r.o., čo však z úverovej zmluvy nevyplýva a nasvedčuje tomu aj žiadosť Ing. W. O. o poskytnutie úveru zo
  6. 1992 i sťažnosť žalovaného 1/ na Ústavný súd Slovenskej republiky (viď. III. ÚS 368/06-16), zo záväzku z tejto úverovej zmluvy by zodpovedali zakladatelia spoločne a nerozdielne. Keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  7. Rozsudkom (v poradí tretím) z
  9. 2010, č. k. Z-2-43Cb/216/96-364, súd prvej inštancie žalobu zamietol a súčasne uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania vo výške 43 757,22 eur a žalovanému 2/ trovy konania vo výške 24 203,76 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca doložil do súdneho spisu dodatok č. 2 z
  11. 1995 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-1 zo dňa
  14. Dodatkom došlo k prolongácii splátky v sume 529 240,- Sk. Z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a. s. Mestská pobočka v Leviciach, ako veriteľ, dala

ustanovenia § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou STOTTER, spol. s. r. o. a k zániku záväzku žalovanými 1/ a 2/. Riaditeľ mestskej pobočky bol oprávnenou osobou rokovať s klientmi sporiteľne a uzatvárať okrem iného úverové zmluvy, aj dodatky k týmto úverovým zmluvám. Dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým riaditeľ mestskej pobočky uzatváral dodatok a to s firmou STOTTER, spol. s. r. o. V záhlaví, ale aj v texte tohto dodatku je uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to znamená nebolo spochybnené, že by za plnenie úverovej zmluvy č. 465-8069049-151-1 zo dňa 10. 08. 1992 bol povinný STOTTER, spol. s. r. o. Zástupkyňa žalobcu na výzvu súdu nedoložila do spisu výpisy z účtu,

ktorých boli vykonávané aktualizácie stavu úveru stým, že tieto doklady Slovenská sporiteľňa neeviduje, alebo „nechce dať“ a splácanie úveru za roky 1993 a 1994 by malo byť obsiahnuté v súvahe, ak firma STOTTER, s.r.o. neskresľovala hospodárske výsledky. Z doteraz vykonaného dokazovania a dokladov doložených do spisu v priebehu konania mal súd za preukázané, že žalobca prijímal splátky z úverovej zmluvy č. 465-8069049-159-1 z

  2. 1992, čoho dôkazom je okrem iného svedecká výpoveď JUDr. Ľahkého, právnika sporiteľne, dodatok č. 2 k vyššie uvedenej úverovej zmluve, výzva z
  4. 1995 pôvodného žalobcu na plnenie z úverovej zmluvy adresovaná spoločnosti STOTTER, spol. s. r. o. a v neposlednom rade v žalobe označený ako žalovaný 3/ STOTTER, spol. s. r. o. Levice. Súd vychádzajúc z uznesenia odvolacieho súdu vyžiadal si dodatok č. 2
  6. 1995 k úverovej zmluve z
  8. 1992, posúdil jeho obsah a zistil, že došlo k zmene záväzku oproti tomuto ako bol dohodnutý z účastníkmi zmluvy v zmene dlžníka , a to za žalovaného 1/ a žalovaného 2/ na obchodnú spoločnosť STOTTER, spol. s. r. o. Levice. Preto s prihliadnutím na doteraz vykonané dokazovanie vo veci žalobu zamietol. Tento rozsudok žalobca napadol odvolaním.
  9. Odvolací súd uznesením z
  11. 2010, sp. zn. 5Obo/47/2010, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemá náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení rozsudku nie je vôbec uvedené, čoho sa žalobca domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré dôkazy považoval za relevantné a v odôvodnení rozsudku absolútne chýba právne posúdenie veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je z toho dôvodu absolútne nepreskúmateľné a odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, pre ktorý súd žalobu zamietol, sú neodstrániteľné, nedostatočné, nepresvedčivé bez použitia relevantných právnych noriem bez rešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach. Odvolací súd uložil povinnosť súdu prvej inštancie v novom konaní vykonať riadne navrhnuté dôkazy, posúdiť obsah týchto dôkazov, tieto dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, rozsudku vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
  12. Rozsudkom z
  14. 2010, č. k. Z-2-43Cb/216/1996-451, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania v sume 51 698,25 eur a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému 2/ trovy konania v sume 26 972,01 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak s odôvodnením, že z predložených dokladov a na základe vykonaného dokazovania zistil, že predmetom sporu je plnenie z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 z
  17. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ dňa
  19. 1992 uzatvorili s obchodnou spoločnosťou STOTTER, s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu. Dlh bol špecifikovaný ako úverová zmluva, uzatvorená dňa
  21. 1992 so Slovenskou štátnou sporiteľňou, pobočka Levice, na sumu 11 113 900,- Sk. V zmysle ust. § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka pôvodný žalobca, ako veriteľ, dal súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou STOTTER, s. r. o., konkludentne, dôkazom čoho je i výzva pôvodného žalobcu z
  23. 1995, adresovaná obchodnej spoločnosti STOTTER, s. r. o., aby

dohodnutého splátkového režimu zaplatila dlžnú sumu. Z dodatku č. 2 mal súd za preukázané, že bol podpísaný riaditeľom mestskej pobočky Slovenskej sporiteľne, a. s. v Leviciach a firmou STOTTER, s. r. o. v Leviciach. V tomto dodatku nie sú ako dlžníci z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 z 10. 08. 1992 uvedení žalovaní 1/ a 2/. Pôvodný žalobca výzvou z 21. 09. 1995, adresovanou spoločnosti STOTTER, s. r. o., vyzval na plnenie úverovej zmluvy z 10. 08. 1992. Z obsahu dodatku č. 2

názoru súdu prvej inštancie vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a. s., mestská pobočka v Leviciach ako veriteľ dala

ust. § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou STOTTER, s. r. o., a došlo k zániku záväzku žalovanými 1/ a 2/. Riaditeľ mestskej pobočky bol oprávnenou osobou rokovať s klientmi sporiteľne a uvádzať okrem iného úverové zmluvy, aj dodatky k týmto úverovým zmluvám. V dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým riaditeľ mestskej pobočky uzatváral dodatok, t. j. s firmou STOTTER, s. r. o. V záhlaví, ale aj v texte tohto dodatku je uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to znamená, že nebolo spochybnené, že by za plnenie úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 z

  2. 1992 bol povinný STOTTER, s. r. o. Ďalej uviedol, že s námietkou premlčania sa vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, a to uznesení zo
  4. 2009, preto súd žalobu zamietol.
  5. Na opätovné odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením zo dňa
  7. 2011, sp. zn. 5Obo/22/2011, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd poukázal na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenia a na to, že žalovaní 1/ a 2/ sa počas konania vo všetkých svojich vyjadreniach bránia v tom zmysle, že žaloba je voči nim nedôvodná, pretože došlo k zániku ich záväzku z úverovej zmluvy, a to na základe zmluvy o prevzatí dlhu so spoločnosťou STOTTER, s. r. o., v zmysle ust. § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka so súhlasom veriteľa - pôvodného žalobcu. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa
  9. 1992 žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili so spoločnosťou STOTTER, s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu, z ktorej vyplýva, že Ing. W. O. a L.G. uzavreli dňa
  11. 1992 úverovú zmluvu o účelovom úvere na malú privatizáciu so Slovenskou štátnou sporiteľňou, pobočka Levice, na sumu 11 113 900,- Sk. Z tohto úveru bola vyplatená nehnuteľnosť vo vlastníctve STOTTER, s. r. o., nadobudnutá v malej privatizácii, a ktorá je vykazovaná v Stredisku geodézie v Leviciach na LV č. XXXX, k. ú. Y., parc. č. XXX (veľkosklad nábytku). Z uvedeného dôvodu sa účastníci tejto zmluvy dohodli na prebratí predmetného dlhu Ing. O. W. a L.G. firmou STOTTER, s. r. o., ktorá v zmysle úverovej zmluvy bude splácať úver Slovenskej štátnej sporiteľni, pobočka Levice. Účastníci na znak súhlasu túto zmluvu vlastnoručne podpisujú. Z uvedenej listiny vyplýva, že túto podpísal Ing. W. O., L.G. a za spoločnosť STOTTER, s. r. o., Ing. W. O.. Na tejto listine chýba súhlas veriteľa s prevzatím dlhu. Medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou STOTTER, s. r. o., Levice, bol uzatvorený dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 o účelovom úvere z
  13. 1992, v ktorom sa účastníci tohto dodatku dohodli, že v bode 2: v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do
  15. 1994, presúva do
  17. 1994 (prolongácia) a
  18. klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,- Sk. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že považuje dodatok č. 1 úverovej zmluvy za absolútne neplatný právny úkon, a preto nie je možné dodatok č. 1 k úverovej zmluve považovať za súhlas veriteľa s prevzatím dlhu. Súdu bol predložený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 z
  20. 1992, uzatvorený
  22. 1995 medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., mestská pobočka v Leviciach, zastúpená riaditeľom Ing. O. G. a firmou STOTTER, s. r. o., zastúpená Ing. W. O., N., r. č. XXXXXX/XXXX, ktorá je podpísaná za klienta Ing. O. a za Slovenskú sporiteľňu Ing. O. G., riaditeľom pobočky. Z dodatku č. 2 vyplýva, že tento dodatok k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01, ktorým sa na základe písomnej žiadosti klienta, osobného jednania s klientom a na základe komplexného prehodnotenia klienta mení:
  23. v bode 2: v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do
  25. 1995 vo výške 529 240,- Sk, presúva do
  27. 1995 (prolongácia).
  28. Klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,- Sk. Ostatné body úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že

jeho názoru z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a. s., mestská pobočka v Leviciach, ako veriteľ dala

§ 531ods.

1 Občianskeho zákonníka súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasil, nakoľko Dodatok č. 2 podpísal za klienta Ing. W. O. a pri jeho podpise chýba akékoľvek označenie, či dodatok podpisuje ako fyzická osoba, alebo ako konateľ spoločnosti STOTTER, s. r. o.

názoru odvolacieho súdu, z obsahu tohto úkonu nie je možné jednoznačne určiť, že ním pôvodný žalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou STOTTER, s. r.o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva interpretovaná ako súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel by v nej byť obsiahnutý jasný, k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa.

názoru odvolacieho súdu týmto dodatkom č. 2 došlo len k zmene zmluvy v bode 2, a to, že v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do

  2. 1995 vo výške 529 240,- Sk, presúva do
  4. 1995, a to aj s poukazom na bod 7 úverovej zmluvy,

ktorého podnikateľ sa zaväzuje, že ak nebude mať dostatok prostriedkov na bežnom, resp. kontokorentnom účte, požiada sporiteľňu najneskôr 21 dní pred dňom splátky o jej prolongáciu. Sporiteľňa oznámi podnikateľovi do 15 dní podmienky, za akých prolongáciu povolila, resp., že prolongáciu nepovolila a tiež aj s poukazom na dohodu v dodatku č. 2, že ostatné body úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti, teda v platnosti zostali účastníci úverového vzťahu.

názoru odvolacieho súdu za dôkaz o konkludentnom udelení súhlasu s prevzatím dlhu žalovaných 1/ a 2/ a spoločnosťou STOTTER, s. r. o., nie je možné považovať výzvu pôvodného žalobcu zo dňa

  2. 1995, adresovanú uvedenej spoločnosti na zaplatenie dlžnej sumy. Táto výzva obsahovala výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv, medzi ktorými je uvedená aj predmetná úverová zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako adresát na zásielke je uvedená spoločnosť STOTTER, s. r. o., a pod ňou je uvedený žalovaný 1/.

živnostenského listu, vydaného Obvodným úradom Levice, Živnostenské oddelenie dňa

  2. 1991, č. j. Žo 152/1992, žalovaný 1/ podnikal na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. W. O. - STOTTER, miesto podnikania Y.. Pričom ako miesto prevádzky mal uvedené Y., t. j. adresu totožnú so sídlom spoločnosti STOTTER, s. r. o. Preto nie je možné vylúčiť, že tento list bol zaslaný súčasne žalovanému 1/ ako dlžníkovi z úverovej zmluvy a zároveň spoločnosti STOTTER, s. r. o., ako dlžníkovi z ďalších dvoch úverových zmlúv. Ani prijímanie platieb na úhradu záväzku žalovaných z úverovej zmluvy z účtu vedeného na obchodnú spoločnosť STOTTER, s. r. o., odvolací súd nepovažoval za súhlas veriteľa s prevzatím dlhu novým dlžníkom, a to spoločnosťou STOTTER. K úhradám z bežného účtu spoločnosti STOTTER, s. r. o., dochádzalo zrejme na základe zmluvy o prevzatí dlhu, uzatvorenej medzi Ing. W. O., L.G. na jednej strane a spoločnosťou STOTTER, s. r. o., zastúpenej Ing. W. O. z
  5. Táto zmluva bez súhlasu veriteľa na prevzatie dlhu založila právny pomer iba medzi dlžníkmi a treťou osobou, ktorá však nemôže ovplyvniť právny pomer medzi veriteľom a dlžníkmi. Taktiež

názoru odvolacieho súdu nie je možné odvodzovať súhlas pôvodného žalobcu s prevzatím dlhu zo záznamu, resp. zo správy z jednania medzi firmou STOTTER, s. r. o. a pôvodným žalobcom z

  3. Keďže táto sa nevzťahuje k plneniu úverovej zmluvy, ktorá je predmetom sporu, ale z obsahu správy vyplýva, že sa vzťahuje na zmluvu o kontokorentnom úvere na bežnom účte č. XXXXXXX-XXX.

názoru odvolacieho súdu, ani svedecké výpovede Ing. X.I. a JUDr. X.F. nedokazujú, že pôvodný žalobca udelil súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou STOTTER, s. r. o., pretože svedkovia v čase, keď boli pripravované úverové dokumenty a následne uzatvárané zmluvy, neboli zamestnancami Slovenskej štátnej sporiteľne, prípadne sa na tvorbe týchto dokumentov nepodieľali a vzhľadom na ľahkú zameniteľnosť obchodného mena žalovaného 1/ s menom spoločnosti s ručením obmedzeným nie je možné vylúčiť zámenu. Navyše Ing. X.I. uviedla, že si konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätá a len vo všeobecnosti uviedla, ako pôvodný žalobca postupoval pri poskytovaní úverov na malú privatizáciu. JUDr. X.F. naviac tiež v správe, ktorú sám vypracoval dňa

  2. 2001, v súvislosti s postupovaním pohľadávky žalobcovi uviedol ako dlžníkov žalovaných 1/ a 2/ a nikde neuviedol žiadnu informáciu o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou, alebo o udelení súhlasu pôvodného žalobcu s takýmto prevzatím. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje tieto svedecké výpovede za dôkaz o prevzatí dlhu spoločnosťou STOTTER, s. r. o. Z uvedeného teda vyplýva, že z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva, že pôvodný žalobca Slovenská sporiteľňa ako veriteľ dal súhlas na prevzatie dlhu žalovaných 1/ a 2/ spoločnosťou STOTTER, s. r. o.,

§ 531ods.

1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uviedol, že žalovaní doposiaľ nepreukázali, že ich záväzok z úverovej zmluvy zanikol, naopak v konaní bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1/ a 2/ bola uzatvorená platná úverová zmluva s jasne definovanými právami a povinnosťami účastníkov tejto zmluvy. Účastníkom tejto zmluvy boli zo strany právneho predchodcu poskytnuté finančné prostriedky vo výške 11 113 900,- Sk, a preto je ich povinnosťou splatiť tento úver v zmysle úverovej zmluvy. K tomu odvolací súd uviedol, že jedinými spoločníkmi spoločnosti STOTTER, s. r.o. boli Ing. W. O. a L.G.. Tiež konateľmi spoločnosti boli L.G. a Ing. W. O., ktorí poznali ekonomickú situáciu spoločnosti, pričom ako konatelia spoločnosti boli povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a aj v súlade so záujmami spoločnosti a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Konanie žalovaných ako dlžníkov z úverovej zmluvy, a ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti STOTTER, s. r. o., nasvedčuje tomu, že uprednostnili svoje záujmy, a to zbaviť sa záväzku z úverovej zmluvy a nasvedčuje to tiež tomu, že z ich strany došlo k zneužitiu výkonu práva, keďže uzavretím zmluvy o prevzatí dlhu - cieľom tejto zmluvy nebolo dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale viedlo to k úmyslu spôsobiť inému účastníkovi ujmu (nezaplatiť dlh). Odvolací súd poukázal na to, že musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétneho prípadu nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10. V poradí piatym rozsudkom z 10. 05. 2012, č. k. Z-2-43Cb/216/1996-451, súd prvej inštancie v spojení s opravným uznesením z 22. 08. 2012, č. k. Z-2-43Cb/216/1996-597, uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 245 941,05 eur s 28 % úrokom z omeškania ročne od 20. 04. 1995 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť žalobcovi trovy konania

písomnej špecifikácie ponechal súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že účastníkmi úverovej zmluvy č. 330183-2 z

  2. 1992 boli právny predchodca žalobcu Slovenská Sporiteľňa, a. s., pobočka Levice, Ing. W. O. a O. L. ako fyzické osoby. Čo sa týka dodatku č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z
  4. 1992, tento súd vyhodnotil ako neplatný právny úkon. Súčasne súd prvej inštancie zistil, že v danom prípade uzavretie úverovej zmluvy z
  6. 1992 nemá charakter veci, súvisiacej so vznikom spoločnosti STOTTER, s. r. o.

§ 531ods.

1 Občianskeho zákonníka, kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu kto dlh prevzal. Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje

§ 531ods.

3 Občianskeho zákonníka, aby sa uzavrela písomnou formou. Na základe iných právnych skutočností nemôže dôjsť k prevzatiu dlhu. Na platné prevzatie dlhu sa vyžaduje písomná zmluva medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou o tom, že tretia osoba preberá dlh a nastupuje ako nový dlžník do právneho pomeru namiesto pôvodného dlžníka. Z obsahu spisu mal súd prvej inštancie za preukázané, že

  2. 1992 Ing. W. O. a L.G., ako žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili so spoločnosťou STOTTER, s. r. o. zmluvu o prevzatí dlhu, z ktorej vyplýva, že žalovaný 1/ Ing. W. O. a L.G. uzavreli dňa
  4. 1992 úverovú zmluvu o účelovom úvere na malú privatizáciu so Slovenskou štátnou sporiteľňou, pobočka Levice na sumu 11 113 900,- Sk. Z tohto úveru bola vyplatená nehnuteľnosť vo vlastníctve STOTTER, s. r. o., nadobudnutá v malej privatizácii, ktorá je vykazovaná v Stredisku geodézie v Leviciach na LV č. XXXX, k. ú. Y., parc. č. XXX veľkosklad nábytku. Na listine o prevzatí záväzku spoločnosťou STOTTER, s. r. o., však chýba súhlas veriteľa s prevzatím dlhu.

názoru súdu prvej inštancie ani svedecké výpovede Ing. X.I. a JUDr. X.F. nedokazujú, že pôvodný žalobca udelil súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou STOTTER, s. r. o., pretože svedkovia v čase, keď boli pripravované úverové dokumenty, a následne uzatvárané úverové zmluvy, neboli zamestnancami Slovenskej sporiteľne, pobočka Levice. Okrem toho JUDr. G. uviedol v správe, ktorú sám vypracoval dňa

  2. 2001 v súvislosti s postupovaním pohľadávky žalobcovi ako dlžníkov žalovaných 1/ a 2/ a nikde neuviedol informáciu o prevzatí dlhu treťou osobou, alebo o udelení súhlasu pôvodného žalobcu s takýmto prevzatím. Ani prijímanie platieb na úhradu záväzku žalovaných z úverovej zmluvy z účtu vedeného na spoločnosť STOTTER, s. r. o., súd prvej inštancie nepovažoval za súhlas veriteľa s prevzatím dlhu novým dlžníkom, a to spoločnosťou STOTTER, s. r. o. Čo sa týka námietky premlčania nároku žalobcu voči žalovaným 1/ a 2/, súd prvej inštancie uviedol, že o tejto už rozhodol odvolací súd vo svojom predošlom zrušujúcom uznesení s tým, že považuje nárok žalobcu uplatnený v zákonom stanovenej lehote, a preto ho nie je možné považovať za premlčaný

§ 397Obchodného zákonníka.

  1. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolania žalovaný 1/ a 2/, o ktorých rozhodol odvolací súd uznesením z
  3. 2014, sp. zn. 5Obo/86/2012, tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., čím stranám odňal možnosť konať pred súdom. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže v odôvodnení rozhodnutia úplne absentujú základné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie neuviedol, ktorým dôkazom, predloženým zo strany žalobcu i žalovaných uveril, ktorým dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí obmedzil iba na zopakovanie záväzných právnych názorov odvolacích súdov z predchádzajúcich zrušujúcich uznesení súdu. Súd prvej inštancie právne nezdôvodnil, ako dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovaným 1/ a 2/ je dôvodný vo výške 245 941,05 eur, ktorý mu priznal spolu s 28 % úrokom z omeškania ročne od
  5. 1995 do zaplatenia. Nevysporiadal sa s výškou sumy, ktorú žiadal žalobca priznať. Pre preskúmateľnosť rozhodnutia nestačí uviesť doterajší priebeh konania, výroky doterajších rozhodnutí odvolacích súdov, rozhodnutie súdu o zmene petitu, ale je dôležité, aby súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ktoré dôkazy považoval za relevantné, ktorým dôkazom uveril a ktorým neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Tieto úvahy súdu musia byť uvedené v odôvodnení súdneho rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Vyčíslený dlh žalovaných, a teda suma, ktorá bola priznaná súdom prvej inštancie žalobcovi, nie je preskúmateľná pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva, ako súd dospel k výške záväzku žalovaných, z akých dôvodov vychádzal, prečo neuznal námietky žalovaných ohľadne výšky dlhu, ak túto výšku počas celého konania namietali. V rozhodnutí absolútne absentuje odôvodnenie, týkajúce sa úrokov z omeškania. V tejto časti rozsudok krajského súdu nespĺňa kritériá kvality odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktoré plynú zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy. Odvolací súd už v predchádzajúcich svojich rozhodnutiach uviedol, na ktoré v celom rozsahu odkazuje, že z dokazovania vyplynulo, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzatvorená platná úverová zmluva, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 11 113 900,- Sk a uzavretie tejto zmluvy charakter veci súvisiacej so vznikom spoločnosti STOTTER, s. r. o., Levice, s poukazom na ust. § 64 Obchodného zákonníka. Preto je povinnosťou žalovaných splatiť tento úver v zmysle úverovej zmluvy. Pohľadávka pôvodného žalobcu bola riadne v súlade so zákonom postúpená na Slovenskú konsolidačnú, a. s., Bratislava, záväzok žalovaných v dôsledku prevzatia dlhu spoločnosťou STOTTER, s. r. o., nezanikol a námietka premlčania, uplatnená žalovanými, je nedôvodná. Podrobné odpovede na tieto otázky dal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, na ktoré poukázal. Výklad žalovaných o zániku ich záväzku z úverovej zmluvy a o prevzatí ich dlhu spoločnosťou STOTTER, s. r. o., v dôsledku konkludentného prejavu veriteľa - súhlas s prevzatím dlhu považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozpore s princípmi spravodlivosti a v rozpore s konkrétnymi zisteniami v prerokovávanej veci. Spravodlivosť je totiž kritériom, ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a a účel príslušných zákonných ustanovení (m. m. I. ÚS 26/2010). Vždy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach vložených rozmerov každej súdmi prerokovávanej veci (I. ÚS 118/2013). Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  6. Rozsudkom z
  8. 2015, č. k. Z-2-43Cb/216/1996-666, súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 245 941,12 eur spolu s 28 % ročným úrokom z omeškania od
  10. 1995 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení poukázal na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutia odvolacieho súdu a novom konaní ustálil, že predmetom sporu je zaplatenie zostatku dlžnej sumy 245 941,12 eur (t. j. 7 409 220,- Sk) istiny s príslušenstvom, 28 % úrokom z omeškania ročne, od
  12. 1995 do zaplatenia tejto dlžnej sumy na základe úverovej zmluvy č. 330183-2 z
  14. 1992, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. MsP Levice, Mlynská 6 a žalovanými l/ a 2/, ktorí úverovú zmluvu č. 330183-2 dňa
  16. 1992 podpísali. Mal za preukázané, že na základe tejto úverovej zmluvy im bol poskytnutý úver vo výške 11.113.900,- Sk. Či z tejto zmluvy žalovaný 2/ obdržal finančné prostriedky, či požiadal o tento úver, resp., či nadobudol vlastníctvo nebolo

názoru súdu prvej inštancie podmienkou platnosti a záväznosti predmetnej úverovej zmluvy vo vzťahu k žalovanému 2/. Žalovaný 2/ podpísal úverovú zmluvu a podpisom tejto zmluvy mu vznikli práva a povinnosti. Zmluvu o prevzatí dlhu z

  2. 1992 uzatvorili Ing. W. O. a L.G. na jednej strane a STOTTER, s.r.o. na strane druhej. Predmetom tejto zmluvy bolo prevzatie dlhu Ing. W. O. a L.G. v sume 11 113 900,- Sk spoločnosťou STOTTER, s.r.o., pričom táto spoločnosť mala splácať úver pôvodnému žalobcovi.

názoru súdu prvej inštancie z ust. § 534 Občianskeho zákonníka, dohoda dlžníkov Ing. W. O. a L.G. so spol. STOTTER, s.r.o. - prevzatie plnenia za dlžníka, je celkom nový záväzkový vzťah. Pôvodný veriteľ nie je účastníkom tohto vzťahu a nový záväzok nič nemení na účastníkoch základného záväzkového vzťahu a ani vo vzťahu samotnom, nakoľko veriteľ z tejto dohody nemá žiadne priame právo voči spol. STOTTER, s.r.o. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z

  2. 1992 je neplatný právny úkon, keďže tento bol uzatvorený medzi spol. STOTTER, s.r.o. a pôvodným žalobcom. Spoločnosť STOTTER, s.r.o. nebola a ani sa nestala účastníkom úverovej zmluvy č. 330183-2, nakoľko nebola zmluvnou stranou a predmetný dodatok č. 1 za pôvodného žalobcu podpísala pani Bónová, ktorá nebola ako právnička banky oprávnená konať v jej mene. Súd preto vyhodnotil námietku žalovaného 1/, že žalobca tým, že žaloval, aj spol. STOTTER, s.r.o. priznal koho považuje za dlžníka, ako právne irelevantnú. Čo sa týka otázky čísla úverovej zmluvy (pôvodne 330183-2 z
  4. 1992, č. 465-8069049-1) je

názoru súdu nesporná a túto nespochybnil v konaní ani žalovaný 1/, t. j., že u pôvodného žalobcu došlo k prečíslovaniu zmluvy v súlade s databázovým programom žalobcu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na písomné vyjadrenie žalovaného 1/ z

  3. Súd zaujal stanovisko aj čo sa týka námietky premlčania nároku žalobcu voči žalovaným l/ a 2/ s tým, že považoval nárok žalobcu za uplatnený v zákonom stanovenej lehote, a preto ho nie je možné považovať za premlčaný

§ 397Obchodného zákonníka.

Bol toho názoru, že ani svedecké výpovede svedkov X.I. a JUDr. X.F. nedokazujú, že pôvodný žalobca udelil súhlas s prevzatím dlhu spol. STOTTER, s.r.o. Z uvedeného teda nevyplýva, že pôvodný žalobca Slovenská sporiteľňa, a.s. MsP Levice ako veriteľ, dala súhlas na prevzatie dlhu žalovaných l/ a 2/ spoločnosťou STOTTER, s.r.o.

§ 531ods.

1 Obchodného zákonníka.

názoru súdu žalovaní nepreukázali, že ich záväzok z úverovej zmluvy zanikol, naopak, v konaní bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými l/ a 2/ bola uzatvorená platná úverová zmluva s jasne vymedzenými právami a povinnosťami účastníkov tejto zmluvy. Účastníkom tejto zmluvy boli zo strany právneho predchodcu žalobcu poskytnuté finančné prostriedky o výške 11 113 900,- Sk a preto je ich povinnosťou splatiť tento zostatok úveru v zmysle úverovej zmluvy. Konanie žalovaných ako dlžníkov z úverovej zmluvy, ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti STOTTER, s.r.o.

názoru súdu nasvedčuje tomu, že uprednostnili svoje záujmy a to zbaviť sa záväzku z úverovej zmluvy a

názoru súdu došlo z ich strany k zneužitiu výkonu práva, keďže uzavretím zmluvy o prevzatí dlhu nebolo cieľom tejto zmluvy dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale viedlo to k úmyslu spôsobiť inému účastníkovi ujmu - nezaplatiť dlh. Na základe vykonaného dokazovanie súd dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzatvorená platná úverová zmluva, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver a preto je povinnosť žalovaných splatiť zostávajúcu časť dlžnej sumy poskytnutého úveru v sume 245 941,10 eur. Pohľadávka pôvodného žalobcu bola riadne, v súlade so zákonom postúpená na Slovenskú konsolidačnú a.s., záväzok žalovaných v dôsledku prevzatia dlhu spol. STOTTER, s.r.o. nezanikol a námietka premlčania uplatnená žalovanými je nedôvodná. 13. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný 1/, ktorý ho navrhol zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne. Bol toho názoru, že rozsudok má vady a je nesprávny. V konaní došlo k tým vadám, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav a vôbec nezistil výšku prípadnej pohľadávky, konanie súdu má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie súdu je nesprávne a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Rozhodnutie súdu je

žalovaného 1/ nepreskúmateľné. Súd odôvodnil tak komplikovaný prípad, s ktorým sa zaoberá už 19 rokov na jednej strane rozhodnutia a nevysporiadal sa s tvrdeniami a dôkazmi založenými do spisu, pričom tieto vôbec nevyhodnotil každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Súd nesprávne vo veci rozhodol keď žalovaného 1/ zaviazal na plnenie. Súd vôbec neodôvodnil niektoré svoje tvrdenia a tie ktoré sa pokúsil odôvodniť je odôvodnené jednostranne, bez logických súvislostí a tak dospel k nesprávnemu záveru. Namietal, že súd vôbec nezdôvodnil, z akého dôvodu faktické správanie sa sporiteľne ako aj výpovede svedkov nie sú dostatočným dôkazom o udelení súhlasu s prevzatím dlhu. Poukázal na to, že rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver, zároveň musí byť rozhodnutie presvedčivé a spravodlivé. Súd sa týmto pravidlom vôbec neriadil. Súd prvej inštancie sa taktiež nevysporiadal a neodôvodnil svoj záver, že

zmluvy o postúpení pohľadávky je jednoznačné, kto je označený ako dlžník. Žalovaný 1/ poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene účastníka na strane žalobcu na základe uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok z 28. 06. 2000.

názoru žalovaného 1/ v konaní bolo preukázané, že touto zmluvou neprišlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu. Uviedol, že pri postúpení pohľadávky dochádza ku zmene záväzku v osobe veriteľa. Postúpenie nebolo bez zbytočného odkladu oznámené žalovanému 1/ a ani uplatnené v súdnom konaní. Žalobca neoznámil žalovanému 1/ bez zbytočného odkladu postúpenie pohľadávky - k oznámeniu vôbec nedošlo, čím porušil § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Lehota „bez zbytočného odkladu“ je doba zodpovedajúca 8 dňom. V súdnom konaní žalobca túto zmenu oznámil až na pojednávaní dňa

  2. 2008, kedy informoval v rámci svojej výpovede a predložil písomne uzatvorenú zmluvu o postúpení pohľadávky z
  4. 1999, teda po 9 rokoch od jej uzatvorenia. Právo na uplatnenie tohto práva v súdnom konaní podliehalo premlčaniu ako všetky majetkové práva. Trojročná premlčacia lehota začala plynúť
  6. 1999 a uplynula
  9. Pokiaľ by išlo o 4-ročnú premlčaciu lehotu, tak tá uplynula
  12. Žalobca ho uplatnil v súdnom konaní až
  15. Túto námietku premlčania vzniesol žalovaný 1/ v konaní, v odôvodnení rozhodnutia sa súd s týmto vôbec nevyporiadal a neodôvodnil, prečo

neho nezačala plynúť premlčacia lehota tak, ako to uviedol a prečo neuplynula. Žalovaný 1/ poukázal v priebehu konania aj na rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/19/2007, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva číslo žiadosti 30658/05 vo veci Beian v. Romania, Nález Ústavného súdu SR č. k. ÚS 192/06-50 zo dňa 03. 11. 2006, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia

jeho názoru súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal a neodôvodnil, prečo sa

neho citované rozhodnutia nemajú aplikovať na tento prípad. Žalobca pri ospravedlnení sa uvedenia nesprávnej zmluvy o postúpení pohľadávky na pojednávaní dňa

  2. 2008 uviedol, že tou inou zmluvou bola postúpená iná pohľadávka voči žalovanému 1/. Aj z toho je zrejmé, že žalovaný 1/ nemohol vedieť, čo je predmetom žaloby, ktorá neobsahovala skutkové okolnosti, z ktorých by vyplýval právny dôvod žaloby. Žalobca poskytol žalovanému 1/ viac úverov. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že

žaloby z

  2. 1996 žalobca nežiadal priznanie nároku solidárne, toto nežiadal ani na pojednávaní z
  5. Premlčacia lehota na uplatnenie solidárneho plnenia uplynula najneskôr 4 roky po podaní žaloby - teda najneskôr
  8. Keďže je súd viazaný návrhom, tak nemohol priznať viac. Námietka premlčania bola preto dôvodná v tomto smere minimálne k polovici priznaného nároku.
  9. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním aj žalovaný 2/, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu sp. zn. 5Obo/86/2012, t. j. v rozpore s ust. §157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je stručné, bez dostatočnej právnej argumentácie a nezaoberá sa vyhodnotením dôkazov navrhnutých žalovaným 2/, ktoré majú vplyv na spravodlivý výsledok. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva odpoveď na otázky: prečo a na základe akého právneho titulu žalobca prijímal splátky z titulu plnenia z úverovej zmluvy od spoločnosti STOTTER, s.r.o.; ako súd hodnotí dôkaz potvrdzujúci udelenie súhlasu žalobcu k prevzatiu dlhu a to znenie Zmluvy o zriadení záložného práva z
  11. 1992, ktorú uzavreli na jednej strane Slovenská štátna sporiteľňa, a.s., pobočka Levice a na strane druhej STOTTER, s.r.o., na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy č. 330183-2 z
  13. 1992; ako súd hodnotí tú skutočnosť, že pôvodný žalobca nepostúpil na terajšieho žalobcu žiadnu pohľadávku, ktorú by mala mať proti žalovanému 2/; akým spôsobom sa súd vysporiadal s opodstatnenosťou výšky žalobcom uplatneného nároku; ako hodnotí bod 10 úverovej zmluvy, t. j., že v prípade prevodu úverového objektu do majetku iného subjektu ako podnikateľa (žalovaných 1/ a 2/) zaväzuje sa podnikateľ zaplatiť úver najneskôr ku dňu prevodu majetku. Zdôraznil, že prijatie žaloby v pôvodnom obsahu a začatie konania na základe takejto žaloby bez toho, aby súd žiadal o odstránenie nedostatkov žaloby, pokladal za hlavnú príčinu prieťahu konania a za hlavnú príčinu zmarenia spravodlivého posúdenia veci. V prvotnej žalobe neboli správne uvedené žiadne hlavné údaje, ako napr. označenie úverovej zmluvy alebo výška žalovanej istiny, čo je pri uplatnenej výške nároku až neuveriteľné. Žalovaný 2/ ( v odvolaní je uvedené zrejme omylom - žalobca 2/) nemal nekalé úmysly vo svojom konaní, žiadnym spôsobom sa neobohatil a nechcel poškodiť a ani nepoškodil žalobcu. Úver sa použil na kúpu nehnuteľnosti do vlastníctva novozaloženej spoločnosti STOTTER, s.r.o., z ktorej žalovaný 2/ (v odvolaní je zrejem omylom uvedené žalobca) vystúpil, resp. previedol svoj obchodný podiel na žalovaného l/. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd odvolací [

§ 470ods.

4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)] prejednal odvolanie žalovaných

ustanovenia § 379 C. s. p. a § 380 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

  1. Odvolanie žalovaných bolo podané pred l. júlom 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), odvolací súd preto postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. a posudzoval právne účinky odvolania žalovaných v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.
  2. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil, že napadnutý rozsudok je v predmetom konaní v poradí šiestym rozsudkom súdu prvej inštancie, voči ktorému podané odvolanie, pričom predmetné odvolania žalovaných boli podané dôvodne.
  3. V predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené rozsudky súdu prvej inštancie vyhlásené v tomto konaní v období do vyhlásenia v poradí zatiaľ posledného rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd vyslovil závery k niektorým v konaní sporným otázkam. Týmito závermi sa však súd prvej inštancie dôsledne neriadil.
  4. V uznesení z
  6. 2008, sp. zn. 6Obo/297/2006, odvolací súd uzavrel, že účastníkmi úverovej zmluvy č. 330183-2 z
  8. 1992 boli právny predchodca žalobcu a Ing. O. W., r. č. XXXXXX/XXXX, Y. a O. L., r. č. XXXXXX/XXXX. Y., pričom skutočnosť, či z tejto zmluvy žalovaný 2/ obdržal finančné prostriedky, či požiadal o tento úver, resp., či nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti, nebolo podmienkou platnosti a záväznosti predmetnej úverovej zmluvy vo vzťahu k žalovanému 2/. Zmluvu o prevzatí dlhu z
  10. 1992 uzatvorili Ing. W. O. a L.G. na jednej strane a STOTTER, s.r.o. na druhej strane. Predmetom zmluvy bolo prevzatie dlhu v sume 11 113 900,- Sk Ing. M. O. a L.G. firmou STOTTER s.r.o., pričom táto firma bude splácať úver pôvodnému žalobcovi. Ako vyplýva z ust. § 534 Občianskeho zákonníka dohoda dlžníka - Ing. Vydru a R. Števka so spoločnosťou STOTTER, s.r.o. - prevzatie plnenia za dlžníka, je celkom nový záväzkový vzťah. Pôvodný veriteľ nie je účastníkom tohto vzťahu a nový záväzok nič nemení na účastníkoch základného záväzkového vzťahu, ani na vzťahu samotnom, keďže veriteľ z tejto dohody nemá žiadne priame právo proti STOTTER, s.r.o. Konkludentným spôsobom nie je možné uzatvoriť dohodou o pristúpení k záväzku, keďže k platnosti takejto dohody sa vyžaduje písomná forma ako obligatórna náležitosť takejto dohody (§ 533 Občianskeho zákonníka). Dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z
  12. 1992 je neplatný právny úkon, keďže bol uzavretý medzi spoločnosťou STOTTER s.r.o. a pôvodným žalobcom. Spoločnosť STOTTER s.r.o. nebola a ani sa nestala účastníkom úverovej zmluvy č. 330183-2 - nebola zmluvnou stranou a predmetný dodatok č. 1 za pôvodného žalobcu podpísala p. Bónová. ktorá nebola ako právnička banky oprávnená konať v jej mene. Námietku žalovaného 1/ spočívajúcu v tvrdení, že žalobca tým, že žaloval aj spoločnosť STOTTER, s.r.o. priznal, že tohto považuje za dlžníka v predmetnej veci, odvolací súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Súdu prvej inštancie uložil v ďalšom konaní skúmať námietku premlčania, ako i vyvodiť závery zo zistení o základnom imaní s.r.o. STOTTER a vložení vydraženej nehnuteľnosti do jej základného imania .
  13. V uznesení z
  15. 2009, sp. zn. 6Obo/160/2008, odvolací súd považoval za preukázané , že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky prešli dňa
  17. 1992 práva k vymáhanej pohľadávke, jej príslušenstva a všetky práva s ňou spojené zo Slovenskej sporiteľne, a.s. ako postupcu na Slovenskú konsolidačnú, a.s. ako postupníka. V prílohe k zmluve o postúpení pohľadávky je jednoznačne identifikovaná pohľadávka z úveru čo do dôvodu aj výšky, zo zmluvy o postúpení pohľadávky je možné zistiť postupcu i postupníka, a preto bola založená aj aktívna legitimácia postupníka Slovenskej konsolidačnej, a.s. na vymáhanie postúpenej pohľadávky, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, a to vo vzťahu k žalovanému 1/, i vo vzťahu k žalovanému 2/. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti námietky premlčania. Uviedol, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne, ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka). Z aktuálneho stavu úveru ku dňu
  19. 1996 vyplýva, že z poskytnutého úveru a vyčerpaného úveru 11 113 900,- Sk bolo splatených 3 704 680,- Sk, pričom bola splatená posledná splátka ku dňu
  21. 1995 v sume 529 240,- Sk a od
  23. 1995 žalovaný 1/ a 2/ štvrťročné splátky nesplácali. Žaloba bola doručená súdu dňa
  25. 1996, teda pôvodný žalobca Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava, do práv ktorého vstúpila Slovenská konsolidačná, a.s. Bratislava si uplatnil svoj nárok v 4-ročnej premlčacej lehote. Odvolací súd námietku premlčania preto vyhodnotil ako nedôvodnú. Ďalej odvolací súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané uzavretie dohode o prevzatí dlhu, a že by bol zo strany veriteľa daný súhlas na prevzatie dlhu od žalovaných spoločnosťou STOTTER, s.r.o. Mlčanie, č

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.