Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku prvostupňového súdu s výnimkou výroku o rozvode uznesením z
P 583/2014-377 rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, mal za to, že sú splnené podmienky pre zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti na čas po rozvode, keď tento model starostlivosti funguje od roku 2012 a neboli zistené žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné uvedený model meniť. Negatívne vyhodnotil postoj matky maloletej, ktorá nemá záujem o riešenie veci v záujme maloletej a spochybňuje nielen závery súdu prvého stupňa ale i znaleckého posudku, ktorý správne posúdil všetky okolnosti svedčiace pre zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti. Za správne považoval aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o výživnom, keď sa javila rozporná žiadosť matky o určenie výživného 180,- eur mesačne v prípade striedavej osobnej starostlivosti, nakoľko takúto výšku vyživovacej povinnosti navrhla aj v prípade, že by mala maloletú vo svojej osobnej starostlivosti. O trovách konania rozhodol
1 v spojení s § 144 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Uviedla, že o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z
časti IV. ods. 4 Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014 v znení dodatkov 1 až 11 mal o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo
2 písm. c/ O.s.p. Žiadala, aby bolo vykonané ďalšie dokazovanie zamerané na vzťah otca k dieťaťu a vplyv tohto vzťahu na zdravý vývoj dieťaťa, keď takto objektívne zistený skutkový stav veci umožní súdu sa s týmito okolnosťami vyporiadať. Namietala nevykonanie dostatočného dokazovania ohľadne zisťovania celkových majetkových pomerov oboch rodičov a mesačných výdavkov potrebných vynaložiť na starostlivosť o maloletú, čím bola naplnená vada
2 písm. b/ O.s.p. Žiadala, aby dovolací súd rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie. Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žiadal, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľky zamietol. Bol toho názoru, že rozvrh práce a spôsob riešenia situácie po napadnutí veci nesprávnemu senátu v odvolacom konaní sú mimo vplyvu účastníkov konania a prípady, ktoré má ustanovenie § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. sa týkajú nezákonnosti v zmysle vylúčený sudca a nie nesprávny senát, ktorý sa naviac „zhojil“ postupom upraveným Rozvrhom práce Krajského súdu. Uviedol, že ostatné dôvody dovolania sa týkajú hmotnoprávnej stránky veci a sú z dovolacieho preskúmavania vylúčené, keďže ide o vec upravenú zákonom o rodine. Okresná prokuratúra Bratislava III k dovolaniu navrhovateľky uviedla, že pre riadne rozhodnutie vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyplynuli dôvody pre zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti, pričom táto forma sa javí ako najvhodnejšia. Námietku navrhovateľky týkajúcu sa nezákonného obsadenia odvolacieho senátu považovala za nedôvodnú a navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol. Kolízny opatrovník sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zverenia maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, úpravy styku rodiča s dieťaťom a vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu). Nejde pritom o rozsudok v zmysle § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a ani o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné; jeho prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p. a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. v predmetnej veci nejde. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
1 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až f/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Dovolateľka v dovolaní výslovne namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237ods. 1 písm. g/ O.s.p., pretože vec prejednal a vo veci rozhodol nezákonný senát. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia
vopred vybraných zásad (procesných pravidiel). Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v občianskom súdnom konaní premietnutý aj do ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p.,
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Súdna prax je pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch),
ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu
čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08). Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že
rozvrhu práce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Je nutné dodať, že tu nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami. Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy sudcom (spĺňajúcom uvedené predpoklady) a určenia zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“. Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. za nesprávne obsadený. Keďže na túto vadu konania je dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci a navrhovateľka v dovolaní jej existenciu tvrdí, dovolací súd ďalej predovšetkým skúmal, či vybraný senát (ne)bol v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd (ne)bol správne obsadený.
1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
2 písm. a/ zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.
1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené
predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci.
2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu
odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov.
bodu IV. odseku 4 Všeobecných zásad platných pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne kolégium na rok 2014 (jeho znenia v čase, kedy vec došla na súd), ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014 (ďalej len Zásady), veci zrušené odvolacím súdom a vrátené I. stupňovému súdu a znovu predložené na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania sa zapíšu do súdneho registra tomu odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil pod novou spisovou značkou. Súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí v poznámke.
bodu VII. odsek 1 Zásad v prípade nejasnosti, do akého súdneho oddelenia má byť vec
druhu agendy pridelená, rozhoduje, na návrh príslušného predsedu kolégia, predseda súdu, prípadne
jeho poverenia podpredseda súdu. Konajúci sudca nemôže spis vrátiť priamo cez podateľňu a je povinný vzniesť námietku nesprávneho zápisu do súdneho oddelenia predsedovi súdu najneskôr do 20 dní od zapísania veci do pôvodného registra, aby mohol predseda súdu v zmysle § 152 ods. 7 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, rozhodnúť o jej prevode do 30 dní odo dňa zapísania do pôvodného súdneho oddelenia; inak vec prejedná senát, ktorému vec pôvodne napadla. Z obsahu spisu vyplýva, že potom, ako senát 20 CoP Krajského súdu v Bratislave uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 20 CoP 58/2013 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, bola vec znovu 11. decembra 2014 predložená krajskému súdu o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania a po negatívnej lustrácii bola vec zapísaná do oddelenia 11 CoP. Predsedníčka senátu 11 CoP JUDr. X. listom z 15. januára 2015 namietala správnosť zápisu veci do tohto súdneho oddelenia z dôvodu, že
rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave pre rok 2014 mala byť vec zapísaná v súdnom oddelení 20 CoP. Predseda krajského súdu listom z
dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec pridelená senátu 11 CoP, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave platného v čase, kedy vec došla na súd, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Prípustnosť dovolania preto z § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. nevyplýva. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie navrhovateľky
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.