1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Námestovo (ďalej aj „prvostupňový orgán"), ktorý
5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok") vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 3.792,10 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011. Dôvodom rozhodnutia správneho orgánu bolo, že žalobca nepreukázal, že došlo k reálnemu uskutočneniu stavebných prác deklarovaných vo faktúre VF 2011006 zo dňa 31.03.2011 a VF 2011007 zo dňa 31.03.2011 dodávateľ KOMBI STAV, s.r.o. (ďalej len „posudzované faktúry" alebo „faktúry"), keď dôkazy, ktoré žalobca predložil a to faktúra s výdavkovým a príjmovým pokladničným dokladom a čestné prehlásenie Rastislava Szudára zo dňa 18.03.2014, štatutárneho zástupcu KOMBI STAV, s.r.o., ktorý mal v čestnom prehlásení potvrdiť, že v roku 2011 vykonal a vyúčtoval práce pre žalobcu na stavbách PD Malý Šariš a Nové Mesto nad Váhom. Krajský súd v medziach žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup daňových orgánov oboch stupňov sú v súlade so zákonom, pretože v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav a správne aplikovali príslušné zákonné ustanovenia. Náhradu trov konania neúspešnému žalobcovi
1 O.s.p. krajský súd nepriznal. Krajský súd mal za to, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH") sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladov a ani pri dobromyseľnosti platiteľa - žalobcu. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Vo všeobecnosti možno uzavrieť, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Krajský súd, v súlade s názorom žalovaného, konštatoval, že v posudzovanej faktúre - VF2011006, ktorá bola vyhotovená 31.03.2011, dátum splatnosti 30.04.2011, dodávateľ KOMBI STAV, s. r. o., Martin, odberateľ žalobca, je v časti „názov a druh tovaru alebo služby" uvedené: cena v hodinovej sadzbe 5,50 Eur, 20 % DPH, množstvo 2 051 hodín, spolu bez DPH 11 280,50 Eur, s DPH spolu 13 536,60 Eur. Súčasne je na faktúre uvedené „fakturujeme Vám za vykonané stavebno pomocné práce na stavbe v Malom Šariši za mesiac marec 2011. Cena je dohodnutá ústnou dohodou 5,50 Eur za 1 odpracovanú hodinu. Iné údaje týkajúce sa špecifikácie rozsahu a charakteru účtovaných stavebno pomocných prác nie sú obsahom posudzovanej faktúry, ani nebol k faktúre priložený podrobný súpis prác, ktoré sú faktúrou účtované. Rovnako je tomu aj pri faktúre VF2011007, vyhotovenej 31.03.2011, splatná 30.04.2011 s tým rozdielom, že v nej bola dohodnutá cena 6,0 Eur na 1 odpracovanú hodinu, cena bez DPH bola 7 680,- Eur, s DPH 9 216,- Eur a týkala sa stavebno pomocných prác na stavbe v Novom Meste nad Váhom. V konaní síce konateľ dodávateľa žalobcu Rastislav Szudár potvrdil, že práce účtované faktúrou boli reálne vykonané v mesiaci marec 2011 a žalobcom riadne zaplatené, avšak tieto všeobecné tvrdenia svedok nepodložil dôkazmi o reálnom vykonaní stavebných prác
predložených faktúr alebo dôkazmi o ich zaúčtovaní v jeho účtovníctve. Nevedel bližšie špecifikovať fakturované práce a ani živnostníkov (zrejme subdodávateľov), ktorí tieto práce vykonali, napriek tomu, že prisľúbil, že doklady budú správcovi dane predložené. Tak žalobca, ani konateľ dodávateľa žalobcu, nepredložili žiadne doklady, ktoré by preukazovali existenciu obchodno-záväzkového vzťahu medzi žalobcom a KOMBI STAV, s. r. o., ku ktorému sa viažu posudzované faktúry, či už zmluvy o dielo, objednávky, stavebné denníky, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác, resp. iné doklady, preukazujúce, ktoré konkrétne práce, v ktorých konkrétnych dňoch mesiaca marec 2011, v akom rozsahu a ktorými osobami (napr. zamestnanci dodávateľa žalobcu alebo jeho subdodávateľmi), boli fyzicky vykonané. Žalobca mal dôkaznú povinnosť preukázať, že práce, ktoré mu boli účtované posudzovanými faktúrami, boli v nich označeným dodávateľom aj reálne dodané. Pokiaľ žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodu, že vychádza zo skutočnosti, že dodávateľ žalobcu nepredložil správcovi dane účtovníctvo, ani neoznačil živnostníkov, ktorí, zrejme v subdodávke pre dodávateľa žalobcu uvedené práce realizovali, tak tieto skutočnosti neboli jedinými, ktorí mohli preukázať reálnosť plnenia účtovaného posudzovanými faktúrami. Práve žalobca predložením a označením dôkazov, ktoré už krajský súd uviedol, bol spôsobilý preukázať rozsah vykonaných prác v mesiaci marec
predmetných faktúr a na tieto otázky bol svedok schopný vypovedať len tak, ako to vyplýva zo zápisnice, teda neurčito, všeobecne, v konkrétnostiach sa odvolávajúc na ďalšie listinné dôkazy, ktoré však následne nepredložil a ich samotná existencia nebola vôbec preukázaná. Tento dôkaz teda nemohol preukázať rozsah poskytnutého plnenia, aj že fakturované plnenie bolo dodané žalobcovi osobou uvedenou na faktúrach, preto by na zákonnosť napadnutého rozhodnutia opätovný výsluch svedka Szudára za prítomnosti žalobcu nemohol mať vplyv a preukázal by len tie (nepostačujúce) skutočnosti, ktoré svedok už vo svojej výpovedi zo dňa 23.10.2013 uviedol. Ak si totiž svedok D. na podrobnosti ohľadne dodávok služieb
faktúr za marec 2011 nespomínal na výsluchu 23.10.2013, bolo viac ako pravdepodobné, že si na ne nebude spomínať ani na výsluchu, ktorý by bol vykonaný ešte neskôr od tohto zdaňovacieho obdobia. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „Najvyšší súd SR") rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 20S/135/2015 - 90 zo dňa 03.11.2015 zmenil tak, že Najvyšší súd SR zruší rozhodnutie finančného orgánu a vráti vec žalovanému na ďalšie konanie a prizná náhradu trov konania právnemu zástupcovi. Nestotožňuje a nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že mu nevznikol nárok na odpočet DPH z faktúr č. VF 2011006, VF 2011007 zo dňa 31.03.2011 za stavebné práce vystavené daňovým subjektom KOMBI STAV, s.r.o. Je názoru, že nie je možné voči žalobcovi vyvodiť zodpovednosť za nepredloženie, prípadne neevidovanie daňovej dokumentácie u dodávateľa a zároveň to nemôže byť použité ako dôkaz proti nemu. Uviedol, že chcel správcovi dane na mieste samotnom, teda na predmetných nehnuteľnostiach reálnosť stavebných prác ukázať. Správca dane sa tým však nezaoberal a nezaoberal sa ani tvrdeniami O. D., ktorý uviedol, že predmetné faktúry sám vystavil, sám podpísal, že práce boli vykonané tak, ako je uvedené na faktúre, že osobne prevzal peniaze v hotovosti, že osobne podpísal príjmové aj výdavkové pokladničné doklady, že pečiatka na všetkých dokladoch je pečiatka spoločnosti KOMBI STAV, s.r.o. a že faktúry má v účtovníctve. Správca dane sa zaoberal len jednou skutočnosťou, a to tou, že ak konateľ spoločnosti KOMBI STAV, s.r.o. nepredložil daňovému úradu daňové doklady a tiež účtovníctvo za rok 2011 a nepodal daňové priznanie za rok 2011, daňový subjekt Anton Radzo si neoprávnene uplatnil odpočet DPH a porušil ust. § 512 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH. Je názoru, že takýmto konaním správca dane porušil § 3 ods. 3 daňového poriadku. Odvolateľ ďalej poukázal, že si splnil svoju povinnosť a pri výkone daňovej kontroly úzko spolupracoval so správcom dane a predložil spávcovi dane všetky doklady a dokumenty ako dôkazy, ktoré by umožňovali na základe faktúr č. VF 2011006 a VF 2011007 za stavebné práce vystavené daňovým subjektom KOMBI STAV, s.r.o. odpočet DPH v súlade s ust. § 51 ods. 1 písm. a/ a § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH, uznať ako oprávnený. Tiež uvádza, že zabezpečil predloženie čestného prehlásenia konateľa spoločnosti KOMBI STAV, s.r.o., Rastislava Szudára, ktoré potvrdzuje reálnosť uskutočnených stavebných prác. Poukazuje, že správca dane porušil ust. § 45 ods. 1 písm. e/ daňového poriadku, keďže žalobcovi nebolo umožnené klásť svedkovi pri ústnom pojednávaní otázky. Správca dane mal možnosť opätovne predviesť konateľa spol. KOMBI STAV, s.r.o., O. D. a zabezpečiť predloženie jeho účtovníctva, aby bolo možné úplne a správne zistiť predmetný skutkový stav. V prípade nepredloženia účtovníctva, mohol správca dane dotazovať Rastislava Szudára aspoň ohľadne stavieb, na ktorých boli stavebné práce vykonané a ako prebiehali. Predmetné otázky chcel žalobca p. D. položiť tam, avšak po naplánovanom ústnom pojednávaní dňa 23.10.2013, kde bol p. Szudár predvedený hliadkou Obvodným oddelením Policajného zboru, Liptovský Mikuláš, na Daňový úrad Žilina, pobočka Martin, vo veci predloženia dokladov a podania informácií, žalobca upovedomený nebol. III. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 03.12.2015 uviedol, že súhlasí s predmetným rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 20S/135/2015 - 90 zo dňa 03.11.2015, trvá na svojom stanovisku k žalobe, doručenej na Krajský súd v Žiline 15.06.2015 a dodáva, že O. D. dňa 23.10.2013 nebol vypočutý ako svedok. Uvedené je zrejmé z predvolaní, ktorými bol menovaný predvolávaný dožiadaným správcom dane na ústne pojednávanie vo veci preverenia účtovníctva spol. KOMBI STAV, s.r.o. (predvolanie č. 9514401/5/2825780/2013/Sku zo dňa 17.06.2013, opakované predvolanie č. 9514401/5/3508520/2013/Sku zo dňa 22.07.2013), jednak to vyplýva aj zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9514401/5/4765830/2013/Sku zo dňa 23.10.2013, v ktorej p. Szudár nebol označený ako svedok, ani s ním dožiadaný správca dane, Daňový úrad Žilina, pobočka Martin, nevykonal poučenie svedka v zmysle § 25 ods. 2 daňového poriadku. Správca dane Daňový úrad Žilina sa až následne v priebehu vyrubovacieho konania, na základe čestného prehlásenia menovaného, ktoré priložil žalobca k vyjadreniu k protokolu, pokúšal vypočuť O. D. ako svedka. Predvolaním na výsluch svedka č. 9512401/5/1600555/2014 zo dňa 24.04.2014 predvolal menovaného na deň 21.05.2014, menovaný sa však v stanovený termín k správcovi dane nedostavil, napriek skutočnosti, že predvolanie prevzal dňa 29.04.
5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 v sume 3.792,10 €. Žalobca sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal dňa 16.12.2014, na základe predmetného odvolania rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím zo dňa 06.03.2015 č. 1100308/1/101955/2015 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca doručil na Krajský súd v Žiline žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného. Krajský súd v Žiline žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Voči predmetnému rozsudku Krajského súdu v Žiline žalobca podal odvolanie, ktoré je predmetom preskúmania na najvyššom súde.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
1 zákona č. 563/2009 Z. z. daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať
osobitných predpisov, (napríklad zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov),
2 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
4 zákona č. 563/2009 Z. z. ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
1 zákona č. 563/2009 Z. z. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti
1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení k 31.03.2011, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
3 citovaného zákona, platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane
až 42, s výnimkou poisťovacích služieb
a finančných služieb
, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane
3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane
3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb
5 a 6.
1 citovaného zákona, právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
, b) pri odpočítaní dane
2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch
, c) pri odpočítaní dane
2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane
2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Žiline po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.
rozsudku najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonnom stanoveného postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti pritom prihliadať na všetkom, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, akú dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 20.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený". Z citovaných ustanovení daňového poriadku, ako aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, či Ústavného súdu SR má najvyšší súd za to, že dôkazné bremeno v konaní zaťažuje primárne iný subjekt. Najvyšší súd sa v tomto prípade preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že práce boli realizované tak, ako je uvedené na predmetných faktúrach od dodávateľa KOMBI STAV, s.r.o. Žalobca porušil § 51 ods. 1 písm. a/ a § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH, na základe čoho správca dane neuznal odpočítanie DPH z predmetných faktúr v celkovej výške 3.792,10 €. Najvyšší súd mal z obsahu súdneho ako aj administratívneho spisu za preukázané, že vykonanie fakturovaných prác a vystavenie predmetných faktúr potvrdil pre žalobcu O. D. aj do zápisnice o ústnom pojednávaní, avšak nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci uvedené tvrdenie. Menovaný nevedel uviesť mená konkrétnych osôb - živnostníkov, ktorí mali predmetné práce vykonávať, pričom výkazy odpracovaných hodín s menami živnostníkov, ktoré prisľúbil predložiť správcovi dane, nepredložil. Takisto čestné prehlásenia O. D., ktoré žalobca predložil správcovi dane, neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti o priebehu a realizácii stavebných prác ani mená konkrétnych osôb, ktoré predmetné práce vykonali. Je v záujme žalobcu ako podnikateľského subjektu, aby si obchodných partnerov vyberal s určitou dávkou obozretnosti, aby správcovi dane predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali uskutočnenie fakturovaných prác. V prípade, ak žalobca vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že nebude môcť plniť svoju dôkaznú povinnosť, čo nastalo aj v tomto prípade.
názoru najvyššieho súdu žalobca neuniesol v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo preto možné súhlasiť tiež s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa už daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Aj keď faktúra obsahuje po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nej deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi, čo v tomto prípade absentovalo. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V zmysle zásady súčinnosti správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov,
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Záverom odvolací súd konštatuje, že bolo nesporne povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočet DPH. Existencia predmetných faktúr, či uvádzaných čestných vyhlásení, nepostačuje, nakoľko požadovaným spôsobom nepreukazujú reálnu uskutočniteľnosť fakturovaných služieb. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné služby boli reálne uskutočnené, to práve osobou uvedenou na faktúre. Výpovede konateľov všetkých zainteresovaných počas vykonávania daňovej kontroly žiadnym vierohodným spôsobom nepreukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Vyslúchané osoby nevedeli s určitosťou odpovedať na všetky položené otázky, resp. na otázky, ktoré by preukázali uskutočniteľnosť fakturovaných služieb. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním krajského súdu, že žalobca nepredlžil žiadne ďalšie dôkazy preukazujúce realizáciu stavebných prác deklarovaných na faktúre. Faktúry, ktoré predložil žalobca obsahujú len všeobecný popis zdaniteľného plnenia a nie sú v nich podrobne uvedené súpisy vykonaných prác, keď žalobca nepredložil ani ďalšie dôkazy - zmluvy o vykonaní prác, preberacie protokoly, stavebné denníky a iné, ktoré by reálnosť plnenia účtovaného posudzovanou faktúrou preukázali. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie daní sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Faktúra, ktorú predložil žalobca obsahovala len všeobecný popis zdaniteľného plnenia. Poukazujúc na uvedené, dospel senát odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v podanej žalobe, podrobne vyhodnotil, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúry. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nie len z daňových dokladov predlžených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či v nich neabsentuje materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 20S/135/2015-90 zo dňa 03.11.2015 ako vecne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.