Odporkyňa v rozhodnutí poprela význam polemických výrokov na charakter príspevkov a napádané tvrdenia. Práve polemický charakter výrokov, ktoré navrhovateľka použila, pritom spôsobili, že zverejnené informácie diváci nebrali ako fakty, ale hypotetické názory, ktoré neboli prezentované ako záväzné skutkové tvrdenia. V spojení s vyjadrením polície o tom, že vyšetrovanie nepreukázalo spáchanie trestného činu je zrejmé, že prezumpcia neviny nebola porušená a diváci dostali komplexnú informáciu s výsledkom, že učiteľka sa žiadneho trestného konania nedopustila. V príspevkoch teda nemohlo dôjsť ani k obvineniu učiteľky z pedofílie, či iných skutkov. Odporkyňa sa skúmaním polemickej povahy výrokov z príspevkov nezaoberala, čím podľa názoru navrhovateľky neprípustne nerešpektovala judikatúru Ústavného súdu SR a zaťažila konanie aj svoje rozhodnutie ďalšou neodstrániteľnou vadou. Ako bolo poukázané vyššie, dotknutá učiteľka uspela v konaní na Okresnom súde Spišská Nová Ves. sp. zn. 7CPr/2/2013 voči Základnej škole Slovinky, keď tamojší súd v rozsudku z 26.02.2014 určil, že jej výpoveď daná Základnou školou Slovinky je neplatná. Dotknutú učiteľku tak nemožno označovať za bývalú zamestnankyňu, a odporkyňa nesprávne navrhovateľke vyčítala, že takáto informácia v príspevkoch absentovala. Podľa navrhovateľky predpokladom pre správne právne posúdenie veci a aplikáciu príslušného ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona je posúdenie obsahu a spôsobu spracovania príspevku vo vzťahu k možnému zásahu do základných práv a slobôd iných osôb. Iba v prípade, ak odporkyňa správne právne posúdi, že príspevok bol spôsobilý zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd dotknutej učiteľky, mohol aplikovať danú právnu normu na rozhodnutie vo veci a uložiť sankciu. Informácia o tom, že rodičia sa sťažovali na nevhodné správanie sa učiteľky pochádza priamo od riaditeľky ZŠ Slovinky N. M., ktorá sa vyjadrila redaktorovi pred kamerou a jej stanovisko bolo v celosti odvysielané. Tá si bola dobre vedomá, že je oficiálne snímaná a jej vyhlásenia budú odvysielané v spravodajskej relácii najsledovanejšej televízie na Slovensku. Riaditeľka M. tiež musela vedieť, že v prípade oznámenia nepravdivých údajov o učiteľke, ktoré sú spôsobilé značnou mierou ohroziť jej vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ju v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jej rodinné vzťahy alebo spôsobiť inú vážnu ujmu by sa dopustila trestného činu ohovárania. Redaktor preto nemal dôvod pochybovať o pravdivosti vyjadrení „úradnej osoby“, ani sa domnievať, že oficiálny, štatutárny predstaviteľ školy mu môže poskytnúť nepravdivé informácie. V súlade so svojimi povinnosťami a zodpovednosťou považoval informácie (po ich preverení a aj v spojení s ďalšími získanými podkladmi, napr. vyjadrením rodiča žiaka) za spoľahlivé a v dobrej viere ich odvysielal. Redaktor sa v príspevkoch vyhol subjektívnemu hodnoteniu konania učiteľky, žiadnym spôsobom nenaznačil, že k opisovaným konaniam skutočne došlo. Tiež učiteľku nevykresľoval negatívne. Takéto negatívne hodnotenie pochádzalo od oficiálneho zdroja - riaditeľky školy. Za jej výroky (obdobne ako za výroky predstaviteľov štátu na tlačových konferenciách) nemôže byť vysielateľ zodpovedný. Redaktor uviedol aj informáciu v prospech učiteľky - dal priestor hovorkyni polície, ktorá informovala, že nedošlo k trestnému činu. V príspevkoch sa tak odvysielali protichodné informácie a diváci mali možnosť sa oboznámiť s viacerými názormi aj s oficiálnym postojom polície o tom, že k trestnému činu nedošlo. Pluralita názorov, objektívnosť a zároveň nestrannosť vysielania ako aj prezumpcia neviny tak jednoznačne boli zabezpečené. Takto odvysielané príspevky by preto nemali byť spôsobilé zásahu do ľudskej dôstojnosti, ani iných práv a slobôd dotknutej učiteľky. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je novinár povinný si preverovať pravdivosť informácií, ktoré mu boli poskytnuté z oficiálnych zdrojov, resp. oficiálnych správ (rozsudky ESĽP: Colombani a ostatní proti Francúzsku, 2002, a Bfadet Tromso a Stensaas proti Nórsku. 1999). ESĽP o. i. judikoval, že v prípadoch, keď médiá prispievajú do verejnej diskusie o oprávnených obavách verejnosti, musia mať možnosť opierať sa o oficiálne informácie bez toho, aby boli povinné vykonať nezávislý prieskum. Média majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitosti verejného záujmu a verejnosť má právo tieto informácie dostať. Otázkou verejného záujmu je nepochybne aj téma možného nevhodného správania sa učiteľov k deťom. Kritika spoločenských javov je potrebná a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo § 19 ods. 1 písm. a/ ZoVR. Medzi profesionálne zásady reportérov sekcie spravodajstva TV MARKÍZA patrí preverovanie si všetkých informácií od súkromných osôb u oficiálnych zdrojov. Ako vyplýva z príspevkov, tieto sa neopierajú o neoficiálne indície, či tipy (napr. od rodičov), ale o stanovisko oficiálnych predstaviteľov verejných organizácií: riaditeľky základnej školy a hovorkyne Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice. Novinár sa tak oprávnene spoľahol na vyjadrenie štatutárneho zástupcu školy, t.j. jeho oficiálneho predstaviteľa, jeho vyjadrenie konfrontoval s políciou a rodičmi žiakov. Ďalšie preverovanie nebol v zmysle stabilnej judikatúry slovenských súdov aj ESĽP povinný vykonať. V prípade, keď novinárovi poskytne stanovisko, napr. minister, novinár si pravdivosť jeho tvrdení nepreveruje u zamestnancov ministerstva. Rovnako pri vyjadrení riaditeľa školy nie je potrebné túto informáciu potvrdzovať u jemu podriadených učiteľov, či iných zamestnancov školy. Navrhovateľka je toho názoru, že rozhodnutím došlo k zásahu do jej práv garantovaných čl. 46 a nasl. Ústavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu) a čl. 26 Ústavy SR (právo na slobodu prejavu). Navrhovateľka namietala predovšetkým ustanovenie § 3 ods. 5 SP, podľa ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, ustanovenie § 32 ods. 1 SP, podľa ktorého správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V zmysle ustanovenia § 46 SP musí byť rozhodnutie v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Ustanovenie § 47 SP stanovuje náležitosti administratívneho rozhodnutia. Navrhovateľka sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie odporkyne je v rozpore s citovanými ustanoveniami SP. Odporkyňa ako správny orgán nezistila úplne a presne skutkový stav a rovnako možno namietať proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia. Odporkyňa jasne neuviedla, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, ktoré z nich mala za preukázané, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov. Tiež sa náležite nevysporiadala s argumentmi a námietkami navrhovateľky ako účastníčky konania, ktoré prezentovala v písomnom podaní z 25.08.2014. V súlade s uvedeným a na základe spomenutej rozhodovacej praxe je navrhovateľka toho názoru, že odporkyňa ako správny orgán svojím rozhodnutím v danej veci zasiahla do práv garantovaných v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a napadnuté rozhodnutie je pre svoje formálne vady v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 4, § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 SP. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nemá hmotnoprávne ako ani procesne oporu v platných právnych predpisov, je podľa názoru navrhovateľky nezákonné a ukracuje ju na jej právach. Ústava SR v čl. 26 ods. 1 ustanovuje, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Ústava SR zároveň v čl. 26 ods. 2 priznáva každému právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR zároveň upravuje možnosť obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie. Prípadné obmedzenie však musí byť uložené na základe zákona a musí byť preukázané, že je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu bezpečnosti štátu, ochranu verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia a mravnosti. Zároveň obmedzenie pritom musí byť striktne primerané chránenému záujmu a nie je možné ho urobiť preventívne ani vo väčšej miere ako je nevyhnutne potrebné. V prípade pochybností, či podmienky obmedzenia boli alebo neboli splnené, je nutné vždy rozhodnúť v prospech ochrany slobody slova a jej obmedzenie odmietnuť. Inak by mohla nastať demokratickou spoločnosťou absolútne neakceptovateľná situácia kedy by nedochádzalo k voľnému šíreniu názorov, či informácií, a to nie z nezáujmu o danú tému ale zo strachu pred možným postihom za prejavenie názoru, resp. šírenie informácie a s tým spojené ťažkosti a náklady vynaložené na svoju obranu. V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na to, že podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s Ústavou SR. Ak teda Ústava SR v čl. 26 chráni slobodu prejavu a umožňuje toto právo obmedziť iba za taxatívne stanovených okolností, je na príslušných orgánoch aplikovať vyššie uvedené ústavné požiadavky pri výklade a použití zákonných ustanovení. Navrhovateľka má za to, že v uvedenom prípade nie sú splnené ústavné dôvody na obmedzenie slobody prejavu. Vec sa týka verejného záujmu a formalistické hodnotenie veci zo strany odporkyne odporuje podstate a zmyslu práva. Odporkyňa sa teda pri obmedzení práva na slobodu prejavu neriadila čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a § 19 ods. 1 písm. a/ zákona vykladala v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Na základe uvedeného má za to, že navrhovateľka neporušila svojim konaním povinnosti uvedené v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. a navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250q ods. 2 O.s.p. z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ až e/ O.s.p. vydal rozsudok, že rozhodnutie odporkyne č. RP/67/2014 zo dňa 21.10.2014 sa zrušuje a vec vracia odporkyni na ďalšie konanie a odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadrila odporkyňa, ktorá uviedla, že navrhovateľka nezohľadňuje základné delenie práva v SR na verejné a súkromné. Zamieňa si tak súkromnoprávne nástroje na ochranu osobnosti s verejným záujmom na tom, aby vysielanie audiovizuálnych médií nezasahovalo spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. V prípade konania Rady o porušení povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. chráni verejný záujem na tom, aby vysielaním regulovaných subjektov nedochádzalo k zásahom do ústavou zaručených práv a slobôd iných, pričom ak v rámci výkonu dohľadu nad dodržiavaním zákona Rada zistí, že došlo k zásahu do osobnostných práv, musí konať, hoci aj bez ohľadu na vlastný postoj dotknutých osôb, keďže sa jedná o porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisu verejného práva. K uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sž/22/2012 konštatoval: „Rada chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo k neoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Občiansko-právne spory týkajúce sa ochrany osobnosti, ktoré rozhodujú všeobecné súdy, predstavujú úplne iný procesný inštitút ochrany, na ktorý konanie o porušení § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., kde má právomoc konať a rozhodovať Rada, nemá vplyv.“. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Sž/26/2012, keď uviedol, že: „...ustanovenie § 19 ods. 1 písm.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení z 25.8.2014 totiž s odkazom na daný nález odporcovi uviedol, že práve používaním polemických vyjadrení považuje možné zásahy do osobnostných práv učiteľky za eliminované. Navrhovateľ poukazuje na časť II. 1.2 nálezu IV. ÚS 107/2010 kde pri teste proporcionality ústavný súd analyzoval otázku „AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované". V danej časti nálezu sa ústavný súd výslovne vyjadril k polemickym
§ II OZ.“. V tejto súvislosti odporkyňa konštatuje, že Ústavný súd SR v danej časti Nálezu sp. zn. IV. ÚS 107/2010 s ohľadom na tzv. „polemické výroky“ iba poukázal, t.j. upriamil pozornosť, na právny názor iného súdu (Ústavného súdu ČR), a to bez toho, aby sa k tomuto právnemu názoru ďalej vyjadril. Odhliadnuc od skutočnosti, že vo veci prejednávanej Ústavným súdom išlo o odlišnú situáciu (prebiehajúce trestné konanie voči dotknutej osobe) a od faktu, že polemické výroky v printovom médiu nemožno porovnávať s televíznym alebo rozhlasovým vysielaním, kde nemusí recipient vnímať príspevok od jeho začiatku a nemusí sa tak dozvedieť, že obvinenia, ktoré zaznievajú výslovne a z viacerých zdrojov, boli na úvod stručne uvedené ako údajné, Rada opätovne poukazuje na verejnoprávny charakter ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Citovaný Nález Ústavného súdu SR je tak v prejednávanej veci, bez ohľadu na to, k čomu sa Ústavný súd SR vyjadril a na čo iba poukázal, irelevantný, keďže uvedený nález sa týkal ustanovení na ochranu osobnosti podľa OZ, teda súkromnoprávnych nástrojov na ochranu osobnosti. Odporkyňa tiež vo vzťahu k prejednávanej veci pripomína, že obvinenie konkrétnej osoby, ktoré sa vzhľadom na výsledky vyšetrovania príslušných orgánov javí ako nepodložené a vykonštruované, nemôže byť v nijakom prípade predmetom „prípustnej kritiky“, ktorá mala navyše podľa tvrdení účastníka konania pôsobiť preventívne a vo všeobecnej rovine. Pokiaľ navrhovateľka záverom uviedla, cit. „Mgr. W. uspela v konaní na Okresnom súde Spišská Nová Ves, sp. zn. 7CPr/2/2013 voči Základnej škole Slovinky, keď tamojší súd v rozsudku z 26.2.2014 určil, že jej výpoveď daná Základnou školou Slovinky je neplatná. Dotknutú učiteľku tak nemožno označovať za bývalú zamestnankyňu, a odporca nesprávne navrhovateľovi vyčítal, že takáto informácia v príspevkoch absentovala.“. Odhliadnuc od toho, že túto námietku vzniesla Rada v súvislosti s presnosťou a aktuálnosťou príspevku, t.j. kritériami objektivity spravodajstva v prvej časti rozhodnutia, nenapadnutej odvolaním, odporkyňa nevidí medzi uvedeným argumentom a prípadnou nezákonnosťou rozhodnutia o porušení povinnosti vysielateľa podľa § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. nijakú súvislosť. Naopak, Rada pripomína, že fakt, že o platnosti výpovede danej dotknutej učiteľke prebiehal súdny spor, vylučuje uznať riaditeľku školy ako oficiálny, nezaujatý a relevantný zdroj informácií. Navrhovateľka následne namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď sa opakovane odvoláva na riaditeľku školy ako na oficiálny zdroj, ktorého hodnovernosť netreba overovať, cit. „Informácia o tom, že rodičia sa sťažovali na nevhodné správanie sa učiteľky pochádza priamo od riaditeľky ZŠ Slovinky N. M., ktorá sa vyjadrila redaktorovi pred kamerou a jej stanovisko bolo v celosti odvysielané. Tá si bola dobre vedomá, že je oficiálne snímaná a jej vyhlásenia budú odvysielané v spravodajskej relácii najsledovanejšej televízie na Slovensku. Riaditeľka M. tiež musela vedieť, že v prípade oznámenia nepravdivých údajov o učiteľke W., ktoré sú spôsobilé značnou mierou ohroziť jej vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ju v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jej rodinné vzťahy alebo spôsobiť inú vážnu ujmu by sa dopustila trestného činu ohovárania. Redaktor preto nemal dôvod pochybovať o pravdivosti vyjadrení „úradnej osoby“, ani sa domnievať, že oficiálny, štatutárny predstaviteľ školy mu môže poskytnúť nepravdivé informácie. V súlade so svojimi povinnosťami a zodpovednosťou považoval informácie (po ich preverení a aj v spojení s ďalšími získanými podkladmi, napr. vyjadrením rodiča žiaka) za spoľahlivé a v dobrej viere ich odvysielal. Redaktor sa v príspevkoch vyhol subjektívnemu hodnoteniu konania učiteľky, žiadnym spôsobom nenaznačil, že k opisovaným konaniam skutočne došlo. Tiež učiteľku nevykresľoval negatívne. Takéto negatívne hodnotenie pochádzalo od oficiálneho zdroja - riaditeľky školy. Za jej výroky (obdobne ako za výroky predstaviteľov štátu na tlačových konferenciách) nemôže byť vysielateľ zodpovedný. Redaktor uviedol aj informáciu v prospech učiteľky - dal priestor hovorkyni polície, ktorá informovala, že nedošlo k trestnému činu. V príspevkoch sa tak odvysielali protichodné informácie a diváci mali možnosť sa oboznámiť s viacerými názormi aj s oficiálnym postojom polície o tom, že k trestnému činu nedošlo. Pluralita názorov, objektívnosť a zároveň nestrannosť vysielania ako aj prezumpcia neviny tak jednoznačne boli zabezpečené. Takto odvysielané príspevky by preto nemali byť spôsobilé zásahu do ľudskej dôstojnosti, ani iných práv a slobôd dotknutej učiteľky.“. Odporkyňa poukázala na to, že tvrdenia, ktoré tvorili podstatnú časť príspevkov, smerovali k obvineniu konkrétnej osoby zo sexuálne motivovaného, pedofilného konania, ktoré je nielen absolútne nezlučiteľné s profesijným postavením učiteľa, ale v prípade preukázania ich dôvodnosti by viedli k trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby. Spochybnením bezúhonnosti a profesijnej spôsobilosti dotknutej učiteľky príspevky podľa odporkyne jednoznačne zasiahli do osobnostnej sféry tejto osoby (ktorá bola na základe odvysielaných záberov identifikovateľná pre svoje bližšie okolie) a vážne narušili jej ďalšie pracovné uplatnenie, a to v situácii, keď táto osoba nebola za svoje konanie ani trestne, ani nijak inak právoplatne disciplinárne stíhaná. Odporkyňa navyše dala do pozornosti, že stručné vyjadrenie policajnej hovorkyne bolo odvysielané iba v druhom z predmetných príspevkov. V každom prípade skutočnosť, že navrhovateľka disponovala týmto vyjadrením polície, ako nevyvrátiteľného úradného zdroja, ako aj fakt, že riaditeľka školy redaktora upozornila na prebiehajúce súdne preskúmavanie zákonnosti ňou vykonaného disciplinárneho opatrenia, iba potvrdili objektívnu redakčnú zodpovednosť navrhovateľky za vyjadrenia riaditeľky školy, nehovoriac o difamačných vyjadreniach matky jedného zo žiakov školy, a preto odporkyňa opätovne a kategoricky odmietla tvrdenie navrhovateľky o spoľahlivosti informácií získaných od riaditeľky školy. V poslednom bode odvolania navrhovateľka namietala porušenie svojho ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces, pričom však uviedla iba všeobecné argumenty. Odporkyňa v tejto súvislosti konštatuje, že výrok druhý napadnutého rozhodnutia a príslušné odôvodnenie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, t.j. odvysielaného obsahu, a bolo riadne odôvodnené aj s ohľadom na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto oblasti, pričom odporkyňa sa v napadnutom rozhodnutí náležité vysporiadala so všetkými relevantnými argumentmi, ktoré navrhovateľka písomne predniesla ako účastník konania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje odporkyňa napadnuté rozhodnutie za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov. Výšku uloženej sankcie - pokuty považuje rovnako za plne odôvodnenú. V predmetnom správnom konaní sa riadne vyrovnala s argumentmi navrhovateľky. Napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne právne ani logické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani postup odporkyne v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odporkyňa navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/67/2014 zo dňa 21.10.2014 vo výroku druhom potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 6 Zákona) napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov na nariadenom pojednávaní dňa 21.04.2016 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že navrhovateľka odvysielala v rámci programovej služby TV MARKÍZA dňa 20.03.2014 o cca 17:00 hod v rámci programu Prvé televízne noviny príspevok s názvom Masáže počas vyučovania a o cca 19:00 hod v rámci programu Televízne noviny príspevok s názvom Masáže počas vyučovania, ktoré obsahom svojho spracovania a svojim obsahom zasiahli do osobnej cti dotknutej učiteľky. Odporkyňa ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom zákonom o vysielaní a retransmisii. Jej prvoradým zákonným poslaním, a teda aj prvoradou povinnosťou je presadzovať záujmy verejnosti. Ak pri plnení tejto povinnosti dospeje v záveru, že konaním monitorovaného subjektu došlo alebo dochádza k porušovaniu zákona je oprávnený podľa § 64 a nasl. zákona o vysielaní a retransmisii uložiť sankciu. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Navrhovateľka tvrdila, že odvysielaním predmetných príspevkov neporušila povinnosť stanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, preto, že mala informácie z overeného zdroja, ktorým bola riaditeľka školy, a že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, ako aj, že došlo k zásahu na šírenie informácií. Na pojednávaní dňa 21.04.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že vo veci ochrany osobnosti v spore medzi dotknutou učiteľkou a navrhovateľkou rozhodol Okresný súd Bratislava IV tak, že uložil navrhovateľke povinnosť zverejniť ospravedlnenie a zaplatiť nemajetkovú ujmu dotknutej učiteľke. Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s názorom odporkyne dospel k záveru, že v prejednávanej veci bola jednak daná právomoc Rady konať a rozhodnúť a to aj bez toho, či bolo alebo nebolo právoplatne skončené konanie vo veci ochrany osobnosti tak, ako to už judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, a na ktoré poukázala aj odporkyňa jednak vo svojom rozhodnutí, a tiež vo vyjadrení odporkyne k opravnému prostriedku navrhovateľky a zopakovala na pojednávaní dňa 21.04.2016. Je nepochybné, že navrhovateľka má pri vysielaní programov v rámci programovej služby postupovať v súlade s ust. § 16 ods. 3 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii, t.j. zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov, a názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru a zároveň podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii nesmie programová služba spôsobom svojho spracovania zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Týmto sa do zákona o vysielaní a retransmisii transponoval čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa navrhovateľka uvedenými zásadami dôsledne neriadila, nakoľko odvysielaním predmetných príspevkov v spravodajských reláciách jednoznačne zasiahla do cti a dôstojnosti dotknutej učiteľky. Jednak navrhovateľke bola známa skutočnosť, ktorú mala z overeného zdroja - hovorkyne Policajného zboru v Košiciach, a z ktorej bolo zrejmé, že zo strany dotknutej učiteľky k spáchaniu žiadneho trestného činu nedošlo. Naviac túto informáciu a z tohto zdroja v prvom príspevku vôbec neodvysielala. Naopak, navrhovateľka nemohla, pri vynaložení aspoň bežnej opatrnosti vyhodnotiť vyjadrenie riaditeľky školy ako objektívnu informáciu z objektívneho zdroja, nakoľko z informácií, ktoré mala v čase spracovania príspevkov k dispozícii vedela, alebo mohla a mala vedieť, že dotknutá riaditeľka školy bola poverená preveriť na podnet školskej inšpekcie správanie dotknutej učiteľky, a teda nemohla byť nestranným (objektívnym) zdrojom informácií. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že právo na šírenie informácii, avšak rovnako aj právo na ochranu cti a dôstojnosti jednotlivca patrí medzi základné práva, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky, pričom ten kto poskytuje informácie verejnosti v rámci vyváženého spravodajstva by nemal bažiť po senzáciách za každú cenu a spôsobom spracovania spravodajských príspevkov zasahovať nedôvodne do jeho cti a dôstojnosti. Spravodajstvo poskytované v rámci programovej služby vysielateľom pre verejnosť, musí byť vyvážené a spôsobom svojho spracovania nesmie zasahovať do cti a dôstojnosti iných osôb, inak prestane plniť svoju spoločenskú funkciu a stane sa nástrojom, ktorý môže vážne narušiť spoločenské vzťahy medzi občanmi. V predmetnej veci sa tým navrhovateľka dôsledne neriadila, naopak svojim spravodajským príspevkom mohla u priemerného diváka evokovať stav, že správanie učiteľky vybočilo z rámca očakávaného správania od takejto osoby, a tým zasiahnuť nedôvodne do jej dôstojnosti a cti. Obe reportáže boli odvysielané v ten istý deň v časovom slede asi cca 2 hodín, pričom v druhej reportáži bol prestrih na bydlisko dotknutej učiteľky a v súvislosti s poskytnutým rozhovorom riaditeľkou dotknutej školy bolo teda možné dotknutú učiteľku identifikovať a následne nedôvodne zasiahnuť do jej dôstojnosti a cti. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odporkyňa v danej veci dostatočne zistila skutkový stav veci a zabezpečila si dostatok podkladov tak, aby mohlo byť vo veci náležite rozhodnuté. Pokiaľ navrhovateľka namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, z dôvodu nedostatku zistenia skutkového stavu veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval túto námietku za právne opodstatnenú. Po preskúmaní spisového materiálu si Najvyšší súd Slovenskej republiky osvojil názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení odporkyne, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii a v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj rozhodol. Rozhodnutie odporkyne má všetky náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení Správneho poriadku. Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto vecne správne rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil. O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok 500 € rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu. O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.