Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/1288/2015 Identifikačné číslo spisu: 5111231897 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 23ods.

1 citovaného zákona sa odvolací súd nestotožnil. Uviedol, že aj keď bola žalovaná ako dekanka štatutárnym orgánom žalobkyne, v zmysle zákona č. 131/2002 Z.z. bola súčasne jej zamestnancom. Konštatoval, že pokiaľ sa v zmysle § 179 ods. 1 Zákonníka práce na zamestnancov aplikuje predovšetkým všeobecná zodpovednosť za škodu spôsobenú pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi (ak sa nejedná o prípady osobitnej zodpovednosti) niet dôvodu, aby sa na iného zamestnanca, hoci aj vystupujúceho v pozícií dekana, v takýchto prípadoch vzťahovala objektívna zodpovednosť. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno z citácie § 28 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z., v zmysle ktorého dekan zodpovedá za svoju činnosť rektorovi, vyvodiť na strane dekana vznik objektívnej zodpovednosti za škodu v súvislosti so skončením pracovných pomerov zamestnancov. Odvolací súd konštatoval, že v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že návrh na skončenie pracovného pomeru s p. E. a p. P. v zmysle pracovného poriadku podával priamy nadriadený zamestnanca, s ktorým sa mal pracovný pomer skončiť, pričom tento návrh mal obsahovať potrebné náležitosti v zmysle Zákonníka práce. Zároveň podľa toho istého pracovného poriadku organizačno-právnu stránku skončenia pracovného pomeru zabezpečoval príslušný personálny útvar (Smernica č. 46 článok 5 bod 5 - č.l. 31 spisu). Ku skončeniu pracovného pomeru zamestnancov žalovaná nepristúpila svojvoľne. Pokiaľ z vykonaného dokazovania v prípade predchádzajúcich konaní o neplatnom skončení pracovného pomeru s p. E. a p. P. vyplynulo, že dôvodom vyslovenia neplatnosti skončení pracovných pomerov boli nedostatky (či už formálne resp. hmotnoprávne) vo výpovediach daných zamestnávateľom, odvolací súd uviedol, že nemožno v týchto skutočnostiach vidieť porušenie povinnosti žalovanej ako bývalej dekanky, keďže za riadne skončenie pracovných pomerov po obsahovej a formálnej stránke boli zodpovední jednak priami nadriadení zamestnanca, s ktorým sa mal pracovný pomer skončiť, a taktiež aj príslušný personálny útvar. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého odvodila od ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, čo sa v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR považuje za porušenie základného práva na spravodlivý proces. Uviedla, že takou istou vadou je postihnuté aj rozhodnutie súdu prvého stupňa. Tvrdila, že odvolací súd sa s jej argumentmi uvedenými v odvolaní náležite nevyrovnal. Podľa názoru žalobkyne sa súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že zodpovednosť za škodu je v danom prípade potrebné posudzovať aj podľa § 13a zákona č. 552/2003 Z.z. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci dovolateľka napadla rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdmi jej bola odňatá možnosť konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku toho, že - ako uvádza - napadnuté rozhodnutia, sú nedostatočne odôvodnené. K námietke nepreskúmateľnosti (t.j. nedostatku v odôvodnení) rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, ktorou žalobkyňa odôvodnila prípustnosť svojho dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu
2. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá je relevantným dovolacím dôvodom avšak prípustnosť dovolania nezakladá. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/
3. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (

rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a obsahuje vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie žalobného nároku podstatné. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý považovali súdy za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, z ktorých vyvodili svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd postupoval v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pokiaľ žalobkyňa namieta, že zisťovanie skutkových podkladov pre rozhodnutie súdov nebolo správne, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že žalobkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nepreukázaná bola ňou tvrdená procesná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná si uplatnila trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k dovolaniu žalobkyne) podľa § 13a ods. 1 písm. c/, vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 119,62 Eur spolu s DPH. Výpočet trov právneho zastúpenia vychádza zo základu uplatneného nároku 2 246 Eur, kde za jeden úkon právnej služby je tarifná odmena 91,29 Eur (§ 10 ods. 1). S režijným paušálom (§ 16 ods. 3) pre rok 2015 8,39 Eur a 20% DPH (§ 18 ods. 3) trovy právneho zastúpenia činia 119,62 Eur. Dovolací súd zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej trovy dovolacieho konania vo výške 119,62 Eur na účet jej právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.