2) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p.
a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.
1 a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie vedúceho služobného úradu žalovaného č. 101/1237/2013 zo dňa 18.06.2013 a rozhodnutie žalovaného č.: 120/2571/2009 zo dňa 29.10.2009 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu zo dňa 11.11.2009, doplnené dňa 14.12.2009 a rozhodnutie č.: 120/2571/2009 zo dňa 29.10.2009 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu služobným úradom odvolaním potvrdil. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. (§ 250i ods. 1). Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie. Podľa § 39 ods. 1 písm. a/ zák. o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer, ak tento zákon neustanovuje inak, sa skončí odvolaním zo štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 až 3. Podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe, v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa štátnemu zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky, poskytne sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide o štátneho zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c/. S poukazom na citované ustanovenie § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe bolo podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zánik štátnozamestnaneckého miesta, ktoré však bolo v danom prípade rozhodnutím Generálneho riaditeľa PPA č. 147/2009 (organizačno-riadiacim aktom) zrušené až s účinnosťou od 31.10.2009 a teda aj podľa názoru najvyššieho súdu nebola splnená podmienka pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, keďže v deň 30.10.2009 ešte jeho miesto existovalo, pričom že prvostupňové rozhodnutie zo dňa 29.10.2009 bolo žalobcovi doručené v tento deň na ústnom pohovore a tak v podstate jeho pomer mal podľa textu rozhodnutia skončiť už týmto dňom. Žalovaný by pri splnení všetkých zákonných podmienok mohol skončiť štátnozamestnanecký pomer žalobcu najskôr ku dňu 31.10.2009 a neskôr, avšak nie pred zánikom tohto miesta. Tento názor potvrdzuje aj skutočnosť, že zamestnancom, ktorí boli začlenení do jednotlivých organizačných útvarov boli vydané rozhodnutia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením s dátumom účinnosti od 31.10.2009. Skutočnosť, že organizačno-riadiaci akt v danom prípade nemá povahu všeobecne záväzného právneho predpisu a v podstate tento organizačno-riadiaci akt nebolo potrebné doručovať štátnym zamestnancom, ktorých miesta boli zrušené, ale bol adresovaný osobám, ktoré ho mali realizovať. Uvedené však nič nemení na tom, že v dôsledku tejto organizačnej zmeny bolo zrušené miesto žalobcu až s účinnosťou od 31.10.2009, na základe čoho je potrebné aj podľa názoru najvyššieho súdu konštatovať, že žalovaný rozhodol rozhodnutím zo dňa 29.10.2009 predčasne a preto vychádza tak prvostupňové, ako aj napadnuté rozhodnutie správnych orgánov z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo 27/2008 zo dňa 26.11.2008, v ktorom riešil obdobný právny problém a zaujal totožný právny názor. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené považoval námietky žalobcu smerujúce proti rozsudku súdu prvého stupňa za nedôvodné, také, ktoré nemôžu ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR 655/2004 Z.z. za jeden úkon právnej pomoci v sume 139,83 Eur + paušál 8,39 Eur, t.j. 148,22 Eur a 20% DPH (29,64 Eur), t.j. spolu 177,86 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.