Obsah (6)

§ 214§ 241§ 238§ 153§ 237§ 243b

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/1/2016 Identifikačné číslo spisu: 3713209699 Dátum vydania rozhodnutia: 07.04.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Daniela Sučanská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 214ods.

1 písm. a/ O.s.p. v neprítomnosti otca a jeho právnej zástupkyne, ako aj v neprítomnosti opatrovníka maloletého, ktorí mali doručenie predvolania riadne vykázané (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd po doplnení dokazovania zistil, že na strane oprávneného a povinného došlo k takej zmene pomerov, ktorá je dôvodom na zvýšenie výživného pre maloletého, a preto odvolacie námietky matky označil za čiastočne dôvodné. Mal zato, že zvýšené výživné s účinnosťou od

1. augusta 2013, t.j. odo dňa podania návrhu na súd, zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého ako aj schopnostiam a možnostiam otca ako osoby povinnej. Zmeškané výživné za dobu od
2. augusta 2013 do
3. júna 2015 v sume 529 € povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 € v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie s odôvodnením, že mu v konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

jeho názoru k odňatiu možnosti konať došlo tým, že odvolací súd rozhodol o odvolaní v jeho neprítomnosti aj napriek jeho ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania. Jeho právna zástupkyňa JUDr. Alena Rudohradská riadne a včas ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa

1. júna 2015 z dôvodu kolízie skôr oznámeného pojednávania (oznámené dňa
2. apríla 2015), konaného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 43 C 539/2005 v ten istý deň, teda
3. júna 2015 o 9.45 hod., zároveň ospravedlnila neúčasť otca maloletého z dôvodu, že tento trvá na prítomnosti svojej právnej zástupkyne. Poukázal aj na to, že právna zástupkyňa zároveň požiadala kolegyňu - advokátku JUDr. Janu Bajužíkovú, so sídlom v Michalovciach o substitučné zastupovanie na pojednávaní, menovaná však oznámila, že je od
4. mája 2015 do
5. júna 2015 práceneschopná. Ďalší kolegovia už mali stanovené termíny pojednávaní, preto nebolo možné z ich strany zastupovanie otca maloletého. Dovolateľ tiež namietal, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p. z dôvodu, že krajský súd bez dostatočného vykonania dôkazov rozhodol o zvýšení výživného na maloletého. Z uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád.

názoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z

1. júla 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z
2. januára 2007) ]. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p.

§ 238ods.

4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania je vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p., keďže napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté vo veci upravenej Zákonom o rodine (viď ustanovenia § 62 až 65 Zákona o rodine). Dovolanie otca teda

§ 238O.s.p.

prípustné nie je. Dovolanie otca by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia však nezakladá samo tvrdenie o existencii procesnej vady tejto povahy, ale až zistenie, že v konaní skutočne k predmetnej vade došlo. Dovolateľ existenciu procesných vád konania uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ tvrdí, že mu odvolací súd odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že odvolací súd aj napriek ospravedlneniu jeho neprítomnosti na pojednávaní a žiadosti o odročenie termínu pojednávania v predmetnej veci konal a vydal rozsudok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola otcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Súd uskutočnením občianskeho súdneho konania plní povinnosti vyplývajúce mu z ústavy a zákonov Slovenskej republiky. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy (č.l. 141 ods. 1 ústavy). Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 ústavy). V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (§ 6 O.s.p.). Plnenie z ústavy a zákonov vyplývajúcich úloh súdov nemôže byť závislé na vôli účastníkov konania a na ich (aktívnom či pasívnom) prístupe k prejednávanej veci. Aj preto ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. uvádza, že súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Procesná aktivita účastníkov konania zásadne nie je nevyhnutná, aby súd mohol pokračovať v začatom konaní. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to:

1. a)riadne predvolanie,
2. b)absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. O takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania vôbec nepožiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce požiada, avšak nepreukáže existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania. Kolízia pojednávania zástupcu účastníka v tom istom termíne, nie je bez ďalšieho akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Ak je takouto prekážkou účasť zástupcu účastníka kolízia s iným pojednávaním, je potrebné preukázať, že v skutočnosti ide o úkon kolidujúci, prípadne aj či ide o kolidujúci úkon inak naliehavejší, alebo časovú kolíziu viacerých pojednávaní, a že túto situáciu nebolo možné vyriešiť inak. Iba na základe konkrétnych okolností môže súd ustáliť, či sa žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. (viď uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 136/2010, 1 Cdo 100/2011, 3 Cdo 187/2011). Zo spisu vyplýva, že odvolací súd nariadil pojednávanie na 18. júna 2015. Obsah spisu potvrdzuje, že písomné predvolanie na pojednávanie bolo otcovi (ktorý v tom čase nebol zastúpený právnym zástupcom) riadne doručené 11. júna 2015. Dňa 17. júna 2015 bolo krajskému súdu doručené plnomocenstvo z 1. júna 2015, ktorým otec splnomocnil na svoje zastupovanie advokátku JUDr. Alenu Rudohradskú, ktorá písomným podaním zo 16. júna 2015 požiadala o ospravedlnenie svojej neúčasti ako právnej zástupkyne otca maloletého na pojednávaní určenom na 18. júna 2015 z dôvodu „kolidácie pojednávania konaného 18.6.2015 o 9,45 hod. na Okresnom súde Košice II č.k. 43 C 539/2005, ktoré bolo oznámené skôr 2.4.2015“. Zároveň ospravedlnila neúčasť otca maloletého na pojednávaní, ktorý trvá na jej prítomnosti a zároveň požiadala o odročenie pojednávania. Dodala, že neúčasť na pojednávaní ospravedlnila aj telefonicky 16. júna 2015. Zo zápisnice z pojednávania z 18. júna 2015, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, vyplýva, že súd konal v neprítomnosti právnej zástupkyne matky, otca a jeho právnej zástupkyne aj kolízneho opatrovníka (§ 101 ods. 2 O.s.p.), ktorí sa tohto pojednávania nezúčastnili.

právneho názoru dovolacieho súdu zodpovedal tento postup zákonu. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že žiadosť o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) môže súd posudzovať len na základe tých okolností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná takáto žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej skutočnosti (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo

1. decembra 2006 sp. zn. 3 Cdo 294/2006, z
2. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 181/2008, z
3. augusta 2007 sp. zn. 5 Cdo 53/2007 a z
4. mája 2010 sp. zn. 5 Cdo 34/2010). Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod iba v rovine nepodložených tvrdení. V danom prípade nebol preukázaný dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania zo strany právnej zástupkyne otca maloletého, nakoľko táto nepredložila žiaden doklad preukazujúci kolíziu pojednávaní a súd nemal za preukázané, či v danom prípade išlo o naliehavejší úkon, ako je úkon týkajúci sa výživného k maloletému dieťaťu, obzvlášť s prihliadnutím aj na predchádzajúci postoj otca v konaní. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu bol v danom prípade v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a že otcovi nebola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne záver a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie dovolateľa o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie otca ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.