1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a to dňom 05.01.2016 na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku zaistenia do zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia najdlhšie do 27.03.2013 a navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V dôvodoch rozsudku uviedol, že po preskúmaní jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj Správnym poriadkom a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja.
názoru súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci.
krajského súdu odporca riadne zistil skutkový stav. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a k námietke týkajúcej sa vykonávania vyhostenia, ktoré navrhovateľ spochybnil, krajský súd uviedol, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení zákazu vstupu je vykonateľné, nakoľko
2 správneho poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení nemá odkladný účinok. Samotné vyhostenie navrhovateľa zabezpečuje ÚPZC Medveďov, na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol navrhovateľ vyhostený, a bol mu vystavený cestovný doklad.
krajského súdu tak ako to vyplýva z administratívneho spisu, odporca zabezpečil dňa 05.01.2016 stanovisko Migračného úradu MV SR k rozhodnutiu prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa evidovanej pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-6-049/2016-AV, z ktorej vyplýva, že uvedené rozhodnutie bolo vydané na základe pokynu Krajského súdu Bratislava v rozsudku sp. zn. 8Saz 15/2003, pričom prekážka administratívneho vyhostenia bola konštatovaná len vzhľadom na jeho manželstvo so slovenskou štátnou občiankou. V súčasnosti je navrhovateľ rozvedený a jeho osobné pomery nemajú základ v manželstve. K námietke, či je zaistenie účelné a primerané krajský súd uviedol, že samotný výkon administratívneho vyhostenia je reálny, bude možné navrhovateľovi vydať náhradný cestovný doklad a administratívne ho vyhostiť. V prípade navrhovateľa nie je možné použiť alternatívy zaistenia, nakoľko na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené riadne ubytovanie, bývalá manželka ho nechce podporovať, žiadnu blízku rodinu na území Slovenskej republiky nemá, a navyše by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Odporca určil lehotu zaistenia do 27.03.2016 z dôvodu zabezpečenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa, ako aj preverovania dôvodov uvedených navrhovateľom o jeho nemožnosti vycestovať do Macedónska. Navrhovateľ požiadal dňa 25.01.2016 o azyl na území Slovenskej republiky, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté. K námietke, že zaistenie navrhovateľa je nezákonné pre rozpor s čl. 15 ods. 1 a 4 návratovej smernice 115/2008/ES krajský súd uviedol, že z obsahu spisu odporcu je zrejmé, že navrhovateľ sa nechce vrátiť do domovskej krajiny. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho vyhosteniu, a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, jeho bývalá manželka ho nechce nijako podporovať, žiadnu blízku osobu nemá na Slovensku, a jedná sa o osobou, ktorá obzvlášť závažne porušila zákony Slovenskej republiky drogovou trestnou činnosťou. Navrhovateľ nemá udelený oprávnený pobyt na Slovensku a bol mu uložený zákaz vstupu na dobu 5 rokov. K námietke možnosti uloženia iných miernejších opatrení, krajský súd uviedol, že z úradného záznamu spísaného dňa 05.01.2016 po spísaní zápisnice o vyjadrení navrhovateľa, ktorý uviedol, že už viac razy mu poslal brat, ktorý má kamiónovú firmu v Macedónsku peniaze prostredníctvom Western Union jeho manželke, ktorá mu tieto peniaze následne odovzdala, vyplýva, že uvedená skutočnosť bola preverovaná s jeho bývalou manželkou telefonicky, pričom jeho bývalá manželka uviedla, že uvedeným spôsobom a od jeho brata ani od inej osoby jej nikdy neboli peniaze do 05.01.2016 doručené a následne ňou odovzdané navrhovateľovi. Taktiež k námietke, že navrhovateľ je pod ochranným dohľadom,
krajského súdu treba prisvedčiť odporcovi, že súdny úradník nie je s navrhovateľom 24 hodín, a preto nemá možnosť zabrániť mu v úteku. K námietke neodôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 27.03.2016, krajský súd uviedol, že v danej veci nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Zároveň súd poukázal na § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.
ktorého môže byť príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Odporca v súlade s vyššie uvedeným ustanovením stanovil dĺžku zaistenia.
krajského súdu odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti uviedol, že povinnosť zistiť skutkový stav veci
71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že podstata opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu spočívala predovšetkým v námietke nezákonnosti a nesúladu rozhodnutia s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo zaistenia, ako to uvedené dokumenty predpokladajú. Navrhovateľ zdôraznil, že v rámci konania predložil ako dôkazy: rozsudok Nejvyššího správního soudu Českej republiky, 9 As 111/2012 zo dňa 1. 11. 2012, potvrdenie Western Union o zasielaní finančných prostriedkov a potvrdenie o dodaní týchto finančných prostriedkov bývalej manželke navrhovateľa. Krajskému súdu vyčítal, že sa k jednotlivým námietkam vôbec nevyjadril, reagoval výlučne na námietku prípustnosti uloženia iných účinných donucovacích prostriedkov, dĺžku doby zaistenia a konštatuje vyhostiteľnosť navrhovateľa, pričom k predloženým dôkazom nezaujal žiadne stanovisko. Navrhovateľ poukázal na to, že v jeho prípade, kedy po rozhodnutí súdu o nezákonnosti rozhodnutia o zaistení a nariadení bezodkladného prepustenia navrhovateľa prepustený fakticky nebol, ale bolo okamžite vydané nové rozhodnutie o jeho zaistení. Jedná sa
navrhovateľa o prípad, v ktorom možno analogicky využiť argumentáciu rozhodnutia Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp.zn. 9 As 11/2012 zo dňa 01.11.2012, ktorý na podporu tvrdenej nezákonnosti a nesúladu s čl.5 Dohovoru a čl. 15 ods. 2 návratovej smernice súdu predložil. Navrhovateľ za použitia argumentácie vyplývajúcej z predloženého rozsudku mal za to, že správny orgán nebol oprávnený vydať rozhodnutie o opakovanom zaistení, nakoľko tento postup viedol k pokračovaniu zaistenia. Navrhovateľ takýto postup namietal ako vadu konania, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K uvedenému argumentu a predloženému rozsudku Nejvyššího správního soudu Českej republiky sa krajský súd nevyjadril, predloženú právnu argumentáciu úplne odignoroval a preto je
navrhovateľa zrejmé, že rozsudok krajského súdu nespĺňa zákonné požiadavky a trpí vadou konania, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť. Navrhovateľ uviedol, že v opravnom prostriedku namietal nevyhostiteľnosť, a to z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich bola aj existencia stále platného rozhodnutia Migračného úradu MV SR, MU, č. p. MU-7578/PO-Ž/2002 zo dňa 02.06.2004 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.08.2004) vydané v súlade s § 20 ods. 3 v tom čase platného zákona o azyle o zákaze vyhostenia navrhovateľa. K tejto otázke sa vyjadril krajský súd iba jednou vetou s tým, že
vyjadrenia migračného úradu MV SR bola nevyhostiteľnosť konštatovaná iba s ohľadom na jeho manželstvo so slovenskou štátnou občiankou, ktoré (manželstvo) už zaniklo, tak ako to tvrdil odporca. Navrhovateľ tvrdil, že rozhodnutie Migračného úradu MV SR, MU, č. p. MU-7578/PO-Ž/2002 zo dňa 02.06.2004 je riadnym rozhodnutím vydaným v správnom konaní, ktoré nebolo nikdy zrušené, ani nahradené novým rozhodnutím, ktoré by konštatovalo opak. Jeho zánik nie je možný iba vyjadrením nesúhlasu iného správneho orgánu (odporcu). Navyše, iba samotná existencia manželstva nie je dôvodom vydania rozhodnutia o vyhostení v súlade s vtedy platným zákonom o azyle. Krajskému súdu vyčítal, že na túto námietku nereagoval, len konštatoval, že išlo o rozhodnutie vydané s ohľadom na jeho manželstvo. Z uvedeného dôvodu namietal nepreskúmateľnosť rozsudku ako vadu konania, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť. Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku krajskému súdu predložil ako dôkaz podpory bývalej manželky a brata navrhovateľa potvrdenie o prijatí finančnej hotovosti G. T. prostredníctvom služby Western union a doklad o prijatí finančnej hotovosti, a to v súvislosti s námietkou primeranosti zaistenia a prípustnosti iných rovnako účinných opatrení. Cieľom týchto dôkazov malo byť presvedčiť súd o existencii podpory navrhovateľa v prípade, keby sa tento bol nachádzal mimo Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Krajskému súdu vyčítal, že k týmto dôkazom nezaujal žiadne stanovisko, ani ich vo svojom rozsudku nespomenul. K ostatným námietkam predloženým v rámci opravného prostriedku uviedol, že v opravnom prostriedku namietal zákonnosť rozhodnutia o zaistení aj s ohľadom na nevyhostiteľnosť, resp. s ohľadom na neskúmanie vyhostiteľnosti navrhovateľa a neurčenie krajiny, kam by mal byť navrhovateľ vyhostený. Ide pritom o závažné skutočnosti ovplyvňujúce prípadný ďalší život navrhovateľa mimo územia Slovenskej republiky. Navrhovateľ nie je štátnym občanom Macedónska, ako to tvrdí odporca, z krajiny odišiel v čase, keď Macedónsko ani neexistovalo. V prípade navrhovateľa neexistuje účel zaistenia z dôvodu nenaplnenia podmienok stanovených návratovou smernicou. Ako dôvod zaistenia odporca a rovnako aj krajský súd, uvádza existenciu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Takto zúžené chápanie dôvodu zaistenia však
navrhovateľa nie je možné.
navrhovateľa nebolo ničím preukázané ani riziko jeho úteku, naopak je nepravdepodobné, nakoľko navrhovateľ žije mnoho rokov na území Slovenskej republiky, túto krajinu považuje za svoj domov. Je rovnako preukázaný zámer či už jeho bývalej manželky, ale aj iných rodinných príslušníkov (brat navrhovateľa - A. V.) pomôcť navrhovateľovi s úhradou jeho životných nákladov. Navrhovateľ poukázal na neexistenciu účelu zaistenia aj v kontexte neurčenia krajiny, do ktorej má byť navrhovateľ vyhostený. Tak, ako to vyplýva aj z judikatúry ESĽP, zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne. Počas zaistenia navrhovateľa sa nerealizovali a ani nerealizujú žiadne úkony za účelom jeho administratívneho vyhostenia, nakoľko odporca neurčil krajinu, kam by sa mal navrhovateľ vyhosťovať. Konanie správneho orgánu preto
navrhovateľa nemožno považovať za konanie s náležitou starostlivosťou. Krajskému súdu napokon vyčítal, že k otázke neurčenia krajiny, kam sa má navrhovateľ vyhostiť, a teda s tým spojenej neexistencii účelu zaistenia a k neskúmaniu vyhostiteľnosti navrhovateľa sa nijako nevyjadril. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu sa zrušuje a a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a súčasne sa nariaďuje jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. II. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že sa plne pridržiava vydaného rozhodnutia o zaistení ako aj vyjadrenia k podanému opravnému prostriedku. Odporca dal do pozornosti rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ČAS: MU-PO-21-24/2016-Ž zo dňa 16.2.2016, ktorým bola žiadosť o azyl účastníka konania zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Poukázal na to, že v predmetnom rozhodnutí sú uvedené aj vyjadrenia k bezpečnostnej situácii v Macedónsku, ako aj k zákazu vyhostenia. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa nezákonnosti postupu správneho orgánu z dôvodu rozporu s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 5 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008, odporca uviedol, že na základe vyhláseného rozsudku Krajského súdu v Bratislave bol účastník konania dňa 05.01.2016 v čase o 10.30 hod. dokázateľne a fyzicky prepustený z priestorov Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na základe príkazu na prepustenie na slobodu (PPZ-HCP-BA96-050/2016-AV zo dňa 05.01.2016). Po fyzickom prepustení z priestorov zariadenia bol
1 zákona č. 404/2011 Z. z. až následne na slobode kontrolovaný a predvedený na správny orgán, pretože bolo potrebné doriešiť konanie vo veci zaistenia z dôvodu vrátenia veci na ďalšie konanie. Odporca sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že k žiadnemu prepusteniu nedošlo, napriek príkazu súdu. K argumentácii navrhovateľa, ktorý sa odvoláva na rozsudok Nejvyššího správního soudu Českej republiky, 9 As 111/2012 zo dňa 01.11.2012 odporca uviedol, že počas konania, ako aj dokazovaním a preštudovaním si uvedenej judikatúry Českej republiky bolo
odporcu zrejmé, že nie možné použiť ako argumentáciu obdobného prípadu, pretože účastník konania bol dokázateľne fyzicky prepustený zo zaistenia, čím bola splnená zákonná podmienka prvostupňového súdu a nebol držaný v zaistení, kde mu bolo vydané nové rozhodnutie o zaistení. Taktiež boli splnené podmienky čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 návratovej smernice. V konaní na území Českej republiky išlo o odstránenie právnych nezrovnalostí medzi európskym právom a českým zákonom o pobyte cudzincov. K námietke navrhovateľa, že odporca nebol oprávnený vydať rozhodnutie o opakovanom zaistení, nakoľko tento postup viedol k pokračovaniu zaistenia odporca uviedol, že rozhodnutie o zaistení pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-6-066/2016-AV zo dňa 05.01.2016 bolo vydané plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, v zmysle slovenského ako aj európskeho právneho poriadku, dohovorov ako aj smerníc európskej legislatívy. Odporca nevydával rozhodnutie o predĺžení zaistenia, ktorým by pokračoval v zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ale stále konal v prvotnom konaní o zaistení cudzinca. Taktiež nijako nebola predlžovaná lehota zaistenia, ktorá nebola maximálna. Navrhovateľ bol fyzicky a dokázateľné bezodkladne prepustený na slobodu, následne po predvedení boli odstránené vady a vydané nové meritórne rozhodnutie. Poukázal na to, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia bolo potrebné mať účastníka konania k dispozícii, aby bol opätovne vypočutý, tak aby mohlo byť doplnené dokazovanie, prípadne zabezpečené nové dôkazy a podklady. V zmysle uvedeného správny orgán postupoval v konaní dňa 05.01.2016. K námietke nevyhostiteľnosti navrhovateľa odporca uviedol, že je síce pravda, že v roku 2004, teda pred dvanástimi rokmi, bolo vydané predmetné rozhodnutie, ale počas konania bolo dokázané a vysvetlené na akom základe a z akých dôvodov bolo vydané. Odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádzal z výpovede účastníka konania spísanej dňa 27.11.2015 ako aj dňa 05.01.2016 a z podkladov, ktoré tvoria administratívny spis. Odporca poukázal na to, že dňa 16.02.2016 bolo pod číslom ČAS: MU-PO-21-24/2016-Ž vydané rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (N. T., rod. V., nar. XX.XX.XXXX v Macedónsku, macedónskej štátnej príslušnosti, naposledy trvale bytom v krajine pôvodu, Skopje, Macedónsko), pričom bolo rozhodnuté o zamietnutí opakovanej žiadosti ako zjavne neopodstatnenej . Aj uvedeným novým rozhodnutím bolo dokázané a potvrdené, že zákaz vyhostenia do Macedónska neexistuje, bezpečnostná situácia a obavy v domovskej krajine nie sú zlé, ako to odôvodňuje navrhovateľ. K dôkazu podpory manželky a brata navrhovateľa o prijatí finančnej hotovosti G. T. prostredníctvom služby Western union a dokladu o prijatí finančnej hotovosti, a to v súvislosti s námietkou primeranosti zaistenia a prípustnosti iných rovnako účinných opatrení odporca uviedol, že v konaní s navrhovateľom sa odporca komplexne zaoberal možnosťou alternatív zaistenia
1 písm. a), b) zákona číslo 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov na strane 6 rozhodnutia o zaistení, pričom sa plne pridržiava dôvodov na neuloženie alternatív zaistenia. Za týmto účelom si odporca zaobstaral riadne, zákonné a hodnoverné podklady, ktoré slúžili k vydaniu rozhodnutia. Navrhovateľ dňa 05.01.2016 žiadnym hodnoverným spôsobom nevedel preukázať svoje finančné zabezpečenie ďalšieho pobytu a starostlivosť o svoju osobu (žiadne rodinné zázemie, neexistencia možnosti ubytovania, účelové tvrdenie o finančných prostriedkoch, nemožnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky, nemožnosť povolenia na pobyt). Vyjadrenia, ktoré spomenul v spísanej zápisnici o podaní vyjadrenia dňa 05.01.2015 správny orgán preveril a dokazovaním spochybnil a vyvrátil. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ do súčasnosti nepredložil žiadny hodnoverný doklad na jeho meno a prijatie finančnej čiastky.
odporcu navrhovateľ nespĺňa podmienky na pokrytie nákladov s pobytom (zabezpečenie na možno dva dni). Zaslanie finančných prostriedkom v malej sume z februára 2016 považuje odporca za nedostatočné, účelové (zaslané až v čase podania odvolania) a nijakým spôsobom nepreukazuje finančné zabezpečenie na území Slovenskej republiky a k pobytu. K námietke nezákonnosti rozhodnutia o zaistení aj s ohľadom na nevyhostiteľnosť a určenie krajiny, kam by mal byť navrhovateľ vyhostený, keď navrhovateľ tvrdí, že nie je štátnym občanom Macedónska, odporca uviedol, že na základe doterajšieho konania a dokazovania je zrejmé, že navrhovateľa je možné vyhostiť do tretej bezpečnej krajiny, proces vyhostenia prebieha, avšak tento proces sa na istú dobu snažil zmariť samotný účastník konania svojou opätovnou žiadosťou o azyl, po vydaní rozhodnutia o neudelení azylu proces pokračuje vykonaním ďalších úkonov zo strany príslušného útvaru Policajného zboru, zodpovedného za fyzický výkon vyhostenia (Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov). Odporca poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov obligatórne nestanovuje určenie krajiny vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia možnosti určenia ak je známa. Zo spisového materiálu a hlavne zo zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania vie útvar zodpovedný za výkon vyhostenia (ÚPZC Medveďov) reagovať a pokračovať vo výkone administratívneho vyhostenia aj do tretej krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo. Odporca uviedol, že sa komplexne venoval aj riziku úteku ako aj bráneniu procesu prípravy alebo odsunu, čo vyjadril v napadnutom rozhodnutí o zaistení (strana 6 rozhodnutia). Taktiež podanie opakovanej žiadosti o udelenie azylu pred samotným výkonom vyhostenia počas zaistenia považuje za isté marenie a vyhýbanie sa procesu, obzvlášť vzhľadom na skutočnosť, že išlo o opakovanú žiadosť, o ktorej bolo rozhodnuté negatívne.
odporcu zaistenie účastníka konania je zákonné a účelné a trvá na tom, že predpoklad vydania náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania je zrealizovateľný. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BA9-6-066/2016-AV zo dňa 5. januára 2016
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov dňom 05.01.2016 zaistil navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia a
5 zákona ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na základe vyhláseného rozsudku Krajského súdu v Bratislave bol účastník konania dňa 05.01.2016 v čase o 10.30 hod. prepustený z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Po prepustení bol
1 zákona č. 404/2011 Z. z. predvedený na správny orgán, pretože bolo potrebné doriešiť konanie vo veci zaistenia z dôvodu zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení navrhovateľa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že zaistenie navrhovateľa na výkon administratívneho vyhostenia je
odporcu účelné, pretože navrhovateľ je osobou, ktorá bola na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdená za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, ale nebol jej uložený trest vyhostenia. Preto odporca využil zákonom stanovené oprávnenie na zaistenie účastníka konania na výkon administratívneho vyhostenia z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, z dôvodu právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin bez uloženia trestu vyhostenia ako aj rizika úteku a skrývania sa. Odporca určil lehotu zaistenia do 27.03.2016 z dôvodu zabezpečenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa, ako aj preverovania dôvodov uvedených navrhovateľom o jeho nemožnosti vycestovať do Macedónska. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania (vyjadrením navrhovateľa o finančnom zabezpečení jeho pobytu na území Slovenskej republiky a po konfrontácii týchto tvrdení s vyjadrením jeho bývalej manželky ako aj vyjadrení k možnostiam ubytovania) dospel k záveru, že neboli splnené pre uloženie miernejších opatrení v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa v zmysle čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a dospel k záveru, že práva navrhovateľa vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru predmetným rozhodnutím neupiera a plne ich rešpektuje, nakoľko navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku osobu, jeho manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky bolo dňa 07.05.2012 rozvedené, s bývalou manželkou nevedú spoločný života ani ho
vyjadrení bývalej manželky do budúcna neplánujú. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.marca 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).
1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podstatnou odvolacou námietkou navrhovateľa bola namietaná nezákonnosť a nesúlad rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Navrhovateľ krajskému súdu vyčítal, že napriek uplatneniu uvedenej námietky sa ňou vôbec nezoberal a nezaujal ani stanovisko k rozsudku Nejvyšší správniho soudu Českej republiky sp. zn. 9 As 111/2012 zo dňa 01.11.
Nejvyšší správního soudu zjavne v rozpore s čl. 15 ods. 2, in fine, návratovej smernice. Pri porovnaní týchto dvoch prípadov, odvolací súd nezistil zhodu v skutkových okolnostiach, ale naopak rozdiel videl v tom, že odporca v preskúmavanom prípade po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odporcu o jeho zaistení, navrhovateľa zo zaistenia prepustil. Uvedené jednoznačne vyplýva z obsahu administratívneho spisu, konkrétne z príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
odvolacieho súdu neobstojí námietka navrhovateľa, že k jeho prepusteniu zo zaistenia nedošlo, nakoľko z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ bol prepustený na slobodu dňa 05.01.2016 o 10.30 hod. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že toho istého dňa teda, 05.01.2016 o 10.40 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OCP PZ Trnava a následne bol predvedený na OCP PZ Trnava (z dôvodu podozrenia z jeho neoprávneného pobytu na území SR), o čom svedčí záznam o jeho predvedení na OCP PZ Trnava zo dňa 05.01.2016 o 10.45 hod. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že po vypočutí navrhovateľa, ktoré sa uskutočnilo dňa 05.01.2016 o 13.00 hod., a po vyhodnotení vyjadrenia jeho bývalej manželky T. G., ktorá bola vypočutá k možnostiam jeho ubytovania, resp. k finančným a majetkovým pomerom, teda k alternatívam zaistenia a po konfrontácii vyjadrenia navrhovateľa a jeho bývalej manželky, odporca vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa
b/ zákona o pobyte cudzincov. Pre posúdenie dôvodnosti námietok navrhovateľa, ktorý namietal rozpor a nesúlad rozhodnutia odporcu o jeho zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo zaistenia, bolo preto primárne potrebné posúdiť, či navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený. S poukazom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné vychádzať, odvolací súd ustálil, že námietky navrhovateľa, ktorými namietal, že odporca nebol oprávnený vydať rozhodnutie o opakovanom zaistení, nakoľko tento postup viedol k pokračovaniu zaistenia, nemohli obstáť, pretože tvrdenia navrhovateľa, že k jeho prepusteniu zo zaistenia nedošlo, sa nepreukázali ako pravdivé. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa o nesúlade rozhodnutia o zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 návratovej smernice nemohli obstáť, pretože navrhovateľ bol preukázateľne zo zaistenia prepustený a k jeho zaisteniu, ktoré je predmetom súdneho prieskumu došlo po tom, čo odporca vykonal dokazovanie potrebné k posúdeniu existencie alternatív zaistenia, k čomu ho zaviazal po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia o zaistení navrhovateľa krajský súd. Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa nevyhostiteľnosti navrhovateľa z dôvodu
navrhovateľa stále platného rozhodnutia Migračného úradu MV SR, MU, č. p. MU-7578/PO- Ž/2002 zo dňa 02.06.2004. Ako vyplynulo z podaného odvolania, navrhovateľ sa neuspokojil s vyhodnotením uvedenej námietky zo strany krajského súdu, ktorý v dôvodoch rozsudku uviedol, že
vyjadrenia migračného úradu MV SR bola nevyhostiteľnosť konštatovaná iba s ohľadom na jeho manželstvo so slovenskou štátnou občiankou, ktoré (manželstvo) už zaniklo, tak ako to tvrdil odporca. I keď odvolací súd musí dať za pravdu navrhovateľovi, že uvedené rozhodnutie Migračného úradu MV SR o zákaze vyhostenia navrhovateľa nebolo zrušené, pri skúmaní a účelnosti zaistenia a vyhostiteľnosti navrhovateľa bolo potrebné posudzovať účinky takéhoto rozhodnutia z pohľadu existencie podmienok, pre ktoré bolo vydané, v čase rozhodovania odporcu o zaistení. Pokiaľ odporca vychádzal z toho, že manželstvo navrhovateľa s občiankou Slovenskej republiky bolo rozvedené dňa 07.05.2012 (ako to uvádza odporca v dôvodoch svojho rozhodnutia a navrhovateľ to nepoprel), odporca nepochybil, keď na uvedené rozhodnutie Migračného úradu MV SR č. p. MU-7578/PO- Ž/2002 zo dňa 02.06.2004 neprihliadol, pretože to sa stalo vzhľadom na zánik manželstva, na existenciu ktorého bolo viazané, obsolentným, teda neúčinným rozhodnutím. Námietka navrhovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné neobstojí, pretože rovnaký názor zastával aj krajský súd, keď uviedol, že išlo o rozhodnutie vydané s ohľadom na jeho manželstvo. K dôkazom, ktoré predložil navrhovateľ spolu s opravným prostriedkom krajskému súdu na podporu tvrdenia o splnení podmienok pre uloženie miernejších opatrení, odvolací súd uvádza, že na takéto dôkazy nemohol krajský súd prihliadnuť, pretože z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP vyplýva, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Odporca pri skúmaní podmienok, ktoré umožňujú namiesto zaistenia uloženie miernejších opatrení vychádzal predovšetkým z výsluchu navrhovateľa, ako aj z vyjadrení jeho bývalej manželky a z dôkazov, ktorými disponoval odporca v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu, (zo zápisnice o vyjadrení navrhovateľa zo dňa 05.01.2016) vyplynulo, že navrhovateľ na otázku ako si vie zabezpečiť finančné prostriedky potrebné na zabezpečenie svojich potrieb a zaplatenie ubytovania uviedol, že jeho starší brat, ktorý žije v Macedónsku mu sľúbil, že mu pošle 300 Eur prostredníctvom bývalej manželky a že takto mu už poslal peniaze viackrát. Toho istého dňa odporca vypočul aj bývalú manželku navrhovateľa, G. T., ktorá uviedla, že nedokáže zabezpečiť ubytovanie pre navrhovateľa - bývalého manžela, nemá takú možnosť, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, býva u svojej matky a tá nesúhlasí s tým, aby u nej býval navrhovateľ. Nevie zabezpečiť ani finančné prostriedky, zo svojich prostriedkov mu nechce dávať, platila už za neho veľa počas doby čo spolu žili. Ako vyplynulo ďalej z obsahu spisu (úradný záznam nsttržm. W. zo dňa 05.01.2016) odporca po vypočutí navrhovateľa telefonicky kontaktoval bývalú manželku navrhovateľa a tá bola dotazovaná na tvrdenie navrhovateľa, že už viac razy mal brat navrhovateľa poslať peniaze prostredníctvom Western Union práve dotazovanej - bývalej manželke navrhovateľa. Tá uviedla, že uvedeným spôsobom od brata navrhovateľa ani od inej osoby jej nikdy neboli do uvedeného dňa 05.01.2016 peniaze doručené a následne ňou odovzdané navrhovateľovi. Pokiaľ teda navrhovateľ vyčítal krajskému súdu, že k uvedenému dôkazu, a to potvrdeniu o prijatí finančnej hotovosti G. T. prostredníctvom služby Western union, a to v súvislosti s námietkou primeranosti zaistenia a prípustnosti iných rovnako účinných opatrení nezaujal žiadne stanovisko, možno to krajskému súdu vytknúť, avšak vzhľadom na to, že potvrdenie o prijatí finančnej hotovosti je datované dňom 07.01.2016, teda po vydaní rozhodnutia odporcu o zaistení (zo dňa 05.01.2016), nebolo možné
odvolacieho súdu na takýto dôkaz prihliadnuť, pretože je zrejmé, že odporca takýmto dôkazom pred vydaním rozhodnutia nedisponoval. Odporca preto na základe vykonaných dôkazov učinil
odvolacieho súdu správny záver, že v prípade navrhovateľa neboli splnené podmienky pre uloženie miernejších opatrení v zmysle zákona o pobyte cudzincov. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa neurčenia krajiny, do ktorej sa má navrhovateľ vyhostiť, odvolací súd uvádza, že ani táto námietka nebola dôvodná. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov (Č.p.: PPZ- HCP-BA9-201-014/2015-AV zo dňa 27.11.2015), ktoré bolo podkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľa nebola určená krajina vyhostenia a zákon o pobyte cudzincov obligatórne ani nestanovuje povinnosť správnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia, ak je známa. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 77 zákona o pobyte cudzincov
ktorého v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. Pokiaľ teda odporca zaistil navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie správneho orgánu o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa, že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia pripúšťa. Otázkou určenia krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa bude zaoberať orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia. Úkony, ktoré odporca ale aj orgán zodpovedný za výkon administratívneho vyhostenia doposiaľ vykonal, odporca popísal v dôvodoch rozhodnutia nenasvedčujú navrhovateľom tvrdenej nevyhostiteľnosti. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného skúmania, či je zaistenie navrhovateľa za účelom jeho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel najmä s odkazom na názor vyplývajúci z judikatúry ESĽP,
ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, odvolací súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) opakovane vyložil náležitosti rozhodnutia o zbavení osobnej slobody
článku 5 EDĽP. Zaistenie môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania (pozri Rozsudok ESĽP zo dňa 27.11.2008 odst. 73, Rashed vs. Česká republika, č.j. 298/07). ESĽP v rozsudku zo dňa 29.01. 2008, odst. 74, vo veci Saadi v. Spojené kráľovstvo č. 13229/03 stanovil, že zaistenie musí byť vykonávané v dobrej viere, musí slúžiť na stanovený účel, čiže na zabránenie neoprávnenému vstupu na územie alebo na deportáciu z územia štátu. Miesto a materiálne podmienky zaistenia by mali zodpovedať skutočnosti, že toto opatrenie nie je namierené proti osobám, ktoré sa dopustili trestného činu. Doba zaistenia nesmie prekročiť dobu primeranú k účelu. Účelom zaistenia na účel administratívneho vyhostenia je realizácia administratívneho vyhostenia. Rozsudok ESĽP zo dňa 06.02.2012 vo veci M.S. proti Belgii14, č. 50012/08, zdôraznil, že inštitút zaistenia na účely správneho vyhostenia nesmie slúžiť na iný účel, než je práve záruka bezproblémového procesu vyhostenia. Prípad sa týkal iránskeho občana odsúdeného v Belgicku za teroristickú činnosť. Po vykonaní trestu odňatia slobody bol bezprostredne prevezený do zariadenia pre zabezpečenie cudzincov, hoci neprebiehal proces jeho vyhostenia, pretože ho žiadna krajina nechcela prijať. Bol tak prakticky nevyhostiteľný. Zaistenie malo teda bezpečnostné dôvody, ktoré, akokoľvek
ESĽP mohli byť opodstatnené, nemôžu ospravedlniť uloženie zaistenia na účely odsunu. Zaistenie cudzinca na účely odsunu môže trvať len za predpokladu, že trvajú dôvody zaistenia a prebieha proces vyhostenia. Vydaniu rozhodnutia by navyše vždy mala predchádzať úvaha polície o tom, či je vôbec možné rozhodnúť o správnom vyhostení a toto vyhostenie vykonať. Ak totiž nemožno vyhostenie vykonať, respektíve nie sú vykonávané kroky na vyhostenie cudzinca, stráca zaistenie svoj účel a tiež jediný účel dovolený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
odvolacieho súdu navrhovateľovi sa uplatnenými námietkami nepodarilo spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu o jeho zaistení, pretože tieto neboli spôsobilé preukázať, že v jeho prípade nedošlo k prepusteniu zo zaistenia ako tvrdil, rovnako tak nepreukázal, že dôvody zaistenia neexistujú a nebolo možné ani spochybniť existenciu prebiehajúceho procesu vyhostenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie (v závislosti na povahu, dĺžku, dôsledky a spôsob zaistenia), dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty (a vo všeobecnej rovine aj čl. 7 ods. 1 Charty), ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom.
čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody cudzinca. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať
odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu
osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil dôvody ako aj stanovenú dĺžku zaistenia cudzinca. Po prepustení navrhovateľa zo zaistenia a jeho opätovnom zadržaní vo veci odporca doplnil dokazovanie zamerané na disponovanie (preukázanie) dostatočných finančných prostriedkov v zmysle zákona o pobyte cudzincov ako aj na zabezpečenie pobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky pri skúmaní alternatív zaistenia, tak ako mu to uložil Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 4Sp 142/2015-48 zo dňa 04.01.2016 a po doplnenom dokazovaní vo veci učinil záver, ktorý premietol do napadnutého rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, pričom v dôvodoch rozhodnutia uviedol, prečo alternatívy zaistenia neprichádzali v prípade navrhovateľa do úvahy. S jeho záverom sa odvolací súd stotožnil.
odvolacieho súdu nemôže obstáť ani námietka navrhovateľa, že nebolo ničím preukázané ani riziko jeho úteku, nakoľko z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že sa komplexne venoval osobe navrhovateľa ako aj riziku úteku a bráneniu procesu prípravy výkonu administratívneho vyhostenia, čo vyjadril na strane 6 rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa až na námietku týkajúcu sa nesúladu rozhodnutia o zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo zaistenia v nadväznosti na rozhodnutie Nejvyššího správniho soudu Českej republiky sp. zn. 9 As 111/2012 zo dňa 01.11.2012, (na ktorú dal odpoveď v odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky) dostatočne vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku. Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.