4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), do 06.05.2016 a navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozsudku krajský súd uviedol, že vznesené námietky ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu veci odporcom ako aj existencie vady majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia nepovažoval za dôvodné. Mal za to, že v preskúmavanom rozhodnutí bol jasne formulovaný zákonný dôvod (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov - nevydanie náhradného cestovného dokladu), pre ktorý bola predĺžená lehota zaistenia navrhovateľa do 06.05.2016. Poznamenal, že doposiaľ nebola previerkami v domovskom štáte potvrdená totožnosť navrhovateľa s tým, že preskúmavané rozhodnutie obsahuje aj uvedenie dôvodu potreby zaistenia navrhovateľa a to vybavenie náhradného cestovného dokladu. K námietke navrhovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľný uviedol, že z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že navrhovateľ bol zaistený rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-P07-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.07.
správy národných ústrední Interpolu, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu, vystupoval pod rôznymi identitami. Ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia nebola previerkami v domovskom štáte navrhovateľa potvrdená jeho totožnosť, a taktiež bude potrebné zabezpečiť náhradný cestovný doklad a zabezpečiť náležitosti k fyzickému vykonaniu vyhostenia navrhovateľa. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa efektívnosti a účelnosti zaistenia, krajský súd uviedol, že zaistenie navrhovateľa je zákonné, efektívne a účelné s poukazom na to, že identity navrhovateľa, ktoré boli preverované neboli potvrdené. Navrhovateľ vystupoval pod viacerými identitami, teda identita navrhovateľa nie z jeho strany dôveryhodne preukázaná. Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že dňa 18.07.2015 konzul Veľvyslanectva Indickej republiky vykonal osobnú návštevu ÚPZC Sečovce, kedy vykonal pohovor s navrhovateľom. Po pohovore uviedol, že sa jedná o štátneho príslušníka Indickej republiky, avšak potvrdenie jeho totožnosti bude možné až po lustrácii v Indickej republike, o výsledku bude Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov písomne informovaný. Následne dňa 27.10.2015 bola pracovníkmi ÚPZC Medveďov vykonaná konzulárna návšteva zastupiteľského úradu Indickej republiky a následne dňa 29.10.2015 bola odoslaná písomná výzva na podanie informácií o stave vystavenia náhradného cestovného dokladu. Na písomnú výzvu pán konzul písomne oznámil, že previerka totožnosti v domovskej krajine stále prebieha a o výsledku budú písomne informovať. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa podkladov rozhodnutia, krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisuje je zrejmé, že zastupiteľský úrad neuviedol aké konkrétne úkony boli vykonané pri preverovaní totožnosti navrhovateľa, preto ich odporca v napadnutom rozhodnutí neuviedol. K námietke týkajúcej sa vyjadrenia k podkladom rozhodnutia, uviedol, že z administratívneho spisu vyplýva, že odporca dal možnosť navrhovateľovi pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa. Navrhovateľ odpovedal na položené otázky odporcu, a viac nič neuviedol. K námietke navrhovateľa na pojednávaní, že je zaistený už 19 mesiacov, pričom maximálne môže byť zaistený na 18 mesiacov, krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že po prepustení navrhovateľa dňa 06.05.2015 bolo voči navrhovateľovi začaté nové konanie vo veci jeho zaistenia. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-P07-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015 odporca znovu zaistil navrhovateľa
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, teda do 06.11.2015. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-P07-ZVC-12-054/2015 zo dňa 05.11.2015 predĺžil dobu zaistenia od 6.11.2015 do 06.05.2016, teda o 6 mesiacov. V danom prípade, pre konkrétny účel zaistenia navrhovateľa uvedený v rozhodnutí,
4 zákona o pobyte cudzincov môže policajný útvar rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Teda v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, odporca nepresiahol maximálne možnú dĺžku zaistenia navrhovateľa. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné a obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku). Mal zároveň za to, že vznesené námietky v opravnom prostriedku navrhovateľa neboli odôvodnené a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods.2 O.s.p.). II. Odvolacie námietky navrhovateľa Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím krajského súdu v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., teda z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že: i) súd prvého stupňa dospel k záveru, že výrok napadnutého rozhodnutia je zrozumiteľný V opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia odporcu je absolútne nezrozumiteľný, pretože: 1. navrhovateľ nebol dňa 6. mája 2015 zaistený v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku, 2. odporca nemohol postupovať správne, keď predĺžil dobu zaistenia navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania
4 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko navrhovateľ nebol zaistený v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie Navrhovateľ poukázal na to, že odporca pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vôbec nerozlišoval medzi dôvodmi zaistenia
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,
ktorého je možné cudzinca zaistiť v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie, ak existuje riziko jeho úteku a dôvodom uvedeným v § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov - na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia. Vyššie uvedené dokonca potvrdil aj samotný odporca vo vyjadrení sp. zn.: PPZ-HCP-P07-ZVC-12-060/2015 zo dňa 24.11.2015, v ktorom uviedol, že
jeho názoru v prípade cudzinca výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zabezpečenie vycestovania cudzinca do krajiny
zákona o pobyte cudzincov sú totožné skutočnosti, ktoré smerujú k rovnakému výsledku a tým je povinnosť cudzinca opustiť územie Slovenskej republiky. Na uvedené nesprávne závery odporcu poukázal aj právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 03.02.2016. Navrhovateľ nesúhlasil s tým, že v napadnutom rozhodnutí odporcu je jasne formulovaný zákonný dôvod, pre ktorý bola predĺžená doba zaistenia, nakoľko ak odporca pri vydávaní rozhodnutia vychádzal zo záveru, že medzi zabezpečením vycestovania cudzinca a výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je žiaden rozdiel, nemohol jasne formulovať zákonný dôvod predĺženia lehoty v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rovnako to vyplýva aj z výroku napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol, že predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa, ktoré musí spĺňať všetky zákonom stanovené náležitosti, musí byť jasné a zrozumiteľné. Takéto rozhodnutie musí spĺňať určitú kvalitu, nakoľko je ním navrhovateľ pozbavený osobnej slobody na šesť mesiacov. Skutočnosť, že administratívny spis navrhovateľa obsahuje rozhodnutie odporcu sp. zn.: PPZ-HCP-P07-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015, z ktorého možno zistiť, za akým účelom bol navrhovateľ zaistený nemôže nahrádzať povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa, ktoré je jasné, zrozumiteľné, preskúmateľné a v súlade s ostatnými zákonnými požiadavkami. Poznamenal, že k jeho námietke ohľadom konkrétnych skutočností, ktoré spôsobujú nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia a ohľadom skutočnosti, že odporca nepostupoval správne, ak pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení navrhovateľa vychádzal zo záveru, že nie je rozdiel medzi administratívnym vyhostením a zabezpečením vyhostenia sa súd v napadnutom rozsudku nijako nevyporiadal. Napadnutý rozsudok tak
navrhovateľa nemôže obstáť. Namietal, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku snažil konvalidovať nezrozumiteľnosť rozhodnutia odporcu s tým, že takýto postup považuje za neprípustný. V súvislosti s nezrozumiteľnosťou výroku napadnutého rozhodnutia navrhovateľ poukázal na rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015 a uviedol, že má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa nemôže obstáť, nakoľko výrok rozhodnutia odporcu, ako aj samotné odôvodnenie vykazujú znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré sa v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa snaží konvalidovať v jeho odôvodnení. ii) súd prvého stupňa dospel k záveru, že trvajú dôvody zaistenia Navrhovateľ namietal, že pokiaľ odporca predĺžil jeho zaistenie v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie, ak existuje riziko úteku - tak ako to vyplýva z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu, mal by sa odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberať tým, čo je riziko úteku a z akého dôvodu trvá. Ak bol navrhovateľ zaistený odporcom v konaní o administratívnom vyhostení, jeho rozhodnutie by malo obsahovať vysvetlenie, prečo mu predlžuje dobu zaistenia v konaní o administratívnom vyhostení, keď z ďalšej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ ďalej namietal, že z napadnutého rozhodnutia odporcu nemožno zistiť, čo je účelom jeho zaistenia, či je to výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, alebo je to zabezpečenie jeho vycestovania do krajiny
zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení, ak existuje riziko jeho úteku alebo je to zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, ako aj naplnenie životných potrieb v ÚPZC Sečovce. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku na žiadnu z vyššie uvedených námietok nereagoval, len konštatoval, že navrhovateľ bol zaistený na výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. iii) efektívnosť a účelnosť zaistenia Navrhovateľ ďalej namietal, že pokiaľ má odporca informáciu, že už takmer rok prebiehajú úkony v Indickej republike za účelom preverenia totožnosti navrhovateľa, administratívny spis by mal z dôvodu skúmania efektívnosti zaistenia navrhovateľa obsahovať prinajmenšom informáciu, že v dohľadnej dobe bude toto preverovanie ukončené. Pokiaľ po tak dlhej dobe preverovania odporca takouto informáciou nedisponuje, nemožno dospieť k záveru, že akékoľvek ďalšie zaistenie navrhovateľa je efektívne, keďže preverovanie totožnosti navrhovateľa môže trvať aj ďalší rok. Akékoľvek ďalšie zaistenie navrhovateľa bez informácie, kedy približne bude ukončený proces preverovania totožnosti navrhovateľa v Indickej republike spôsobuje, že jeho zaistenie nemôže byť efektívne, keďže proces preverovania trvá už takmer rok. Navrhovateľ vyjadril názor, že záver súdu prvého stupňa o tom, že zaistenie navrhovateľa je efektívne a účelné s poukazom na to, že navrhovateľ vystupoval pod viacerými identitami, a teda identita navrhovateľa nebola zo strany odporcu dôveryhodne preukázaná, nie je správny, nakoľko bez informácie, kedy približne bude ukončený proces zisťovania totožnosti navrhovateľa, nemôže byť jeho zaistenie efektívne a účelné. Poznamenal, že súd prvého stupňa sa odôvodnením napadnutého rozsudku pokúsil konvalidovať nedostatočné odôvodnenie odporcu, týkajúce sa skúmania efektívnosti a účelnosti zaistenia odporcu. Domnieval sa, že uvedený postup súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný, keďže navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že odporca síce uviedol dátumy vyjadrení správnych orgánov Slovenskej republiky, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, kedy mali tieto orgány kontaktovať orgány Indickej republiky, a kedy a či vôbec poskytli orgány Indickej republiky, resp. iné orgány, ktoré môžu byť nápomocné pri vystavovaní náhradného cestovného dokladu na tieto žiadosti akúkoľvek odpoveď, preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nemôže obstáť. iv) vyjadrenie k podkladom rozhodnutia Navrhovateľ taktiež namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí absolútne odignoroval § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keďže nijako neuviedol, ako sa vysporiadal s jeho vyjadrením k podkladom rozhodnutia. Z napadnutého rozhodnutia odporcu, ako aj z napadnutého rozsudku vyplýva, že navrhovateľ v rámci vyjadrenia k podkladom rozhodnutia odpovedal odporcovi na otázky. Ani odporca a ani súd prvého stupňa však neuvádzajú, na aké otázky a ako mal v rámci vyjadrenie k podkladom odporca odpovedať, a čo bolo obsahom jeho odpovedí a ako sa správny orgán s jeho námietkami vysporiadal. Záver súdu prvého stupňa, že napadnuté rozhodnutie odporcu spĺňa všetky podmienky stanovené v § 47 Správneho poriadku tak nemôže byť správny. v) dĺžka doby zaistenia Navrhovateľ namietal, že maximálna dĺžka doby zaistenia v jeho prípade už uplynula, nakoľko je zaistený 19 mesiacov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na to, že v danom prípade, pre konkrétny účel zaistenia navrhovateľa uvedený v rozhodnutí
4 zákona o pobyte cudzincov môže policajný útvar rozhodnúť o predĺžení zaistenia, pričom celková doba predĺženia zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Teda v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca nepresiahol maximálne možnú dĺžku zaistenia navrhovateľa. Vzhľadom na to, že navrhovateľ je zaistený nepretržite už 19 mesiacov, nemožno záver súdu prvého stupňa považovať za správny. Záverom navrhovateľ uviedol, že napadnutým rozhodnutím bol pozbavený osobnej slobody na ďalších šesť mesiacov. Navrhovateľ je tak pozbavený osobnej slobody už devätnásť mesiacov. O opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu o predĺžení doby zaistenia súd v dôsledku zmätočného postupu týkajúceho sa príslušnosti rozhodol takmer tri mesiace po jeho vydaní, hoci v zmysle § 250sa ods. 2 O.s.p. súd určí termín pojednávania tak, aby sa uskutočnilo najneskôr do siedmich pracovných dní od doručenia návrhu na súd. Opravný prostriedok proti napadnutému rozhodnutiu o predĺžení zaistenia podával navrhovateľ na poštovú prepravu dňa 16.11.2015. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa nedal vo svojom rozhodnutí konkrétne odpovede na konkrétne námietky navrhovateľa. Súd prvého stupňa postupoval nesprávne, ak dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je zrozumiteľné a preskúmateľné. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu spĺňa všetky predpoklady
zákona o pobyte cudzincov a správneho poriadku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu ruší a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie s tým, že nariaďuje bezodkladné prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa nezrozumiteľnosti výroku odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 06.05.2015 zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-P07-ZVC-12-032/2015 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.07.2015. Vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia o predĺžení doby zaistenia odporca uviedol, že cudzincovi zaistenému dňa 06.05.2015
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov predlžuje dobu zaistenia od 06.11.2015 do 06.05.2016 o 6 mesiacov, takže
názoru odporcu je z výroku napadnutého rozhodnutia jasné o aké predĺženie doby zaistenia ide a s týmto názorom sa stotožnil pri rozhodovaní aj Krajský súd Bratislava. Odporca uviedol, že dobu zaistenia navrhovateľa predĺžil v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, čo je v napadnutom rozhodnutí uvedené, z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad a tento názor správneho orgánu potvrdil aj krajský súd. K ďalším námietkam uviedol, že výkon uloženého administratívneho vyhostenia znamená, že policajný útvar vybaví všetky potrebné náležitosti, ktoré sú potrebné aby mohol cudzinec v policajnom sprievode opustiť územie Slovenskej republiky a bol sprevádzaný do krajiny, ktorá mu bola určená, čiže je to zabezpečenie jeho vycestovania do určenej krajiny. Odporca doplnil, že lehotu zaistenia navrhovateľa predĺžil z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
zákona o pobyte cudzincov, pričom sa v ustanovení § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov neuvádza riziko úteku. Konanie o administratívnom vyhostení cudzinca je proces, ktorý sa začína oznámením cudzincovi, že sa s ním začína konanie vo veci administratívneho vyhostenia až do momentu kedy nedôjde až k jeho vykonaniu, to znamená, že až pokiaľ cudzinec nevycestuje do krajiny, ktorú mu správny orgán určil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. K námietke efektívnosti a účelnosti zaistenia uviedol, že zaistenie navrhovateľa je zákonné, efektívne a účelné, avšak doba, za ktorú sa vybavia všetky potrebné náležitosti na výkon uloženého administratívneho vyhostenia sa zo strany zastupiteľského úradu neustále predlžuje z dôvodu, že identity navrhovateľa, ktoré boli doposiaľ preverované neboli potvrdené, pričom správny orgán má za to, že navrhovateľ zámerne klame a zavádza tým správny orgán aj zastupiteľský úrad, čo je preukázané aj písomnosťami v spisovom materiáli, ktoré potvrdzujú, že vystupoval pod viacerými identitami a tieto konania sú aj popísané v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 3 odsek 3. Odporca poukázal na to, že navrhovateľa počas zaistenia v ÚPZC navštívil aj samotný konzul z dôvodu vykonania pohovoru za účelom overenia jeho totožnosti a následného vydania náhradného cestovného dokladu pre cudzinca. K námietke týkajúcej sa vyjadrenia k podkladom rozhodnutia odporca uviedol, že dal možnosť navrhovateľovi, aby sa vyjadril pred vydaním rozhodnutia, pričom svoje právo využil, odpovedal na položené otázky, no nepredložil žiadne návrhy, pripomienky ani podklady s ktorými by sa mal správny orgán vysporiadať. Poukázal na to, že ak navrhovateľ počas spísania zápisnice nemal žiadne námietky ani návrhy, odporca sa nemal v rozhodnutí s čím vysporiadať a v prípade, že mal námietky alebo návrhy jeho právny zástupca, mal sa dostaviť na správny orgán počas vykonávania úkonov s navrhovateľom, pričom odporca zdôraznil, že právny zástupca bol vyrozumený o vykonávaní úkonov s navrhovateľom. K námietke týkajúcej sa dĺžka doby zaistenia odporca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sža/7/2015 zo dňa 20.07.2015 vo veci Vikramjeet Singh, kde sa uvádza: „Čo sa týka spochybňovanej dĺžky zaistenia, Najvyšší súd pripomína, že zákonodarca prostredníctvom ustanovení § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov stanovil viacero navzájom odlišných účelov alebo cieľov zaistenia ako prostriedku ochrany štátu ultima ratio, na ktorých vykonanie oprávnil policajta. Pri systematickom výklade uvedených ustanovení je nepochybný výkladový záver, že tieto účely a ciele sa navzájom ani vecne ani časovo nevylučujú, a preto v prípade naplnenia jednotlivých skutkových podstát nižšie uvedených ustanovení § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nie je možné vylúčiť situáciu, že cudzinec bude súčasne resp. postupne zaistený viackrát. V súvislosti s uvedeným ako aj s prihliadnutím na zvyšné ustanovenia § 88 je nutné vykladať pojem „byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný“, ktorý nie je zákonodarcom myslený ako limita sumy jednotlivých parciálnych časových úsekov zaistenia ale naopak ako zákonná maxima pre konkrétny účel zaistenia cudzinca uvedený v danom rozhodnutí s tým, že v zmysle § 88 ods. 4 tretia veta zákona o pobyte cudzincov je konajúci správny orgán uvedenú zákonnú maximu predĺžiť až na ďalších 12 mesiacov.“ Z uvedeného názoru Najvyššieho súdu
odporcu jednoznačne vyplýva, že doba zaistenia cudzinca, resp. predĺženie doby zaistenia je v súlade so zákonom. IV. Argumentácia rozhodnutia správneho orgánu Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-054/2015 zo dňa 05.11.2015 (ďalej len „rozhodnutie“) za použitia ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil dobu zaistenia navrhovateľa v lehote šiestich mesiacov do 06.05.2016 z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad (ďalej len „NCD“) a v zmysle ust. § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“). V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.03.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa
4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Meritom posudzovaného sporu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa, ktorý namietal, že jeho zaistenie je nezákonné. Navrhovateľ namietal, že rozhodnutie krajského súdu nemôže obstáť, nakoľko sa svojím odôvodnením pokúša konvalidovať zmätočné a nepreskúmateľné rozhodnutie odporcu, ktoré navyše nemá náležitosti odôvodnenia rozhodnutia
3 Správneho poriadku a z jeho textu nie je možné zistiť účel zaistenia navrhovateľa. Úkony, ktoré realizujú pracovníci ÚPZC Medveďov, ani odporca
námietky navrhovateľa nie sú efektívne, doposiaľ nedosiahli odpoveď ani na otázku, či sa podarí vôbec vybaviť náhradný cestovný doklad pre cudzinca. Namietal tiež, že v súčasnosti je zaistený po dobu viac ako 19 mesiacov, pričom zaistenie je v zmysle ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov časovo obmedzené s tým, že celková doba zaistenia cudzinca aj po predĺžení nesmie presiahnuť 18 mesiacov - po jej uplynutí mal byť prepustený. Navrhovateľom uvedené námietky sa v podstate zhodujú s tými, ktoré uplatnil v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu a s ktorými sa súd prvého stupňa v celom rozsahu vysporiadal. Odvolací súd tak vyhodnotil námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplynulo, že právoplatným rozhodnutím odporcu č. p.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 (toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/50/2014-24 zo dňa 15.10.2014, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/44/2014 zo dňa 27.11.2014) bol navrhovateľ zaistený v ÚPZC z dôvodu § 88 ods. 1 písm.
1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov zastavil. Odporca svojim rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-012-054/2015 zo dňa 05.11.2015 predĺžil dobu zaistenia navrhovateľa do 06.05.2016. (o odvolaní voči tomuto rozhodnutiu rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Sp/6/2016-84 zo dňa 03.02.2016 tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil). Predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie (v závislosti na povahu, dĺžku, dôsledky a spôsob zaistenia), dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty (a vo všeobecnej rovine aj čl. 7 ods. 1 Charty), ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v čl. 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Pokiaľ teda došlo k zaisteniu navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a k predĺženiu doby zaistenia, pričom doba zaistenia nepresiahla zákonom maximálne povolenú dobu 18 mesiacov, odvolací súd sa musel stotožniť s právnym názorom krajského súdu, ktorý s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov správne ustálil, že policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov. Z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov teda vyplýva, že odporca nepresiahol maximálne možnú dĺžku zaistenia navrhovateľa. Na zdôraznenie uvedeného považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že jednotlivé doby, počas ktorých bol navrhovateľ zaistený pre jeden a ten istý dôvod právne subsumovaný pod rovnakou literou zákona sa sčítavajú a vo svojom úhrne nesmú prekročiť maximálnu dobu zaistenia ustanovenú v § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. V navrhovateľovom prípade došlo k jeho zaisteniu najprv
1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov a po prepustený zo zaistenia bol opätovne zaistený z dôvodu
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na uvedené neobstojí námietka navrhovateľa, že maximálna doba zaistenia už uplynula. V danom prípade dôvodom predĺženia doby zaistenia bola skutočnosť, že v stanovenej dobe zaistenia sa odporcovi napriek vykonaným úkonom nepodarilo zabezpečiť jeho cestovný doklad. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že ÚPZC Medveďov sa výzvou zo dňa 24.09.2015 dožadoval od Veľvyslanectva Indickej republiky informácií o tom, v akom štádiu je vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa (na podklade žiadosti o jeho vystavenie, ktorá im bola predložená dňa 01.10.2014 a všetky jej doplnenia - informácie z NÚ Interpol, osobný pohovor s navrhovateľom, vyplnený osobný dotazník). Dňa 29.10.2015 bola zo strany zastupiteľského úradu zaslaná odpoveď, v ktorej uviedli, že stále prebieha previerka totožnosti navrhovateľa s tým, že o jej výsledku budú informovaný. Vzhľadom na to, že k vydaniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa doposiaľ nedošlo, mal ÚPZC Medveďov za to, že neexistuje reálny predpoklad jeho vydania do stanovenej lehoty zaistenia (do 06.11.2015), preto podaním zo dňa 30.10.2015 požiadal odporcu o predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Dňa 05.11.2015 bol správnym orgánom vyzvaný navrhovateľ, aby sa v zápisnici o podaní vyjadrenia
1) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov pod č. p.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-053/2015 vyjadriť sa v konaní vo veci predĺženia lehoty zaistenia za prítomnosti tlmočníka nezapísaného v zozname znalcov a tlmočníkov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky z jazyka panjabi do jazyka slovenského a opačne. Navrhovateľ v zápisnici o podanom vyjadrení uviedol, že si je vedomý, aké sú zistenia správneho orgánu a čo tvorí podklad pre rozhodnutie vo veci a taktiež si je vedomý k čomu sa má vyjadrovať. Navrhovateľ ďalej v zápisnici uviedol, že je ochotný spolupracovať s orgánmi polície a zastupiteľským úradom Indie pri vybavovaní náhradných cestovných dokladov na návrat do domovskej krajiny s tým, že je ochotný opustiť územie Slovenskej republiky a vycestovať v čo najkratšom čase. Poznamenal, že sa rozprával s konzulom, ktorý mu oznámil, že ak budú všetky papiere hotové, tak mu zavolajú. Na otázku ako chce, resp. navrhuje, riešiť svoju momentálnu situáciu uviedol, že nenavrhuje nič s tým, aby sa vo veci konalo tak, ako to káže zákon. Záverom uviedol, že už nemá čo dodať a nechce sa k ničomu vyjadriť. O skutočnosti, že s navrhovateľom bude spisovaná zápisnica o podaní vyjadrenia dňa 05.11.2015 bol vopred informovaný aj zákonný zástupca účastníka konania, ktorý bol zároveň informovaný aj o jeho práve podať vyjadrenie pre jeho klienta. Z dôvodu, že zastupiteľský úrad v lehote zaistenia nevydal náhradný cestovný doklad navrhovateľovi, odporca aplikoval zákonom povolenú možnosť predĺženia doby zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 ods. 4 umožňuje policajnému útvaru okrem iného aj z dôvodu, že zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad cudzincovi predĺžiť dobu zaistenia maximálne o 12 mesiacov. Nie je sporné, že zastupiteľský úrad nevydal navrhovateľovi napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia náhradný cestovný doklad. Preto pokiaľ odporca rozhodol o predĺžení doby zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, pričom táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia pre jeden a ten istý dôvod právne subsumovaný pod rovnakou literou zákona zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia, odporca aj s poukazom na okolnosti daného prípadu, ktoré spočívali v uprednostnení záujmu spoločnosti na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu, a tieto okolnosti uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodnil, rozhodol v súlade so zákonom . Najvyšší súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia navrhovateľa. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a v celosti naň odkazuje. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdil. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. Navrhovateľovi, ktorý nemal v odvolacom konaní úspech, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.