1 písm.
1 písm.
tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Krajský súd k námietke navrhovateľa, či existuje vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení a či sa vyhostenie vykonáva uviedol, že navrhovateľ bol dňa 19.01.2016 zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Odporca 06.09.2015 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 (dvoch) rokov. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.09.2015.
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť
. K námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia, krajský súd uviedol, že odporca dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 06.03.2016, pričom nejde o konkrétny dátum doby zaistenia ale o hraničný termín doby zaistenia. Navrhovateľ na území SR nemá rodinných príslušníkov, nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, nemá udelenú medzinárodnú ochranu, nemá zabezpečené ubytovanie, nemá finančné prostriedky, ktorými by si zabezpečil ubytovanie. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa o nie spoľahlivo zistenom stave veci.
jeho názoru odporca riadne zistil skutkový stav, u navrhovateľa stále trvajú dôvody zaistenia. Navrhovateľovi bolo dňa 06.09.2015 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. PPZ-HCP-BB7-163-020/2015-AV z dôvodu, že na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt, a v predmetnom rozhodnutí navrhovateľovi nebola určená lehota na vycestovanie.
ust. § 84 ods. 1 písm.
zákona o pobyte cudzincov uviedol, že odporca sa zaoberal aj týmito alternatívami, a mal za to, že navrhovateľ nesplnil podmienku
3, pretože nepreukázal finančné prostriedky na zabezpečenie pobytu na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť nehnuteľnosť na bývanie, prípadne ubytovanie na území SR a finančné prostriedky na pokrytie pobytu. K námietke, či existuje riziko úteku navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ by naďalej v členských štátoch sa pohyboval nelegálne a neoprávnene. Na území Slovenskej republiky nemá rodinných príslušníkov, nie je držiteľom oprávnenia na pobyt. Navrhovateľ sa môže skrývať v komunite svojich krajanov. Miesto jeho pobytu nebude známe, nakoľko na území Slovenskej republiky nemá povolený pobyt, zabezpečené ubytovanie, a ani finančné prostriedky, ktorými by si zabezpečil ubytovanie pre seba. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie zo dňa 08.03.2016, z dôvodov
ust. § 205 ods. 2 písm.
návratovej smernice, a to existencia rizika úteku, resp. vyhýbanie sa alebo bránenie procesu prípravy alebo odsunu. S ohľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam Odporca sa k odvolacím námietkam vyjadril podaním pod č. PPZ-HCP-BB7-2-032/2016-AV zo dňa 21.03.2016, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ďalej uviedol, že navrhovateľ bol dňa 06.03.2016 o 16.00 hod. prepustený na slobodu z ÚPZC Medveďov. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 05.04.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“
2 zákona o pobyte cudzincov „rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.“
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.“
1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.“
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“
1 správneho poriadku „správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.“
3 správneho poriadku „v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“ Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis odporcu dospel k záveru, že odvolacie námietky navrhovateľa sú dôvodné. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou vytýkajúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu, nakoľko rozhodnutie odporcu v skutočnosti vykazuje nedostatky v zrozumiteľnosti, časovej súslednosti a relevantného odôvodnenia. Navrhovateľ v podanom odvolaní dôvodne poukázal na konkrétne nedostatky rozhodnutia odporcu, keď tento v odôvodnení neuvádza žiadne argumenty, odôvodňujúce zaistenie navrhovateľa z dôvodu
1 písm. b) ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu, ale obsah odôvodnenia naznačuje zaistenie navrhovateľa
1 písm. d), t. j. na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy. Zmätočným sa tiež javí výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým odporca stanovil dobu zaistenia najdlhšie do 06.03.2016, avšak v odôvodnení rozhodnutia (4. strana rozhodnutia odporcu) uvádza dátum 06.12.2015, pričom dĺžku doby zaistenia odôvodnil potrebou vykonania úkonov za účelom readmisie navrhovateľa. Takéto odôvodnenie je nelogické, nakoľko navrhovateľ bol na základe predmetného rozhodnutia zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona na účel administratívneho vyhostenia a nie readmisie do Maďarska. Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie
tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku. Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.), či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné závery. V tomto smere odvolací súd považuje za dôvodnú námietku navrhovateľa o tom, že krajský súd sa nezaoberal vyššie spomínanými vadami rozhodnutia odporcu aj napriek tomu, že to navrhovateľ už v opravnom prostriedku namietal. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Preto sa krajský súd mal zaoberať touto podstatnou námietkou navrhovateľa a mal dospieť k záveru, že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami, spočívajúcimi v tom, že sa odporca dôsledne neriadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia odporcu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou navrhovateľa o nedostatočnom skúmaní vyhostiteľnosti dospel k záveru, že aj táto bola dôvodná. Odporca je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou odporcu je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Pokiaľ je v preskúmavanom rozhodnutí o zaistení uvádzaná Maďarská republika, možno konštatovať, že táto je v rozhodnutí uvádzaná v súvislosti s odovzdaním navrhovateľa
readmisnej dohody medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou, čo však ako už bolo vyššie spomenuté, nekorešponduje s výrokom rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. Vzhľadom na navrhovateľom namietané nedostatky, možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok odôvodnenia, čo odôvodňuje jeho zrušenie aj bez prihliadnutia na ostatné odvolacie námietky uvedené v opravnom prostriedku. Nakoľko samotné rozhodnutie odporcu trpí vadami, ktoré sú v rozpore so zákonom,
názoru odvolacieho súdu neboli podmienky na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa, preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Odvolací súd nerozhodol o okamžitom prepustení navrhovateľa zo zaistenia v zmysle ust. § 250 sa ods. 7 O.s.p., vzhľadom na skutočnosť, že
informácie odporcu z 21.3.2016 bol navrhovateľ dňa 06.03.2016 z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov prepustený. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1a 2 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že navrhovateľovi ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal
vyčíslenia jeho právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 730,04 € titulom trov právneho zastúpenia. Trovy konania pozostávajú z úkonov právnej pomoci po 143 €, a to: - príprava a prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom dňa 21.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky), - napísanie opravného prostriedku dňa 24.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky), - účasť na pojednávaní dňa 22.02.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky) a - napísanie odvolania dňa 08.03.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky). V zmysle ust. § 16 ods. 3 vyhlášky má advokát právo na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Jedna stotina výpočtového základu za úkon právnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 8,58 €. Za štyri úkony právnej služby má právna zástupkyňa navrhovateľa právo na náhradu uvedených výdavkov v sume 34,32 €. Právna zástupkyňa navrhovateľa má právo na náhradu cestovných nákladov vynaložených na vykonanie porady s klientom v ÚPZC Medveďov dňa 21.01.2016 - 146,8 km pri spotrebe 6,6 l/100km a cene pohonných hmôt 1,249 €/1 - údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky - 11,05 € a náhradu za použitie motorového vozidla (amortizáciu) vo výške 0,183 Eur za každý km - 26,86 €
ust. § 15 písm.
ust. § 15 písm. b) v spojení s ust. § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Jedna šesťdesiatina výpočtového základu predstavuje sumu 14,30 €. Právna zástupkyňa navrhovateľa má právo na náhradu za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 22.02.2016 a späť (dve polhodiny) a za čas strávený cestou do ÚPZC Medveďov na vykonanie prvej porady s klientom dňa 21.01.2016 a späť (štyri polhodiny), spolu v sume 85,80 €. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.