1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec do pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v druhom stupni vo veciach, o ktorých rozhodovať v prvom stupni patrí do pôsobnosti pobočky.
2 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
právneho stavu platného ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia žalobca ako povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená SZČO poistné za obdobie roku 2008 neuhradil vôbec, čo bolo právnym dôvodom na predpísanie poistného prvostupňovým rozhodnutím. Tento právny stav sa mal
žalovanej vytvoriť nižšie uvedenými rozsudkami Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 13. Pri svojom rozhodovaní s prihliadnutím na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Správneho poriadku, zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a zák. č. 461/2003 Z. z. určil, že sporným bol výklad pojmov „mať oprávnenie“ na vykonávanie advokácie, resp. vymedzenie, kedy dochádza k „zániku oprávnenia“ na vykonávanie advokácie, a to z toho hľadiska, či zmyslu aplikovaných noriem a úmyslu zákonodarcu, i v kontexte ústavného poriadku Slovenskej republiky, zodpovedá prístup,
ktorého je fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na výkon advokácie, každý advokát zapísaný do zoznamu advokátov, už len z dôvodu jeho formálneho zápisu v zozname advokátov (a prestáva takouto osobou byť iba jeho vyčiarknutím z tohto zoznamu), alebo je namieste taký výklad,
ktorého takouto osobou nie je (alebo ňou prestáva byť) advokát, ktorý vo vlastnom mene nie je oprávnený advokáciu vykonávať, hoci je zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou. 14. Krajský súd k tejto otázke si osvojil právny názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd“) v jeho náleze č. k. II. ÚS 426/2012-53 (ale obdobne aj v náleze č. k. II. ÚS 63/2012-52) ústavný súd vyslovil názor, že [nasleduje citáciu relevantného textu rozsudku krajského súdu] „pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) je potrebné uprednostniť výklad materiálny a dospieť k záveru,
ktorého „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je iba advokát, ktorý môže ako fyzická osoba pri samostatnom výkone advokácie skutočne právne služby klientom poskytovať a prijímať za nich ako fyzická osoba aj odmenu. „Fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je teda iba advokát vykonávajúci advokáciu samostatne a iba v prípade, ak nemá výkon advokácie pozastavený. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát - konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným musí byť v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou zapísaný. Ako správne uviedol najvyšší súd - tento zápis je podmienkou na to, aby mohol advokát v mene a na účet iného subjektu (spoločnosti s ručením obmedzeným) advokáciu vykonávať. „Fyzickou osobou, ktorej oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“, je preto každý advokát, ktorý vykonával advokáciu samostatne a následne začal advokáciu vykonávať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože samostatne advokáciu vykonávať v takom prípade už nie je oprávnený, čo vyplýva priamo zo zákona o advokácii. K tomuto názoru dospel ústavný súd použitím metódy gramatického, logického, ale najmä systematického výkladu sporných ustanovení zákona o sociálnom poistení v kontexte ustanovení zákona o advokácii. Neobstojí preto ani názor najvyššieho súdu (vyslovený rozsudkom sp. zn. 7Sžso 27/2010 z 1 .júla 2010...),
ktorého na účely zákona o sociálnom poistení treba advokáta, zapísaného v zozname advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou komorou, považovať za povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie. Takto formulovaný názor totiž vychádza iba z formalistického výkladu dotknutých ustanovení, ktorý nezohľadňuje ich materiálnu podstatu, a tým ani zmysel a účel právnej úpravy.“ III. Odvolanie žalovanej/stanoviská
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, nakoľko Ústavný súd v svojej ďalšej judikačnej činnosti sa odklonil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe. 21. Najvyšší súd viazaný
1 O.s.p. v svojej rozhodovacej praxi precedenčnými účinkami rozhodnutí Ústavného súdu preto ďalej iba k tejto otázke si osvojil právny názor vyslovený Ústavným súdom v jeho zatiaľ poslednom náleze č. k. II. ÚS 218/2012-53, v ktorom sa konajúci senát Ústavného súdu podstatne a prekvapivým spôsobom, a to aj bez podstatnejšieho objasnenia, odchýlil (viď citovaná v bode č. 9) od svojej doterajšej ustálenej judikatúry [nasleduje citáciu relevantného textu nálezu Ústavného súdu]: „Zo sťažovateľom predloženého rozsudku krajského súdu sp. zn. 6S 202/2013 z 30. mája 2014 vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou ústavného súdu obsiahnutou v jeho nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 a dospel k záveru, že sťažovateľ prestal byť na účely zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činnou osobou v dôsledku zmeny spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu na výkon prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Označený rozsudok krajského súdu napadla odvolaním Sociálna poisťovňa, pričom zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že odvolacie konanie je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 1Sžso 71/2014, pričom o odvolaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Sžso/7/2012 porušil základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.04.2013, č. k.: 9Sžso/7/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie." II. Ústavný súd rozhoduje
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu
2 zákona o ústavnom súde.
2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikaturou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatury, ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atd.). Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd
Listiny.
čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku,
ktorého zmenou spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej účasti advokáta na nemocenskom a dôchodkovom poistení, keďže zastáva opačný názor, teda že zmenou spôsobu výkonu advokácie (ktorú pôvodne vykonával samostatne a v súčasnosti ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným) prestal byť samostatne zárobkovo činnou osobou na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia. Sťažovateľ zakladá argumentáciu o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie predovšetkým na skutočnosti, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku neriadil právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v nálezoch sp. zn. II. ÚS 426/2012 z
ktorého zmenou spôsobu výkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. 1/2015 zo
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatury považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,1. ÚS 301/06).
názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku s odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. US 112/05, I. US 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom
či. čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, 51. 36 ods. 1 a 2 listiny a právom
51. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie reálne mohla viesť k vysloveniu ich porušenia v konaní vo veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol
2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
nej a v medziach vyslovených právnych názorov prejednávanú vec rozhodnúť. 31. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p.,
ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania , čo v tomto súdnom prieskume nenastalo. 32. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava evidencie práv týkajúcich sa práva sociálneho poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), charakter konania si nepredurčoval požiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.