Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžo/79/2014 Identifikačné číslo spisu: 5014200019 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 246cods.

1 veta prvá) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá

ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.,

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému správnemu orgánu domáhal preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia - stanoviska, ktorým žalovaný správny orgán oznámil žalobcovi, že odvolanie podané žalobcom proti rozhodnutiu zo dňa

1. októbra 2013, č. ZN-1-2013/00049-13N, ktorým správny orgán ustanovil znalca podľa § 36 Správneho poriadku pre vyhotovenie znaleckého posudku vo vzťahu už k vypracovanému znaleckému posudku vo veci podľa § 7 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z., je podané oneskorene. Zároveň v predmetnom stanovisku žalovaný skúmal v zmysle § 60 Správneho poriadku, či oneskorené odvolanie neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, pričom nezistil dôvody na obnovu konania alebo na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 248 písm. a/ O.s.p. súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Predovšetkým, považujúc rozhodnutie prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu ako jeden celok, treba konštatovať, že žaloba bola podaná proti rozhodnutiu o ustanovení znalca podľa § 36 Správneho poriadku v rámci prebiehajúceho správneho konania. Rozhodnutie o ustanovení znalca však jednoznačne predstavuje procesné rozhodnutie, týkajúce sa vedenia konania (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
2. júna 2014, sp. zn. 6Sžf/4/2014), pričom takéto rozhodnutie súdnemu prieskumu nepodlieha (§ 248 písm. a/ O.s.p.). V danom prípade rozhodnutie o ustanovení znalca nemožno považovať ani za rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd žalobcu v zmysle čl. 46 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, lebo správne orgány nerozhodli o veci, ktorá je predmetnom samotného správneho konania a pokiaľ nie je vydané meritórne rozhodnutie, v zásade tvrdené porušenia procesných ustanovení majú iba potenciálny vplyv na zákonnosť konečného rozhodnutia. Správne orgány postupujúc v súlade so Správnym poriadkom si rozhodnutím o ustanovení znalca zabezpečujú podklady pre svoje rozhodnutie, lebo sú povinné zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Aj napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie o ustanovení znalca súdnemu prieskumu nepodlieha, ak krajský súd také administratívne procesné rozhodnutie meritórne preskúmal, nie je možné uvedený nedostatok považovať za vadu súdneho konania, lebo ním poskytol účastníkovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4

čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

1. decembra 2008, sp. zn. 3Sžf/56/2008). Pre úplnosť treba k samotným námietkam žalobcu uviesť, že súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd podľa § 250h Občianskeho súdneho poriadku viazaný. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že žalovaný nezisťoval, či sa v mieste svojho bydliska v čase doručovania prvostupňového správneho rozhodnutia zdržiaval, tak treba uviesť, že žalovaný vychádzal z údajov na doručenke, ktorá má povahu verejnej listiny a ktorá osvedčuje skutočnosti v nej uvedené, a teda v danom prípade postup podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Údaje uvedené na doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak, a preto dôkazné bremeno o tom, že sa žalobca v čase doručovania prvostupňového správneho rozhodnutia nezdržiaval v mieste svojho bydliska, spočívalo na žalobcovi. Žalobca však ani v podanej žalobe nenamietal, a ani nepreukázal, že sa v mieste svojho bydliska nezdržiaval v čase tohto doručovania, čo správne skonštatoval aj krajský súd v napadnutom rozsudku. Žalobca priložil potvrdenie organizácie ECO-TRUCK, n.o., o tom, že v čase od
2. septembra 2013 do
3. októbra 2013 bol mimo trvalého bydliska až k odvolaniu proti rozsudku krajského súdu, avšak na také potvrdenie vzhľadom na koncentračnú zásadu uplatňovanú v správnom súdnictve (§ 250h O.s.p.) nemôže odvolací súd prihliadať, keďže správne súdy sú viazané rozsahom žaloby. Pritom treba tiež pripomenúť, že žalobca si musel byť už v čase podávania odvolania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu vedomý, že vychádzajúc z doručenky, podáva svoje odvolanie po lehote. Žalobca preto znášal dôkazné bremeno, aby už pri podaní odvolania v správnom konaní preukázal, že odvolanie podáva včas. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež považuje za potrebné uviesť, že správne súdy nie sú súdmi skutkovými a nevykonávajú dokazovanie, keďže pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). V správnom súdnictve preto súdy nepostupujú podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., porušenie ktorého zo strany krajského súdu namietal žalobca. V správnom súdnictve v konaní podľa druhej hlavy piatej časti vzhľadom na koncentračnú zásadu všetky námietky a dôvody v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia musí uviesť a tieto preukázať žalobca už v žalobe a to v lehote podľa § 250b O.s.p. (§ 250h ods. 1 O.s.p.). Súd je viazaný rozsahom žaloby, lebo súd preskúmava rozhodnutie a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, teda v medziach žaloby (§ 250h

§ 250jods.

1 O.s.p.). Z uvedeného vyplýva záver, že žalobca bol povinný predovšetkým v správnom konaní preukázať skutočnosť, že sa nezdržiaval v čase doručovania prvostupňového správneho rozhodnutia v mieste svojho bydliska (napr. s podaným odvolaním proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu) a následne, ak by túto skutočnosť odvolací správny orgán nesprávne posúdil, mohol by uvedené namietať v správnej žalobe. Žalobca však, ako bolo uvedené vyššie, uvedenú skutočnosť nepreukázal ani v žalobe. Z uvedených dôvodov najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie, považujúc námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a poukazujúc v ostatnom na dôvody rozsudku krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.,

§ 246cods.

1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.,

§ 224ods.

1 O.s.p. za použitia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že žalobca v tomto konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.