Obsah (11)
§ 88§ 82§ 205§ 46a§ 244§ 250l§ 89§ 90§ 32§ 47§ 219Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10SZa/5/2016 Identifikačné číslo spisu: 7015201439 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Zuzana Ďurišová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR
§ 88ods.
1 písm.
- c)s poukazom na § 84 ods. 1 písm.
- c)zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňa 09.12.2015 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
osobitného predpisu a stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania navrhovateľa v zmysle Nariadenia Rady ES č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „nariadenie Dublin III.“), najdlhšie však do 15.04.
- V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca poukazoval na to, že navrhovateľ im bol odovzdaný dňa 15.10.2015 na bývalom hraničnom priechode medzi Českou republikou (ďalej len „ČR“) a Slovenskou republikou (ďalej len „SR“) Hodonín - Holič, pričom odovzdanie sa uskutočnilo na základe čl. 2 od. 5 Dohody medzi vládou SR a ČR o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa. Uviedol, že u navrhovateľa vzniklo podozrenie z dopustenia sa priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov tým, že mal neoprávnený pobyt na území SR, pričom nelegálne vstúpil z územia Maďarska na územie SR bez cestovného dokladu, bez víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt a oprávnenie na vstup a pobyt nevedel nijako preukázať. Totožnosť navrhovateľa bola zistená na základe podkladov od Krajského riaditeľstva Polície hlavného mesta Prahy, Odboru cudzineckej polície, Oddelenie pobytovej kontroly, Pátranie a eskort, ako aj na základe čestného vyhlásenia totožnosti, ktoré o sebe navrhovateľ vyhlásil v zápisnici dňa 15.10.2015, keďže nedisponoval fyzicky žiadnym dokladom totožnosti, pričom lustráciou v informačných systémoch bolo zistené, že na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný respektíve tolerovaný), ani nie je žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Z podkladov, ktoré predložila Polícia ČR k žiadosti o odovzdanie bolo zistené, že dňa 31.08.2015 bol navrhovateľ kontrolovaný Políciou ČR vo vlaku EC 170 Hungaria s východzou stanicou Budapešť, ktorý pokračoval územím SR na územie ČR. Nevedel však preukázať oprávnenie na vstup a pobyt a následne z dôvodu neoprávneného pobytu na území ČR bol odovzdaný políciou ČR na územie SR v rámci readmisného konania dňa 15.10.
- Odporca konštatoval, že v danom čase boli splnené podmienky
§ 82ods.
1 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov, pretože navrhovateľ mal neoprávnený pobyt na území SR a členských štátov a preto odporca vydal dňa 15.10.2015 rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu na dobu dva roky pod č.p. PPZ-HCP-BA9-185-017/2015-AV na vtedy známu totožnosť navrhovateľa V. B., pričom dané rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2015, avšak následne dňa 09.12.2015 bolo konanie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu zastavené. Na základe odpovede zo spoločného kontaktného pracoviska Čunovo - Rajka zo dňa 02.10.2015 odporca zistil, že navrhovateľ sa nenachádza v evidencii žiadateľov o azyl a preto začal dňa 15.10.2015 výkon readmisie, ktorá bola doručená príslušným orgánom Maďarska. Následne z maďarskej strany dňa 03.11.2015 bola zaslaná odpoveď, z ktorej bolo zistené, že nie je možné navrhovateľa odovzdať prostredníctvom readmisného konania z dôvodu nedostatočného preukázania, že nelegálne pricestoval na územie SR z Maďarska. Danú odpoveď potvrdili maďarské úrady aj dňa 09.11.2015. Následne odporca dňa 09.12.2015 zaslal maďarskej strane žiadosť o zaslanie informácie, či sa navrhovateľ nachádza v evidenciách Maďarska ako žiadateľ o azyl, pričom z doručenej odpovede bolo zistené, že sa nachádza v evidencii Migračného úradu Maďarska, kde dňa 28.08.2015 požiadal o azyl v Maďarsku a bolo mu určené miesto pobytu v zariadení pre pobyt v Bicske. Odporca ďalej uviedol, že na základe tejto skutočnosti bol následne dňa 09.12.2015 vydaný príkaz na prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, a to z dôvodov uvedených v § 90 ods. 2 písm.
- b)bod 1 zákona o pobyte cudzincov. V ten istý deň bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou v obci Sečovce, pričom kontrolou vzniklo podozrenie, že sa na území SR nachádza neoprávnene a preto bol hliadkou odporcu predvedený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Dňa 09.12.2015 po predvedení bola s navrhovateľom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní( ďalej len „Správny poriadok“), evidovaná pod číslom PPZ-HCP-BA9-213-009/2015-AV za prítomnosti tlmočníka z jazyka urdu do slovenského a naopak, ktorý je zapísaný v zozname znalcov a tlmočníkov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky. Do zápisnice o podaní vyjadrenia sa navrhovateľ vyjadril, že pribratému tlmočníkovi rozumie a súhlasí s tlmočením, nemá žiadne zdravotné problémy a nežiada o lekárske vyšetrenie, je schopný vypovedať a nežiada prítomnosť právneho zástupcu. Ďalej uviedol, že nemá čo dodať k predmetnému konaniu, pretože všetko už uviedol v predchádzajúcich zápisniciach. Odporca zdôraznil, že totožnosť a azylové konanie bolo prioritne zistené a potvrdené na základe lustrácií v evidenciách Maďarska (č. PPZ-MPS-CUN-5952/2015-BLH/21176 zo dňa 09.12.2015), pričom bola zistená zhoda v konaní a krajina Maďarsko, kde bol navrhovateľ žiadateľom o azyl. Na základe daného zistenia, že navrhovateľ požiadal o pridelenie štatútu azylanta v Maďarsku začal odporca konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
osobitného predpisu (Dublinské konanie). Dňa 09.12.2015 preto bolo telefonicky a písomne kontaktované Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR“) z dôvodu prijatia opatrení, pridelenia identifikačného čísla dublinského konania a oboznámenia sa s prípadom. Dňa 09.12.2015 pod č. p. MU-DS-680/2015-DŽ začalo Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR konanie v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom členských štátov. Odporca konštatoval, že nevyhnutným podkladom pre zaistenie navrhovateľa a pre vydanie jeho rozhodnutia o zaistení je preukázanie začatia konania
nariadenia Dublin III. a skutočnosť, že Maďarsko je štátom, kde navrhovateľ prvotne požiadal o azyl. Bolo dokázané, že navrhovateľ podal svoju prvotnú žiadosť o udelenie azylu na území Maďarska, pričom žiadateľ o azyl na území Maďarska sa mal počas konania zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine a v určenom pobytovom tábore. Avšak túto povinnosť nedodržal, svojvoľne opustil územie štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu a vycestoval z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene vycestoval do iných krajín schengenského priestoru, pričom na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia, bez ktorého nie je možné vrátiť navrhovateľa do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu. Odporca s poukazom na čl. 28 ods. 2 nariadenia Dublin III. mal za to, že z doteraz vykonaných úkonov a dokazovania jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (nelegálny vstup na územie Maďarska, vyhýbanie sa hraničnej kontrole, svojvoľný odchod na územie iného štátu Únie, namiesto pobytu v pobytovom tábore v Maďarsku, opustenie tejto krajiny a nelegálne pokračovanie do iného štátu Únie). Preto bolo v jeho prípade postupované v rámci konania o zaistení aj v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES a tým dodržaný aj zákonný postup pre zaistenie z pohľadu efektívnosti a účelnosti. Ďalej uviedol, že nezaistením navrhovateľa by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do pobytového tábora v Maďarsku, ale bude sa pokúšať o útek do iných krajín Európskej únie, pričom sa bude skrývať a vyhýbať sa azylovému konaniu tak ako doteraz. Z uvedeného vyplýva vysoké riziko úteku a preto bolo potrebné navrhovateľa zaistiť a zabezpečiť návrat do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu. Poznamenal, že v prípade navrhovateľa nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia. V súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ako aj z zmysle čl. 28 ods. 3 nariadenia Dublin III. stanovil dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 15.04.2016. Dôvodil tým, že uvedená doba je
správnej úvahy a skúseností priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle nariadenia Dublin III. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia navrhovateľa bral do úvahy skutočnosť, že dňa 09.12.2015 bolo začaté konanie na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
osobitného predpisu. Poznamenal, že aj súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín je dôvodom na určenie vyššie uvedenej doby zaistenia. S poukazom na § 90 ods. 1 písm.
- d)zákona o pobyte cudzincov uviedol, že v súčasnosti je zaistenie navrhovateľa nevyhnutné. Účel zaistenia trvá, pretože je potrebné odovzdať navrhovateľa do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu - do Maďarska. Aj vzhľadom na riziko úteku navrhovateľa je potrebné jeho zaistenie, a tak naplniť a vykonať úkony v zmysle nariadenia Dublin III. Ďalej uviedol, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa v zmysle v čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách(ďalej len „Dohovor“). Práva navrhovateľa vyplývajúce z č1. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k Slovenskej republike žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, nakoľko žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území Maďarska. S poukazom na čl. 5 ods. 1 písm.
- f)Dohovoru konštatoval, že vzhľadom na začatie konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
nariadenia Dublin III., rizika jeho úteku a neoprávnenému vstupu na územie iného štátu Únie, je zaistenie v súlade s uvedeným článkom. Poznamenal, že počas konania sa zaoberal a bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Mal za to, že s navrhovateľom sa zaobchádzalo humánne a dôstojne a boli rešpektované jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a taktiež boli dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Záverom dodal, že pri svojej činnosti postupoval v súlade so základnými zásadami správneho konania a interpretačnými pravidlami, ako aj v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, pričom sa svedomite a zodpovedne zaoberal každou vecou, ktorá bola predmetom konania bez zbytočných prieťahov a použil najvhodnejšie prostriedky na dosiahnutie účelu. Postupoval v úzkej súčinnosti s navrhovateľom, ktorému bola daná príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia o zaistení a uplatniť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Po preskúmaní okolností veci konštatoval, že sú splnené podmienky
§ 88ods.
1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. a preto rozhodol o zaistení navrhovateľa. II. Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015, ktorým odporca
§ 88ods.
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 09.12.2015 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
nariadenia Dublin III., a zároveň stanovil dĺžku doby zaistenia navrhovateľa do jeho odovzdania, najdlhšie však do 15.04.2016. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia
§ 88ods.
1 písm.
- c)zákona o pobyte cudzincov v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že z konania odporcu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území Maďarska, a to dňa 28.08.2015, čím je táto krajina zodpovedná za navrhovateľa v zmysle nariadenia Dublin III. Zdôraznil, že podstatou nariadenia Dublin III. je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiada o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jej odovzdanie do prvotnej krajiny, S poukazom na kapitolu III čl. 7 ods. 2 nariadenia Dublin III. poznamenal, že je nespochybniteľné, že zodpovedným členským štátom je Maďarsko, kde boli navrhovateľovi odobraté odtlačky prstov a kde požiadal o azyl. K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa naplnenia podmienky zaistenia - existencie značného rizika úteku uviedol, že sa stotožňuje s názorom odporcu. V čase azylovej procedúry v Maďarsku sa mal navrhovateľ zdržiavať v hostiteľskej krajine až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti, pričom mu bol presne určený pobyt v zariadení v Bicske. Tento určený pobyt nedodržal a nelegálne opustil územie Maďarska cez územie Slovenskej republiky, s cieľom dostať sa do iného štátu (do Berlína, do Nemecka), pričom počas konania o udelenie azylu nie je žiadateľ o azyl oprávnený pohybovať sa po iných krajinách Európskej únie. Krajský súd mal za to, že pobyt navrhovateľa na území Slovenska teda treba považovať za neoprávnený a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na jeho konanie o azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách , čo svojím správaním aj dosvedčil. Aj z daného vyplýva riziko jeho úteku a preto za účelom zabezpečenia jeho návratu do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu, bolo nevyhnutné jeho zaistenie, čím je splnená aj podmienka efektívnosti zaistenia navrhovateľa. Poznamenal, že svojím správaním navrhovateľ naplnil aj skutkovú podstatu rizika úteku definovanú jednak v čl. 2 písm.
- n)nariadenia Dublin III., ako aj v § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie sa uvedené vyššie, je tu naplnená dôvodná obava, že tento opäť ujde, resp. sa bude skrývať. Navrhovateľ sa sám netajil tým, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, pričom neuviedol pravdivé údaje, keď poprel, že by bol žiadateľom o azyl v inej krajine Európskej únie. K námietke, že odporca uviedol v záhlaví napadnutého rozhodnutia nesprávne označenie navrhovateľa uviedol, že nie je dôvodná. Mal za zo, že bola náležitým spôsobom preukázaná totožnosť navrhovateľa a teda aj zo strany odporcu bolo jeho meno v napadnutom rozhodnutí uvedené správne s poukazom na zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 09.12.2015, kde na otázku odporcu, či sa volá v skutočnosti V. B., odpovedal, že čestne prehlasuje, že sa volá V. B., narodený XX.XX.XXXX. Rovnako totožnosť navrhovateľa bola potvrdená aj zo strany maďarských orgánov, na ktoré sa odporca obrátil so žiadosťou o jeho lustráciu na ich území. Konštatoval, že skutočnosť, že v predchádzajúcich konaniach bolo s osobou navrhovateľa konané ako s V. B. nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko tieto konania boli zastavené. Vtedy odporca pracoval s totožnosťou navrhovateľa z dovtedy mu známych údajov o jeho osobe, ktoré v priebehu konania boli vyvrátené, a jednoznačne bola potvrdená jeho totožnosť ako V. B., pričom túto identitu navrhovateľ nenamietal a vlastnoručne svojím podpisom na viacerých dokumentoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise aj osvedčil. Navrhovateľovi boli odobraté odtlačky prstov a zo strany maďarských orgán bolo aj potvrdené, že osoba pod totožnosťou V. B. požiadal o azyl na ich území dňa 28.08.2015, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že v konaniach s cudzincami, ktorí nedisponujú žiadnymi dokladmi totožnosti, je problematickejšie zistenie ich totožnosti, nakoľko môžu udávať rôzne identity. V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav a že v prípade navrhovateľa došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ktoré bude naplnené jeho vrátením na územie Maďarska, poukázal na skutočnosť, že do dnešného dňa nebolo odporúčané štátom Európskej únie uplatňujúcim nariadenie Dublin III. pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska. Navyše zo žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, že by Maďarsko bolo považované za krajinu, kde by navrhovateľovi v prípade jeho vrátenia do tejto krajiny hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom k danej skutočnosti aj samotný navrhovateľ uviedol, že nič z uvedeného mu nehrozí, len v Pakistane má veľké dlhy a do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť. Krajský súd zdôraznil, že Maďarsko je demokratickou krajinou Európskej únie, ktoré plne ratifikovalo nariadenie Dublin III., aplikuje ho do praxe a dodržiava, pričom v neposlednom rade je garantom azylového práva na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktorý v súčasnosti nedisponuje žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaní práv azylantov v Maďarsku a v prípade dublinských konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny. Nezaistením navrhovateľa by boli zároveň zmarené aj vykonávané úkony Dublinského strediska Migračného úrad MV SR, ktorý už začal vo veci konanie. Dodal, že k situácii v Maďarsku nie sú známe ani žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov Európskej únie, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a k porušovaniu Dohovoru. Poznamenal, že Maďarsko je zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s aplikáciou nariadenia Dublin III. K námietke neposúdenia alternatívnych spôsobov zaistenia krajský súd uviedol, že aj keď odporca neuviedol skutočnosti majúce vplyv na posúdenie využitia alternatív zaistenia súvislo v jednom odseku, ale vo viacerých, vysporiadal sa s touto skutočnosťou, aj keď priamo a striktne neuviedol, že u navrhovateľa nebolo možné využiť iné alternatívne formy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že odporcom bolo zistené, že navrhovateľ nemal pri sebe dostatočnú finančnú hotovosť a ani si ju nevie na území SR zabezpečiť, pričom nemá v krajinách Schengenského priestoru a Európskej únie žiadnych rodinných príslušníkov. Krajský súd mal za to, že zo skutočností zistených odporcom jednoznačne vyplýva, že možnosti miernejšej formy zaistenia zo strany odporcu zistené neboli a preto nemohli byť v prípade navrhovateľa ani využité. Poznamenal, že odporca náležitým spôsobom v zmysle § 47 Správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Ďalej, že sa podrobne zaoberal aj skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa bolo potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm.
- c)zákona o pobyte cudzincov, čím správne aplikoval zákonné ustanovenie na zistený skutkový stav. V závere krajský súd konštatoval, že odvolacie námietky navrhovateľa považuje za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje požiadavku efektívnosti a účelnosti a nie je v rozpore s Dohovorom. Dodal, že rovnako aj postup odporcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom. Po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015 v zmysle § 250q ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“ ) ako zákonné potvrdil. III. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie zo dňa 01.02.2016 z dôvodov
§ 205ods.
2 písm.
- d)a písm.
- f)O.s.p., t. j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ uviedol, že sa aj naďalej pridržiava svojich tvrdení uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom. Mal za to, že jeho vrátením na územie Maďarska v zmysle nariadenia Dublin III. dôjde k porušeniu č1. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku, ako aj vo vzťahu k nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval, ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho transferu. Namietal, že z napadnutého rozhodnutia odporcu nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom navrhovateľa na územie Maďarska nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom zároveň poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. Ďalej namietal, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014 mal mať prvostupňový súd v čase zaistenia, ako už aj v čase konania o administratívnom vyhostení k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej mal byť vrátený. Krajský súd tieto informácie k dispozícii nemal a preto mal navrhovateľ za to, že krajský súd pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že mu nie sú známe žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov Európskej únie, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a porušovania Dohovoru. Uviedol, že už pred prvostupňovým súdom poukazoval na skutočnosť, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada pre utečencov a emigrantov (ECRE - European Council on Refugees and Exiles) na základe svojho vlastného monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl a cudzincov v Maďarsku správu, v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. Ďalej, že v Maďarsku dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Je to výsledkom promptne prijatej série opatrení. Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia. ECRE preto odporúčala členským krajinám Európskej Únie nevracať žiadateľov o azyl do Maďarska v zmysle nariadenia Dublin III. Navrhovateľ poznamenal, že v konaní pred prvostupňovým súdom poukázal aj na všeobecne známu skutočnosť, že Európska komisia začala konanie voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Poukázal aj na to, že ECRE vydala aktuálne v januári v roku 2016 súhrnnú a podrobnú správu o praxi niektorých členských štátov Európske únie v otázke predchádzania dublinských transferov do Maďarska (Case Law Facl Sheet: Prevention of Dublin Transfer s to Hungary), z ktorej vyplýva, že viaceré členské štáty už v priebehu roka 2015 pozastavili dublinské transfery do Maďarska práve z dôvodu obavy z prípadného porušenia čl. 3 Dohovoru a nedostatkov v azylovom systéme v Maďarsku. Obsah tejto správy tvorí aj odporúčanie komisára pre ľudské práva, predložené v rámci výkonu jeho intervenčnej právomoci v dvoch konaniach prebiehajúcich pred Európskym súdom pre ľudské práva týkajúcich sa namietaného porušenia Dohovoru v súvislosti s prípadným dublinským transferom do Maďarska (No. 44825/15 a No. 44944/15 proti Rakúsku). Komisár pre ľudské práva neodporúča transfer a poukazuje na nedostatky maďarského azylového systému. Predmetná správa ECRE ďalej poukazuje na porušovanie viacerých práv žiadateľov o azyl, porušovanie zákazu refoulement, resp. hrozby tzv. nepriameho refoulement, poukazuje na to, že vrátení žiadatelia o azyl čelia v Maďarsku zrýchleným konaniam s nedostatočnou ochranou ich procesných práv a pod. Viaceré krajiny z týchto dôvodov pristúpili k pozastaveniu dublinských transferov do Maďarska, prípadne o tom rozhodli ich súdne orgány. Mal za to, že na základe citovaných a predložených dôkazov bolo v konaní pred prvostupňovým súdom preukázané, že odporca napadnutým rozhodnutím a následným transferom vystavuje navrhovateľa podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 Dohovoru a s čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Opätovne poukázal ja na to, že k otázke porušovania Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M. S. S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011), ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky (nález III. ÚS 110/2011-39 zo dňa 31.05.2011). Navrhovateľ konštatoval, že čl. 3 Dohovoru bol štrasburskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu, alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej migrácie. Mal za to, že v intenciách čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má Dohovor prednosť pred zákonmi SR a má prednosť aj pred nariadením Dublin III.. Z vyššie uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom viacerých závažných skutkových okolností. V napadnutom rozhodnutí tiež,
názoru navrhovateľa, absentuje odôvodnenie efektívnosti, resp. účelnosti zaistenia, a to aj vzhľadom na vyššie uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a o nedostatkoch jeho azylového systému. Namietal, že z rovnakých dôvodov nesúhlasí ani s tvrdením odporcu, ako aj s tvrdením prvostupňového súdu o riziku jeho úteku. Riziko úteku krajský súd vyvodil na základe skutočnosti, že nezotrval na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry. Navrhovateľ mal za to, že je všeobecne známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín. Ďalej navrhovateľ uviedol, že dňa 09.12.2015 disponoval sumou 785,- Eur, a teda mohol mať na určité časové obdobie dostatok peňažných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky, avšak odporca sa v napadnutom rozhodnutí ani v priebehu konania s touto skutočnosťou nijako nevysporiadal a nezisťoval, či je možné nahradiť zaistenie iným miernejším opatrením, napr. formou peňažnej záruky. Mal za to, že v napadnutom rozhodnutí odporcu chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere. Jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Na uvedenú vadu mal prvostupňový súd prihliadnuť, pričom tak nespravil, čím pochybil. Poznamenal, že ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, resp. utečencov. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Na záver konštatoval, že uvedené námietky boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia odporcu a jeho prepustenie zo zaistenia prvostupňovým súdom. Prvostupňový súd však vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BA9-213-012/2015-AVzo dňa 09.12.2015 zruší a vec vráti odporcovi na ďalšie konanie a zároveň nariadi jeho prepustenia zo zaistenia. IV. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že obsah odvolania je takmer identický ako obsah opravného prostriedku, ktorý navrhovateľ podal voči rozhodnutiu č. p.: PPZ-HCP-BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015. Z tohto dôvodu uviedol, že sa plne pridržiava svojho rozhodnutia, ktoré bolo vydané v súlade so zákonom ako aj svojho vyjadrenia k podanému opravného prostriedku zo dňa 28.12.2015, ktoré tvorí súčasť spisového materiálu. Poukázal na to, že v odvolaní bol uvedený ako dôkaz nový dokument ECRF: Case Law Fact Sheel: Prevention of Dublin Transfers to llungary January 2016, ktorý obsahuje 9 listov v anglickom jazyku. Nakoľko je správny orgán viazaný vyjadriť sa k odvolaniu v termíne do troch pracovných dní, nebolo možné pre nedostatok času zabezpečiť odborný preklad tohto dokumentu z anglického jazyka do jazyka slovenského, a preto sa k nemu nemohol odporca zodpovedne vyjadriť a zaslať k nemu stanovisko, nakoľko ide o odborný dokument s množstvom odkazov na zahraničné zdroje. Odporca s poukazom na § 7 ods. 1 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky uviedol, že na území Slovenskej republiky je úradným jazykom slovenský jazyk, preto je nepochopiteľné, že ako podklad k odvolaniu bol priložený dokument v inom ako štátnom jazyku. Poznamenal, že po prevzatí výzvy Krajského súdu v Košiciach bolo opakovane zaslané dožiadanie Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR so žiadosťou o informáciu, v akom štádiu sa nachádza konanie a aké úkony boli vykonané s navrhovateľom Odporca zároveň žiadal o zaujatie stanoviska, či v súčasnosti existujú právne alebo iné prekážky odovzdania navrhovateľa do Maďarska v zmysle nariadenia Dublin III.. Dňa 05.02.2016 mu bola doručená odpoveď zaevidovaná pod číslom PPZ-HCP-BA9-15-032/2016-AV, v ktorej bolo uvedené, že Maďarsko akceptovalo prijatie navrhovateľa späť
čl. 18 ods. 1 písm. b) nariadenia Dublin III. a zároveň v súlade s čl. 6 nariadenia komisie, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Odporca ďalej uviedol, že dňa 11.01.2016 bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní navrhovateľa do iného štátu
§ 46azákona č.
480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov, ktoré bolo dňa 01.02.2016 vyhlásené a v tento deň tiež nadobudlo právoplatnosť. Poznamenal, že v súvislosti s transfermi v súlade s nariadením Dublin III. do dnešného dňa /05.02.2013/ nebolo odporučené štátom Európskej únie uplatňujúcim nariadenie Dublin III. pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska a preto odovzdaniu nebránia žiadne prekážky. Záverom konštatoval, že dňa 08.02.2016 v čase 13:00 hod. došlo k fyzickému odovzdaniu navrhovateľa do Maďarska v súlade s článkom 29 ods. 1 nariadenia Dublin III . Navrhovateľ bol orgánom Maďarska fyzicky odovzdaný na Spoločnom kontaktnom pracovisku s Maďarskom Čunovo - Rajka a v súčasnosti sa už nenachádza na území SR. Odporca zároveň súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. V. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.02.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
§ 88ods.
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky navrhovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
§ 244ods.
1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
§ 250lods.
1 O.s.p., sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a.
§ 88ods.
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Osobitným predpisom je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013).
§ 88ods.
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.
§ 89ods.
1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
§ 90ods.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
§ 32ods.
1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
§ 47ods.
3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Námietku navrhovateľa o tom, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokumentuje jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods.1 O.s.p.), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespresnil, aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané. Navrhovateľ len dal do pozornosti správu Európskej rady pre utečencov a emigrantov (ECRE) z januára 2016 o praxi niektorých členských štátov EÚ v otázke prechádzania dublinských transferov do Maďarska, preto za tejto situácie bolo potrebné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, s ich vyhodnotením sa stotožnil aj súd odvolací a v podrobnostiach na tieto závery krajského súdu odkazuje s poukazom na ich správnosť. Podrobná argumentácia krajského súdu k jednotlivým námietkam navrhovateľa, ktorou krajský súd objasnil, z akého dôvodu nepovažoval navrhovateľom uplatnené námietky za spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, sa premietli do jeho právneho záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, ktoré potvrdil. Krajský súd objasnil podrobnou a vecne správnou argumentáciou, prečo nepovažoval odvolacie námietky navrhovateľa za dôvodné. S uvedeným názorom odporcu sa stotožňuje aj odvolací súd a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza ďalšie dôvody. Podstata uplatnených námietok navrhovateľa v opravnom prostriedku vychádzala z jeho presvedčenia, že ho odporca zaistil bez skúmania, či by na dosiahnutie účelu zaistenia nestačili iné miernejšie opatrenia vyplývajúce zo zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd sa uvedenou námietkou osobitne zaoberal.
odvolacieho súdu je z napadnutého rozhodnutia odporcu možné vysledovať, prečo k aplikácii miernejších opatrení - tzv. alternatív zaistenia
§ 89ods.
1 písm. a/ alebo b/ zákona o pobyte cudzincov odporca nepristúpil. Z odôvodnenia jeho vyplýva, že odporca sa zaoberal alternatívami zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte s tým, že po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, je bez finančných prostriedkov a existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že v prípade uloženia alternatív zaistenia a prepustenia na slobodu ujde.
odporcu nebolo možné uplatniť alternatívne opatrenia vzhľadom na riziko úteku a skrývanie sa, preto alternatívy zaistenia vylúčil. S uvedeným názorom odporcu sa stotožňuje aj odvolací súd. Možno teda zhrnúť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v základných rysoch obsahuje argumenty a dôvody, prečo nebolo možné využiť miernejšie opatrenia
§ 89ods.
1 zákona o pobyte cudzincov a bolo nutné pristúpiť priamo k zaisteniu navrhovateľa. Navyše nemôže obstáť ani tvrdenie navrhovateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že dôvody rozhodnutia odporcu, pre ktoré neaplikoval ustanovenia miernejších opatrení sú logicky odôvodnené, záver odporcu nachádza oporu vo vykonanom dokazovaní a uplatnená námietka navrhovateľa nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorý zaistil navrhovateľa z dôvodu, že je to potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
osobitného predpisu. V tomto smere je vhodné podotknúť, že úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy navrhovateľa o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že rozhodnutie odporcu požiadavku na možnosť posúdenia zákonnosti rozhodnutia a jeho odôvodnenia spĺňa. Navrhovateľ ostatne argumentáciu rozhodnutia odporcu podrobne analyzuje, takže je zrejmé, že zdôvodneniu rozhodnutia odporcu porozumel. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda nezistil dôvod, pre ktorý by malo byť napadnuté rozhodnutie odporcu zrušené pre jeho nepreskúmatelnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok navrhovateľa, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu, nezistil žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa so záverom, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu
§ 219O.s.p.
ako vecne správny potvrdil. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. Účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nemal v odvolacom konaní úspech a odporca nemá zákonný nárok na ich náhradu ani v prípade úspechu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.