Obsah (5)

§ 116§ 236§ 238§ 18§ 214

Najvyšší súd 5 Cdo 270/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. A., IČO X., zastúpeného JUDr. H. Č., proti ţalovanému N. H., zastúpenému

§ 116

Občianskeho zákonníka a zároveň je aj osobou, ktorá má z tohto právneho úkonu prospech, nakoľko s dlţníkom odporovateľný právny úkon dojednal. Právny úkon, ktorému odporuje ţalobca, bol urobený v posledných troch rokoch medzi dlţníkom a osobou jemu blízkou a týmto právnym úkonom bol veriteľ dlţníka ukrátený, pretoţe dlţníkovi nezostal ţiadny majetok, z ktorého by mohol byť ţalobca ako oprávnený v rámci exekučného konania prebiehajúceho na Okresnom súde Lučenec uspokojený. Podľa názoru súdu, kúpna zmluva z

1. novembra 2007 bola uzavretá s úmyslom dlţníka ukrátiť veriteľa. Mal za to, ţe nakoľko bol právny úkon urobený s osobou blízkou, veriteľ dlţníka nemusí preukazovať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa, pretoţe sa úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá a je na osobách dlţníkovi blízkych, aby preukázali, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náleţitej starostlivosti poznať. Konštatoval, ţe nestačí tvrdenie ţalovaného o tom, ţe o úmysle dlţníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, ale musí preukázať aj to, ţe o tomto úmysle nevedel a ani nemohol vedieť napriek tomu, ţe vyvinul náleţitú starostlivosť k rozpoznaniu tohto úmyslu dlţníka. Mal za to, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe vyvinul náleţitú starostlivosť na rozpoznanie toho, či predávajúci (jeho otec) ako dlţník veriteľa nesledoval týmto právnym úkonom ukrátenie veriteľa a ţe nemohol ani pri náleţitej starostlivosti poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. Naopak z vykonaného dokazovania, a to aj z výpovede samého ţalovaného, mal za preukázané, ţe ţalovaný vedel o tom, ţe ţalobca má pohľadávku voči jeho otcovi, a ţalobe vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo
2. septembra 2010, sp.zn. 13 Co 136/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p konštatoval, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a správnosťou jeho dôvodov. Rozsudok súdu prvého stupňa označil za logický, vyčerpávajúci, dôvody v ňom uvedené zrozumiteľné a správne odôvodnený. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. 5 Cdo 270/2010 3 Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Namietal, ţe postupom súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p) a ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalovaného tým, ţe mu súdy nedoručili vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu. K procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo aj tým, ţe súdy niţších stupňov nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, keď sa nezaoberali jeho argumentmi, ani ním predloţenými relevantnými dôkazmi, neprihliadli a ani nevysvetlili, prečo tvrdenia ţalobcu povaţovali za dôveryhodnejšie neţ výpovede svedkov ním navrhnutých a tieţ tým, ţe nevykonali ním navrhnutý dôkaz - výsluch svedkyne A. M.. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Ţalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné a zároveň ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

§ 236ods.

1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa . V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

§ 238ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. 5 Cdo 270/2010 4 V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť pred ním konať. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať

tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 5 Cdo 270/2010 5 Ţalovaný namietal, ţe odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

§ 18O.s.p.

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Z obsahu spisu vyplýva, odvolanie podané ţalovaným proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 230-234) bolo doručené právnej zástupkyni ţalobcu

1. júna
2. Písomné 5 Cdo 270/2010 6 vyjadrenie ţalobcu k tomuto odvolaniu z
3. júla 2010 (č.l. 239-242) bolo súdu prvého stupňa doručené
4. júla 2010, pričom zo spisu nevyplýva, ţe by bolo doručené ţalovanému. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu nebolo doručené ţalovanému, treba konštatovať, ţe v tejto súvislosti nebolo moţné odvolacie konanie povaţovať za spravodlivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP zo dňa
5. apríla 2010 v prípade H. proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, ţe princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á - vis proti jej protistrane (pozri, napríklad, Nideröst-Huber proti Švajčiarsku,
6. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku (č. 2), č. 12316/04, ods. 26,
7. október 2007; a Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, ods. 26,
8. júl 2008). Dovolací súd poukazuje aj na to, ţe význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní ţalovaného, o ktorom rozhodoval 5 Cdo 270/2010 7 bez nariadenia pojednávania

§ 214ods.

2 O.s.p., poskytol dovolateľovi moţnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu ţalobcu (vyjadreniu k odvolaniu). Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. marca 2011 JUDr. Vladimír Magura, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová