ustanovenia § 250q ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015, ktorým odporca
1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o neudelení azylu navrhovateľom a o poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľom. Zároveň krajský súd účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia k výroku o neudelení azylu navrhovateľovi uviedol, že predpokladom udelenia azylu
zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto ustanovení. K naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané.
názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku
platnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z ním vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca teda postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď
ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi v
krajského súdu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci, a preto krajský súd jeho rozhodnutie v časti výroku o neudelení azylu potvrdil. II. Odvolanie navrhovateľa Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie z dôvodu
2 písm.
názoru navrhovateľa nemôže obstáť, nakoľko je nepreskúmateľný a nedostatočne reaguje na námietky uvedené v opravnom prostriedku. K námietkam navrhovateľa uvedeným v opravnom prostriedku krajský súd stručne uviedol, že sa nemožno stotožniť s námietkami, že mal problémy v dôsledku jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov. Čo sa týka hrozby IS, tak ide o členov, ktorý si svojvoľne vysvetľujú právo šárie. Navrhovateľ a jeho rodina opúšťali krajinu pôvodu v októbri 2014 po nástupe fenoménu IS a teda pod hrozbou vážneho bezprávia ako je definovaná v § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle a z toho dôvodu nemožno súhlasiť s tvrdeniami navrhovateľa prezentovanými v odvolaní voči rozhodnutiu odporcu, že bol prenasledovaný z dôvodu svojej etnicko - náboženskej príslušnosti. S uvedeným nemožno
navrhovateľa súhlasiť, nakoľko navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku tvrdil, že má obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov v zmysle § 8 ods. 1 zákona o azyle. Prenasledovanie, z ktorého má navrhovateľ v domovskej krajine obavy, vykonávajú jednotky IS - neštátny pôvodca prenasledovania v zmysle § 2 písm.
názoru navrhovateľa skutočne nezrozumiteľný, nakoľko dôvodnosť navrhovateľových obáv jednoznačne vyplýva zo správ o krajine pôvodu navrhovateľa.
navrhovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu nemôže obstáť, nakoľko v ňom súd takmer vôbec nereaguje na námietky uvedené navrhovateľom v opravnom prostriedku, ale v prevažnej časti rozhodnutia sa zaoberá skutočnosťami, ktoré navrhovateľ ani nenamietal, a preto navrhol, aby Najvyšší súd SR zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zrušuje a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že dôvody na udelenie azylu sú pomerne striktne vymedzené v § 8 a § 10 zákona o azyle a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv, ako sú definované v ústavách, resp. v medzinárodných zmluvách o ľudských právach. Navrhovateľovým hlavným dôvodom opustenia krajiny bola obava o život, ako aj životy členov jeho rodiny v dôsledku stále sa zhoršujúcej bezpečnostnej situácie v súvislosti s bojmi Islamského štátu (ďalej len „IS“) na území Iraku. Navrhovateľ sa v krajine politicky neangažoval, nebol zadržaný ani prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu, nebol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, čím nenaplnil podmienky na udelenie azylu
Na účel posúdenia žiadosti navrhovateľa boli využité aj informácie odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu vydané dňa 24.03.2015, dňa 16.04.2015 a dňa 04.06.2015 a z iných verejne dostupných zdrojov. Na základe uvedených informácií vzhľadom na zhoršenú bezpečnostná situáciu v Iraku nebolo možné vylúčiť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu, navrhovateľ a jeho deti nebudú vystavení vážnemu bezpráviu v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015 odporca
1 zákona o azyle navrhovateľovi a jeho synom azyl neudelil, ale súčasne
4 zákona o azyle rozhodol, že navrhovateľovi a jeho synom poskytne doplnkovú ochranu. K námietke navrhovateľa, že bol v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodu jeho príslušnosti k etnicko-náboženskej skupine Shabakov odporca uviedol, že tieto skutočnosti počas azylového konania neboli hodnoverne preukázané. Navrhovateľ v krajine pôvodu nemal problémy v dôsledku jeho príslušnosti k skupine Shabakov. Navrhovateľ na jednej strane tvrdí, že sa jeho rodine mali od roku 2005 vyhrážať príslušníci Al-Kajdy, pričom nikdy neuviedol, čo malo byť dôvodom vyhrážok na ich adresu. Ďalej v tejto súvislosti tvrdil, že v roku 2005 sa kvôli týmto vyhrážkam vysťahovala celá jeho rodina z mesta Mosul (bod 7. dotazníka). V bode 15. a 17. dotazníka však uviedol, že otec a jeho brat pracovali od roku 2005 na univerzite v Mosule. Otec ako profesor a brat ako administratívny pracovník. Zastavanie verejných funkcií na univerzite v Mosule členmi jeho rodiny, ako aj jeho kariéra profesionálneho vojaka v irackej armáde spochybňuje
názoru odporcu dôveryhodnosť jeho tvrdení o problémoch, ktorým mala byť vystavená jeho rodina v krajine pôvodu. Navrhovateľ tak sám vyvrátil, že jeho rodina mala byť v roku 2005 v meste Mosul prenasledovaná Al-Kaidou a musela z mesta odísť. Navrhovateľovi sa tak nepodarilo prezentovať dôvody na udelenie azylu uceleným a presvedčivým spôsobom. Z navrhovateľovej výpovede je zrejmé, že o bezpečnosť svojej rodiny sa začal obávať v dôsledku so zhoršením bezpečnostnej situácie v Iraku po nástupe IS, teroristickej organizácie, ktorá prenasleduje nielen príslušníkov národnostných menšín, ale všetkých, ktorí porušujú právo šaría. Cieľom sú aj šiíti, nakoľko bojovníci IS sú regrutovaní zo sunnitov. V Iraku prebieha medzinárodný ozbrojený konflikt, nakoľko IS pôsobí vo viacerých štátoch Blízkeho východu, a v dôsledku agresivity útočníkov IS a ich účelového vykladania práva šaríe opúšťajú región tisíce obyvateľov. Bojovníkov IS so svojím svojvoľným výkladom šaríe, ako aj ich nedodržiavanie medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu, pozostávajúceho z hágskeho vojnového práva a z humanitárneho práva, treba kvalifikovať ako neštátnych pôvodcov vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. e) tretieho bodu zákona o azyle. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu odporca uviedol, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR povinnosť zistiť skutkový stav veci
71/1967 Zb. (správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
názoru odporcu navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku neuvádza také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia. Postup správneho orgánu pri vydaní rozhodnutia, zaobstaraní a vyhodnotení dôkazov bol preskúmaný krajským súdom, pričom krajský súd konštatoval, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade zo zákonom. Odporca uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a súhlasí s názorom vysloveným krajským súdom, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Po posúdení nepriaznivej situácie v krajine pôvodu boli zistené opodstatnené dôvody domnievať sa, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu by v súčasnej dobe mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, v dôsledku čoho mu bola poskytnutá doplnková ochrana, čo bolo aj dôvodom na vydanie napadnutého rozhodnutia odporcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca navrhol najvyššiemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015, ktorým navrhovateľovi a jeho dvom deťom neudelil azyl a poskytol im doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) dňa 25.03.2015 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život a život členov svojej rodiny v krajine pôvodu, nakoľko sa do krajiny pôvodu nemôže vrátiť, pretože dezertoval z armády. Počas vstupného pohovoru navrhovateľ uviedol, že po ukončení strednej školy pokračoval v štúdiu na Vojenskej akadémii v Bagdade, ktorú ukončil 01.06.2005. Po skončení štúdia nastúpil ako vojak z povolania v hodnosti podporučík a slúžil na vojenských letiskách v Bagdade, Kirkúru a neskôr v posádkach v mete Tikrit, v oblasti Al Ramadi, Al Taji a v rokoch 2012 až do 10.06.2014 slúžil na vojenskej základni v blízkosti mesta Tikrit už v hodnosti kapitána. So službou v armáde skončil v júni 2014 z obavy o svoj život, pretože bezpečnostná situácia v Iraku sa stále zhoršovala. Ako dôvod svojej žiadosti navrhovateľ uviedol príslušnosť k národnosti Šabak, pričom jej príslušníci, podobne ako iné náboženské menšiny sú ohrozovaní najmä zo strany príslušníkov IS, po druhé v Iraku neexistuje bezpečná oblasť pre jeho rodinu a za tretie je to obava z trestu za dezerciu z irackej armády. V krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany alebo hnutia, nebol tam trestne stíhaný a nemal žiadne problémy s miestnou políciou alebo štátnymi orgánmi. Do domovskej krajiny sa nemôže vrátiť, hlavne pre zlú bezpečnostnú situáciu. Vrátil by sa len v tom prípade, ak by mohol bývať v bezpečnej oblasti, ktorú obývajú sunniti a bola by vyhlásená amnestia pre dôstojníkov, ktorí utiekli z armády. Pri hodnotení vychádzal odporca z vyjadrení navrhovateľa, ako aj z podkladov a materiálov, ktoré sú obsahom spisu. Vzhľadom na to, že navrhovateľ uviedol, že v krajine pôvodu sa nijako politicky neangažoval, nebol zadržaný ani prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu a tiež nebol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, nesplnil podmienky na udelenie azylu
Jeho odchod súvisí s nepriaznivou bezpečnostnou situáciou, keď miestne orgány nie sú schopné zvládnuť bezpečnostnú situáciu. Prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu boli zistené informácie o bezpečnostnej situácii v Iraku, osobitne o postavení etnicko-náboženskej komunity Šabakov, postavenia dezertérov z irackej armády. V samotnom Iraku je bezpečnostná situácia stále nestabilná, pričom pokračujú boje medzi jednotkami IS a napojenými ozbrojenými skupinami na jednej strane a irackými bezpečnostnými silami a spojeneckými kmeňovými a dobrovoľníckymi jednotkami na druhej strane. K postaveniu komunity Shabakov bolo zistené, že táto komunita s populáciou 200.000 až 500.000 osôb žila v oblasti Ninewa, Mosulu a väčšina z nich sú šíitski moslimovia, pričom sunnitskí moslimovia tvoria zvyšných 30 až 40 percent. Rýchly postup milícii IS naprieč severným a stredným Irakom ale spôsobil, že Shabakovia ako aj ostatné etnické a náboženské skupiny ako Asýrčania, Turkméni Jezidi utiekli zo svojich pôvodných oblastí a roztrúsili sa do ostatných irackých gubernii, hlavne do irackej kurdskej oblasti. Tieto problémy ale súvisia s postavením a vplyvom IS na aktuálny vývoj v Iraku. Situácia Shabakov v Kurdskom regióne Iraku /KRI/ sa výrazne líši v závislosti od ich umiestnenia. Buď žijú v postavených táboroch alebo v kolektívnych útulkoch - najmä v školách, alebo v nedostavaných budovách. Väčšina vnútorne presídlených osôb je v postavení, že opustia KRI a veria, že sa vydajú buď na juh krajiny, alebo úplne odídu z Iraku. Mnohí tiež žijú v nádeji, že sa budú môcť vrátiť do svojej oblasti pôvodu, ak sa situácia stabilizuje.
zdrojov získaných z ODZS pri masovom útoku IS v júni 2014 došlo k masovej dezercii velenia, ako aj mužstva irackej armády. V júni 2014, keď sa bojovníci IS prehnali severným Irakom, rozpadli sa 4 iracké divízie, čo predstavuje 30.000 vojakov, aj keď zostáva nejasným, koľko vojakov bolo zabitých, koľkí ustúpili svojvoľne a koľkí na príkaz svojich nadriadených. V septembri 2014 iracká vláda začala novú kampaň regrutovania zbehnutých vojakov, pričom viac ako 6.000 vojakov a dôstojníkov bolo znovu zverbovaných v Kurdistane a viac ako 5.000 v Bagdade. Už v auguste 2013 bola v Iraku vyhlásená amnestia pre vojakov a policajtov, ktorí opustili svoje jednotky, amnestia mala trvať len do októbra 2013, ale platí na dobu neurčitú. Z uvedeného je zrejmé, že menovanému nehrozí za opustenie armády trest vzhľadom na amnestiu, ktorá iba odráža aktuálne pomery v Iraku. Na jednej strane dochádza k masívnej dezercii z armády, na druhej strane iracká vláda pokračuje v prijímaní vojakov, nielen z radov dobrovoľníkov, ale aj z radov dezertérov a amnestia platiaca aj pre dezertérov iba potvrdila, že armáda potrebuje vojakov. Bezprecedentný rozsah humanitárne krízy v Iraku viedol OSN k zaradeniu krajiny do vysokorizikovej, s odporúčaním vládam, aby našli prostriedky na poskytnutie medzinárodnej ochrany irackým žiadateľom a chránili ich pred nútenými návratmi. Aj mnohé európske krajiny, ktoré predtým uplatňovali nútené návraty, od leta 2014 nevracajú do niektorých z provincii Iraku vzhľadom na bezpečnostnú situáciu. Ani samotný Irak neakceptuje nútené návraty svojich štátnych príslušníkov z dôvodu, že nemá kapacity ani možnosti presídliť veľký počet vnútorne presídlených osôb. Čo sa týka udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny
zákona o azyle, tak tento sa vzťahuje iba na prípady, ak manželovi cudzinca, jeho deťom, prípadne rodičom maloletého cudzinca bol udelený azyl, čo sa ale v žiadnom prípade nevzťahuje na tento prípad. Vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu, odporca
4 zákona o azyle mal povinnosť posúdiť, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany
Na základe uvedených skutočností odporca dospel k záveru, že v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, berúc do úvahy celkovú situáciu v Iraku a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Preto odporca rozhodol, že je potrebné menovanému a jeho maloletým deťom poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 09.03.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10.
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu
alebo udelený azyl.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
, mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi a jeho deťom. Navrhovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala neudelenia azylu, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd sa v prevažnej časti rozhodnutia zaoberal postavením navrhovateľa v rámci sociálnej skupiny dezertér z armády a k námietkam týkajúcich sa jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov sa dôkladne nevyjadril. Táto námietka bola sčasti dôvodná, pretože krajský súd bol viazaný rozsahom dôvodov uplatnených námietok a z podaného opravného prostriedku navrhovateľa skutočne nevyplýva, že by navrhovateľ uplatnil námietky vo vzťahu k jeho postaveniu v rámci sociálnej skupiny dezertér z armády, hoci uvedený dôvod žiadosti o azyl navrhovateľ uplatnil, a to ako tretí v poradí. Z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 14.4.2015 totiž vyplýva, že tretím dôvodom o udelenie azylu bolo, že navrhovateľ ako príslušník Irackej armády počas vojenských nepokojov utiekol z armády. Vzhľadom k tomu, že skutok spáchal počas vojenských nepokojov, bol by považovaný za vlastizradcu a za tento skutok mu hrozí trest smrti obesením. Pokiaľ teda krajský súd dal navrhovateľovi odpoveď na námietku, ktorú vôbec neuplatnil, možno tento nedostatok krajskému súdu vytknúť, pretože úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, toto pochybenie však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Podstatné totiž bolo, či krajský súd dal odpoveď na navrhovateľom uplatnené námietky a odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal nad rámec odpovedí, na ktoré navrhovateľ nežiadal odpoveď aj námietkami navrhovateľa, ktoré považoval navrhovateľ za podstatné a tie sa týkali jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov. K ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a pre ich správnosť na ne v podrobnostiach odkazuje. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, z akých skutočností krajský súd vychádzal, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil a prečo uvedenú námietku nepovažoval za dôvodnú. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozhodnutím odporcu, odvolací súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí. Vychádzal pritom z ustanovení zákona o azyle,
ktorého za prenasledovanie je považované závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia; zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom; odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 a konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Dôvody prenasledovania musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. l A Ženevského dohovoru, teda k príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom.
článku l odseku 2 Ženevského dohovoru iba individuálne prenasledovanie z týchto dôvodov, presne špecifikovaných v konvencií, alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania, môže viesť k priznaniu štatútu utečenca. Odporca v predchádzajúcom správnom konaní vyhodnotil, že navrhovateľ ničím nepreukázal, že by mal v krajine pôvodu dôvodnú obavu z takéhoto prenasledovania ani sa nikdy nestretol s akoukoľvek z uvedených foriem prenasledovania (ako bolo vyššie uvedené). Na základe výpovede navrhovateľa a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že navrhovateľ nesplnil zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Navrhovateľ svoju žiadosť o azyl odôvodnil tým, že je príslušníkom etnicko-náboženskej komunity Shabakov, ktorí sú ohrozovaní príslušníkmi IS. Pokiaľ odporca tieto skutočnosti posúdil ako dôležité z hľadiska poskytnutia doplnkovej ochrany, nemožno takémuto záveru nič vytknúť. Z informácií o krajine pôvodu, ktoré tvorili podklad rozhodnutia odporcu odvolací súd zistil, že Shabakovia sú jedným z cieľov IS, a to najmä skupina šítskych Shaabakov, čo nie je prípad navrhovateľa, ktorý je príslušníkom sunitskej vetvy islamského vierovyznania. Okrem toho, z dostupných informácií vyplýva, že IS sústreďuje svoje útoky nielen na Shabakov, ale aj Jezídov, Kresťanov, Asýrčanov, Turkménov a iné národnostné či náboženské menšiny, ale ohrozuje každého, kto porušuje alebo vzdoruje ideológii IS bez ohľadu na pôvod, resp. vierovyznanie. Navrhovateľom opisované dôvody len odzrkadľujú všeobecnú nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu, ktorej čelí celé obyvateľstvo. Z vyššie citovaného znenia § 8 zákona o azyle vyplýva nutnosť kumulatívneho splnenia podmienok pre udelenie azylu na území SR, a to: 1. opodstatnenosť obáv, 2. prenasledovanie, 3. dôvody a prítomnosť kauzálneho nexu medzi dôvodmi a prenasledovaním, 4. nie je možný návrat, resp. žiadateľ sa vzhľadom na okolnosti nechce vrátiť do krajiny pôvodu. Prenasledovanie sa musí vždy nevyhnutne spájať s dôvodom
Ženevského dohovoru z roku 1951. Samotný navrhovateľ vo svojej žiadosti uviedol, že krajinu pôvodu opustil z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie. Konanie IS, pred ktorým navrhovateľ utiekol, je nutné považovať aj naďalej ako nediskriminačné, svojvoľné, teda ohrozujúce obyvateľstvo krajiny pôvodu bez ohľadu na už vyššie prezentované dôvody. Na základe skutočností zistených v správnom konaní a v konaní pred krajským súdom, odvolací súd aj s poukazom na judikatúru Súdneho dvora (C-465/07 Elgafaji proti Staatssecretaris van Justitie) uvádza, že v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, táto môže byť vystavená vážnej ujme už z dôvodu jeho prítomnosti v tejto krajine (vzhľadom na súčasnú nebezpečnú situáciu) bez ohľadu na ďalšie skutočnosti, charakterizujúce jeho osobu. Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné v zmysle zákona o azyle pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky najmä vzhľadom na to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle, keď je nepochybné, že tento sa vo svojej žiadosti odvoláva na všeobecne nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu, bez preukázania prenasledovania alebo hrozby prenasledovania z ním tvrdených etnických dôvodov, nepochybil, keď navrhovateľovi a jeho maloletým deťom azyl neudelil. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že i keď nie je možné vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu vylúčiť, že navrhovateľ so svojou rodinou môže byť v prípade návratu v ohrození, avšak akokoľvek je zmyslom azylu poskytnúť žiadateľovi ochranu nejde o ochranu pred akýmkoľvek negatívnym javom v krajine pôvodu, pretože inštitút azylu je len jednou z foriem medzinárodnej ochrany. Nemožno ho považovať za univerzálny nástroj pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivcov alebo celé skupiny obyvateľov, najmä v dôsledku pretrvávajúcej zlej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, ktorej obeťami sú predovšetkým civilní obyvatelia. Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi a jeho maloletým deťom bolo nesplnenie podmienok uvedených v zákone o azyle. V danom prípade, ako už uviedol odporca a krajský súd, navrhovateľ nebol v krajine pôvodu politicky činný, nikdy nemal problémy s políciou, armádou alebo IS. Vzhľadom na uvedené sa aj odvolací súd stotožňuje s názorom odporcu, že samotná obava navrhovateľa nepostačuje pre udelenie azylu, ale musí byť preukázaná opodstatnenosť týchto obáv a kauzálna prepojenosť s dôvodmi
Odporca správne vec uzavrel, keď uviedol, že navrhovateľom uvádzané dôvody sú obrazom všeobecne nepriaznivej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, pričom tieto nie sú osobného charakteru, ale čelí im aj ostatné obyvateľstvo krajiny pôvodu. Preto odporca správne uvádzané skutočnosti posudzoval ako relevantné z hľadiska poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľke. K námietke navrhovateľa, že sa odporca ani krajský súd dostatočne nezaoberali postavením navrhovateľa ako príslušníka menšiny, ktorá je prenasledovaná jednotkami IS vo vzťahu k bezpečnostnej situácii v Iraku, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v správnom konaní túto námietku zmienil len okrajovo, keď iba vo všeobecnej rovine poukazoval na zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu a svoju príslušnosť k národnostnej menšine Shabakov, ktorá je ohrozovaná zo strany príslušníkov Islamského štátu. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že napriek všeobecne formulovaným dôvodom žiadosti o azyl týkajúcich sa príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov, vykonal dokazovanie ohľadne bezpečnostnej situácie v Iraku, osobitne k postaveniu etnicko-náboženskej komunity Shabakov a postavenia dezertérov z irackej armády. Nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, ktorá sa však netýka len príslušníkov Shabakov, ale aj ostatných etnických a náboženských skupín ako sú Asýrčania, Turkméni, Jezidi, Kresťania v súvislosti s postavením a vplyvom IS na aktuálny vývoj v Iraku zohľadnil pri poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi a jeho maloletým deťom. Navrhovateľ žiadnym spôsobom počas celého azylového konania nekonkretizoval akým problémom v súvislosti so svojou príslušnosťou k etnicko-náboženskej skupine Shabakov vo svojej krajine pôvodu čelil. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že už v skoršej judikatúre najvyšší súd judikoval (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sžo KS 124/2005 zo dňa 23.01.2007, rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sža 34/2009 zo dňa 01.07.2009, sp. zn. 10Sža/4/2015 zo dňa 25.03.2015), že povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má správny orgán len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona o azyle ani SP nemožno vyvodiť, že by správnemu orgánu vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že nedostatočne reagoval na námietky navrhovateľa, ktoré uplatnil vo vzťahu k problémom v dôsledku jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. Pri posudzovaní tejto námietky bolo rozhodujúce, či navrhovateľ v konaní pred odporcom uniesol bremeno tvrdenia o jeho prenasledovaní z dôvodu jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov, pretože ako z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.01.2015, sp. zn. 1Sža 48/2014 vyplýva, špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú síce vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ však ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ. Pri zisťovaní skutkového stavu je potrebné vychádzať z toho, či žiadateľ o azyl v konaní uniesol bremeno tvrdenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade dospel k záveru, že navrhovateľ v správnom konaní neuniesol bremeno tvrdenia o jeho prenasledovaní z dôvodu jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov. Najvyšší súd vyššie objasnil, prečo sa stotožnil s názorom krajského súdu, že navrhovateľ žiadnym spôsobom počas celého azylového konania nekonkretizoval, akým problémom v súvislosti so svojou príslušnosťou k etnicko-náboženskej skupine Shabakov vo svojej krajine pôvodu čelil a pokiaľ krajský súd na základe uvedeného vyhodnotil predmetnú námietku navrhovateľa za nedôvodnú, (dôvody uvádza na str. 13 rozsudku), pričom objasnil, v čom videl správnosť a zákonnosť postupu odporcu, ktorý navrhovateľovi a jeho dvom deťom poskytol medzinárodnú ochranu vo forme doplnkovej ochrany, keď dôvody opustenia krajiny pôvodu navrhovateľovi s jeho rodinou v októbri 2014 po nástupe IS vyhodnotil za dôvod hrozby vážneho bezprávia ako je definovaná v § 2 písm. f/ bod 3 zákona o azyle, s takýmto záverom sa stotožnil aj súd najvyšší. Bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola odporcom zohľadnená. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom odporcu, že navrhovateľ a jeho rodina opúšťali krajinu pôvodu až po nástupe IS, teda pred hrozbou vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) tretieho bodu zákona o azyle a práve preto bola navrhovateľovi a jeho maloletým deťom poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany, ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto názor navrhovateľa, že nepochybne spĺňa podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky na základe uvedeného nezdieľa a stotožňuje sa s názorom vysloveným krajským súdom, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd rozhodol vecne správne, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. S poukazom na uvedené najvyšší súd
1 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania
1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže navrhovateľ v konaní nemal úspech Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.