vyhlášky č. 288/1995 Z.z o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom do 30. apríla 2008 (ďalej len „vyhláška“). S vyčíslením odmeny exekútora sa nestotožnil. Bol toho názoru, že zriadením exekučného záložného práva, ako zabezpečovacieho inštitútu nie je naplnený predpoklad uplatnenia odmeny
Z exekučného spisu nezistil, že by súdny exekútor nehnuteľnosti povinnej aj predal, čím by mohol pohľadávku oprávneného v tomto exekučnom konaní z výťažku z predaja uspokojiť. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 29 novembra 2013, sp. zn. 6 CoE 100/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne aj keď z iných dôvodov.
jeho názoru súd prvého stupňa vychádzal len z gramatického výkladu § 6 vyhlášky, avšak bez zreteľa na znenie zákona, a to § 167 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov. Uviedol, že v prejednávanom prípade exekúcia na peňažné plnenie nebola ani sčasti vykonaná, bola zastavená, preto na rozhodnutie o trovách exekúcie bolo potrebné aplikovať § 14 až 16 vyhlášky. Vzhľadom k tomu, že exekútor žiadal priznať odmenu (len)
Konštatoval správnosť záveru o tom, že súdnemu exekútorovi odmena za zriadenie exekučného záložného práva nepatrí
špecifickej úpravy výpočtu odmeny exekúcie v prípade jej zastavenia. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal súdny exekútor dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí neodstrániteľnou procesnou vadou „z dôvodov
ustanovenia § 237 O.s.p. v spojení s ustanovením § 1, § 2, § 3, § 11 ods. 1 O.s.p., v nadväznosti na čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR“. Namietal, že odvolací súd rozhodol v rozpore s prechodným ustanovením § 243b ods. 3 v spojení s § 58 ods. 6 Exekučného poriadku účinným od 1. novembra 2013. Novelou Exekučného poriadku bola totiž od 1. novembra 2013 vypustená možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
Vzhľadom k tomu, že vo veci bolo vydané rozhodnutie vyšším súdnym úradníkom, o ktorom nerozhodol sudca, vzťahovalo sa na vec prechodné ustanovenie § 243b ods. 3 Exekučného poriadku. Z tohto dôvodu podaním odvolania došlo v zmysle § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p. k zrušeniu rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov konania a vo veci mal znova rozhodnúť sudca a nie odvolací súd. Oprávnený vo vyjadrení k dovolaniu považoval uznesenie Krajského súdu v Košiciach za vecne správne; odvolací súd považoval za vecne a miestne príslušný na prejednanie veci, dovolanie súdneho exekútora navrhoval zamietnuť pre neexistenciu vád konania. Povinná sa k dovolaniu súdneho exekútora nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) v medziach určených ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v konaní došlo k závažným procesným vadám vymenovaným v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Takouto vadou je
f/ O.s.p. aj taký postup súdu v konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať, teda uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala, ale aj samotným rozhodnutím.
čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety Ústavy Slovenskej republiky zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom; proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
g/ zák. č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch, v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu v exekučnom konaní
osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.
2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhaní súdnych pohľadávok
osobitného zákona. Novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 299/2013 Z.z. účinnou od 1. novembra 2013 bola z ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného poriadku vyňatá možnosť podania odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutiach
novembra 2013 sú obsiahnuté v § 243b.
1 exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia
predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
3 o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
novembrom 2013, sa rozhodne
predpisov účinných do
2 v spojení s § 58 Exekučného poriadku odvolanie nepripúšťa; o odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka sa tak postupuje
prechodných ustanovení § 243b ods. 3, veta za bodkočiarkou, Exekučného poriadku, t. j. musí byť rozhodnuté
predpisov účinných od 1. novembra 2013.
4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Vychádzajúc z citovaných ustanovení treba uzavrieť, že proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie; teda odvolaním možno napadnúť aj také rozhodnutie, proti ktorému by inak (ak by ho vydal sudca) nebolo odvolanie prípustné. Postup po podaní odvolania je však rôzny a to predovšetkým v závislosti od druhu vydaného a odvolaním napadnutého rozhodnutia. Ak bolo odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému by inak (ak by ho vydal sudca) nebolo odvolanie prípustné [ t. j. proti ktorému rozhodnutiu zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.) ], dochádza priamo na základe zákona (ex lege), čo znamená bez nutnosti akejkoľvek ingerencie (rozhodnutia) súdu, k zrušeniu takéhoto rozhodnutia súdneho úradníka, resp. justičného čakateľa; vec sa teda dostáva do štádia, v akom bola pred vydaním tohto rozhodnutia. O takéto rozhodnutie a o takéto vyvolané dôsledky podaním odvolania súdnym exekútorom proti nemu išlo aj v prípade uznesenia Okresného súdu Košice II zo
4 O.s.p. nemá charakter rozhodnutia v zmysle tretej časti štvrtá hlava Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd - zrejme na základe nepovšimnutia si toho, kto vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie (obsahujúce správne poučenie o možnosti podania odvolania), prípadne (aj) prehliadnutia citovanej právnej úpravy, predovšetkým § 374 ods. 4 O.s.p. a § 243b ods. 2 zákona č. 299/2013 Z.z., nepostrehol, že nastali zákonom stanovené procesné účinky, ktoré vyvolalo v odvolacej lehote podané odvolanie súdneho exekútora (ako osoby oprávnenej využiť tento riadny opravný prostriedok), že totiž uznesenie súdu prvého stupňa zo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.