2 písm. a/ a ods. 4 písm. a/ Trestného zákona; tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
apríla
l O.s.p. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 21. mája 2013 sp. zn. 13 Co 170/2013 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Na zdôraznenie jeho správnosti (§ 219 ods. 2 O.s.p.) uviedol, že pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie vtedy, ak získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu. Pritom stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, boli spôsobilé pre záver o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla. Rozhodujúcim je, kedy sa poškodený o skutkových okolnostiach preukázateľne dozvedel, teda nie to, či a kedy si mohol na ich základe vytvoriť právny záver o zodpovednosti určitej osoby. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je závislý na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov, alebo kedy si vytvorí pre neho priaznivejšiu procesnú situáciu k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol preukázať v konaní pred súdom. Subjektívna vedomosť poškodeného o osobe, ktorá je zodpovedná za škodu, teda nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody. Treba vychádzať z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať, aby nárok uplatnila na súde, ak má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, za ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná. Na tomto základe odvolací súd konštatoval, že skutkové a právne závery prvostupňového súdu sú správne a odvolanie žalobcu neopodstatnené. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a žalobcu neupovedomil o termíne vyhlásenia svojho rozsudku.
názoru žalobcu súdy dospeli v konaní k nesprávnemu záveru o začiatku a plynutí (spočívaní) premlčacej doby a žalobu zamietli ako neopodstatnenú vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného práva.
presvedčenia žalobcu išlo však o neúčinnú námietku. Žalobca totiž žalobou uplatnil svoje právo na náhradu škody včas - ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby. Súdy prehliadli, že v priebehu zmierovacieho (súdneho aj mimosúdneho) konania žalovaný právo žalobcu na náhradu škody uznal a navrhol súdny zmier, ktorý nebol uzatvorený iba preto, lebo medzi účastníkmi bola sporná výška škody. Týmito okolnosťami sa súdy vôbec nezaoberali a právne ich neposúdili. Žiadal preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalobcu nie je procesne prípustné. Odvolací súd nemusel v danom prípade nariadiť pojednávanie (§ 214 O.s.p.) a v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p. svoj rozsudok verejne vyhlásil. V danom konaní teda nedošlo k žalobcom tvrdenej procesnej vade (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie v otázke plynutia premlčacej doby a účinkov námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, namieta žalobca v procesne neprípustnom dovolaní. Žiadal preto dovolanie odmietnuť ako neprípustné, prípadne zamietnuť ako neopodstatnené. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. 3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z citovaných ustanovení vyplýva, že o tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám. Zo spisu v preskúmavanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania a ani nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie a že nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Dovolací súd preto konštatuje, že postup odvolacieho súdu bol v súlade s § 214 O.s.p. a nemal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení žalobcu. 4.
záznamu v spise bolo predmetné oznámenie zverejnené na úradnej tabuli
f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). 4.4. So zreteľom na obsah dovolania nie je vylúčené, že žalobca namieta tiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu danú jeho nedostatočným odôvodnením. Dovolací súd preto uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď judikát R 111/1998 považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015) a tiež zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety. V nadväznosti na to dovolací súd poznamenáva, že tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). I keby teda v preskúmavanej veci došlo k predmetnej procesnej vade, neopodstatňovalo by to záver o procesnej prípustnosti žalobcovho dovolania. 4.5. Vychádzajúc z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca zastáva názor,
ktorého súdy dospeli k nesprávnym právnym záverom o priebehu (začatí, spočívaní a uplynutí) premlčacej doby a o právnych účinkoch, ktoré malo vznesenie námietky premlčania žalovaným. Dovolateľ teda namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, že žalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok vecnému posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. 5. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014,
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
f/ O.s.p.“.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.