← Slovensko

§ 419/1a Tr.zák. a iné

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Tdo/13/2016 Identifikačné číslo spisu: 7112011351 Dátum vydania rozhodnutia: 14.04.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Juraj Kliment Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 419ods.

1 písm. a/ Tr. zák. a iné, prerokoval na verejnom zasadnutí konanom

  1. apríla 2016 v Bratislave dovolanie obvineného C. B. podané prostredníctvom obhajkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
  2. septembra 2014, sp. zn. 7 To 89/2014, a podľa §§ 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a 388 ods. 1 Tr. por. rozhodol rozhodol: I. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z
  3. septembra 2014, sp. zn. 7 To 89/2014, ktorým podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie obvineného C. B. a v konaní, ktoré mu predchádzalo, a to rozsudkom Okresného súdu Košice I z
  4. júla 2014, sp. zn. 1 T 88/2012, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. b o l p o r u š e n ý z á k o n v ustanoveniach § 319 Tr. por. a § 419 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v n e p r o s p e c h obvineného C. B.. II. Zrušuje sa napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
  5. septembra 2014, sp. zn. 7 To 89/2014 a rovnako tak aj rozsudok Okresného súdu Košice I z
  6. júla 2014, sp. zn. 1 T 88/2012, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. III. Okresnému súdu Košice I sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z
  7. júla 2014, sp. zn. 1 T 88/2012, bol obvinený C. B. v skutkoch pod bodmi 1.), 2.), 4.), 5.), 6.), 7.), 8.), 9.) a 10.) uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu terorizmu a niektorých

§ 419ods.

1 písm. a/ Tr. zák. v skutku pod bodom 1.) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák. a v skutku pod bodom 3.) zo zločinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 2, ods. 4 písm. b/, c/ Tr. zák. za použitia § 140 písm. e/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že: v úmysle vážne zastrašiť obyvateľstvo a donútiť vládu štátu vykonať opatrenia obmedzujúce usmrcovanie zvierat, čiastočne sa vydávajúc za člena neexistujúcej organizácie ANIMALS RIGHTS ARMY 1.) od presne nezisteného mesiaca roku 2009 v úmysle vyrobiť hromadne účinné zbrane a výbušniny v Košiciach a inde, si zadovažoval voľne dostupné komponenty ako náboje do plynových a poplašných revolverov, elektrické a mechanické časovače, čierny pušný prach, zábavnú pyrotechniku, vodárenské rúrky, plynové zapaľovače, elektrické a mechanické zápalnice, balené klince rôznych veľkostí, olovené guľôčky, manuály na výrobu nástražných výbušných systémov, granátov, tlmičov, manuály na výrobu a úpravu strelných zbraní a hromadne účinných zbraní, ktoré zhromažďoval a držal v mieste svojho prechodného bydliska v B. na ulici L. č. XX, kde boli nájdené pri domovej prehliadke dňa

  1. januára 2012, 2.) v presne nezistenej dobe od roku 2009 v Košiciach a inde, si zadovážil voľne dostupné komponenty - konkrétne zábavnú pyrotechniku, plynové zapaľovače, klince a lepiace pásky a vyrobil z nich 2 kusy výbušných predmetov s črepinovým účinkom podobným ručnému granátu a tieto držal a prechovával v mieste svojho prechodného bydliska v B. na ulici L. č. XX, kde boli nájdené pri domovej prehliadke dňa
  2. januára 2012, 3.) v priebehu rokov 2008 - 2010 na presne nezistenom mieste si zadovážil 3 plynové revolvery zn. BBM model Magnum 9 mm K.380 výrobné číslo L zn. BBM model Magnum 9 mm K.380, zn. BBM, model Olympic 6, kalibru 22, na ktorých vymenil hlavne a zbrane prispôsobil na streľbu olovenými guľôčkami i slepými nábojmi, čím takto nedovolenou úpravou zmenil ich charakter z legálnych expanzných zbraní na zakázané strelné zbrane kategórie A v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/, g/ zákona č. 190/2003 Z. z. o zbraniach a strelive a tieto držal v mieste svojho prechodného bydliska v B. na ulici L. č. XX, kde dve boli nájdené pri domovej prehliadke dňa
  3. januára 2012, a jeden revolver zn. Magnum bez výrobného čísla vydal otec obvineného C. B. st. dňa
  4. januára 2012, 4.) dňa
  5. januára 2011 prostredníctvom Slovenskej pošty Košice 2 zaslal MVDr. L. B., majiteľovi veterinárnej a asanačnej služby v Košiciach na jeho domácu adresu 2 výhražné listy s identickým textom: „NEPRESTAL SI ZABIJAT ZVIERATA. OK. TVOJA VOLBA. ZVAZOVAL SM, ZE TA VYLAKAM CEZ TELEFON NA ODCHYT PSIKA A TAK SI TA PODAME. ZIAL MAS NA TO 2 CHLAPCOV. UVAZOVAL SOM ZE TA ZASTRELIM V ORDINACII ZIALBOHU NEDARI SA MI VYROBIT TLMIC - SOM TRPEZLIVY A VYNALIEZABY A TEBA ZABIJEM ANIMALS RIGHTS ARMY“ 5.) dňa
  6. februára 2011 prostredníctvom Slovenskej pošty Košice 22 doručil do administratívnej centrály spoločnosti TESCO STORES a.s. Bratislava v Bratislave dva výhražné listy s identickým textom: „SME OCHRANCI ZVIERAT ZODPOVEDNY ZA PODPALACSKE UTOKY NA POLOVNICKE ZARIADENIA NA VYCHODNOM SLOVENSKU. O NASICH AKTIVITACH SME INFORMOVALI DENNIKY SME A NOVY CAS AJ S PODROBNOSTAMI O UTOKOCH NA DOKAZ ZE JE TO NASE DIELO. OD VAS CHCEME 100 000 SLOVOM STOTISIC EUR. AK NAM NEZAPLATITE ZACNEME ZABIJAT VASICH ZAMESTNANCOV. PENIAZE NAM VYPLATITE TAKTO. V KAZDOM MAJOVOM CISLE VLOZENA BANKOMATOVA KARTA S DENNYM LIMITOM 10 000 SLOVOM DESAT TISÍC EUR. CISLO PIN BUDE 8521 ANIMALS RIGHTS ARMY“, 6.) dňa
  7. mája 2011 prostredníctvom Slovenskej pošty Košice 22 doručil MVDr. L. B. na jeho domácu adresu v Košiciach výhražný list s textom: „UPRIMNE DUFAM ZE SI SA POREZAL. ZILETKY SU OTRAVENE JEDOM NA POTKANY. TY POJDES PRVY, POTOM ZDOCHNE AJ F. AJ A.. DODRZIM SLUB ZE TA ZABIJEME. BY SI NEVERIL AKO TA NENAVIDIM. SI KOSICKY SARHA ZABIJAS PSOV A BUDES ZA TO NIEST NASLEDKY A AJ TVOJI PRIBUZNY. SPISAL SOM PRE ISTOTU ZAVET. VYROBIL SOM BOMBU PRE ISTOTU AK BY VYBUCHLA AK AJU PONESIEM NA MIESTO UTOKU. TAKTO LAHKO SA ROBI CASOVANA BOMBA. STACI OVLADAT ANGLICKY JAZYK MAT INTERNET A CLOVEK NAJDE CO CHCE. V ZIME ZIAL KOLI POCASIU STRELNY PRACH MOZE ZLYHAT. ZABIJEME TA CIM SKÔR CIM NESKÔR. ANIMALS RIGHTS ARMY.“, k listu priložil obálku s prilepenými dvoma žiletkami zn. ASTRA Superior Platinum a náčrt bomby s popisom jednotlivých častí, 7.) dňa
  8. novembra 2011 prostredníctvom Slovenskej pošty v Košiciach zaslal Univerzite veterinárneho lekárstva na ulici Komenského v Košiciach výhražný list s textom „HLASIME SA K TYMTO PODPALACSKYM UTOKOM 14 7 ROVNE FIRMA COBER 11 11 CIERNA NAD TIS - SENNIK 14 11 SKAROS POLOV. CHATKA OKAMZITE PRETAN SPOLUPRACOVAT S ASANACO. SLUZ. L. KRJ. INAK UBLIZIME ZAMESTNANCOM ANIMALS ARMY“, 8.) v presne nezistenom čase a na nezistenom mieste zostrojil nástražný výbušný systém zložený z knihy E. M. Remarqua „Čas žitia a čas umierania“ so zábavnou pyrotechnikou a iniciačným mechanizmom, ktorý by po otvorení knihy explodoval a dňa
  9. decembra 2011 ho doručil prostredníctvom Slovenskej pošty v Košiciach MVDr. L. B. na jeho domácu adresu v Košiciach a ohrozil tým jeho zdravie a zdravie členov jeho domácnosti, 9.) v presne nezistenom čase a na nezistenom mieste zostrojil nástražný výbušný systém pozostávajúci z knihy Umberta Eca „Meno ruže“ so zábavnou pyrotechnikou a iniciačným mechanizmom, ktorý by po otvorení knihy explodoval a dňa
  10. decembra 2011 ho doručil prostredníctvom Slovenskej pošty v Košiciach do Centrálnej kancelárie spoločnosti Tesco Stores SR a.s. do Bratislavy a ohrozil tak zamestnancov, L. M. a M. F., 10.) v presne nezistenom čase a na nezistenom mieste zostrojil nástražný výbušný systém pozostávajúci z obojstranne uzavretej kovovej rúrky o dĺžke 18 cm naplnenej výbušným čiernym prachom s 21 kusmi klincov dĺžky 12,5 cm s aktívnym časovým elektronickým mechanizmom a dňa
  11. decembra 2011 o 17:13 ho umiestnil do kovového odpadkového koša pri vchode do prevádzky rýchleho občerstvenia spol. Franchise Holder McDonalds, ktorú prevádzkuje spol. TAMÁS, s.r.o. na ulici Protifašistických bojovníkov č. 6 v Košiciach. O 17:32 hod. počas riadnej prevádzky občerstvenia došlo k jeho výbuchu a explóziou došlo k ohrozeniu života a zdravia väčšieho počtu hostí prevádzky i okoloidúcich osôb a súčasne ku škode na budove a zariadení, čím spoločnosti TAMÁS, s.r.o. vznikla škoda vo výške najmenej 1.927,70 eur a k vážnejšiemu následku nedošlo len v dôsledku nesprávneho konštrukčného riešenia nástražného výbušného systému. Za vyššie uvedené skutky okresný súd obvineného C. B. odsúdil podľa § 419 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. súd obvineného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti TAMÁS, s.r.o. škodu vo výške 1.927,70 eur. V úvodnej časti odôvodnenia okresný súd pripomenul, že v tejto veci už raz rozhodol, a to rozsudkom z
  12. júna 2013, sp. zn. 1 T 88/
  13. Tento rozsudok bol však uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z
  14. októbra 2013, sp. zn. 7 To 66/2013, zrušený a vec mu bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa, aby podľa § 147 ods. 1 Tr. por. do konania pribral znaleckú organizáciu za účelom objektívneho vyšetrenia a posúdenia duševného stavu obvineného a tiež, aby sa dôsledne vyrovnal s argumentmi obhajoby spochybňujúcimi hlavne právnu kvalifikáciu konania obvineného. Okresný súd sa stotožnil s právnou kvalifikáciou skutkov podľa obžaloby, pričom s poukazom na § 419 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. uviedol, že konanie obvineného C. B. posudzoval vo vzájomných súvislostiach s cieľom identifikovať nie vonkajšiu formu jeho konania, ale jeho vlastný obsah ideového zámeru prezentovaného a následne odkazovaného okolitému svetu. Tento jeho ideový zámer - koncept bol prezentovaný cestou sociálnych sietí, obvinený bol ovplyvnený ideou extrémizmu a konaním extrémistických skupín, s ktorými prejavoval súhlas. Okrem toho nabádal aj iné osoby, aby si tento jemu vlastný ideový zámer osvojili. Okresný súd poukázal na to, že obvinený mal po dlhší čas vypätý ideový postoj, ktorý bol odrazom postoja k spoločnosti, ktorá na jeho upozornenia a výzvy nereagovala. Prostredníctvom sociálnych sietí dlhodobo vyhľadával informácie slúžiace na výrobu nástražného výbušného systému - rúrovej a knižnej bomby, na základe ktorých tieto vlastnoručne zostrojil a použil na presadenie svojho ideového zámeru. U obvineného boli zaistené súbory, resp. manuály na zhotovenie tlmiča a mučeníckej vesty, usiloval sa tiež zadovážiť si strelnú zbraň. Súbežne s týmto konaním sledoval svoje ciele (ktoré označil ako „šmejdi“), zhromažďoval o nich konkrétne informácie, prostredníctvom ktorých chcel nelegálnym spôsobom realizovať svoje ideové zámery a ktoré týmto povýšil na legitímne ciele. Obvinený sa k spáchaným skutkom s výnimkou skutku pod bodom 10.) priznal už v prípravnom konaní. K dôvodom, ktoré ho k ich spáchaniu viedli, uviedol, že sa mu nepáčilo, akým spôsobom MVDr. L. B. zabíja zdravých psov a pohnútka, z ktorej to robí. Odpálenie zhotovenej rúrovej bomby bolo výsledkom jeho dlhodobej frustrácie a nespokojnosti z nenapĺňania jeho potrieb a sklamania zo skutočnosti, ktoré už obvinený nebol schopný ovplyvniť legitímnou cestou. Vlastný ideový zámer obvineného predstavovali jeho myšlienky smerujúce k nadobudnutiu moci nad situáciou po odpálení rúrovej bomby, kedy by v atmosfére strachu a hrôzy mohol realizovať svoje myšlienky osvojené zo subkultúry, ktorá razí rovnaké názory a presvedčenia. Ako však okresný súd uviedol, skúmanie ideového zámeru, resp. jeho realizácie nie je predmetom posudzovania v tom smere, či má hlbšiu psychologickú príčinu. Do pôsobnosti zákona nespadá posúdenie alebo posudzovanie psychologických príčin, obzvlášť, ak tieto nie sú ani diagnózou, a tak nespadajú ani do pôsobnosti odborníkov. Obrana obvineného bola vyvrátená vykonaným znaleckým skúmaním, z ktorého vyplýva, že zaistený biologický materiál z komponentov rúrovej bomby, ktorá explodovala pri rýchlom občerstvení spoločnosti McDonald´s sa zhodoval s jeho DNA profilom. Pokiaľ išlo o otázku príčetnosti, okresný súd sa stotožnil so závermi znaleckého skúmania vypracovaného znaleckým ústavom a znalcom PhDr. Petrom Vaňkom. Na margo znaleckého posudku MUDr. Danice Caisovej a MUDr. Eleny Medveckej, okresný súd poznamenal, že spomínané znalkyne nevykonali vlastné ústavné pozorovanie duševného stavu obvineného. O duševnej chorobe obvineného nesvedčí ani premyslené a cielené zadovažovanie prostriedkov a plánov na výrobu zbrane hromadného ničenia, osvojovanie si rôznych technických zručností, nábor ďalších prívržencov prostredníctvom sociálnych sietí, úspešné utajovanie svojich plánov, zadovažovanie si adries a fotografií obydlí a vytvorenie vymyslenej organizácie Animals Rights Army. Ako okresný súd uviedol, toto konanie nie je príliš kompatibilné s myšlienkami psychotického charakteru, kde nutkanie uplatniť krivdy vedie k rozširovaniu a zverejňovaniu vlastných plánov. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii okresný súd vysvetlil, že skutková podstata terorizmu a niektorých

§ 419ods.

1 písm. a/ Tr. zák. sa skladá z primárneho trestného činu ohrozujúceho život a zdravie ľudí, ich osobnú slobodu v kombinácii s úmyslom vážne zastrašiť obyvateľstvo. Špecifikom úmyslu páchateľa je vyvolať strach u obyvateľstva a až tento úmysel napĺňa skutkovú podstatu tohto trestného činu - ide o teroristický zámer. Pri neexistencii tohto zámeru by išlo o trestný čin, ktorý bude subsumovaný pod iné ustanovenie Trestného zákona. Z vonkajšej formy prejavu obvineného v kontexte s jeho vlastným obsahom ideového zámeru, ktorý prezentoval pred znalcami, nemožno jeho konanie posúdiť ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 284 Tr. zák. Zo skutočnosti, že obvinený sám zhotovil zbraň hromadného ničenia - rúrovú bombu, ktorú umiestnil na verejnom, frekventovanom a zo strany rodičov a ich maloletých detí vyhľadávanom mieste (pri vchode do reštauračného zariadenia nadnárodnej spoločnosti McDonald´s), ako aj z plánovanej intenzity útoku (rúrovej bomby s obsahom 211 g trhaviny za súčasného použitia klincov) súd vyvodil, že úmyslom obvineného bolo prostredníctvom vysokých materiálnych škôd a strát na ľudských životoch vyvolať v obyvateľstve strach. Išlo mu o ďalekosiahle psychologické dôsledky, pri ktorých by obyvateľstvo v atmosfére obáv a strachu pri vykonávaní inak obvyklých ľudských činností bolo nútené vyhýbať sa bežným miestam, úradom, kde sa zhromažďuje väčší počet ľudí. Uloženie rúrovej bomby nesmerovalo voči konkrétnej osobe, ale bolo určené širokej verejnosti. Už z povahy použitej zbrane hromadného ničenia, konkrétne rúrovej bomby je možné rezultovať, že prostriedok, ktorý obvinený použil, bol za riadneho režimu spôsobilý spôsobiť obrovské škody a usmrtenie ľudí. Keďže aplikácia uvedenej skutkovej podstaty nezávisí od schopnosti obvineného konkrétny teroristický čin aj reálne vykonať, odsúdenie je na mieste, aj keď dokazovanie preukázalo, že obvinený konštrukčne nezhotovil rúrovú bombu správne. Pokiaľ išlo o výmeru trestu, okresný súd nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť. V minulosti bol obvinený jedenkrát súdne trestaný, a to pre skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného do

  1. januára 2006, ale na obvineného sa hľadí akoby nebol odsúdený, keďže v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa osvedčil. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že uvedená právna fikcia znamená zánik skutočnosti odsúdenia a jej účinky sú obdobné ako v prípade jeho zahladenia. To však neznamená, že páchateľ nespáchal trestný čin, a preto k tejto skutočnosti okresný súd relevantne prihliadol. Proti tomuto rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení odvolanie prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „prokurátor“), ako aj obvinený C. B.. Prokurátor napadol vyššie uvedený rozsudok vo výroku o treste, keď sa domáhal, aby krajský súd doplnil rozsudok o ďalší výrok, v ktorom by obvinenému uložil ochranné opatrenie týkajúce sa doličných vecí. Odvolanie obvineného C. B. navrhol ako nedôvodné zamietnuť. Obvinený C. B. napadol rozsudok okresného súdu vo výroku o vine, ako aj vo výroku o treste. Predovšetkým namietal porušenie práva na obhajobu spočívajúceho v nevykonaní dôkazov, ktoré sa týkali jeho duševnej poruchy, ktorou podľa jeho názoru trpí od 14-tich rokov. Okresný súd sa tiež nevyrovnal s jeho námietkami vznesenými voči právnej kvalifikácii stíhaných skutkov, pričom odôvodnenie rozsudku okresného súdu vyhodnotil ako arbitrárne a formálne rozporné. Uložený trest sa mu javil ako neprimerane prísny a nezohľadňujúci okolnosti prípadu. Ako obvinený C. B. uviedol, právna úprava trestného činu terorizmu sa z pohľadu právnej istoty, ako aj zásady nullum crimen sine lege, javí byť problematická. Obvinený sa podrobne zaoberal zákonnými znakmi obzvlášť závažného zločinu podľa § 419 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pričom v tomto smere poukázal na rámcové rozhodnutie Európskej komisie o boji proti terorizmu z
  2. júna
  3. V súlade s týmto rámcovým rozhodnutím zdôraznil, že teroristické trestné činy sa líšia od iných trestných činov špecifickou motiváciou a taktiež majú ničivejší dopad na politické, hospodárske a sociálne štruktúry štátu. Vymedzenie pohnútky v subjektívnej stránke je pre jednoznačné odlíšenie terorizmu od iných trestných činov mimoriadne dôležité. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že nemal politický cieľ, len chcel zabrániť zabíjaniu psíkov. Označoval sa za ochrancu psov a svojim konaním chcel získať peniaze na ich ochranu. Skutok pod bodom 10.) nevedel vysvetliť, unikal mu zmysel, prečo to urobil, išlo mu výhradne len o ochranu psíkov s tým, že nechcel zabíjať ľudí. Pokiaľ ide o jeho prejavy z psychiatrického a psychologického vyšetrenia, tieto nemožno považovať za dôkazný prostriedok, pretože tým sú len znalecké posudky. Pohnútka, resp. motív bol z jeho strany iracionálny, nezmyselný, zodpovedajúci masívne narušenej disharmonickej osobnosti, ktorá nasvedčuje duševnej poruche. Skutočnosť, že použil bezduché násilie, nenasvedčuje subjektívnej stránke tohto trestného činu. Obvinený spochybnil závery znalca JUDr. PhDr. Iva Svobodu, PhD., keď zvýraznil nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 45/2004 o postupe v oblasti boja s extrémizmom a poukázal tiež na § 145 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého znalcovi neprislúcha vykonávať hodnotenie dôkazov a riešiť právne otázky. Z tohto dôvodu vyhodnotil jeho znalecký posudok ako procesne nepoužiteľný. V záverečnej časti obvinený podrobne popísal delenie duševných porúch a detailne rozviedol závery znalcov z odboru psychiatrie. Poukázal na súdnu prax pri zisťovaní duševnej poruchy a opakovane sa odvolával na závery znaleckého posudku psychológa PhDr. Petra Vaňka, ktorý konštatoval, že obvinený trpí polymorfnou psychopatiou. Zo znaleckého posudku znalkýň MUDr. Danice Caisovej a MUDr. Eleny Medveckej vyplývalo, že dlhodobo trpí psychickou poruchou tzv. schizotypovou. Spochybnil tiež závery znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalecký ústav, ktoré vyhodnotil ako neúplné, a to najmä s prihliadnutím na medzinárodnú klasifikáciu chorôb. Okrem toho, znalecký posudok nespĺňal ani formálne náležitosti, nakoľko bol podpísaný len jedným znalcom, MUDr. Norbertom Moravanským, PhD., hoci ho podľa Trestného poriadku mali vypracovať dvaja znalci. K uloženému trestu obvinený uviedol, že ho považuje za neprimerane prísny a vysoký. Poukázal na to, že princípy právnej istoty a spravodlivosti nepripúšťajú, aby v individuálnych prípadoch boli sankcie aplikované zjavne neproporcionálne a neprimerane povahe skutku a jeho následkom, a to ani vtedy, ak zákonodarca v záujme generálnej prevencie chcel prísnosťou v určení dolnej hranice zákonného rozpätia trestu chrániť dôležitý verejný záujem. Vo vzťahu k odvolaniu prokurátora sa obvinený vyjadril v tom zmysle, že doplnenie napadnutého rozsudku môže vykonať len okresný súd, pretože inak by sa mu odňala možnosť podať opravný prostriedok. Na základe vyššie uvedeného obvinený C. B. sa podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. zrušil a aby mu vec podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil na nové konanie a rozhodnutie. K podanému odvolaniu prokurátora a obvineného sa splnomocnenec poškodeného JUDr. Dušan Pavčík vyjadril
  4. augusta 2014 v tom smere, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a dôvodný. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného C. B., ako aj prokurátora krajskej prokuratúry uznesením z
  5. septembra 2014, sp. zn. 7 To 89/2014, ako nedôvodné zamietol. Pokiaľ išlo o otázku viny, v tomto smere krajský súd nemal žiadne pochybnosti a skutočnosti zistené v prípravnom, ako aj súdnom konaní v zásade len zopakoval, resp. na ne odkázal. Nad rámec napadnutého rozsudku odvolací súd poukázal na fakt, že spisový materiál obsahoval písomné podanie obvineného (podpísané skratkou „ARA“) z
  6. novembra 2012, ktoré bolo adresované médiám a prokuratúre a podľa ktorého, ak nebude prepustený z väzby, v Košiciach dôjde k výbuchu bomby. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie zo strany okresného súdu týkajúce sa porušenia práv obvineného. Ako uviedol, dôkazy, ktoré boli získané v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, boli zabezpečené zákonným spôsobom, rešpektujúc pritom § 2 ods. 12 Tr. por. S ich hodnotením sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd sa tiež dostatočným spôsobom vyrovnal s okolnosťami, ktoré by podľa § 23 Tr. zák. mohli vylúčiť trestnú zodpovednosť obvineného. K jeho duševnému stavu bolo vykonané podrobné dokazovanie, ktoré spočívalo v trojnásobnom psychiatrickom znaleckom dokazovaní. Na základe tohto odvolací súd v zhode s názorom okresného súdu dospel k záveru, že ďalšie navrhované dokazovanie by bolo nadbytočné. K obhajobou namietanému znaleckému posudku odvolací súd uviedol, že tento spĺňal všetky náležitosti podľa § 147 Tr. por., keďže bol vypracovaný dvoma znalcami za účasti odbornej konzultantky a posudok bol podpísaný hlavným konzultantom spoločnosti. Rovnako v ňom bola v súlade s § 147 ods. 3 Tr. por. určená osoba, ktorá mohla byť ako znalec vypočutá na účely trestného konania. Osobitne sa krajský súd venoval právnej kvalifikácii skutku. Uviedol, že objektom tohto trestného činu je ústavné, politické, hospodárske, spoločenské zriadenie štátu, ale môže byť ním aj chod medzinárodných organizácií, životy a zdravie, ako aj osobná sloboda ľudí a pod. Pohnútkou je niektorým z uvedených spôsobov vážne zastrašiť obyvateľstvo, zasiahnuť do jeho života, destabilizovať alebo zničiť ústavné, politické, hospodárske, spoločenské usporiadanie krajiny, medzinárodnú organizáciu, ale aj vplývať na fyzické a právnické osoby, aby niečo konali, alebo sa zdržali určitého konania. Vyžaduje sa úmyselné zavinenie páchateľa. Pod vážnym zastrašením obyvateľstva je treba rozumieť konanie, ktoré smeruje k vyvolaniu strachu u obyvateľstva, k obave o život, zdravie a majetok, napríklad vyhrážaním sa použitia výbušnín voči obyvateľstvu, ako aj vyhrážaním sa útokmi voči štátnym orgánom, školám a pod. Krajský súd uviedol, že si je vedomý exkluzivity stíhaného trestného činu, a preto považoval za potrebné doplniť, že v Slovenskej republike je všeobecne známou skutočnosťou, ktorú netreba dokazovať (notorietou), že zákon predstavuje súbor pravidiel správania sa, ktorý upravuje základné oblasti života človeka a spoločnosti. Práva a povinnosti fyzických a právnických osôb vo veterinárnej oblasti, ako i odbornú veterinárnu činnosť a podmienky jej vykonávania, upravuje okrem iného zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Podľa čl. 108 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je vláda Slovenskej republiky vrcholným orgánom výkonnej moci a podľa čl. 119 písm. a/ ústavy vláda rozhoduje v zbore o návrhoch zákonov. Obhajobou prednesené námietky o nenaplnení zákonných znakov stíhaného trestného činu vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné. Z vykonaného dokazovania bolo totiž bez pochýb zistené, že obvinený sa svojím protiprávnym konaním snažil od roku 2009 až do konca roka 2011 zmeniť výkon, resp. zabrániť výkonu zákonom upravenej veterinárnej starostlivosti, a to cez vážne zastrašovanie obyvateľstva, hrozbou a spáchaním zločinu ohrozujúceho život a zdravie ľudí a výrobou výbušnín, ako i zadovažovaním prostriedkov na ich výrobu. Jeho cieľom bola ochrana života psov, a to aj prostredníctvom vymyslenej a neexistujúcej teroristickej organizácie, v mene ktorej vystupoval a konal. Z konania obvineného bolo preukázané, že tento detailne poznal spôsob výkonu veterinárnej starostlivosti, a to minimálne pokiaľ ide o odchyt a usmrcovanie túlavých zvierat. Obvinený o osobách, ktoré boli povinné a oprávnené konať podľa citovaného zákona zbieral informácie osobného charakteru, ktoré chcel ďalej využiť pri spáchaní trestných činov. Odvolací súd mal za preukázané, že obvinený nekonal skratovo, chaoticky, nelogicky, resp. so znakmi duševnej poruchy, ale konal v priebehu približne troch rokov sofistikovane, utajovane a s premysleným cieľom. Mal vedomosť o tom, že zákonnú úpravu, ku ktorej prejavoval odpor a pre ktorú páchal trestné činy, je možné zmeniť len legislatívnym procesom a v tomto procese musí byť v každej alternatíve (aj v prípade predloženia návrhu zákona výborom, alebo poslancom Národnej rady Slovenskej republiky) aktívna vláda Slovenskej republiky. Preto krajský súd ustálil, že obvinený konal okrem iného aj v úmysle donútiť vládu štátu, aby niečo konala, a to tak, ako to ustanovuje § 419 ods. 1 Tr. zák. Svojím konaním obvinený obmedzoval slobodnú činnosť štátu. Znaky extrémizmu potvrdzoval aj znalecký posudok znalca z odboru kriminalistiky JUDr. PhDr. Iva Svobodu, PhD., podľa ktorého išlo v danom prípade o ekologický extrémizmus so znakmi teroristického útoku. Krajský súd ani v tomto znaleckom dokazovaní porušenie zákona nezistil. Napokon krajský súd k uloženému trestu dodal, že v prípade obvineného sa podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. aplikovala asperačná zásada s tým, že horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmela prevýšiť 25 (dvadsaťpäť) rokov. Takto uložený trest sa odvolaciemu súdu zdal primeraný, zohľadňujúci spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku a najmä osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa mienky krajského súdu, obvinený je ťažko kriminálne narušený so silnými sklonmi k páchaniu trestnej činnosti. O tomto svedčí aj skutočnosť, že už v minulosti sa dopustil trestného činu lúpeže so zbraňou. Pri rozhodovaní o výmere trestu krajský súd vzal do úvahy aj stanovisko obvineného k stíhaným trestným činom a jeho konanie, v zmysle ktorého sa snažil v trestnej činnosti pokračovať aj po vzatí do výkonu väzby. V neposlednom rade súd vzal do úvahy aj výsledky znaleckého dokazovania týkajúce sa jeho duševného stavu. Počas vyšetrenia hrozil ďalšími útokmi a stíhanú trestnú činnosť schvaľoval. Uložený trest je odôvodnený aj s ohľadom na aktuálny celospoločenský vývoj, v ktorom možno badať vzostupnú tendenciu druhovo obdobnej závažnej úmyselnej trestnej činnosti. Ako nesprávny vyhodnotil krajský súd záver okresného súdu o rovnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keďže obvinený spáchal viac trestných činov, čím bola naplnená priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. V ostatných častiach rozsudku odvolací súd pochybenia nezistil. Odvolanie prokurátora krajský súd zamietol, keďže tento vo svojej záverečnej reči navrhoval potvrdiť obsah pôvodného, krajským súdom zrušeného rozsudku z
  7. júna 2013, v ktorom trest prepadnutia veci, resp. uloženie ochranného opatrenia spočívajúceho v zhabaní zaistených vecí absentoval. Takýto trest prokurátor nenavrhoval uložiť ani v jednej zo záverečných rečí pred vyhlásením rozsudkov z
  8. júna 2013 a
  9. júla
  10. Pre tieto skutočnosti a v súlade s § 327 ods. 2 Tr. por. okresný súd v novom konaní a ani krajský súd pri prerokovaní odvolania nemohol zhoršiť postavenie obvineného v porovnaní s jeho postavením na základe rozsudku z
  11. júna
  12. Okresnému súdu bolo
  13. decembra 2014 doručené dovolanie obvineného C. B. podané prostredníctvom zvolenej obhajkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej, advokátky so sídlom Košice, Bajanova
  14. Obvinený v podanom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., t. j. že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., t. j. že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. obvinený C. B. uviedol nasledovné: Za porušenie práva na obhajobu považoval skutočnosť, že súdy nevykonali dôkaz v podobe svedeckej výpovede jeho dlhoročného psychiatra MUDr. Komoráša, s ktorým obvinený dlhodobo viedol rozhovory a ktorý u neho diagnostikoval paranoidné stavy. Rovnako nevypočul ani MUDr. Safka, ktorý vypracoval znalecký posudok vo vzťahu k predchádzajúcej trestnej veci obvineného z roku
  15. Okrem toho odvolací súd v rámci právnej kvalifikácie šiel nad rámec podanej obžaloby, ako aj rozsudku okresného súdu, a to bez toho, aby dal obvinenému príležitosť sa k tomu vyjadriť, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež odvolací súd nezohľadnil poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. c/ Tr. zák. Rovnako obvinený namietal, že v znaleckom posudku znaleckého ústavu je podpísaný len jeden psychiater ako osoba zodpovedná za výkon znaleckej činnosti. Mgr. Doničová, ktorá sa na znaleckom posudku podieľala z odvetvia klinickej psychológie, nie je podpísaná. Rovnako nie je zreteľne oddelená tá časť posudku, ktorá je spracovaná psychológom. Z výpisu z obchodného registra tiež vyplynulo, že MUDr. Stanislav Kollár a MUDr. Maroš Uhrín, ktorí uvedený znalecký posudok podpísali, nie sú spoločníkmi ani štatutárnymi orgánmi tejto znaleckej organizácie. Na základe tohto dospel obvinený k záveru, že znalecký posudok nepodal znalecký ústav v zmysle poverenia súdom. Pokiaľ išlo o znalecký posudok JUDr. PhDr. Iva Svobodu, PhD., ten sa zaoberal výkladom extrémizmu tak, ako je platný v Českej republike s tým, že ho možno použiť aj na pomery na Slovensku. Výklad v Českej republike je však príliš široký, navyše, jeho tvrdenie, že pojem „extrémizmus“ nie je definovaný, je nepravdivý. Definuje ho nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 45/2004 o postupe v oblasti boja s extrémizmom, podľa ktorého ide v zásade o realizáciu protizákonných ideí spôsobmi, ktoré odporujú platnej legislatíve. Na Slovensku sa rozlišujú prejavy pravicového, ľavicového a náboženského extrémizmu. Motivácia obvineného však spočívala v ochrane psov, čo nie je protizákonná idea, len spôsob jej presadzovania je násilný. Prejavy radikálnych ekológov, ktorí násilným spôsobom propagujú väčšinou pozitívne myšlienky, predstavuje ľavicový extrémizmus, ktorý sa z trestnoprávneho hľadiska chápe ako trestná činnosť násilného, resp. majetkového charakteru. Znalec navyše vykladal pojem terorizmu v súvislosti so skutkom obvineného a po hodnotení dôkazov a výpovede obvineného dospel k záveru, že terorizmu sa dopustil. Znalcovi pritom podľa § 145 ods. 2 Tr. por. neprislúcha hodnotiť dôkazy a riešiť právne otázky. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. obvinený C. B. uviedol nasledovné: V rámci tohto dovolacieho dôvodu argumentoval tým, že trestný čin terorizmu a niektorých

§ 419ods.

1 písm. a/ Tr. zák. bol do XII. hlavy Trestného zákona implementovaný na základe Rámcového rozhodnutia Rady EÚ o boji proti terorizmu z

  1. júna 2002 (ďalej len „rámcové rozhodnutie“). Európska komisia explicitne zdôraznila, že teroristické činy sa líšia od iných trestných činov hlavne špecifickou motiváciou a taktiež majú ničivejší dopad na politické, hospodárske a sociálne štruktúry štátu. Obvinený ďalej prezentoval názor, že v posudzovanej veci nebol naplnený ani jeden zo štyroch znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu. Pokiaľ ide o objekt, pri tomto trestnom čine sa rozlišuje tzv. primárny objekt, pri ktorom je cieľom páchateľa ohroziť alebo zničiť ústavné, politické, hospodárske alebo spoločenské zriadenie určitého štátu, usporiadanie medzinárodnej organizácie, nezávislosť rozhodovania vlády štátu alebo medzinárodnej organizácie. Sekundárnym objektom je už podľa samotnej konštrukcie skutkovej podstaty život a zdravie ľudí, osobná sloboda, ochrana majetku, regulácia dispozície s nebezpečnými zbraňami, uskutočňovanie výskumu a vývoja takýchto zbraní len na základe osobitných právnych predpisov a medzinárodných zmlúv. Ak ktorýkoľvek z vyššie uvedených objektov chýba, nemôže ísť o terorizmus, ale nanajvýš o iný trestný čin. Pritom odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vymedzil objekt tohto trestného činu bez toho, aby rozlišoval primárny a sekundárny objekt, a to tak, že objektom je ústavné, politické, hospodárske alebo spoločenské zriadenie určitého štátu, ale môže ním byť aj ochrana života a zdravia ľudí, osobnej slobody, majetku a pod. Takéto vymedzenie je formulované veľmi široko a za situácie, keď žiaden z medzinárodných dohovorov neobsahuje všeobecnú definíciu terorizmu, prináša riziko nezamýšľaného porušovania ľudských práv. Podstatu terorizmu videl okresný súd vo vytvorení stavu hrôzy, čím sa pri jeho vymedzení dostal do tautologického kruhu, v ktorom je pojem „terorizmus“ definovaný príbuzným, ale nijak bližšie nedefinovaným pojmom „teror“. Krajský súd v napadnutom uznesení doplnil dôvody svojho zamietavého rozhodnutia nad rámec obžaloby a rozsudku okresného súdu, keď dospel k záveru, že obvinený konal v úmysle donútiť vládu štátu, aby niečo konala. Krajský súd totiž dospel k záveru, že obvinený sa svojim protiprávnym konaním snažil od roku 2009 až do konca roka 2011 zmeniť výkon, resp. zabrániť výkonu zákonom upravenej veterinárnej starostlivosti. Obvinený C. B. na rozdiel od krajského súdu tvrdil, že jeho cieľom bol jednotlivec, pracovník veterinárnej služby MVDr. L. B., keďže sa mu nepáčilo, ako zabíjal psov. Nástražný výbušný systém zaslal na adresu riaditeľstva supermarketu za účelom získania peňazí a výhražný list, ktorý smeroval voči právnickej osobe sa taktiež týkal konkrétneho poškodeného, a to práve a jedine MVDr. L. B.. To, že obvinený zhromaždil adresy veterinárnej služby a informácie o ich zodpovedných osobách, ešte neznamená, že mali byť cieľom jeho útoku v budúcnosti. K údajnému obmedzovaniu slobodnej činnosti štátu obvinený uvádzal, že v danom čase žiaden legislatívny proces na vláde Slovenskej republiky neprebiehal. Akým spôsobom chcel obvinený donútiť vládu nejakým spôsobom konať, krajský súd nevysvetlil a rovnako nevysvetlil, ako obvinený mohol začať a následne ovplyvňovať legislatívny proces týkajúci sa úpravy veterinárnej starostlivosti. Cieľom obvineného nebola ochrana psov prostredníctvom vymyslenej teroristickej organizácie, keďže členom neexistujúcej teroristickej organizácie ani nemohol byť. Zo strany krajského súdu došlo k extenzívnej a liberálnej interpretácii skutkovej podstaty trestného činu terorizmu, čo je v rozpore s čl. 22 ods. 2 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, podľa ktorého „definícia trestného činu je presne určená a nerozširuje sa podľa analógie. V prípade nejasnosti sa definícia interpretuje v prospech vyšetrovanej, trestne stíhanej alebo odsúdenej osoby.“ Pokiaľ ide o objektívnu stránku, tá podľa obvineného zahŕňa veľmi širokú škálu konaní, spočívajúcich v zastrašení obyvateľstva, destabilizácii alebo zničení ústavného, politického, hospodárskeho alebo spoločenského zriadenia štátu alebo medzinárodnej organizácie, alebo prinútenia štátu alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala alebo sa zdržala konania. Terorizovanie je len prostriedkom na dosiahnutie primárneho cieľa, a tým je prinútiť vládu, prípadne medzinárodnú organizáciu, aby niečo konala alebo sa zdržala konania, čo možno charakterizovať ako politický cieľ. Aj medzinárodné definície terorizmu zdôrazňujú určitý politický cieľ, pričom sekundárnym cieľom je vyvolať strach za účelom dosiahnutia primárneho - politického cieľa. Rovnako medzi odborníkmi na medzinárodnej úrovni sa akceptuje, že teroristi nevnímajú vyvolanie strachu ako alternatívny cieľ svojho konania, ale ako prostriedok na dosiahnutie primárneho cieľa, a tým je prinútenie vlády, prípadne medzinárodnej organizácie, aby niečo konala alebo sa nejakého konania zdržala. Obvinený ale žiaden politický cieľ nemal, propagácia práv zvierat (konkrétne ochrana psov), a to prípadne aj presadzovaná radikálnym spôsobom, nie je takýmto cieľom. Konanie obvineného nesmerovalo k primárnemu objektu, t.j. k donúteniu vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala alebo sa zdržala konania, resp. k destabilizácii alebo poškodeniu ústavného, politického, hospodárskeho alebo spoločenského zriadenia. Jeho útoky smerovali proti MVDr. L. B. a proti pracovníkom obchodného reťazca, pričom ak pri explózii nástražného výbušného systému pred reštauráciou McDonald´s boli ohrozené životy a zdravie ľudí, potom tento útok bol namierený proti sekundárnemu objektu. K subjektívnej stránke obvinený uviedol, že vymedzenie pohnútky je pre úspešnosť a jednoznačnosť odlíšenia terorizmu od iných trestných činov kľúčová. Cieľ, teda to, o čo sa páchateľ snaží svojím činom vyvolať, má bezpochyby vždy politický obsah, čo je vyjadrené v skutkovej podstate, t. j. vážne destabilizovať alebo zničiť ústavné, politické, hospodárske alebo spoločenské zriadenie štátu alebo usporiadanie medzinárodnej organizácie, alebo donútiť vládu štátu, prípadne medzinárodnú organizáciu, aby niečo konala alebo sa zdržala konania. Tento primárny cieľ sa označuje ako politická motivácia, politický cieľ. Bez tejto pohnútky, ktorá je obsiahnutá v úvode dispozície („kto v úmysle“), by bolo možné konanie obvineného subsumovať len pod niektorú inú skutkovú podstatu trestného činu. Motív, ktorý obvineného k páchaniu trestnej činnosti viedol, spočíval v snahe zabrániť zabíjaniu psíkov, pretože tak, ako to vykonávala veterinárna a asanačná služba prostredníctvom poškodeného MVDr. L. B., sa ho veľmi dotklo. Preto poslal knižnú bombu poškodenému veterinárovi MVDr. L. B.. Obchodnej spoločnosti Tesco ju zase poslal z dôvodu, že chcel získať peniaze na ochranu psov. Prečo uložil bombu pred McDonald´s, nevedel vysvetliť, ale aj v tomto prípade mu išlo len o ochranu psov, pričom chcel len na seba a na tento problém upozorniť a ho zviditeľniť. Aj psychológ PhDr. Peter Vaňko uviedol, že u obvineného išlo o dominantnú disharmonickú štruktúru, o potrebu získať ocenenie, uznanie a obdiv okolia v súlade so svojím nereálnym sebaobrazom naplnenia predstavy bojovníka za pravdu. V zmysle tohto, ako aj znaleckého posudku znaleckého ústavu Forensic dospel obvinený k záveru, že pohnútka, resp. motív zo strany obvineného bol iracionálny, nezmyselný, bez akejkoľvek politickej motivácie. V mnohých definíciách sa takýto čin - bez politického cieľa ani nepovažuje za teroristický. Pokiaľ ide o subjekt, ani ten podľa obvineného nebol naplnený. Duševná porucha v ponímaní poverených súdnych znalcov, ako aj znaleckého ústavu, nezodpovedala najnovším poznatkom, pretože ju zúžili len na duševnú chorobu v zmysle choromyseľnosti alebo na duševnú poruchu v pravom slova zmysle. Na hlavnom pojednávaní bolo zdravotnou dokumentáciou preukázané, že obvinený už od svojich 14-tich rokov bol kvôli neprimeranému správaniu a povahovým zvláštnostiam hospitalizovaný na psychiatrickej klinike v Košiciach. O schizotypovej poruche hovorí záverečná lekárska správa. Z rovnakého dôvodu obvinený nebol vzatý do strážnej a ani do základnej vojenskej služby. Identicky sa o jeho psychickej poruche vyjadrovala MUDr. Kolinová. MUDr. Beňačková v roku 2002 konštatovala závery o schizoidnej osobnosti obvineného. Rovnako zo znaleckého posudku MUDr. Safka v rámci trestného konania z roku 2002 vyplývalo, že v prípade obvineného ide o schizotypovú poruchu. V roku 2003 MUDr. Beňačková uviedla, že osoba obvineného je tangovaná psychotickým procesom a má autistické prejavy. Na podklade trojmesačného ústavného liečenia v Plešivci bol vyslovený záver, že obvinený trpí schizotypovou poruchou osobnosti (F 21) a psychológ jeho osobu charakterizoval ako schizoidnú. Rovnako MUDr. Komoráš, ktorého obvinený navštevoval v rokoch 2005 - 2009, potvrdil jeho schizoidné prejavy, ako aj depresívnu poruchu so psychotickými príznakmi. V roku 2009 konštatoval aj prítomnosť paranoidných bludov. Počas výkonu väzby v roku 2013 - 2014 MUDr. Chválová kládla do popredia schizotypovú poruchu. Znalec MUDr. Juraj Lexmann na hlavnom pojednávaní uviedol, že pri diagnostikovaní schizotypovej poruchy sa psychiatri mýlili, pripisoval dôležitosť pozorovaniu duševného stavu počas väzby. MUDr. Svetozár Droba sa k schizotypovej poruche odmietol vyjadriť s tým, že jeho stav spred 10-tich rokov nezaujíma. Naproti tomu znalkyne MUDr. Danica Caisová a MUDr. Elena Medvecká po vyšetrení obvineného vo väzbe a po oboznámení sa s jeho komplexnou zdravotnou dokumentáciou od roku 1996, vrátane záznamov z pozorovania duševného stavu obvineného v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, potvrdili predchádzajúce závery psychiatrov o schizotypovej poruche. Podľa názoru obvineného C. B. sa súdy hodnotením osobnostných čŕt obvineného, posudzovaním jeho kognitívnych schopností, analýzy motivácie, spoločenských súvislostí, zmyslu a dopadov, ako aj posúdením reality dostali do rozporu so zisteniami i hodnotením súdneho znalca z odvetvia psychológie PhDr. Petra Vaňka. Totiž, hoci aj psychiatri sa pri posudzovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností odvolávali na „premyslené, dlhodobé plánovanie a cieľavedomé konanie obvineného“, ale išlo o vyjadrenie vytrhnuté z kontextu, keďže psychológ poukázal tiež na nevyzretosť jeho myslenia a rozhodovania, keďže z jeho pohľadu je toto správanie odôvodnené a správne, v intenciách svojho rozhodnutia postupuje obvinený rigidne, nekoriguje ho, neopravuje ho za pochodu, nezvažuje ho do dôsledkov a v širších súvislostiach. Z tretieho znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom Forensic.sk, na rozdiel od znalca MUDr. Juraja Lexmanna sa už netvrdilo, že psychiatri, ktorí diagnostikovali u obvineného psychickú poruchu v minulosti, sa mýlili. K schizotypovej poruche sa v posudku uvádzalo, že ide o zriedkavú, nie jednoznačne definovanú duševnú poruchu, ktorej diagnostika je obtiažna. V odbornej literatúre je definovaná dlhodobým excentrickým chovaním a anomáliami myslenia a emotivity, ktoré pripomínajú schizofréniu, ale postihnutá osoba diagnostické kritéria pre schizofréniu nespĺňa. Znalecký ústav tiež uvádza, že príznaky diagnózy schizotypovej poruchy sa prekrývajú s príznakmi schizoidnej poruchy osobnosti. Pritom uvádza, že medzinárodná klasifikácia chorôb MKCH 10 pod kódom F 21 uvádza schizotypovú poruchu s vlastnými diagnostickými príznakmi. Ako uvádza obvinený C. B., je pravdou, že v diagnostických vodítkach sa hneď v prvej vete konštatuje, že táto diagnóza sa neodporúča k všeobecnému užívaniu, pretože nie je jasne ohraničená, čo cituje aj znalecký ústav vo svojom posudku. Znalecký ústav však už vynecháva druhú vetu, že „Pokiaľ sa termín (schizotypová porucha) použije, mali by byť prítomné tri alebo štyri typické rysy uvedené zhora, a to trvale alebo epizodicky aspoň 2 roky.“ V znaleckom posudku MUDr. Svetozára Drobu a MUDr. Juraja Lexmanna sú príznaky schizotypovej poruchy uvedené v zhode s jej diagnózou a kódom F
  2. Znalecký ústav Forensic.sk uviedol znaky schizotypovej poruchy „nezáujem o kontakt s ľuďmi, sklon k izolácii“, pričom napr. neuviedol citový chlad, obsedantné neprimerané správanie, aj keď to v posudku uvádza. Ak by znalecký ústav tieto znaky uviedol, naplnil by kritériá schizotypovej poruchy F
  3. Ako ďalej obvinený C. B. uvádza, znalecký ústav na jednej strane potvrdil závery znalcov MUDr. Svetozára Drobu a MUDr. Juraja Lexmanna a na strane druhej sa s jeho znaleckým posudkom dostávajú do rozporu, ak tvrdia, že obvinený mal kontakt s realitou, pretože títo znalci po porade so psychológom dospeli k opačnému záveru, ktorý potvrdila aj znalkyňa MUDr. Danica Caisová. Znalecký ústav v posudku dospel k záveru, že skutky obvineného boli premyslené, cieľavedomé, dlhodobo plánované, a preto obvinený vedel rozpoznať protiprávnosť svojho konania v plnom rozsahu a vedel svoje konanie ovládať. Psychiater má však z hľadiska posúdenia príčetnosti zhodnotiť nielen okolnosti týkajúce sa prevedenia trestného činu, ale aj jeho následky, zavinenie, pohnútku, prípadne samotný postoj obvineného. Tejto úlohy sa znalecký ústav zhostil nedostatočne, resp. v rozpore s názorom psychológa PhDr. Petra Vaňka, ktorý uviedol, že obvinený nemá kontakt s realitou, postavil sa do pozície obete, nepochopil povahu trestného činu, príčiny jeho zlyhaní vidí mimo seba, do popredia stavia akceptovateľné dôvody, spôsoby a prostriedky na ich dosiahnutie nekomentuje, nemá pocit viny, zdôrazňuje ušľachtilý cieľ... Obvinený C. B. je toho názoru, že duševná porucha je u neho tak intenzívna, že vylučuje ovládaciu a rozpoznávaciu zložku jeho osobnosti. Obvinený síce vníma skutočnosti ohľadne svojho činu, vysvetľuje motív, pohnútku, avšak nie je schopný pochopiť spoločenské súvislosti, jeho protiprávnosť pre spoločnosť, následky a dopad. V zmysle vyššie uvedeného je zjavné, že v tomto prípade absentuje aj ďalší obligatórny znak pre spáchanie trestného činu, a tým je subjekt, na ktorý sa vzťahuje § 23 Tr. zák. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený argumentoval aj tým, že súdy aplikovali sankciu, ktorá je zjavne neproporcionálna a neprimeraná povahe skutku a jeho následkom. Súdy uložili exemplárny trest, akcentovali generálnu prevenciu bez toho, aby uplatnili prevenciu individuálnu. Vo vzťahu k možnej prevýchove súdy nevzali do úvahy, že obvinený trpí duševnou poruchou, a tak v jeho prípade má význam liečba, ktorá by mala byť realizovaná v psychiatrických podmienkach s vhodnými terapiami. Takto by bola chránená aj spoločnosť, aj by sa poskytla pomoc obvinenému, ktorý potrebuje medicínske prostriedky na potlačenie svojej agresie, zmiernenie vnútorného nepokoja a depresií, ktorými trpí od detstva. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obvinený C. B. sa podaným dovolaním domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a § 388 ods. 1, ods. 2 Tr. por. vyslovil porušenie zákona z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/, g/ a i/ Tr. por. a aby napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo, zrušil a okresnému súdu prikázal vec v potrebnom rozsahu znova prerokovať a rozhodnúť. Prokurátor Krajskej prokuratúry Košice v písomnom vyjadrení zo
  4. decembra 2014 uviedol, že argumentácia obvineného C. B., ktorou prezentoval naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/, i/ Tr. por., je len opakovaním jeho obhajoby z predchádzajúcich štádií trestného konania, s ktorou sa konajúce súdy vyrovnali vo všetkých súvislostiach zákonným spôsobom. Vzhľadom k tomu navrhol dovolanie obvineného C. B. bez preskúmania veci odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. Splnomocnenec poškodeného JUDr. Dušan Pavčík v písomnom podaní z
  5. decembra 2014 uviedol, že dôvody dovolania obvineného C. B. nie sú naplnené, a preto navrhol podané dovolanie podľa § 392 ods. 1 Tr. por. zamietnuť. Spisový materiál spolu s dovolaním obvineného bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky riadne predložený na rozhodnutie
  6. januára 2015, pričom vec bola elektronickou podateľňou zapísaná do senátu 5 Tdo. Vec bola pridelená predsedovi senátu JUDr. Milanovi Karabínovi, ktorý
  7. augusta 2015 zomrel, v dôsledku čoho bola opätovne pridelená predsedovi senátu JUDr. Jurajovi Klimentovi, ktorý ju
  8. decembra 2015 z podnetu okresného súdu vrátil na rozhodnutie o trovách obhajoby, pričom vec opätovne napadla do senátu 5Tdo
  9. februára
  10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom splnomocnenej obhajkyne (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zároveň zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné prerokovať na verejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že dovolacie dôvody sú naplnené, i keď nie v rozsahu uvedenom v podanom dovolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež dovolací súd) úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Ako prvé v poradí obvinený C. B. na totožnej argumentácii uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por., podľa ktorých dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Zákonná podmienka upravená v § 371 ods. 4 Tr. por. bola splnená, lebo obvinený C. B. totožné námietky ako v dovolaní uplatnil nielen v konaní pred súdom prvého stupňa, ale opakovane ich vzniesol aj v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie citovaného § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Určujúcou v tomto smere bude rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V posudzovanej trestnej veci bol obvinený C. B. trestne stíhaný a odsúdený za obzvlášť závažný zločin, išlo teda o prípad povinnej obhajoby. Zo spisového materiálu vyplýva, že obhajca JUDr. Ondrej Lučivjanský ustanovený
  11. januára 2012 pristupoval k obhajobe obvineného aktívne, zúčastňoval sa jednotlivých úkonov trestného konania a dohliadal na uplatňovanie jeho práv. Orgány činné v trestnom konaní a súdy v tomto smere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práva obvineného na obhajobu a tento priestor bol zo strany obhajoby využitý aj potom, ako obhajobu obvineného C. B. prevzala
  12. januára 2013 na plnú moc obhajkyňa JUDr. Tatiana Vorobelová. Vzhľadom na tieto skutočnosti dovolací súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného C. B. k porušeniu jeho práva na obhajobu nedošlo, tobôž nie k jeho porušeniu zásadným spôsobom, ako to predpokladá uplatnený dovolací dôvod. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., vo všeobecnej rovine treba k tomuto dovolaciemu dôvodu uviesť, že sa týka najdôležitejšej fázy trestného konania - dokazovania. Dokazovaním v trestnom konaní rozumieme zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorého cieľom je zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na meritórne rozhodnutie. Demonštratívny výpočet toho, čo sa v trestnom konaní dokazuje, obsahuje ustanovenie § 119 ods. 1 Tr. por. Podľa citovaného ustanovenia treba v trestnom konaní dokazovať najmä a/ či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b/ kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, c/ závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania, d/ osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, e/ následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, f/ príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Začína vyhľadávaním dôkazov, nasleduje etapa ich zabezpečovania, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila. Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa týka vykonávania dôkazov zo strany súdu. Vzťahuje sa teda predovšetkým k tretej etape dokazovania, no logicky v sebe zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá tohto procesu, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich na hlavnom pojednávaní súd vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Do záverečnej - hodnotiacej - fázy dokazovania môžu v konaní pred súdom „postúpiť“ len tie dôkazy, ktoré boli jednak získané zákonným spôsobom, čo výslovne vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. (....hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom....) a zároveň boli v konaní pred súdom vykonané zákonným spôsobom. Obe podmienky pritom musia byť splnené súčasne (kumulatívne). Na to, aby bol skutočne obsahovo naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., je okrem porušenia niektorej z vyššie uvedených podmienok zároveň potrebné, aby sa súdne rozhodnutie o takýto nezákonný dôkaz aj skutočne opieralo. Spomínaný dovolací dôvod sa ale nevzťahuje na posledné štádium dokazovania - na fázu hodnotenia dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Ako bolo už vyššie uvedené, skutkový stav veci sa zisťuje v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie, avšak Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Vychádzajúc z ustanovení § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. možno skonštatovať, že súdu rozhodujúcemu o vine obvineného nemožno prikázať, o ktoré dôkazy má oprieť svoje rozhodnutie, tobôž nie, akú relevanciu má prikladať jednotlivým vykonaným dôkazom. Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú založené na dôkazoch, ktoré boli súdmi vykonané zákonným spôsobom. V tejto súvislosti za opodstatnené vyhodnotil len námietky obvineného C. B. namietajúce skutočnosť, že konajúce súdy akceptovali závery znaleckého posudku JUDr. PhDr. Iva Svobodu, PhD. z
  13. júna 2012, znalca z odboru kriminalistiky so špecializáciou spoločenská škodlivosť textov a zástupné symboly a pre odbor sociálne vedy so špecializáciou politológia, extrémizmus a terorizmus, ktoré predniesol aj na hlavnom pojednávaní konanom
  14. februára
  15. Podľa ustálenej judikatúry (Rt 33/1981) znalec nemôže hodnotiť vykonané dôkazy a nemôže robiť ani závery o vierohodnosti dôkazov. Rovnako znalcovi neprislúcha právo riešiť právne otázky. V posudzovanej veci však vyššie uvedený znalec bez akejkoľvek pochybnosti prekročil svoje oprávnenia vymedzené v § 145 ods. 1 Tr. por. tým, že postupoval nad rámec otázok vyšetrovateľa, ktorý ho uznesením z
  16. mája 2012 pribral do konania, v dôsledku čoho sa JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, PhD. obrazne povedané postavil do pozície „znalca - sudcu“. Znalec JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, PhD. v znaleckom posudku, ktorého závery totožne predniesol aj na hlavnom pojednávaní, na podklade hodnotenia zabezpečených a vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v prípade obvineného C. B. ide o učebnicový príklad ekologického extrémistu z formy teroristických útokov, pričom tento právny záver založil na podrobnom rozbore spôsobu konania obvineného C. B. ako aj ním spôsobených následkov (napr. č. l. 689 a 2390t). Uvedené právne závery sa potom v podobe doslovného opisu premietli aj do rozhodnutí okresného a krajského súdu. Podľa ustálenej judikatúry (Rt 82/2001) znalecký posudok nemožno bez ďalšieho odmietnuť iba preto, že znalec nad rámec svojho oprávnenia a v rozpore s ustanovením § 145 ods. 1 Tr. por. hodnotí vo svojom posudku niektoré dôkazy alebo rieši právne otázky. Skutočnosť, že znalec zaujme vo svojom posudku stanovisko aj k otázke, ktorej zodpovedanie prislúcha výhradne súdu, nerobí tento posudok celkom nepoužiteľným, pokiaľ obsahuje odborné poznatky a zistenia, z ktorých znalec také závery urobil a ktoré súčasne umožňujú súdu, aby si totožný alebo iný záver o takej otázke urobil sám. Vyššie uvedený znalecký posudok mimo hodnotenia niektorých dôkazov a z nich vyplývajúcich právnych záverov však obsahuje len informácie (napr. o organizáciách ALF a ARM), ktoré sú ľahko dostupné z tzv. otvorených zdrojov. Navyše z týchto tzv. otvorených zdrojov sú rovnako ľahko zistiteľné poznatky o tom, že znalec JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, PhD. s poukazom na mediálne vyjadrenia na adresu extrémistov, mal byť pre svoju zaujatosť vylúčený z konania v trestnej veci prejednávanej v Českej republike na Okresnom súde v Moste pod sp. zn. 42 T 20/20

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.