Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/1/2016 Identifikačné číslo spisu: 7015200886 Dátum vydania rozhodnutia: 16.03.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:

§ 20ods.

4 zákona o azyle navrhovateľke poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Súd vychádzal zo zistenia, že odporca v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľka po nelegálnom vstupe na územie SR požiadala pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z dôvodu obavy o svoj život a život členov svojej rodiny v krajine pôvodu. Vo vstupnom pohovore na zdôvodnenie svojej žiadosti uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia ani organizácie. O udelenie azylu požiadala z dôvodu, že v Iraku je zlá bezpečnostná situácia, pričom jej osobne sa v krajine pôvodu nikdy nič nestalo, nemala tam žiadne problémy, ale kvôli svojmu etnickému pôvodu sa tam necítila bezpečne. V Iraku sú považovaní za národnostnú menšinu, ktorých životy ohrozujú príslušníci Islamského štátu (IS), ženy sú tam znásilňované a taktiež tam dochádza k častým úmrtiam týchto osôb. Rovnako sa tam necítili bezpečne aj z toho dôvodu, že jej manžel ako vojak, utiekol zo služby v armáde a v prípade návratu mu hrozí trest smrti. Preto na pokyn svojho manžela, ktorý usúdil, že najlepšie pre nich bude ak opustia svoju krajinu pôvodu, sa rozhodla vycestovať spoločne s rodinou do zahraničia. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedla. Odporca poukázal na to, že v súlade so Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov, za prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa a pritom musia preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností, uvedených v článku 1A Ženevského dohovoru. Ohrozenie slobody alebo života z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951 preukazuje perzekúciu, teda činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru vykonávanú prostredníctvom štátnych orgánov alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, prípadne ak je táto úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť ochranu perzekvovaným. Pripomenul, že právo na azyl nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej žiadateľ bude chcieť toto právo uplatniť ani nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany pred akýmkoľvek hrubým a surovým zaobchádzaním. Dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom striktne a pomerne úzko vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že dôvodom jej odchodu bola zlá bezpečnostná situácia pretrvávajúca v Iraku. Po prehodnotení dôvodov uvádzaných navrhovateľkou dospel k záveru, že v jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Najmä tu absentuje samotný pojem prenasledovania, tak i preukázanie pôvodcu prenasledovania - štát, politické organizácie alebo hnutia, ktoré ovládajú krajinu. Zlá bezpečnostná situácia nemá charakter politického, či iného prenasledovania civilného obyvateľstva v Iraku. Počas konania navrhovateľka uviedla, že v krajine pôvodu nemala žiadne problémy s políciou, armádou, či inými oficiálnymi orgánmi krajiny pôvodu, preto správny orgán prenasledovanie štátnymi orgánmi vylúčil. Rovnako nebola členom žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie a preto možno v jej prípade vylúčiť aj prenasledovanie politickými stranami, či hnutiami. Počas pohovoru uviedla, že v Iraku sa jej nikdy nič nestalo, nemala nikdy žiadne problémy, len sa tam necítila bezpečne a preto nasledovala iba svojho manžela, ktorý usúdil, že najlepšie pre nich bude, ak vycestujú do zahraničia. Okrem toho dodala, že životy národnostných menšín v Iraku ohrozujú príslušníci IS, ženy sú tam znásilňované a dochádza tam kvôli tomu k častým úmrtiam. Neuviedla, že by ona osobne mala nejaké problémy v Iraku pre svoju príslušnosť k etnickej skupine Šabak, ani ako žena. Svoju žiadosť odôvodňuje aj manželovými problémami, ktorý utiekol z armády a pri súčasných nepokojoch, ako aj bezpečnostnej situácii, je považovaný za vlastizradcu a hrozí mu tam trest smrti. Tu je potrebné podotknúť, že z verejne dostupných správ vyplýva, že pre dezertérov platí amnestia, tá najprv mala platiť iba do 15.10.2013, avšak platí na dobu neurčitú. Poukázal na to, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (ďalej len „Správny poriadok“) má správny orgán len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľka uviedla, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že povinnosťou správneho orgánu je domýšľať si právne relevantné dôvody pre udelenie azylu. Podľa názoru odporcu dôvody, ktoré uviedla, nejavia žiadne známky perzekúcie, nezodpovedajú kritériám ustanovení § 2 písm. d) zákona o azyle a preto ich možno považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu na území SR. Aj keď podľa odporcu v prípade navrhovateľky neboli splnené dôvody pre udelenie azylu posúdil, či podľa §

§ 13bboli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

K danému doplnil, že aj keď táto počas pobytu v krajine pôvodu nebola vystavená žiadnemu bezpráviu, či neľudskému zaobchádzaniu, nemožno toto aplikovať aj v prípade jej nedobrovoľného návratu do rodnej krajiny. V súvislosti s vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu konštatoval, že bezpečnostná situácia v Iraku je aj naďalej nestabilná. Pokračujú boje medzi IS a napojenými ozbrojenými skupinami na jednej strane a irackými bezpečnostnými silami, Pešmerga a spojeneckými kmeňovými a dobrovoľníckymi bojovníkmi na strane druhej. Bojovníci IS v roku 2014 zaútočili a prevzali kontrolu nad viacerými mestami a dedinami na severovýchode od Mosulu, čo spôsobilo premiestnenie desiatok tisíc kresťanov, Jezidov a príslušníkov ďalších menšín žijúcich v tejto oblasti a rýchly postup síl IS naprieč severným a stredným Irakom spôsobil katastrofálnu humanitárnu situáciu pre mnohých príslušníkov menšín. IS a spojenecké ozbrojené skupiny sa údajne dopustili hrubého porušovania ľudských práv, vrátane útokov na civilistov a civilnú infraštruktúru, popráv a ďalšieho cieleného zabíjania civilistov, únosov, znásilnenia a ďalších foriem sexuálneho a fyzického násilia páchaného na ženách a deťoch, núteného náboru detí, zničenia a znesvätenia miest náboženského alebo kultúrneho významu, svojvoľného ničenia a rabovania majetku a popretia základných slobôd. Situácia vnútorne presídlených šítskych Šabakov v Kurdskom regióne Iraku (KRI) sa výrazne líši v závislosti od ich umiestnenia, títo buď žijú v postavených táboroch v Baharka alebo v kolektívnych útulkoch - najmä v školách alebo v nedostavaných budovách, pričom väčšina vnútorne presídlených osôb dúfa, že opustí KRI a vydajú sa buď na juh krajiny alebo úplne odídu z Iraku a tiež dúfajú, že sa budú môcť vrátiť do svojej oblasti pôvodu, ak sa situácia stabilizuje. Odporca sa pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia priklonil k záveru, že v prípade návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jej život alebo nedotknuteľnosť jej osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v Iraku, ako aj v samotnej provincii Ninewa, odkiaľ pochádza. Aj keď posúdil jej žiadosť o udelenie azylu ako irelevantnej z hľadiska zákona o azyle, respektíve Ženevskej konvencie v súvislosti s informáciami o bezpečnostnej situácii v Iraku v jej prípade sa priklonil k potrebe poskytnutia doplnkovej formy medzinárodnej ochrany a dospel k záveru, že v prípade návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu zohľadniac rizikovú bezpečnostnú situáciu ako aj princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohla byť vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a preto jej poskytol doplnkovú ochranu na území SR. Odporca uzavrel, že vzhľadom na to, že navrhovateľka nesplnila podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle neudelil jej azyl na území SR, avšak podľa §

§ 20ods.

4 zákona o azyle jej poskytol doplnkovú ochrana na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo svojom rozhodnutí sa zmienil aj o skutočnosti, že o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR požiadal aj manžel navrhovateľky - Q. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, aj v mene ich maloletých synov - Q. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX a Q. P. Y., nar. XX.XX.XXXX, ktorým rozhodnutím migračného úradu pod číslom ČAS:MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015, taktiež nebol udelený azyl, ale bola im poskytnutá doplnková ochrana. Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu podala navrhovateľka opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Krajský súd, ako súd prvého stupňa sa s námietkami navrhovateľky uvedenými v podanom opravnom prostriedku nestotožnil a napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. Po zhrnutí dôvodov, ktorými navrhovateľka odôvodnila svoju žiadosť o azyl krajský súd prihliadol na skutočnosť, že tejto sa v krajine pôvodu osobne nikdy nič nestalo, nemala tam žiadne problémy, ale kvôli svojmu etnickému pôvodu ako aj z dôvodu, že jej manžel ako vojak utiekol zo služby v armáde a v prípade návratu mu hrozí trest smrti sa tam necítila bezpečne. Krajský súd nepovažoval za preukázané, aby pôvodcom tohto prenasledovania bol či už štát, politické organizácie alebo hnutia, ktoré ovládajú krajinu, čím nie je naplnený charakter politického prenasledovania. Uvedené oprel aj o tvrdenie navrhovateľky, že v krajine pôvodu nemala žiadne problémy s políciou, armádou, či inými oficiálnymi orgánmi krajiny pôvodu, ako aj o skutočnosť, že navrhovateľke sa v Iraku nikdy nič nestalo, nemala nikdy žiadne problémy a uvádzala určitú obavu prameniacu z pocitu, že sa tam necítila bezpečne. Ďalej uviedol, že navrhovateľka netvrdila, že by ona sama mala nejaké problémy v Iraku pre svoju príslušnosť k etnickej skupine Šabak, aj keď uvádzala, že životy národnostných menšín v Iraku ohrozujú príslušníci IS, ženy sú tam znásilňované a dochádza tam kvôli tomu k častým úmrtiam. Pokiaľ sa týka dôvodov uvádzaných navrhovateľkou súvisiacich s manželovým postavením keďže tento utiekol z armády, čím je považovaný za vlastizradu a hrozí mu trest smrti krajský súd zohľadnil skutočnosti vyplývajúce z konania vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 5Saz/11/2015 a uviedol, že v Iraku platí amnestia pre dezertérov z ozbrojených zložiek, či už z polície alebo armády, ktorá aj keď mala platiť iba do určitej doby, platí na dobu neurčitú. Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku mala za to, že odporca nedostatočne zistil skutočný stav veci, keďže nezabezpečil bližšie informácie o IS, jeho fungovaní, štruktúre a ideách, ako jeho jednotky zaobchádzajú so ženami z etnických a náboženských menšín, ani aké územie ovláda, vrátane počtu útokov na menšiny v Iraku, konkrétne Šabakov a personálny a materiálny stav irackej armády vo vzťahu poskytnúť menšinám ochranu pred prenasledovaním zo strany IS. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že z materiálov nachádzajúcich sa v administratívnom spise odporcu, ako aj zabezpečených súdom vyplýva, že terčom útokov IS sú viaceré národnostné a náboženské menšiny. Pokiaľ sa týka Šabakov títo sú terčom pre sektársku a šiítsku vieru a sú považovaní za zradcov viery. Z mnohých sa stali presídlenci buď v iných častiach Iraku alebo v iných krajinách, najviac v oblasti Kurdistanu. Súd zdôraznil, že navrhovateľkou vyššie vytýkané skutočnosti sú dôležité z hľadiska poskytnutia medzinárodnej ochrany v zmysle § 13a zákona o azyle, teda či dané má určitý súvis s vážnym bezprávnym, ktoré by jej mohlo v krajine pôvodu reálne hroziť. Keďže odporca poskytol navrhovateľke medzinárodnú ochranu vo forme poskytnutia doplnkovej ochrany, krajský súd mal za to, že odporca tak zhodnotil možné dôsledky súvisiace s návratom navrhovateľky do krajiny pôvodu v dôsledku ktorých by jej hrozilo aj reálne, vážne bezprávie. Keďže však navrhovateľka neuvádzala, že by ona osobne bola vystavená útokom zo strany IS a jeho príslušníkov určitej perzekúcii, nebolo povinnosťou odporcu vyvodzovať z toho tie skutočnosti, ktoré následne namietala v opravnom prostriedku. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že odporca nijako nezohľadnil, že navrhovateľka je sunnitského vierovyznania, krajský súd zdôraznil, že navrhovateľka v súvislosti so svojím sunnitským vierovyznaním nežiadala o udelenie azylu ani neuvádzala, že by kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu z dôvodu sunnitského vierovyznania bola v krajine pôvodu prenasledovaná a toto ako dôvod na udelenie azylu vôbec nespomenula. Pokiaľ navrhovateľka danú skutočnosť - sunnitské vierovyznanie ako dôvod na udelenie azylu neuvádzala, nebolo povinnosťou odporcu skúmať dané z hľadiska rozhodovania o udelení azylu. Ďalej uviedol, že navrhovateľka netvrdila, že má v krajine pôvodu opodstatnené obavy ako sú uvádzané v § 8 písm.

1. a)zákona o azyle z prenasledovania z rasových, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (okrem príslušnosti manžela k sociálnej skupine - dezertéri z armády) a preto z dôvodu týchto obáv sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu. Krajský súd sa stotožnil s názorom uvádzaným odporcom, že samotná obava ako určitá pocitová kategória jedinca, sama o sebe nepostačuje pre udelenie azylu a v konaní musí byť preukázané, že obava je opodstatnená, a že ide o obavu z prenasledovania z dôvodov uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, pričom dôvody opisované navrhovateľkou len odzrkadľujú všeobecnú nepriaznivú situáciu známu súdu z dostupných zdrojov, pričom tieto nie sú osobného charakteru, ale čelia im aj ostatní obyvatelia krajiny. Dôvody, na základe ktorých sa nakoniec rozhodla opustiť krajinu pôvodu, súvisia so všeobecne nepriaznivou bezpečnostnou situáciou v Iraku, pričom táto je dôsledkom vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a osoby, ktoré sú donútené opustiť krajinu pôvodu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov v zmysle Konvencie z roku 1951 a Protokolu z roku 1967, avšak je im zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných kritérií. K výroku o neudelení azylu navrhovateľke krajský súd skonštatoval, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto ustanovení. K naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľke. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z ním vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca teda postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle tento navrhovateľke neudelil. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
2. d)a
3. f)O.s.p., teda z dôvodu že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka nesúhlasila so závermi odporcu a krajského súdu a trvala na tom, že spĺňa zákonné podmienky pre udelenie azylu. Namietala, že v Iraku sú Šabakovia považovaní za národnostnú menšinu, ktorých životy ohrozujú príslušníci Islamského štátu (IS), pričom ženy sú tam znásilňované a taktiež dochádza k častým úmrtiam týchto osôb. Súčasne poukázala na materiály nachádzajúce sa v administratívnom spise odporcu a v spise krajského súdu, z ktorých vyplýva, že terčom útokov IS sú viaceré národnostné menšiny. Rovnako poukázala na závery krajského súdu, podľa ktorého vzhľadom na to, že navrhovateľka osobne nikdy nebola vystavená útokom príslušníkov IS, nebolo povinnosťou odporcu vyvodzovať z toho tie skutočnosti, ktoré navrhovateľka namietala v opravnom prostriedku. Z uvedených dôvodov navrhovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Ďalej namietala nesprávnosť záverov krajského súdu o dostatočnom zistení skutkového stavu v správnom konaní. Navrhovateľka označila závery krajského súdu za nesprávne. Skutočnosť, že sa navrhovateľke v krajine pôvodu nikdy nič nestalo, nemôže vylúčiť poskytnutie azylu na území Slovenskej republiky, nakoľko azyl je poskytovaný osobám, ktoré majú opodstatnené obavy z prenasledovania a nielen osobám na ktorých bolo prenasledovanie vykonané. Podľa názoru navrhovateľky, faktor prenasledovania bol v prejednávanej veci naplnený, nakoľko je zrejmé, že hrozba prenasledovania navrhovateľky ako príslušníčky nábožensko-etnickej skupiny Šabakov zo strany Islamského štátu je viac ako reálna. Na základe uvedených skutočností navrhla odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zruší a vec vráti odporcovi na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam K odvolacím námietkam navrhovateľky sa odporca vyjadril v podaní č. ČAS: MU-PO-61-21/2015-Ž zo dňa 04.01.2016. Uviedol, že navrhovateľka nebola nikdy prenasledovaná z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, resp. z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Rovnako sa nikdy politicky neangažovala. Z uvedeného odporca vyvodil, že neboli splnené podmienky pre udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle. Z informácií o krajine pôvodu, ktoré sú založené v administratívnom spise vyplýva, že v Iraku došlo k zhoršeniu bezpečnostnej situácie z dôvodov bojov medzi IS a irackou armádou, pričom táto nie je v stave poskytnúť ochranu svojim občanom. Na základe uvedeného nebolo možné vylúčiť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu, navrhovateľka nebude vystavená vážnemu bezpráviu, preto jej bola poskytnutá doplnková ochrana. Ďalej uviedol, že navrhovateľkou tvrdené prenasledovanie v krajine pôvodu nebolo v konaní preukázané. Problémy navrhovateľky a jej rodiny neboli dlhodobého charakteru a jej obavy zapríčinilo zhoršenie bezpečnostnej situácie v Iraku po nástupe IS, teroristickej organizácie, ktorá prenasleduje nielen príslušníkov národnostných menšín ale každého, kto porušuje právo šaría. Všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľkou boli komplexne a objektívne vyhodnotené, pričom v jej prípade neboli splnené podmienky pre udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle. Odporca s poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že povinnosť zisťovania skutkového stavu má len v rozsahu žiadateľom uvedených dôvodov (v žiadosti o udelenie azylu) a teda nie je jeho povinnosťou domýšľať právne relevantné dôvody pre udelenie azylu, ktoré žiadateľ neuplatnil a následne k týmto dôvodom vykonať príslušné skutkové zistenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16. marca 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle „ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10.“ Podľa ust. § 8 zákona „ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
4. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
5. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“ Podľa ust. § 2 písm.
6. d)zákona o azyle „na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.“ Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle „ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.“ Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle „ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v §

lebo § 13b.“ Podľa ust. § 13a zákona o azyle „ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Podľa ust. § 2 písm. f) zákona o azyle „vážnym bezprávím je

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“ Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozhodnutím odporcu, odvolací súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí. Vychádzal pritom z ustanovení zákona o azyle, podľa ktorého za prenasledovanie je považované závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia; zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom; odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 a konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Dôvody prenasledovania musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. l A Ženevského dohovoru, teda príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Podľa článku l odseku 2 Ženevského dohovoru iba individuálne prenasledovanie z týchto dôvodov, presne špecifikovaných v konvencii, alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania, môže viesť k priznaniu štatútu utečenca. Odporca v predchádzajúcom správnom konaní vyhodnotil, že navrhovateľka ničím nepreukázala, že by mala v krajine pôvodu dôvodnú obavu z takéhoto prenasledovania ani sa nikdy nestretla s akoukoľvek z uvedených foriem prenasledovania z takto vymedzených dôvodov (ako bolo vyššie uvedené). Na základe jej výpovede a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že navrhovateľky nesplnila zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Navrhovateľka svoju žiadosť o azyl odôvodnila tým, že je príslušníčkou kmeňa Šabakov, ktorí sú ohrozovaní príslušníkmi IS, ženy sú tam znásilňované a taktiež tam dochádza k častým úmrtiam týchto osôb. Z informácií o krajine pôvodu, ktoré tvorili podklad rozhodnutia odporcu súd zistil, že Šabakovia sú jedným z cieľov IS, a to najmä skupina šítskych Šabakov, čo nie je prípad navrhovateľky, ktorá je príslušníčkou sunitskej vetvy islamského vierovyznania. Okrem toho, z dostupných informácií vyplýva, že IS sústreďuje svoje útoky nielen na Šabakov, Jezídov, Kresťanov, Asýrčanov, Turkménov a iné národnostné či náboženské menšiny, ale ohrozuje každého, kto porušuje alebo vzdoruje ideológii IS bez ohľadu na pôvod, resp. vierovyznanie. Pokračujú boje medzi IS a napojenými ozbrojenými skupinami, na jednej strane, a irackými bezpečnostnými silami, Pešmerga a spojeneckými kmeňovými a dobrovoľníckymi bojovníkmi, na strane druhej. Bojovníci IS v roku 2014 zaútočili a prevzali kontrolu nad viacerými mestami a dedinami na severovýchode od Mosulu, čo spôsobilo premiestnenie desiatok tisíc kresťanov, Jezidov a príslušníkov ďalších menšín žijúcich v tejto oblasti. Rýchly postup síl IS naprieč severným a stredným Irakom, spôsobil katastrofálnu humanitárnu situáciu pre mnohých príslušníkov menšín. IS a spojenecké ozbrojené skupiny sa údajne dopustili hrubého porušovania ľudských práv, vrátane útokov na civilistov a civilnú infraštruktúru, popráv a ďalšieho cieleného zabíjania civilistov, únosov, znásilnenia a ďalších foriem sexuálneho a fyzického násilia páchaného na ženách a deťoch, núteného náboru detí, zničenia alebo znesvätenia miest náboženského alebo kultúrneho významu, svojvoľného ničenia a rabovania majetku a popretia základných slobôd. V kontexte týchto informácií preto odporcovi nemožno vytýkať, že navrhovateľkou uvádzané dôvody vyhodnotil ako dôvody odzrkadľujúce všeobecnú nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu (charakterizovanú vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom), nevzťahuje sa výlučne na jej osobu, ale dotýka sa aj ostatných obyvateľov krajiny. Z vyššie citovaného znenia § 8 zákona o azyle vyplýva nutnosť kumulatívneho splnenia podmienok pre udelenie azylu na území SR, a to:
4. opodstatnenosť obáv,
5. prenasledovanie,
6. dôvody a prítomnosť kauzálneho nexu medzi dôvodmi a prenasledovaním,
7. nie je možný návrat, resp. žiadateľ sa vzhľadom na okolnosti nechce vrátiť do krajiny pôvodu. Prenasledovanie sa musí vždy nevyhnutne spájať s dôvodom podľa Ženevského dohovoru z roku
8. Samotná navrhovateľka vo svojej žiadosti uviedla, že nebola v krajine pôvodu politicky činná, nikdy nemala problémy s políciou, armádou alebo IS. Krajinu pôvodu opustila z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie. Konanie IS, pred ktorým navrhovateľka utiekla, je nutné považovať aj naďalej ako všeobecné, nediskriminačné, svojvoľné, ohrozujúce obyvateľstvo krajiny pôvodu bez ohľadu na už vyššie prezentované dôvody. Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke bolo nesplnenie podmienok uvedených v zákone o azyle. Navrhovateľka sama v priebehu správneho konania uvádzala, že nikdy nečelila perzekúcii z dôvodov relevantných podľa § 8 zákona o azyle. Vzhľadom na uvedené sa aj odvolací súd stotožnil s názorom odporcu, že samotná obava navrhovateľky nepostačuje pre udelenie azylu, ale musí byť preukázaná opodstatnenosť týchto obáv a kauzálna prepojenosť s dôvodmi podľa § 8 zákona o azyle. V prípade navrhovateľky odporca správne konštatoval, že ňou uvádzané dôvody sú obrazom všeobecne nepriaznivej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, pričom tieto nie sú osobného charakteru, ale čelí im aj ostatné obyvateľstvo krajiny pôvodu. V tejto súvislosti dôvodne poukázal na to, že osoby, ktoré sú donútené opustiť krajinu pôvodu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov v zmysle Konvencie z roku 1951 alebo Protokolu z roku 1967, je im však zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných kritérií (Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 alebo Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov, Ženeva, január 1992), čo je aj prípad navrhovateľky. Ak teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľky, pre ktoré žiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné v zmysle zákona o azyle pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, najmä vzhľadom na to, že sa nepreukázala opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania z niektorého z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle, keď je nepochybné, že táto sa vo svojej žiadosti odvoláva na všeobecne nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu, bez preukázania objektívnosti jej obáv z prenasledovania alebo hrozby prenasledovania z ňou dodatočne uvádzaného nábožensko - etnického dôvodu (bez bližšej konkretizácie súvislosti s problémami), možno dôvodne konštatovať, že nepochybil, keď žiadosti o udelenie azylu nevyhovel. Pokiaľ odporca pri tom prihliadol aj na absenciu predchádzajúcej skúsenosti navrhovateľky s prenasledovaním z niektorého z azylovo relevantných dôvodov (ktorá sama osebe nutne nemusí vylučovať opodstatnenosť subjektívnych obáv žiadateľa z prenasledovania v prípade budúceho návratu do krajiny pôvodu), treba zdôrazniť, že z jeho rozhodnutia je zrejmé, že vychádzal najmä z absencie azylovo relevantných dôvodov a existencie kauzálneho nexu medzi takýmito dôvodmi a prenasledovaním, preto odvolací súd námietku navrhovateľky zdôrazňujúcu túto skutočnosť ako rozhodujúcu pre záver odporcu, nepovažoval za dôvodnú. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že i keď nie je možné vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu vylúčiť, že navrhovateľka so svojou rodinou môže byť v prípade návratu v ohrození, avšak akokoľvek je zmyslom azylu poskytnúť žiadateľovi ochranu, nejde o ochranu pred akýmkoľvek negatívnym javom v krajine pôvodu, pretože inštitút azylu je len jednou z foriem medzinárodnej ochrany. Nemožno ho považovať za univerzálny nástroj pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivcov alebo celé skupiny obyvateľov, najmä v dôsledku všeobecného (nerozlišujúceho, svojvoľného) násilia počas vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v krajine pôvodu, ktorej obeťami sú predovšetkým civilní obyvatelia. K námietke navrhovateľa, že sa odporca ani krajský súd dostatočne nezaoberali postavením navrhovateľa ako príslušníka menšiny, ktorá je prenasledovaná jednotkami IS vo vzťahu k bezpečnostnej situácii v Iraku, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka v správnom konaní túto námietku zmienila len okrajovo, keď iba vo všeobecnej rovine poukazovala na zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu a svoju príslušnosť k národnostnej menšine Shabakov, ktorá je ohrozovaná zo strany príslušníkov Islamského štátu. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že napriek všeobecne formulovaným dôvodom žiadosti o azyl týkajúcich sa príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov, vykonal dokazovanie ohľadne bezpečnostnej situácie v Iraku, osobitne k postaveniu etnicko-náboženskej komunity Shabakov. Nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľky, ktorá sa však netýka len príslušníkov Shabakov, ale aj ostatných etnických a náboženských skupín ako sú Asýrčania, Turkméni, Jezidi, Kresťania v súvislosti s postavením a vplyvom IS na aktuálny vývoj v Iraku zohľadnil pri poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľke. Na základe skutočností zistených v správnom konaní a v konaní pred krajským súdom, odvolací súd aj s poukazom na judikatúru Súdneho dvora (C-465/07 Elgafaji proti Staatssecretaris van Justitie) považoval za dôvodný záver odporcu, že v prípade návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu, táto môže byť vystavená hrozbe vážneho bezprávia už z dôvodu jej prítomnosti v tejto krajine (vzhľadom na situáciu charakterizovanú prebiehajúcim vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom) bez ohľadu na individuálne vlastnosti vzťahujúce sa na jej osobu a preto ich dôvodne posudzoval ako relevantné z hľadiska poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľke. Výrok rozhodnutia odporcu o jej udelení navrhovateľke však opravným prostriedkom napadnuté nebolo, preto sa odvolací súd preskúmavaním zákonnosti rozhodnutia o tejto forme medzinárodnej ochrany bližšie nezaoberal. V súvislosti so zmienkou súdu prvého stupňa týkajúcou sa postavenia manžela navrhovateľky, ktorý mal utiecť z armády, čím je považovaný za vlastizradcu a v prípade návratu mu hrozí trest smrti, odvolací súd poukazuje na to, že o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu (podanej aj v mene ich maloletých synov - Q. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX a Q. P. Y., nar. XX.XX.XXXX) rozhodol odporca samostatným rozhodnutím ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015, ktorým mu nebol udelený azyl a bola mu poskytnutá doplnková ochrana a ktoré po podaní opravného prostriedku Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 5Saz/11/2015 z 22.6.2015 potvrdil, odvolací súd z týchto skutočností vychádzal a preto nezistil dôvod sa nimi nad rámec kontextu skutočností súvisiacich s osobou navrhovateľky osobitne podrobne zaoberať a vyhodnocovať ich v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne podrobne zaoberal námietkami vznesenými v opravnom prostriedku a dospel k správnemu názoru, že preskúmavaným rozhodnutím odporcu nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených záujmov navrhovateľky, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c, § 250k ods. 1 a § 250l ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľke vzhľadom na jej neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.