Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/44/2015 Identifikačné číslo spisu: 2005200337 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Pepelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 151ods.1 O.

s. p. . V spore úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný, argumentujúc procesnou vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p.. Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. žalovaný tvrdí, že súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, v dôsledku ktorej skutočnosti sú tieto nepreskúmateľné, odnímajúce mu možnosť konať pred súdom. Súdu prvého stupňa vo vzťahu k jeho záveru o tom, že žalobkyňa v prípade nemajetkovej ujmy preukázala relevantné skutočnosti na priznanie nároku, vytkol, že neodôvodnil, na základe akých relevantných skutočností vznikol nárok na vysoké zadosťučinenie, rovnako nepoukázal na dôkazy, ktoré by tieto skutočnosti osvedčili. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu žalovanému nie je zrejmé, akým spôsobom mal súd za preukázané a ako dospel k záveru, že žalovaný zneužil, resp. konal s úmyslom zneužiť úmrtie a s tým spojenú ťaživú osobnú situáciu žalobkyne, resp. akým spôsobom došlo k oslabeniu konkurencieschopnosti žalobkyne v podnikateľskej sfére a na základe akých dôkazov a úvah dospel súd prvého stupňa k takýmto záverom, tvrdiac, že v súdnom spise sa nenachádza jediný dôkaz, ktorý by tieto tvrdenia súdu potvrdzoval. Žalovaný prvostupňovému súdu vytýka aj to, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé ani to, akým spôsobom sa vysporiadal s jeho námietkou vznesenou na pojednávaní konanom na Krajskom súde v Bratislave dňa
5. 2013 spočívajúcou v tvrdení, že zníženie obratu žalobkyne mohlo byť spôsobené aj inými skutočnosťami, najmä tým, že žalobkyňa si v mesiaci september 2014 (t. j. v období, z ktorého pochádzajú ňou predložené peňažné denníky a kniha faktúr, ktoré žalobkyňa označila ako dôkazy na preukázanie rozsahu jej ujmy) založila spoločnosť s ručením obmedzeným (RELING TRNAVA, s. r. o.) s obdobným predmetom podnikania, ako mala žalobkyňa ako vykonávateľka živnostenského podnikania po svojom manželovi. Napriek tomu, že žalobkyňa peňažný denník a knihu faktúr predložila ako jediný dôkaz za účelom preukázania dopadu konania žalovaného, pričom žalovaný tento jej jediný dôkaz spochybnil, súd prvého stupňa sa tejto jeho námietke nevenoval, v dôsledku čoho žalovanému nie je zrejmé či a akým spôsobom túto námietku súd prvého stupňa pri rozhodovaní zohľadnil. Odvolaciemu súdu žalovaný vytkol, že napriek nepreskúmateľnosti rozsudku prvostupňového súdu tento nezrušil, ale naopak ho potvrdil. Naviac je rozsudok odvolacieho súdu podľa názoru žalovaného vnútorne rozporný, nakoľko na jednej strane sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý výšku primeraného zadosťučinenia odvodzoval od rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k zníženému obratu žalobkyne, na strane druhej však zastal názor, že pre priznanie nároku preukázanie výšky poklesu tržieb nie je rozhodujúce, nakoľko pokles tržieb nie je rozhodujúci pre priznanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovanému nie je ďalej zrejmé, ako mohol odvolací súd potvrdiť prvostupňový rozsudok, keď v ňom absentujú objektívne a subjektívne dôvody vymenované odvolacím súdom, na základe ktorých je potrebné posudzovať primeranosť výšky primeraného zadosťučinenia. Žalovaný odvolaciemu súdu tiež vytkol, že ani svoje doplňujúce dôvody neodôvodnil dostatočne, nakoľko neuviedol, na základe čoho posúdil niektoré podmienky pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia, konkrétne hodnotu goodwillu poškodeného, vedomosť žalovaného o nekalosúťažnom konaní a motív jeho konania, ktorým má byť pritiahnutie zákazníkov a dosiahnutie zisku v čase, kedy pôvodný majiteľ živnostenského oprávnenia a prevádzkovateľ živnosti zomrel. Odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že sa nevysporiadal so zásadnými námietkami žalovaného spočívajúcimi v jeho tvrdení o tom, že žalobkyňa v skúmanom období založila iný podnikateľský subjekt s obdobným predmetom podnikania, ktorá skutočnosť zjavne mohla mať vplyv na výšku obratu žalobkyne, a teda na jeden z faktorov, ktoré odvolací súd považuje za rozhodujúce pri posúdení primeranosti zadosťučinenia. V ďalšom žalovaný vo veci konajúcim súdom vytkol, že nedostatočne zistili skutkový stav veci, ktorá skutočnosť zakladá inú vadu konania, ktorú skutočnosť odvolaciemu súdu vytkol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v uznesení sp. zn. 4Obdo/6/
6. Poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cmo/684/1995 súdom vytkol, že vôbec neskúmali hodnotu obchodného mena alebo goodwillu, na poškodenie ktorého sa žalobkyňa odvolávala, ako ani úroveň obratov žalovaného, hoci tieto skutočnosti sú z hľadiska posúdenia zásadné, a to s ohľadom na fakt, že ak sa žalobkyňa domáhala zadosťučinenia za zásah do jej obchodného mena, je určenie hodnoty samotného obchodného mena esenciálne na posúdenie, či je požadované zadosťučinenie primerané jeho hodnote. Poukázaním na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Obo/1568/2006 žalovaný vyslovil, že je potrebné prihliadnuť aj na to, či nebude priznanie požadovaného zadosťučinenia pôsobiť na porušovateľa likvidačne, resp. či jeho priznanie neprimerane neprevýši akúkoľvek výhodu, ktorú mohol porušovateľ nekalosúťažným konaním dosiahnuť. Tým, že v rozhodnutiach oboch vo veci konajúcich súdov absentujú informácie, ktoré by zvolenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňovali, sú tieto podľa názoru žalovaného svojvoľné, a teda zjavne arbitrárne. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalovaný dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne požiadal o odloženie vykonateľnosti rozsudkov obidvoch súdov nižšieho stupňa. Žalovaný si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie vo výške 995,50 eur a trov právneho zastúpenia v sume 788,95 eur vrátane DPH, spolu 1.784,45 eur. K dovolaniu žalovaného sa žalobkyňa nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.; poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení po
7. januári 2015) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), preskúmal právoplatný rozsudok prvostupňového súdu

rozsudkom odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Žalovaný (v ďalšom tiež ako „dovolateľ") v dovolaní namietol nedostatočné odôvodnenie vydaných súdnych rozhodnutí, zakladajúce procesnú vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosť konať pred súdom, podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Vo veci konajúcemu súdu prvého stupňa vytkol, že určil výšku primeraného zadosťučinenia bez toho, aby uviedol, ktoré skutočnosti považoval pre určenie jej výšky za relevantné, súčasne bez toho, aby poukázal na dôkazy, ktoré by tieto skutočnosti preukazovali, pričom tieto nedostatky neodstránil ani súd odvolací. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania v jeho súčasnom štádiu je zaplatenie sumy 16.596,96 eur titulom primeraného zadosťučinenia podľa § 53 ObchZ pre nekalosúťažné konanie žalovaného spočívajúce v neoprávnenom používaní dodatku obchodného mena. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Toto právo bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania, musí však spĺňať limity zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky vznesené účastníkmi v priebehu konania. Po oboznámení sa s vo veci vydanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, je nutné súhlasiť s dovolateľom, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ani rozsudok súdu prvého stupňa zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia nezodpovedá. Vo všeobecnosti je nutné, aby súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 O. s. p.). V sporovom konaní, ktoré je ovládané zásadou dispozičnou a princípom kontradiktórnosti, súd spravidla vykoná dôkazy navrhované účastníkmi. Nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov síce ako odňatie práva konať pred súdom kvalifikovať nemožno, avšak len za predpokladu, že súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní ústavne akceptovateľným spôsobom. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa

2. 2013 vyplýva, že právny zástupca žalovaného poukázal na to, že krátko po úmrtí manžela žalobkyne vznikla spoločnosť Reling s. r. o. Trnava, vykonávajúca aktivity totožné s činnosťou žalobkyne. Poukázal na dvojinštančnosť súdneho konania a skutočnosť, že dokazovanie v uvedenom smere by presiahlo rozsah odvolacieho konania, navrhol preto pre potreby ďalšieho dokazovania rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti (týkajúcej sa zaplatenia 16.596,96 eur titulom primeraného zadosťučinenia) zrušiť a vec mu v tejto časti vrátiť na ďalšie konanie. Po tom, ako Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 3Cob/146/2012-216 zo dňa
4. 2013 rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 32CbPv/3/2005-100 zo dňa
6. 2007 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu, tento sa v ďalšom konaní uvedenou námietkou žalovaného nezaoberal, ani nevysvetlil, prečo tak neurobil. Rovnako nevyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa peňažných denníkov a knihy faktúr, ktorými žalobkyňa preukazovala dopad konania žalovaného premietnutý do poklesu jej tržieb. Rovnako sa dovolací súd stotožňuje s námietkou žalovaného spočívajúcou v tvrdení o rozpore medzi rozsudkami oboch súdov nižších stupňov, poukazujúc na skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce vyslovil stotožnenie sa so závermi súdu prvého stupňa, ktorý na str. 9 rozsudku odvodzoval výšku primeraného zadosťučinenia v peniazoch od rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k zníženému obratu žalobkyne, vzápätí však zastal názor, že v danom prípade nie je rozhodujúce pre priznanie nároku preukázanie výšky poklesu tržieb, nakoľko pokles tržieb nie je rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia. Vo vzťahu k doplňujúcim dôvodom odvolacieho súdu ohľadne objektívnych a subjektívnych kritérií, na základe ktorých je potrebné posudzovať primeranosť výšky peňažného zadosťučinenia, je nutné súhlasiť so žalovaným, že ani tieto odvolací súd neodôvodnil dostatočne, keď poukazujúc na peňažné denníky a knihu faktúr sa nevysporiadal s vyššie spomenutou námietkou žalovaného týkajúcou sa zníženia obratu žalobkyne, nie je tiež zrejmé, čím mal preukázaný žalobkyňou tvrdený motív konania žalovaného v podobe pritiahnutia zákazníkov a dosiahnutia obratu. So zreteľom na nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý nedostatok neodstránil ani súd odvolací, dovolací súd preto uznal opodstatnenosť dovolania žalovaného spočívajúce v tvrdení o absencii zákonných náležitostí odôvodnenia súdnych rozhodnutí, majúcich za následok procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Dovolací súd zdôrazňuje, že aj keď platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, musí odôvodnenie súdneho rozhodnutia (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu) vyznieť presvedčivo a musí byť taktiež logicky vyargumentované dôkazmi, týkajúcimi sa zisteného skutkového stavu. Pokiaľ tomu tak nie je, je súdne rozhodnutie v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Ďalšiu, žalovaným namietanú inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), spočívajúcu v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, dovolací súd vzhliada vo vzťahu k otázke skúmania hodnoty obchodného mena, ktorého určenie je podstatné pre posúdenie, či žalobkyňou požadované (a súdom určené) zadosťučinenie je primerané jeho hodnote. Súd, a to ani prvostupňový, ani súd odvolací, sa rovnako nevysporiadali s otázkou majúcou zásadný význam pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, a to, či zadosťučinenie v priznanej výške neprimerane neprevýši výhodu, ktorú mohol porušovateľ nekalosúťažným konaním dosiahnuť, a teda či zadosťučinenie v priznanej výške nebude mať pre neho likvidačný charakter. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dovolací súd podľa § 243i ods. 2 O. s. p.,

§ 243bods.

2 veta prvá, § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou, § 243b ods. 3 veta druhá O. s. p., rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243i ods. 2 O. s. p.

§ 243dods.

1 veta druhá O. s. p.), sa prvostupňový súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O. s. p.

§ 243dods.

1 veta tretia O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.