6 písm. b) bod 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) ţalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2003 v sume 5.030,80 eur. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, ţe ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, po oboznámení sa s obsahom protokolu o vykonanej kontrole a s príslušnými dodávateľsko-odberateľskými faktúrami dospel k záveru, ţe 2 6Sžf/14/2010 ţalobe nie je moţné vyhovieť. Nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalobcu k opakovanej daňovej kontrole po zániku práva na vyrubenie rozdielu dane. Uviedol, ţe vzhľadom na vykonávanie verejnoprospešných ako aj podnikateľských prác nebolo moţné inak určiť rozdiel dane, neţ ako stanovil správca dane, keďţe uvedené vyplýva iba z prepočtu
mnoţstva vykonaných podnikateľských a verejnoprospešných činností ţalobcu. Poukázal na to, ţe podnikateľská činnosť bola presne vymedzená
jednotlivých stredísk a nositeľov v ich dodávateľsko-odberateľskom vzťahu, išlo o dodávku TÚV, nakladanie s iným ako nebezpečným odpadom, čo aj ţalobca sám deklaroval ako podnikateľskú činnosť. Dôvodil, ţe opakovanou daňovou kontrolou správca dane zisťuje skutkový a právny stav v intenciách právneho záveru odvolacieho orgánu, teda nejde o dve samostatné daňové konania. Ďalej uviedol, ţe charakter činnosti ţalobcu, vykonávanej v rámci podnikateľskej činnosti, bol posúdený na základe zdaniteľných plnení za jednotlivé strediská. K ţalobnej námietke ohľadne zániku práva na vyrubenie rozdielu dane po uplynutí päťročnej lehoty
1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. krajský súd poukázal na ustanovenie § 15b ods. 3 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. zdôrazniac, ţe v danom prípade nešlo o preverovanie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch; opakovaná daňová kontrola bola nariadená po ukončení odvolacieho konania, a preto k zániku práva
citovaného ustanovenia ani
neho nedošlo. Konštatoval, ţe ţalobca porušil ustanovenie § 14 ods. 1 vtedy platného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), keďţe daňová povinnosť vzniká platiteľovi dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia, pričom zdaniteľné plnenie je uskutočnené pri poskytovaní sluţieb dňom ich poskytnutia alebo zaplatenia, a to tým dňom, ktorý nastane skôr (§ 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH). Výrok o náhrade trov konania odôvodnil krajský súd poukazom na § 250k ods. 1 vetu prvú Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zohľadniac neúspech ţalobcu v konaní. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, ţe krajský súd sa obmedzil na odôvodnenie dvoch krátkych odsekov, keď uviedol, ţe - ţalobca vykonával aj podnikateľskú činnosť, čo potvrdili aj dodávateľské faktúry, - námietka opakovanej daňovej kontroly nie je dôvodná. Zdôraznil, ţe daň z pridanej hodnoty nie je výsledkom činnosti daňovníka výlučne a jedine za sledované zdaňovacie obdobie, ale jednoznačne sa prelína a zasahuje svojimi finančnými a daňovými dopadmi aj do predchádzajúcich a nasledujúcich daňových období. Podiel podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne. Namietal, 3 6Sžf/14/2010 ţe krajský súd len všeobecne konštatoval, ţe v prejednávanom prípade išlo o podnikateľskú činnosť, o čom svedčia dodávateľské faktúry, čo ale
neho nezodpovedá skutočnosti, pretoţe správca dane len zosumarizoval jednotlivé faktúry pod sebou a konštatoval, ţe ide o zdaniteľné plnenia. Bol toho názoru, ţe treba nepochybne rozlišovať medzi podrobným rozlíšením činnosti a jednoduchým prepísaním faktúr do odôvodnenia rozhodnutia. V tejto časti preto povaţoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a právne zmätočný, nakoľko z neho nie je zrejmé, prečo a z akých právnych úvah a skutkových dôvodov tam uvedené činnosti nemôţu byť posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani, poukazujúc v tejto súvislosti na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (7Sţo 115/98, 4Sţ 38/00, 4Sţ 62/00, 7Sţ 15/99, 4Sţ 128/02, 6Sţ 91/98, 5Sţ 98-105/00), s ktorou sa krajský súd sa nevysporiadal. Zdôraznil, ţe jediným rozlišovacím kritériom, či ide o vykonávanie podnikateľskej činnosti u ţalobcu je charakter cieľa a dôvodu činnosti – či sa uskutočňuje za účelom podnikania, t. j. dosiahnutia zisku, alebo za účelom získavania príjmov na priame krytie časti verejných výdavkov. Namietal, ţe týmto otázkam sa krajský súd vôbec nevenoval, ale len konštatoval, ţe podnikateľskú činnosť potvrdili dodávateľské faktúry, pričom ale u jednotlivých činností ani krajský súd ani správca dane nezdôvodnili, prečo zaradili takéto činnosti medzi podnikateľské aktivity. Ţalobca mal za to, ţe bolo aj zákonnou povinnosťou súdu sa vysporiadať s tým u kaţdého jednotlivého plnenia a rozlíšiť a uviesť presne rozlišovacie kritériá – charakter cieľa a dôvod činnosti, pričom nepostačuje všeobecné konštatovanie bez právne relevantných dôkazov. Ţalobca povaţoval preto napadnutý rozsudok krajského súdu za zmätočný, vydaný v rozpore s platnou právnou úpravou, nepreskúmateľný a aj nevykonateľný, majúc za to, ţe účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, a to tým, ţe krajský súd neodôvodnil dostatočne a v súlade s platnou právnou úpravou svoje rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV.ÚS 115/03, IV.ÚS 296/09, II.ÚS 200/09-30, III.ÚS 198/07) ako aj rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija c. Španielsko séria Ač288, Van der Hurk c. Holandsko sťaţnosť č. 16034/90), pričom porušením povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutie krajský súd porušil základné právo ţalobcu na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň mu odňal moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti jeho rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. K námietke ţalobcu, ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činností, je nevyhnutné postupovať prostredníctvom určenia koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, povaţoval túto námietku za nezrozumiteľnú, pričom z jej obsahu sa nedá 4 6Sžf/14/2010 posúdiť na aký spôsob určenia koeficientu chcel ţalobca v odvolaní poukázať. Namietal, ţe táto námietka ţalobcu nebola predmetom odvolania ţalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane ani predmetom ţaloby podanej na krajskom súde. K námietke ţalobcu na nedostatočné rozlíšenie činností, ktoré vykonával ako verejnoprospešné činnosti resp. ako podnikateľskú činnosť poukázal ţalovaný na to, ţe správca dane „pracne“ a dôsledne vykonal rozlíšenie činnosti
obsahu, aj
toho, pre koho boli vykonané. Prioritným dôkazným prostriedkom, preukazujúcim vyššie uvedené skutočnosti je faktúra, ktorá obsahuje charakter fakturovanej sluţby a odberateľa, v prospech ktorého dodávateľ túto sluţbu vykonal. Správca dane však za účelom špecifikácie hlavnej činnosti a podnikateľskej činnosti pouţil aj iné dôkazné prostriedky (napr. ţivnostenský list, rozhodnutie o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach, zakladaciu listinu, štatút mestského podniku sluţieb, zápisnice o ústnom pojednávaní). Poukázal tieţ na to, ţe správca dane v protokole ako aj v dodatočnom platobnom výmere vychádzajúc zo zakladacej listiny a štatútu ţalobcu presne špecifikoval zdaniteľné plnenia, t.j. plnenia podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli vykonané v rámci hlavnej činnosti, teda plnenia mimo reţimu dane z pridanej hodnoty. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s predchádzajúcim konaním, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je zaloţený na nedostatočnom zistení skutkového stavu veci potrebného pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
1 OSP predseda senátu vyţiada spisy ţalovaného správneho orgánu, ktorý je povinný bez meškania ich predloţiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.
ustálenej súdnej praxe je povinnosťou ţalovaného predloţiť súdu kompletný, originálny, zaţurnalizovaný administratívny spis, na základe ktorého súd môţe posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady, rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. 5 6Sžf/14/2010 V prejednávanej veci sa však krajský súd uspokojil len s výberom časti spisovej dokumentácie, t. j. s predloţením prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia, odvolania ţalobcu v administratívnom konaní a niekoľkých faktúr bez uvedenia súvislostí, a to aj napriek tomu, ţe z obsahu ţaloby a rozhodnutia ţalovaného vyplýva potreba porovnania viacerých protokolov o kontrole DPH za rok 2003 a protokolov následne vyhotovených, ako aj skúmania splnenia podmienok opakovaných daňových kontrol a včasnosti vydania dodatočného platobného výmeru. Odvolací súd poukazuje na to, ţe sám ţalovaný v písomnom vyjadrení z 11.1.2010 poukazuje na protokol č. 711/320/109- 1927/2009/Seb + 8 príloh a protokoly č. 711/320/526-21153/06 + 1 príloha a č. 711/354/5062/2003 + 2 prílohy + 2 prílohy ako dôkaz, ako aj na ďalšie dôkazy (označené vo vyjadrení ako č. 5 – 14), ktoré však nepredloţil k pojednávanej veci s tým, ţe tieto sú prílohou vyjadrení k ţalobe vedenej pod sp. zn. 7S/51/2009-10, zo dňa 17.06.2009 a sp. zn. 6S/92/2009 zo dňa 4.9.2009. Odvolací súd v spise krajského súdu v prejednávanej vecí nenašiel zmienku o dôkazoch, predloţených k inému spisu krajského súdu. Krajský súd teda rozhodol bez toho, aby sa zaoberal všetkými podkladmi, na základe ktorých bolo vydané ţalobou napadnuté a súdom preskúmavané rozhodnutie v tejto veci. Bez úplnej spisovej dokumentácie, z ktorej bude tieţ zistiteľná aj miera a spôsob oboznámenia ţalobcu s podkladmi rozhodnutia vo veci preskúmavaného rozhodnutia nie je moţné posúdiť ani vecnú stránku rozhodnutia (skutkovú a právnu). Práve samotný predmet sporu spočívajúci v rozlíšení verejnoprospešnej a podnikateľskej činnosti ţalobcu vyţaduje úzku súčinnosť daňovníka a správcu dane. Skutočnosti tomu nasvedčujúce nie je moţné na základe predloţených dôkazov zistiť. Odvolací súd sa preto v danom štádiu konania vecnou stránkou sporu ani nezaoberal. Z týchto dôvodov
3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. h) OSP odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP rozhodne prvostupňový súd aj o trovách odvolacieho konania. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa 30. marca 2011 JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.