1 písm.
medzinárodnej zmluvy a to na dobu 3 mesiacov - do 24.01.2016. Navrhovateľ bol v zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu -opravného prostriedku. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci krajský súd uviedol, že nie je dôvodná. Odporca v konaní o zaistení navrhovateľa vykonal všetky úkony, potrebné k tomu, aby získal potrebnú sumu informácií, na základe ktorých dospel k vydaniu napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa oboznámil s obsahom výsluchu odporcu pred správnym orgánom Českej republiky a navrhovateľa vypočul v konaní o jeho zaistení.
názoru krajského súdu z obsahu týchto výsluchov jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa nachádza na slovenskom území neoprávnene - bez cestovného dokladu a náležitých povolení, že na Slovensko pricestoval vlakom z Maďarska, keď mal v úmysle dopraviť sa do Nemeckej Spolkovej republiky (ďalej len „NSR“), že nedisponuje finančnými prostriedkami, že na Slovensku nemá zabezpečené ubytovanie, že tu o azyl požiadať nechce, že jeho jediným cieľom je dopraviť sa do NSR a tam požiadať o azyl a žiť tam. Tiež z obsahu výsluchu pred českým správnym orgánom vyplýva, že sa chce dostať do NSR. Aj s poukazom na vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa krajský súd mal za to, že odporca získal všetky informácie, na základe ktorých mohol kvalifikovane rozhodnúť. K námietke,
ktorej odporca nezisťoval pomery v Maďarsku vo vzťahu k článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), resp. vo vzťahu k § 81 zákona o pobyte cudzincov, krajský súd uviedol, že
zaužívaného výkladu pod pojmom „mučenie“ sa rozumie neľudské zaobchádzanie spôsobujúce veľmi závažné a kruté utrpenie, ktorého cieľom je získanie informácie, priznania alebo potrestania, ďalej pod pojmom „neľudské zaobchádzanie alebo trest“ sa rozumie spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia, ktoré je v danom prípade neospravedlniteľné, pod pojmom „ponižujúce zaobchádzanie“ sa rozumie zlé zaobchádzanie, ktoré má vzbudiť u obeti pocit strachu, úzkosti a podradenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť prípadne zlomiť jej fyzický alebo morálny odpor a ktoré obeť núti konať proti svojej vôli. Z uvedených charakteristík považoval za zrejmé, že ide o závažné konania, porušujúce základné práva jednotlivca. Maďarsko je členským štátom Európskej Únie, ktoré pristúpilo k všetkým medzinárodným dohovorom týkajúcim sa aj ľudských práv. Pokiaľ nebude preukázané, že tieto medzinárodné zmluvy a dohody nedodržiava, je potrebné ho považovať za bezpečnú krajinu a teda
názoru súdu nebolo v danom prípade potrebné, aby odporca osobitne skúmal, či v tomto členkom štáte Európskej Únie dochádza (vo vzťahu k tam navracaným cudzincom) k porušeniu cit. článku 3 Dohovoru. Pokiaľ by v tomto štáte dochádzalo k systematickému porušovaniu práv Dohovoru, nepochybne by zo strany Európskeho parlamentu či Rady boli voči Maďarsku uplatnené náležité právne postupy či sankcie. Pokiaľ je súdu známe, nič také sa nestalo. Naviac ani sám navrhovateľ v podanom návrhu nijakým spôsobom nenaznačil či nekonkretizoval, žeby Maďarsko vo vzťahu k tam navracaným cudzincom postupovalo spôsobom, ktorý by znamenal porušovanie ich práv, garantovaných článkom 3 Dohovoru. Krajský súd ďalej poznamenal, že iba veľký počet migrantov na území Maďarska neznamená a ani znamenať nemôže, že tento štát porušuje článok 3 Dohovoru a preto túto čas návrhu považuje za účelovú. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že je nedôvodná. Navrhovateľ namietal postup odporcu vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu zaisteniu. Nakoľko predmetom súdneho konania je rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa z 24.10.2015, súdu neprináleží hodnotiť postup či rozhodnutia odporcu, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia. Ako to však vyplýva zo samotného znenia návrhu navrhovateľa, tento bol pôvodne zaistený za účelom jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy - Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej štátnej hranici (ďalej len „readmisná dohoda“). Následne maďarské orgány odporcovi oznámili, že navrhovateľ je v Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl, bol zo zaistenia prepustený, a nanovo zaistený za účelom prípravy a výkonu jeho vrátenia
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) Č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „nariadenie Dublin III“). Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR“) začalo konanie
nariadenia Dublin III., ktoré však (následne) bolo zastavené, nakoľko maďarské orgány oznámili, že navrhovateľ nie je v Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl. Nakoľko však navrhovateľ preukázateľne vstúpil na slovenské územie z Maďarska a to bez náležitých povolení, pričom bol 24.10.2015 pozitívne lustrovaný aj v informačných systémoch polície, aktuálne zvolený postup odporcu, ktorý opätovne začal konanie o readmisii navrhovateľa bol dôvodný. Tvrdenie navrhovateľa že mu odporca neposkytol možnosť dobrovoľného odchodu zo Slovenska považoval krajský súd za nedôvodné, nakoľko navrhovateľ (ako to vyplýva z obsahu jeho vyjadrenia pred odporcom z 24.10.2015) odmietol možnosť dobrovoľného asistovaného návratu. K námietke, že odporca sa absolútne nezaoberal vyhodnoteniu rizika úteku navrhovateľa, pričom namietal stanovenú dĺžku jeho zaistenia, krajský súd uviedol, že navrhovateľovej pozornosti zrejme ušlo, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že navrhovateľ nemá v úmysle zotrvať na slovenskom území, že chce ísť do NSR a tam požiadať o azyl a že na Slovensku azyl nežiada. Tiež skonštatoval, že s poukazom na tento navrhovateľov cieľ existuje reálne riziko, že sa bude i naďalej pohybovať v členských štátoch Európskej únie, alebo sa skrývať v komunite svojich krajanov. Krajský súd považoval za zrejmé, že odporca sa reálnym rizikom úteku, resp. skrývania sa zaoberal i keď nie koncentrovane na iba jedinom mieste odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ďalej poznamenal, že navrhovateľov úmysel dostať sa NSR jednoznačne vyplýva tak z obsahu jeho výsluchu pred odporcom, ako aj z obsahu jeho výsluchu, vykonaného síce nie v konaní pred odporcom, ale v konaní o jeho navrátení na Slovensko z Českej republiky. Mal za to, že u navrhovateľa teda objektívne riziko jeho úteku existovalo a za stavu, kedy navrhovateľ cestovným dokladom ani iným dokladom totožnosti, povolením na pobyt na Slovenku nedisponoval cestovným dokladom ani iným dokladom totožnosti, povolením na pobyt na Slovenku žiadnymi finančnými prostriedkami a nemal na Slovensku ani zabezpečené žiadne ubytovanie, neuplatnenie miernejších donucovacích prostriedkov (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) bolo dôvodné. Krajský súd ďalej poznamenal, že konštatovanie existencie rizika úteku (skrývania sa) tak v zmysle článku 3 bod 7. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“), ako aj v zmysle ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov neznamená iba výlučne uskutočnenie faktického pokusu o útek či skrývanie sa, ale tiež existenciu dôvodnej obavy - domnienky, že k takémuto skrývaniu sa (úteku) môže dôjsť. Ak teda navrhovateľ o azyl na Slovensku požiadať nechcel, migroval po Európe s jediným cieľom - dostať sa do NSR, tam požiadať o azyl a žiť tam, pričom sa týmto svojím úmyslom netajil a podriadil mu svoje konanie, je potrebné (objektívne) skonštatovať, že u navrhovateľa bol splnený základný predpoklad jeho zaistenia - teda dôvodná obava z jeho skrývania sa či úteku. Čo sa týka námietky neprimeranej doby zaistenia navrhovateľa, krajský súd bol toho názoru, že táto doba nie je neprimeranou. Príprava navrátenia navrhovateľa a jeho faktického odovzdania si aktuálne vyžaduje nutný čas, osobitne vo vzťahu k štátu navrátenia (Maďarska), a to vzhľadom k počtu imigrantov nachádzajúcich sa na jeho území, kedy si vybavenie potrebných náležitostí vyžaduje väčší časový priestor oproti stavu, ktorý predchádzal tejto migračnej vlne. O tom svedčia poznatky konajúceho súdu z jeho rozhodovacej činnosti,
ktorých zaraďovanie migrujúcich osôb do informačných systémov príslušných maďarských orgánov vykazovalo nie ojedinelé nepresnosti - príslušné maďarské orgány častokrát v minimálnych časových rozmedziach oznamovali rozdielne informácie o evidovaných migrantoch. V prejednávanej veci tomu bolo obdobne, keď maďarská strana oznámila, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl, neskôr túto skutočnosť poprela (ako to vyplýva z obsahu podaného návrhu). K námietke, že odporca opakovane zaistil navrhovateľa za účelom prípravy a výkonu jeho readmisie, keď k realizácii predchádzajúcej readmisie nedošlo krajský súd poznamenal, že tak ako to vyplýva aj z podaného návrhu, maďarská strana v poradí prvú readmisiu navrhovateľa odmietla iba z dôvodu, že navrhovateľ je v Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl a teda je na mieste aplikácia nariadenia Dublin III. Toto tvrdenie sa však nakoniec nepotvrdilo (v dôsledku čoho Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR konanie zastavilo). Teda v danom prípade nešlo o svojvoľné konanie odporcu (o „vyskúšanie možnosti vrátenia navrhovateľa
readmisnej dohody s Maďarskom“), ale o konanie, ktorého dôvod je potrebné vidieť jednak vo výpovediach navrhovateľa, hlavne však v rozporných informáciách, ktoré Maďarsko poskytovalo odporcovi. O skutočnosti, že navrhovateľ v Maďarsku o azyl nepožiadal a že boli splnené podmienky jeho readmisie svedčí aj fakt, že navrhovateľ bol 11.11.2015 vrátený (odovzdaný) na maďarské územie. Námietku, týkajúcu sa odporcom zvoleného postupu pri zaistení navrhovateľa, krajský súd taktiež považoval za nedôvodnú. Z rozhodnutia odporcu z 24.10.2015, ktorým vyhostil navrhovateľa zo slovenského územia, považoval za zrejmé, že sa tak stalo s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm.
medzinárodnej zmluvy (v danom prípade readmisnej dohody). V napadnutom rozhodnutí odporca výslovne uviedol, že k zaisteniu navrhovateľa dochádza z dôvodu ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov (teda na účel jeho vrátenia
readmisnej dohody) s poukazom na ust. § 84 ods. 1 písm.
readmisnej dohody. Vydaním napadnutého rozhodnutia odporca nijakým spôsobom neukrátil navrhovateľa na jeho právach (ako to navrhovateľ tvrdí), pretože tak voči rozhodnutiu o jeho administratívnom vyhostení, ako aj proti napadnutému rozhodnutiu o zaistení má navrhovateľ možnosť podať odvolanie.
názoru krajského súdu námietky vznesené navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu odporcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť postupu odporcu v konaní a ani správnosť a zákonnosť napadnuté rozhodnutia a preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako správne a zákonné. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie zo dňa 11.01.2016 z dôvodov
2 písm. c),
názoru prvostupňového súdu opak nepreukázal a jeho tvrdenia sú účelové. Navrhovateľ uviedol, že v administratívnom spise je založené množstvo dôkazov (dokladané ešte v rámci predchádzajúceho konania o opravnom prostriedku proti zaisteniu, na ktoré odkazoval), ktoré preukazujú pochybenia maďarských štátnych úradov pri zaobchádzaní s cudzincami vrátenými do Maďarska, súčasne však v rámci opravného prostriedku zdôrazňoval potrebu skúmania prípustnosti vrátenia do Maďarska, nakoľko odporca, ako jediný je kompetentný uvedenú skutočnosť skúmať. Ďalej, že podstata tejto námietky zostala nepovšimnutá, prvostupňový súd iba konštatoval naplnenie podmienok zaistenia, keďže sú splnené podmienky neoprávneného pobytu, cieľ jeho cesty - NSR (čím má za preukázané riziko úteku), nedostatočné finančné prostriedky, nezabezpečenie ubytovania, nezáujem o azyl na území Slovenskej republiky a vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Konštatoval, že námietka smerovala k skutočnosti, že odporca sa vôbec nezaoberal otázkou, či navrhovateľ môže byť do Maďarska vrátený. Argumentovať existenciou rozhodnutia o administratívnom vyhostení rovnako v tomto prípade nemožno, nakoľko v tomto rozhodnutí odporca neurčil krajinu, kam má byť navrhovateľ vyhostený, teda ani v konaní o administratívnom vyhostení neskúmal prípustnosť vrátenia navrhovateľa do Maďarskej republiky (keďže nevedel, kam by ho mal vyhosťovať). Opakovanie uviedol, že ide o návrat v rámci readmisie, kde je jediným orgánom rozhodujúcim vo veci práve odporca. Je preto na jeho zodpovednosti riadne preskúmať podmienky vrátenia, pričom k takémuto postupu ho dokonca zaväzuje priamo readmisná dohoda, konkrétne čl. 10 readmisnej dohody. Navrhovateľ poukázal na to, že odporca bol povinný zistiť stav dodržiavania ľudských práv a základných slobôd, k čomu ho zaväzujú medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Krajský súd vychádzajúc z presvedčenia, že odporcovi nemusí zisťovať skutkový stav veci týkajúceho sa dodržiavania ľudských práv (ako výslovne na str. 6 rozsudku uvádza, nie je to potrebné), týmto záverom pochybil. Navrhovateľ uviedol, že mal obavy z prístupu maďarských štátnych orgánov, ktoré boli podložené správami nachádzajúcimi sa v spise navrhovateľa, avšak krajský súd ich nezobral do úvahy. V súvislosti s tým namietal nesprávne vysporiadanie sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia (s ohľadom na prípustnosť vrátenia), ako základného predpokladu na zaistenie navrhovateľa zo strany krajského súdu. Namietal nesprávnosť postupu, kedy odporca vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení (bez uvedenia štátu, do ktorého má byť navrhovateľ vyhostený) a súčasne ho zaistil za účelom readmisie, a nie za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Uviedol, že zaisťovací dôvod, na základe ktorého bol zaistený, nezodpovedá predchádzajúcemu konaniu a pokiaľ ho odporca chcel zaistiť, mal tak urobiť v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) (prípadne pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení,
písm. a)), a pritom zohľadniť všetky skutočnosti, vrátane vyhostiteľnosti navrhovateľa v súlade s požiadavkou § 81 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ ďalej uviedol, že ak malo ísť o postup
1 písm. c) - teda výkon administratívneho vyhostenia (aj keď má byť vrátený na základe medzinárodnej zmluvy = v rámci readmisie), čo mu napovedá aj samotný názov § 84, mal byť odporcom zaistený za iným účelom - za účelom administratívneho vyhostenia, teda
1 písm. b). Skonštatoval, že práve voľbou zaistenia na účel vrátenia mu bola uprená možnosť domáhať sa nevyhostiteľnosti (resp. neprípustnosti vrátenia) do Maďarskej republiky a preto sa aj prvostupňový súd, ktorý odsúhlasil takýto postup odporcu, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia. Pritom absencia skúmania prekážok vyhostenia je v konaní o zaistenie súdnou praxou považovaná za závažný nedostatok rozhodnutia o zaistení, ktorý odôvodňuje jeho zrušenie, viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1SZa/4/
readmisnej dohody. Námietky týkajúce sa prekážok administratívneho vyhostenia namietané iba v konaní o administratívnom vyhostení reálne nijako neovplyvnia realizáciu readmisie. Preto je nevyhnutné, aby práve v konaní o zaistení boli namietané skutočnosti týkajúce sa prekážok návratu a tieto zohľadnené, a nie tieto úplne ignorované s odkazom na možnosť namietať ich v konaní o administratívnom vyhostení, či nezohľadniť ich z dôvodu „neexistujúcej potreby“. Skutočnosť, že tieto neboli nikým zohľadňované, svedčí aj fakt, že navrhovateľ bol napriek svojim obavám (s tým, že žiadny orgán dôvodnosť jeho obáv nevyvrátil), do Maďarska proti svojej vôli vrátený. Navrhovateľ namietal aj tvrdené dôvody existencie obavy úteku. Skutočnosť, že cieľom jeho cesty bolo Nemecko, kde chcel požiadať o azyl (za situácie, kedy krajine, ktorá mala voči nemu konať ako prvá krajina -Maďarsko, ho nechá odísť do krajiny, odkiaľ má vedomosť, že ako žiadateľ o azyl bude vítaný a medzinárodná ochrana mu bude udelená - Nemecko) nemožno automaticky považovať za preukázateľné riziko úteku. Vzniknutú situáciu v súvislosti s migračnou krízou nemožno pripisovať za chybu navrhovateľa a trestať ho pozbavením slobody. K tvrdeniu krajského súdu, že „predmetom súdneho konania je rozhodnutie odporcu o zaistení a preto súdu neprináleží hodnotiť postupy, či rozhodnutia odporcu, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia“ navrhovateľ uviedol, že je potrebné dať za pravdu krajskému súdu ohľadom predmetu konania, avšak mal za to, že celkový postup týkajúci sa zaobchádzania s ním je dôležitým ukazovateľom zákonnosti postupu správneho orgánu. Povinnosťou odporcu je preto dôsledné zistenie skutkového stavu veci, rovnako aj prvostupňového súdu a pokiaľ súd posudzoval prípad bez ďalšieho kontextu,
názoru navrhovateľa pochybil. Navrhovateľ mal za to, že krajský súd sa pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia dopustil pochybení uvedených vyššie a preto považoval rozsudok krajského súdu za nesprávny. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporca uviedol, že dňa 11.08.2015 v čase o 11.15 hod. im bol navrhovateľ odovzdaný príslušníkmi Polície Českej republiky, Riaditeľstvo služby cudzineckej polície, Zariadenie pre zaistenie cudzincov Bélá Jezová na bývalom hraničnom priechode medzi Českou republikou a Slovenskou republikou Starý Hrozenkov -Drietoma, a to v súlade s článkom 2 ods. 6 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Českej republiky o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa. Ďalej uviedol že z obsahu spisu a žiadosti o prevzatie navrhovateľa, pod číslom KRPE-60660/ČJ-2015-170022 zo dňa 28.07.2015, ktoré predložila polícia Českej republiky k žiadosti o odovzdanie bolo zistené, že navrhovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky z územia Maďarskej republiky dňa 26.07.2015 medzinárodným vlakom EN 476 Metropol z Budapešti cez Slovenskú republiku a Českú republiku do Berlína. Preverovaním v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemal udelený žiadny druh a účel pobytu, rovnako nebol ani žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky. Na základe požiadavky a následnej odpovede zo Spoločného kontaktného pracoviska Slovenské Ďarmoty - Balassagyarmat pod č.p.: PPZ-MPS-SDA-1959/2015-KLA/6272 zo dňa 10.08.2015 odporca zistil, že navrhovateľ sa nenachádza v evidenciách žiadateľov o azyl v Maďarskej republike a preto dňa 11.08.2015 z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení
1 zákona o pobyte cudzincov. Odporca rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB8-57-014/2015-AV. Uviedol, že konal na základe žiadosti o prevzatie navrhovateľa zaslanej Políciou Českej republiky, ako aj na základe následných previerok v informačných systémoch polície IS MIGRA a lustrácie prostredníctvom spoločného kontaktného pracoviska Slovenské Ďarmoty - Balassagyarmat a následne postupoval v zmysle readmisnej dohody. Poukázal na to, že dňa 26.08.2015 mu bolo doručené nesúhlasné stanovisko odboru Celoštátneho policajného veliteľstva Budapešť k prevzatiu navrhovateľa Maďarskou republikou, kde bolo uvedené, že navrhovateľ požiadal o azyl v Maďarsku, preto jeho odovzdanie a prevzatie je možné vykonať v rámci konania Dublin III. Preto dňa 09.09.2015 odporca oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BB8-57-020/2015-AV dôvod na začatie konania
nariadenia Dublin III. a zároveň požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania. Odporcovi bolo následne Dublinským strediskom oznámené, že na základe uvedenej žiadosti Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR začína konanie o odovzdaní navrhovateľa do iného štátu
480/2002 Z.z. o azyle, pod číslom MU-DS-571/2015-DŽ. Na základe nových skutočnosti, ktoré boli odporcom zistené, po nadobudnutí právoplatnosti vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 11.08.2015 pod číslom PPZ-HCP-BB8-57-014-2015-AV, nariadil
ust. § 62 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), z dôvodov
ust. § 62 ods. 1 písm.
nariadenia Dublin III. Poznamenal, že sa v rámci konania zaoberal aj možnosťou alternatívy zaistenia formou uloženia povinnosti
ust. § 89 zákona o pobyte cudzincov, avšak nakoľko navrhovateľ nemal dostatok finančných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky a súčasne nemal zabezpečené ubytovanie pre potreby uloženia alternatívy hlásenia pobytu, navrhovateľovi alternatívu zaistenia neuložil. Ďalej uviedol, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru a práva vyplývajúce z uvedeného článku navrhovateľovi neupieral a plne ich rešpektoval. Avšak navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. Ďalej poznamenal, s poukazom na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, že s navrhovateľom sa zaobchádzalo humánne a dôstojne a boli rešpektované jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a taktiež boli dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. V súvislosti s posudzovaným rizikom úteku navrhovateľa odporca uviedol, že vzhľadom k tomu, že sa navrhovateľ nachádzal na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a preto nebolo možné zistiť jeho totožnosť ihneď, ďalej nemal udelený pobyt
zákona o pobyte cudzincov a s odvolaním na skutočnosti, ktoré predchádzali tomuto konaniu a sú obsahom spisu, bolo v rámci oprávnenia rozhodnuté o zaistení navrhovateľa v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to že podkladom pre toto rozhodnutie bola aj skutočnosť, že navrhovateľ aj napriek žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany v Maďarskej republike nerešpektoval právne normy tohto členského štátu, vedome ušiel z Maďarskej republiky, aby následne neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, a preto s ohľadom na uvedené mal za to, že existovalo značné riziko úteku navrhovateľa zo Slovenskej republiky. Odporca mal ďalej za to, že v prípade navrhovateľa a jeho doterajšieho konania bolo potrebné zabezpečiť prípravu a výkon jeho prevozu
nariadenia Dublin III. formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Poznamenal, že prostriedky určené na dodržanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. V prípade, ak by nepostupoval v zmysle platných zákonov, navrhovateľovi by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky, resp. členských štátov únie zo strany navrhovateľa. Poukázal na to, že navrhovateľ, ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí, avšak súčasne majú členské štáty právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretích krajín, a to aj za pomoci zákonných prostriedkov, ktoré zabraňujú neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Uviedol, že dĺžku doby zaistenia v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil na dobu tri mesiace, to je do 10.12.2015. Zároveň skúmal dĺžku možného zaistenia navrhovateľa v súlade s článkom 29 ods. 1, ods. 2 nariadenia Dublin III. Za účelom stanovenia dĺžky zaistenia písomne oslovil ÚPZC Medveďov, ktorý vo svojej odpovedi uviedol, že vzhľadom na doterajšiu prax a skúsenosti pri vykonávaní úkonov spojených s odovzdaním cudzinca v rámci Dublinského konania odporučil dobu zaistenia cudzinca na tri mesiace. Odporca poznamenal, že rozhodnutie o dobe zaistenia navrhovateľa v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť
ust. § 90 ods. 1 písm.
osobitného predpisu. Nakoľko nariadenie Dublin III. ukladá zohľadňovať iné miernejšie donucovacie opatrenia, v rámci konania sa legitímnym spôsobom vysporiadal aj s možnosťou alternatívy zaistenia formou uloženia povinnosti
ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov. Vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam mal Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru za to, že zaistenie navrhovateľa je primeraným opatrením a naďalej trvá účelnosť zaistenia vzhľadom na to, že je tu existencia reálneho predpokladu zrealizovania dublinského transferu do zodpovedného štátu. Odporca ďalej uviedol, že dňa 05.10.2015 mu bolo doručené nesúhlasné stanovisko z Ministerstva vnútra slovenskej republiky Migračný úrad Dublinské stredisko Bratislava k prevzatiu navrhovateľa Maďarskou republikou, kde bolo uvedené, že navrhovateľ nie je v Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl, preto sa nariadenie Dublin III. v prípade menovaného nemôže uplatniť, nakoľko je ilegálnym cudzincom aj na našom území. Z uvedeného dôvodu na základe ustanovenia § 90 ods. 1 písm.
medzinárodnej zmluvy. Odporca uviedol, že dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-195-012/2015-AV, rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa
1 zákona o pobyte cudzincov s poukazom
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nakoľko mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, a súčasne mu bol
3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov účastníkovi konania zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 2 roky, pričom bol vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Dôvodom na výkon administratívneho vyhostenia
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov bola skutočnosť, že navrhovateľ mal byť
medzinárodnej zmluvy (readmisnej dohody) vrátený na územie zmluvného štátu. Odporca na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že bol naplnený dôvod na zaistenie navrhovateľa, nakoľko to bolo potrebné na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, a preto dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-196-002/2015-AV bolo začaté konanie o zaistení navrhovateľa
ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov dňom 24.10.2015 s tým, že ho zaistil na dobu 3 mesiace, t. j. do 24.01.2016, a to na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, nakoľko má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v ÚPZC Medveďov. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 24.10.2015 o 10.30 hod. bol navrhovateľ predvedený v zmysle ust. § 79 zákona o pobyte cudzincov na ÚPZC Medveďov v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení. Kontrolou totožnosti a preverovaním v informačných systémoch polície bolo zistené, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá žiadny druh pobytu. Na území Slovenskej republiky sa nachádzal neoprávnene a nie je držiteľom cestovného dokladu. Ďalej uviedol, že po predvedení navrhovateľa previerkou vzniklo podozrenie, že sa dopustil priestupku v zmysle ust. § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, pričom nelegálne dňa 26.07.2015 vstúpil z územia Maďarskej republiky na územie Slovenskej republiky bez cestovného dokladu, bez udeleného platného víza, alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Preverovaním v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh a účel pobytu, rovnako nie je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky ani v inom členskom štáte Európskej únie. Na základe zistených skutočností odporca začal dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-195-002/2015-AV konanie o administratívnom vyhostení
1 zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko navrhovateľ mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. V rámci konania bola na ÚPZC Medveďov, za prítomnosti tlmočníka z jazyka arabského do slovenského a naopak, dňa 24.10.2015 pod č. p: PPZ-HCP-BB8-193-010/2015-AV spísaná s navrhovateľom zápisnica o podaní vyjadrenia. V uvedenej zápisnici uviedol, že ustanovenému tlmočníkovi rozumie a súhlasí s tlmočením, nepožaduje prítomnosť právneho zástupcu, nemá žiadne zdravotné problémy a nežiada o lekárske vyšetrenie. Ďalej uviedol, že sa volá G. K. N., nar. XX.XX.XXXX v Sýrii. Zo Sýrie odcestoval a dôvodom jeho odchodu bolo, nie len vojna, ale i skutočnosť, že nemohol pracovať, lebo bol postrelený. Manželku s troma deťmi odviezol do kľudnej časti Sýrie. Cieľom jeho cesty bolo Nemecko, kde mal v úmysle požiadať o azyl a potom dostať rodinu za ním. K hranici s Tureckom cestoval verejnou dopravou a po prekročení hraníc odišiel do Istanbulu, kde strávil asi týždeň. Potom odišiel do mesta Izmir v Turecku, kde sa dohodol s prevádzačom za sumu 1050,- dolárov, že ho dostane do Grécka. Na člne doplávali na ostrov Samos v Grécku, kde ich zadržala grécka polícia a odviezla do kempu, ktorá ich poslala trajektom do Atén. Z Atén sa vydal vlakom do Soluni a pešo prekročil hranicu do Macedónska. Prihlásil sa na polícii, kde podpísal nejaké papiere a po prepustení nastúpil na vlak a šiel na hranice zo Srbskom. Hranice prekročil peši mimo hraničný prechod. Na hraniciach ich čakala Srbská polícia, ktorá ho poslala vlakom do Belehradu. Z Belehradu išiel autobusom do blízkosti hraníc s Maďarskom. Hranice opakovane prekročil pešo mimo hraničný prechod a následne šiel na políciu. Polícia ich doviezla do kempu, kde mu dali podpísať nejaké papiere a pustili ho. O azyl nežiadal. Odišiel vlakom do Budapešti, kde si následne kúpil lístok na vlak do Berlína. Z vlaku nikde nevystupoval a vo vlaku bol skontrolovaný políciou Českej republiky. V Európskej únii nemá zabezpečené ubytovanie a nemá ani adresu, kde by bol zastihnuteľný. V Slovenskej republike nemá žiadnych známych, s nikým sa tu nestretáva a nemá finančné prostriedky k zloženiu finančnej záruky. V domovskom štáte mu však hrozí nebezpečenstvo z dôvodu vojny a o udelenie azylu v Slovenskej republike nežiada, rovnako nežiada o asistovaný dobrovoľný návrat cestou medzinárodnej organizácie pre návrat IOM. Odporca uviedol, že v rámci konania bolo preukázané, že sa navrhovateľ dopustil priestupku
ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a súčasne porušenia čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). Na základe zistených skutočností, boli následne po spísaní zápisnice o podaní vyjadrenia navrhovateľa, zhromaždení ďalších dôkazov a preštudovaní všetkých podporných a získaných podkladov a dokumentov, kontaktované príslušné štátne orgány Maďarskej republiky so žiadosťou o prijatie navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-195-013/2015-AV. Odovzdanie navrhovateľa bolo navrhnuté na deň 06.11.2015 o 16.00 hod. na Spoločnom kontaktnom pracovisku Čunovo - Rajka. Deň 24.10.2015 považuje správny orgán za deň začiatku výkonu readmisie do Maďarskej republiky
medzinárodnej zmluvy. Na základe uvedených skutočností odporca dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-195-012/2015-AV rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa
1 zákona o pobyte cudzincov s poukazom
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Súčasne bol
3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov navrhovateľovi zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 2 roky.
2 Správneho poriadku, odporca vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Dokazovaním a na základe vlastných zistení odporca konštatoval, že boli splnené podmienky § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože navrhovateľ mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a členských štátov. Dôvodom na výkon administratívneho vyhostenia
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov bola skutočnosť, že navrhovateľ mal byť
medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu. V uvedenom prípade medzinárodnou zmluvou bola readmisná dohoda. Odporca poznamenal ,že zhromaždil dostatočné dôkazy a podklady na základe ktorých bolo zistené, že navrhovateľ mal na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, kam pricestoval z územia zmluvného štátu - Maďarskej republiky. Na základe uvedeného odporca dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-196-002/2015-AV začal konanie o zaistení navrhovateľa
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, pričom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. októbra 2010: „Konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované.“ Odporca ďalej uviedol, že v rámci konania bola na ÚPZC Medveďov
Správneho poriadku za prítomnosti tlmočníka z jazyka arabského do slovenského a naopak, dňa 24.10.2015 pod č.p: PPZ-HCP-BB8-196-011/2015-AV spísaná s navrhovateľom zápisnica o podaní vyjadrenia. Opätovne, ako aj v zápisnici pod č. p: PPZ-HCP-BB8-196-011/2015-AV uviedol, že ustanovenému tlmočníkovi rozumie a súhlasí s tlmočením, nepožaduje prítomnosť právneho zástupcu, nemá žiadne zdravotné problémy a nežiada o lekárske vyšetrenie. Ďalej že sa volá G. K. N., nar. XX.XX.XXXX v Sýrii. Zo Sýrie odcestoval z dôvodu, že nie je len vojna, ale i skutočnosť, že nemohol pracovať, lebo bol postrelený. Manželku s troma deťmi odviezol do kľudnej časti Sýrie. Cieľom jeho cesty bolo Nemecko, kde mal v úmysle požiadať o azyl a potom dostať rodinu za ním. Opísal trasu svojej cesty ako aj svoju finančnú situáciu, ďalej to že v Slovenskej republike nemá zabezpečené ubytovanie ani žiadnych známych, s nikým sa tu nestretáva. V domovskom štáte mu hrozí nebezpečenstvo z dôvodu vojny a o udelenie azylu v Slovenskej republike nežiada, rovnako nežiada o asistovaný dobrovoľný návrat cestou medzinárodnej organizácie pre návrat IOM. Odporca poznamenal, že v rámci konania sa zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia s poukazom na § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom navrhovateľ nesplnil podmienku
3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške
Taktiež odporca považoval z doterajšieho spôsobu života za zrejmé, že navrhovateľ si nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom a životom v inej krajine, resp. v krajine pôvodu si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie a nelegálneho pobytu. Pri vykonanej prehliadke cudzinca bolo zistené, že nedisponuje finančnou hotovosťou. Existuje tu reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať v členských štátoch nelegálne a neoprávnene, pretože sa na území Slovenskej republiky nachádza bez rodinných príslušníkov a nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jeho pobytu nebude správnemu orgánu známe, keďže nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Pri zaoberaní sa inými normatívnymi prostriedkami na dosiahnutie účelu sa odporca opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že navrhovateľ je bez dostatočných finančných prostriedkov, vďaka ktorým by si vedel zabezpečiť vhodné ubytovanie, čo by mohlo mať za následok ujmu na verejný poriadok a zdravie navrhovateľa. Bez uvedených základných potrieb a finančných prostriedkov sa navrhovateľ môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo aj protiprávnej, čo nebude prospievať bytiu a životu navrhovateľa na území Slovenskej republiky. Preto
názoru odporcu by mal byť navrhovateľ bez zbytočného odkladu odovzdaný do štátu, odkiaľ pricestoval nelegálne na základe medzinárodnej dohody. Touto krajinou je Maďarská republika. Skonštatoval, že z vyjadrení navrhovateľa a na základe zistených skutočností správneho orgánu počas konania je nepochybné, že nemohol konať v zmysle ust. § 89 ods. 1 písm.
odporcu nevyhnutná a oprávnená na vykonanie úkonu vrátenia
medzinárodnej zmluvy vzhľadom aj na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území Maďarskej republiky a v okolitých členských štátoch únie. Počas uvedenej doby odporca v spolupráci s inými útvarmi Policajného zboru chce vykonať všetky dostupné úkony smerujúce k zabezpečeniu odovzdania navrhovateľa na územie Maďarskej republiky. Uviedol, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarskej republiky, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru. Poznamenal, že počas celej doby zaistenia bude postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm.
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 03.02.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Medzinárodnou zmluvou je Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej štátnej hranici 30/2004 Z. z.
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.
1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Námietku navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípad
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.