ust. § 88 ods. 1 písm.
medzinárodnej zmluvy na dobu 3 mesiacov, t. j. do 24.1.2016. Navrhovateľ bol 19.8.2015 na základe Dohody medzi vládou SR a vládou Maďarska o readmisii osôb na spoločnej hranici č. 30/2004 (ďalej len „readmisná dohoda“) vrátený z Českej republiky na Slovensko. Počas jeho výsluchu pred českým správnym orgánom dňa 27.7.2015 o. i. uviedol, že v žiadnom štáte EÚ nepožiadal o azyl, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, že v prípade svojho prepustenia na slobodu okamžite odíde do Nemecka, kde chce požiadať o azyl. Dňa 19.08.2015 odporca začal konanie o readmisii navrhovateľa do Maďarska a
ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa zo Slovenska administratívne vyhostil. Odporca rozhodol súčasne o vrátení navrhovateľa do Maďarskej republiky na základe readmisnej dohody, pričom zároveň (napriek rozhodnutiu o administratívnom vyhostení) navrhovateľa zaistil za účelom jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy. Dňa 26.8.2015 bolo odporcovi doručené rozhodnutie Maďarskej republiky o zamietavom stanovisku k prevzatiu účastníka konania na readmisiu z dôvodu, že tento je v súčasnej dobe evidovaný ako žiadateľ o udelenie azylu v Maďarskej republike, spĺňa preto podmienky na začatie Dublinského konania
Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013. Na základe tohto zistenia nariadil odporca
ust. § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku obnovu konania vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa, v rámci ktorého následne rozhodnutie o administratívnom vyhostení zrušil. V rovnaký deň začal odporca konanie vo veci zaistenia navrhovateľa na účel prípravy a výkonu jeho prevozu
Dublinského nariadenia. Nakoľko odporca mal za to, že navrhovateľ napĺňa požiadavky na zaistenie z vyššie uvedeného dôvodu, rozhodol rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB8-146-11/2015-AV zo dňa 17.9.2015 o zaistení navrhovateľa na dobu 3 mesiace, do 17.12.2015. Maďarská republika vrátenie navrhovateľa
Dublinského nariadenia opäť neakceptovala. Vzhľadom na uvedené, Dublinské stredisko migračného úradu oznámilo navrhovateľovi, že konanie zastavuje. Odporca dňa 24.10.2015 začal konanie o administratívnom vyhostení. V priebehu výsluchu navrhovateľa (dňa 24.10.2015) tento o. i. opísal trasu svojho ilegálneho pohybu zo Sýrie na Slovensko (cez Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko kde si kúpil cestovný lístok na vlak do Nemecka). Uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kde chce požiadať o azyl a žiť tam, keď doposiaľ nikde o azyl nepožiadal. Tiež uviedol, že nemá žiadnu finančnú hotovosť ani potrebné doklady, že na Slovensku nemá zabezpečené ubytovanie, že v Sýrii, kam sa môže kedykoľvek vrátiť, nemal s nikým žiadne problémy. Tiež že nechce požiadať IOM o dobrovoľný návrat. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca dňa 24.10.2015 rozhodol o administratívnom vyhostení a o zákaze vstupu a po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa, napadnutým rozhodnutím, zaistil navrhovateľa na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy. Zo "Zápisnice o prijatí a odovzdaní osoby" z 10.11.2015 je zrejmé, že navrhovateľ bol v tento deň odovzdaný do Maďarska. Proti hore uvedenému rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ opravný prostriedok. Námietka nedostatočne zisteného stavu veci nebola
krajského súdu dôvodná. Odporca v konaní o zaistení navrhovateľa vykonal všetky úkony, potrebné k tomu, aby získal potrebnú sumu informácií, na základe ktorých dospel k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Oboznámil sa s obsahom výsluchu odporcu pred správnym orgánom Českej republiky, navrhovateľa vypočul v konaní o jeho zaistení. Z obsahu týchto výsluchov jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa nachádza na slovenskom území neoprávnene - bez náležitých povolení, že na Slovensko pricestoval vlakom z Maďarska, keď mal v úmysle dopraviť sa do Nemecka, že nedisponuje finančnými prostriedkami, že na Slovensku nemá zabezpečené ubytovanie, že tu o azyl požiadať nechce, že jeho jediným cieľom je dopraviť sa do Nemecka a tam požiadať o azyl a žiť tam. Z obsahu výsluchu pred českým správnym orgánom vyplýva, že v prípade prepustenia okamžite odíde do Nemecka. Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, že odporca zistil skutkový stav veci riadne. K námietke,
ktorej odporca nezisťoval pomery v Maďarsku vo vzťahu k Článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor“),
ktorého nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, resp. vo vzťahu k § 81 zákona o pobyte cudzincov krajský súd uviedol, že
zaužívaného výkladu pod pojmom "mučenie" sa rozumie neľudské zaobchádzanie spôsobujúce veľmi závažné a kruté utrpenie, ktorého cieľom je získanie informácie, priznania alebo potrestania, pod pojmom "neľudské zaobchádzanie alebo trest" sa rozumie spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia, ktoré je v danom prípade neospravedlniteľné, pod pojmom "ponižujúce zaobchádzanie" sa rozumie zlé zaobchádzanie, ktoré má vzbudiť u obeti pocit strachu, úzkosti a podradenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť prípadne zlomiť jej fyzický alebo morálny odpor a ktoré obeť núti konať proti svojej vôli. Na základe uvedených charakteristík krajský súd uzavrel, že ide o závažné konania, porušujúce základné práva jednotlivca a Maďarsko je členským štátom EÚ, ktoré pristúpilo k všetkým medzinárodným dohovorom týkajúcim sa aj ľudských práv a preto
jeho názoru, pokiaľ nebude preukázané, že tieto medzinárodné zmluvy a dohody nedodržiava, je potrebné ho považovať za bezpečnú krajinu. Preto túto námietku krajský súd vyhodnotil ako účelovú. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal postup odporcu vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu zaisteniu. Krajský súd túto námietku považoval za nedôvodnú nakoľko predmetom prebiehajúceho súdneho konania je rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa z 24.10.2015. Preto krajský súd nehodnotil postup či rozhodnutia odporcu, ktoré predchádzali vydaniu preskúmavaného rozhodnutia. Zároveň súčasný postup odporcu vyhodnotil ako dôvodný. Navrhovateľ ďalej odporcovi vytýkal, že mu neposkytol možnosť dobrovoľného odchodu zo Slovenska. Toto tvrdenie
krajského súdu nebolo dôvodné, nakoľko navrhovateľ (ako to vyplýva z obsahu jeho výsluchu pred odporcom) odmietol možnosť dobrovoľného návratu prostredníctvom IOM. Navrhovateľ tiež namietal, že odporca sa absolútne nezaoberal vyhodnotením rizika úteku navrhovateľa, pričom namietal stanovenú dĺžku jeho zaistenia. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že navrhovateľ nemá v úmysle zotrvať na slovenskom území, že chce ísť do Nemecka a tam požiadať o azyl a následne tam "dostať aj manželku a dcéru" a že na Slovensku azyl nežiada. Tiež skonštatoval, že s poukazom na tento navrhovateľov cieľ existuje reálne riziko, že sa bude i naďalej pohybovať v členských štátoch EÚ alebo sa skrývať v komunite svojich krajanov. V tejto súvislosti krajský súd poznamenal, že navrhovateľov úmysel utiecť (do NSR) jednoznačne vyplýva aj z obsahu jeho výsluchu, vykonaného síce nie v konaní pred odporcom, ale v konaní o jeho navrátení na Slovensko z Českej republiky, keď pred českým správnym orgánom odpovedajúc na otázku ako sa bude správať v prípade svojho prepustenia uviedol, že okamžite by odišiel do Nemecka. Na základe uvedeného krajský súd považoval aj túto námietku za nedôvodnú. K námietke neprimeranej doby zaistenia navrhovateľa krajský súd uviedol, že táto doba nie je neprimeranou. Príprava navrátenia navrhovateľa a jeho faktického odovzdania si aktuálne vyžaduje nutný čas, osobitne vo vzťahu k štátu navrátenia (Maďarska). A to vzhľadom k počtu imigrantov nachádzajúcich sa na jeho území, kedy si vybavenie potrebných náležitostí vyžaduje väčší časový priestor oproti stavu, ktorý predchádzal tejto migračnej vlne. O tom svedčia poznatky konajúceho súdu z jeho rozhodovacej činnosti,
ktorých zaraďovanie migrujúcich osôb do informačných systémov príslušných maďarských orgánov vykazovalo nie ojedinelé nepresnosti - príslušné maďarské orgány často krát v minimálnych časových rozmedziach oznamovali rozdielne informácie o evidovaných migrantoch. K námietke, že odporca opakovane zaistil navrhovateľa za účelom prípravy a výkonu jeho readmisie, keď k realizácii predchádzajúcej readmisie nedošlo krajský súd poznamenal, že maďarská strana v poradí prvú readmisiu navrhovateľa odmietla iba z dôvodu, že navrhovateľ je v Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl a teda je na mieste aplikácia Dublinského nariadenia. Toto tvrdenie sa však nakoniec nepotvrdilo. Teda v danom prípade nejde o svojvoľné konanie odporcu, ale o konanie, ktorého dôvod je potrebné vidieť jednak vo výpovediach navrhovateľa a rozporných informáciách zo strany Maďarských orgánov. K správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu
názoru krajského súdu pristupuje aj fakt, že navrhovateľ bol 10.11.2015 vrátený na maďarské územie. K námietke, týkajúcej sa odporcom zvoleného postupu pri zaistení navrhovateľa krajský súd uviedol, že ani táto nie je dôvodná. Odporca rozhodnutím zo dňa 24.10.2015 vyhostil navrhovateľa zo slovenského územia s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm.
medzinárodnej zmluvy. V napadnutom rozhodnutí odporca výslovne uviedol, že k zaisteniu navrhovateľa dochádza z dôvodu ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov (teda na účel jeho vrátenia
readmisnej dohody) s poukazom na ust. § 84 ods. 1 písm.
readmisnej dohody. Vzhľadom na nedôvodnosť navrhovateľových námietok krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ cestou svojej právnej zástupkyne odvolanie z dôvodov
2 písm. c),
názoru právnej zástupkyne navrhovateľa argumentovať existenciou rozhodnutia o administratívnom vyhostení nemožno, nakoľko v tomto rozhodnutí odporca neurčil krajinu, kam má byť navrhovateľ vyhostený, teda ani v konaní o administratívnom vyhostení neskúmal prípustnosť vrátenia navrhovateľa do Maďarskej republiky (keďže nevedel, kam by ho mal vyhosťovať). Vzhľadom na to, že ide o návrat v rámci readmisie, kde je jediným orgánom rozhodujúcim vo veci odporca, je na jeho zodpovednosti riadne preskúmať podmienky vrátenia. K takémuto postupu ho dokonca zaväzuje priamo readmisná dohoda v čl. 10. Ďalej poukázala na to, že odporca bol povinný zistiť stav dodržiavania ľudských práv a základných slobôd, k čomu ho zaväzujú medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Krajský súd vychádzajúc z presvedčenia, že odporca nemusí zisťovať skutkový stav veci týkajúceho sa dodržiavania ľudských práv, týmto záverom pochybil. Navrhovateľ má (resp. mal) obavy z prístupu maďarských štátnych orgánov. Tieto obavy sú podložené správami, ktoré sa nachádzali v spise navrhovateľa, krajský súd ich nezobral do úvahy. Namietol preto nesprávne vysporiadanie sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia (s ohľadom na prípustnosť vrátenia), ako základného predpokladu na zaistenie navrhovateľa zo strany krajského súdu. V opravnom prostriedku namietal nesprávnosť postupu, kedy odporca súčasne vydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení (bez uvedenia štátu, do ktorého má byť navrhovateľ vyhostený) a súčasne tohto zaistí za účelom readmisie, a nie za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Právna zástupkyňa má za to, že takýto postup odporcu je nesprávny. Zaisťovací dôvod, na základe ktorého bol zaistený navrhovateľ, nezodpovedá predchádzajúcemu konaniu a pokiaľ odporca chcel navrhovateľa zaistiť, mal tak urobiť v zmysle § 88 ods. 1 písm. b). Preto, ak malo ísť o postup
1 písm. c/ - teda výkon administratívneho vyhostenia (aj keď má byť vrátený na základe medzinárodnej zmluvy v rámci readmisie), čo mu napovedá aj samotný názov § 84, mal navrhovateľa zaistiť za iným účelom - za účelom administratívneho vyhostenia, teda
1 písm. b). Práve voľbou zaistenia na účel vrátenia, bola navrhovateľovi uprená možnosť domáhať sa nevyhostiteľnosti (resp. neprípustnosti vrátenia) do Maďarskej republiky. Preto aj krajský súd, ktorý odsúhlasil takýto postup odporcu, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia. Pritom absencia skúmania prekážok vyhostenia je v konaní o zaistenie súdnou praxou považovaná za závažný nedostatok rozhodnutia o zaistení, ktorý odôvodňuje jeho zrušenie (rozsudok NS SR, sp. zn.1SZa/4/2015). Ďalej poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 10SZa/2/2015: Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že konanie o zaistení, ktorého sa týkala prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie
ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bolo v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu platí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu ESĽP posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. V tomto zmysle nie je
ústavného súdu správny argument sťažovateľa nevyhnutnosťou. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.
ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.
jej názoru v prípade navrhovateľa existujú fakty brániace vráteniu cudzinca do Maďarskej republiky. Požiadavka na ich zohľadnenie je v prípade navrhovateľa o to naliehavejšia, že o prípustnosti vrátenia nerozhoduje iný orgán v inom konaní, ale práve odporca v rámci konania o readmisii. Preto sa odporca v konaní musí zaujímať o prípadné hrozby porušenia povinnosti štátu garantovať základné práva a slobody, obzvlášť pokiaľ tieto sú namietané a ich existencia v rámci konania preukazovaná. Krajský súd pochybil, keď konštatoval opak. S poukazom na čl. 15 ods. 1 a 4 a čl. 17 Návratovej smernice uviedla, že táto smernica výslovne požaduje odôvodnenosť predpokladu na odsun. Odporca je preto povinný skúmať existenciu možnosti vrátenia do krajiny, kam má byť navrhovateľ vrátený, a to aj s ohľadom na dodržiavanie jeho základných práv. Pokiaľ tak neurobil, pochybil a rovnako pochybil aj prvostupňový súd, ktorý konštatoval zákonnosť takéhoto postupu. Právna zástupkyňa navrhovateľa pripomenula, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov ale predovšetkým ústavným poriadkom SR.
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práva slobôd je osobná sloboda zaručená.
čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Vytýkala, že konštatovanie, že navrhovateľ nebol ukrátený na svojich právach, pretože proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a rozhodnutiu o zaistení je možné podať opravný prostriedok, je nepravdivé. V prípade, ak je vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení neovplyvní rozhodnutie o návrate
readmisnej dohody. Preto je nevyhnutné, aby práve v konaní o zaistení boli namietané skutočnosti týkajúce sa prekážok návratu a tieto zohľadnené, a nie tieto úplne ignorované s odkazom na možnosť namietať ich v konaní o administratívnom vyhostení, či nezohľadniť ich z dôvodu "neexistujúcej potreby". Právna zástupkyňa navrhovateľa namietla aj tvrdené dôvody existencie obavy úteku. Skutočnosť, že cieľom navrhovateľovej cesty bolo Nemecko, kde chcel požiadať o azyl nemožno automaticky považovať za preukázateľné riziko úteku. Vzniknutú situáciu v súvislosti s migračnou krízou nemožno pripisovať za chybu navrhovateľa a trestať ho pozbavením slobody. Ohľadom dĺžky doby zaistenia uviedla, že celkový postup zaobchádzania s navrhovateľom je dôležitým ukazovateľom zákonnosti postupu správneho orgánu. Povinnosťou správneho orgánu je dôsledné zistenie skutkového stavu veci (§ 37 Správneho poriadku), rovnako aj prvostupňového súdu. Pokiaľ súd posudzoval prípad bez ďalšieho kontextu, pochybil. Z uvedených dôvodov považovala rozsudok krajského súdu za nesprávny a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že predmetné rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam K hore uvedeným odvolacím námietkam sa odporca vyjadril v podaní č.: PPZ-HCP-BB8-13-002/2016-AV zo dňa 19.01.2016. Vo svojom vyjadrení odporca popísal priebeh konania od momentu prevzatia navrhovateľa dňa 19.08.2015 od príslušníkov Polície Českej republiky tak, ako je uvedené v bode I. tohto rozsudku. Ďalej uviedol, že dňa 24.10.2015 o 10.30 hod. bol navrhovateľ predvedený v zmysle ust. § 79 zákona o pobyte cudzincov na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Medveďov v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení. Kontrolou totožnosti a preverovaním v informačných systémoch polície bolo zistené, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá žiadny druh pobytu. Na území Slovenskej republiky sa nachádzal neoprávnene a nie je držiteľom cestovného dokladu. Preverovaním v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh a účel pobytu, rovnako nie je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky ani v inom členskom štáte Európskej únie. Na základe zistených skutočností bolo dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-l91-002/2015-AV odporcom začaté konanie o administratívnom vyhostení
l zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 82 ods. l písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko navrhovateľ má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Na základe zistených skutočností, boli následne po spísaní zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania, zhromaždení ďalších dôkazov a preštudovaní všetkých podporných a získaných podkladov a dokumentov, kontaktované príslušné štátne orgány Maďarskej republiky so žiadosťou o prijatie navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-192-016/2015-AV. Odovzdanie navrhovateľa bolo navrhnuté na deň 06.11.2015 o 16.00 hod. na Spoločnom kontaktnom pracovisku Čuňovo - Rajka. Na základe uvedených skutočností bolo dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-191-013/2015-AV, odporcom rozhodnuté o administratívnom vyhostení navrhovateľa
l zákona o pobyte cudzincov s poukazom
l písm. b) zákona o pobyte cudzincov nakoľko má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Súčasne bol
3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov navrhovateľovi zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 2 roky. Dôvodom na výkon administratívneho vyhostenia
l písm. c) zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že navrhovateľ má byť
medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu. V uvedenom prípade medzinárodnou zmluvou je Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici číslo 30/2004 Z. z. a správny orgán zhromaždil dostatočné dôkazy a podklady na základe ktorých bolo zistené, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, kam pricestoval z územia zmluvného štátu - Maďarskej republiky. Na základe vyššie uvedených skutočností bol naplnený dôvod na zaistenie navrhovateľa, nakoľko je to potrebné na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, nakoľko má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Na základe uvedeného bolo dňa 24.10.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-192-002/2015-AV začaté konanie o zaistení navrhovateľa
ustanovenia § 88 ods. l písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. októbra 2010).
ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. V súlade s uvedeným ustanovením určil správny orgán dĺžku zaistenia do doby riadneho odovzdania navrhovateľa v rámci readmisie na územie zmluvného štátu Maďarskej republiky. V súlade s uvedeným ustanovením stanovil odporca dĺžku zaistenia do doby riadneho odovzdania navrhovateľa v rámci readmisie na územie Maďarskej republiky, najdlhšie však do dňa 24.01.2016. Uvedená doba zaistenia je
odporcu nevyhnutná a oprávnená na vykonanie úkonu vrátenia
medzinárodnej zmluvy vzhľadom aj na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území Maďarskej republiky a v okolitých členských štátoch únie. Počas uvedenej doby odporca v spolupráci s inými útvarmi Policajného zboru vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k zabezpečeniu odovzdania navrhovateľa na územie Maďarskej republiky. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarskej republiky, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru. Počas celej doby zaistenia bude odporca postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia. Navrhovateľovi bolo dňa 24.10.2015 pod č.: PPZ-HCP-BB8-192-014/2015 vydané rozhodnutie o zaistení v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na dobu 3 mesiace, t. j. do 24.01.2016, na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy nakoľko má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Odporca preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky k zaisteniu navrhovateľa
1 písm.
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 3. februára 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.“ Osobitným predpisom
citovaného ustanovenia medzinárodnou zmluvou je Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici číslo 30/2004 Z. z.
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.“
1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.“
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“
1 správneho poriadku „správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.“
3 správneho poriadku „v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“ Odvolací súd nepovažoval námietku navrhovateľa vytýkajúcu súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, za dôvodnú. V tejto súvislosti poukazuje na to, že zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokumentuje jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O.s.p.), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespresnil, aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané. Navrhovateľ len poukázal na dôkazy dokladané v rámci predchádzajúceho konania o opravnom prostriedku proti zaisteniu, a preto za tejto situácie nebolo možné na túto námietku prihliadnuť. Rovnako odvolací súd nezistil pochybenie v postupe súdu prvého stupňa pokiaľ tento dospel k záveru, že odporca v konaní dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci - predovšetkým preukázateľne zistil ako a za akých okolností sa navrhovateľ dostal na slovenské územie, že v Maďarsku nepožiadal o azyl, o ktorý nechce požiadať ani na Slovensku, že nedisponuje žiadnym relevantným dokladom totožnosti, že svoje finančné prostriedky nechce použiť na zabezpečenie pobytu na Slovensku a tiež, že chce ísť do Nemecka. Odporca
odvolacieho súdu zhromaždil dostatočné dôkazy a podklady, na základe ktorých bolo zistené, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Takto zistený stav veci bol aj
odvolacieho súdu dostatočným k tomu, aby odporca pristúpil k readmisii navrhovateľa
uzatvorenej readmisnej dohody. Nakoľko bolo zistené, že navrhovateľ neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky z územia Maďarska a že v Maďarsku nie je registrovaný ako žiadateľ o azyl, začal príslušný správny orgán Slovenskej republiky konanie o administratívnom vyhostení a o zákaze vstupu a po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení konanie o jeho vrátení na územie Maďarska
medzinárodnej zmluvy, čím došlo k splneniu podmienky na zaistenie účastníka konania v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Z genézy prípadu navrhovateľa je zrejmé, že od momentu jeho prevzatia od príslušných štátnych orgánov Českej republiky boli odporcovi, zo strany maďarských štátnych orgánov poskytnuté rozporné informácie ohľadom statusu navrhovateľa, keď najprv 26.08.2015 bolo odporcovi doručené zamietavé stanovisko k prevzatiu navrhovateľa na readmisiu z dôvodu že tento je žiadateľom o azyl v Maďarskej republike. Následne dňa 08.10.2015 a 13.10.2015 Maďarská republika neakceptovala vrátenie navrhovateľa
Dublinského nariadenia, nakoľko tento nie je žiadateľom o azyl na jej území. Z obsahu administratívneho spisu však okrem uvedených problémov s komunikáciou s maďarskými orgánmi vyplýva aj promptná reakcia odporcu na neustále zmeny v statuse navrhovateľa, keď v súlade so zákonom o pobyte cudzincov vydal nové rozhodnutie o zaistení navrhovateľa, čomu predchádzalo riadne zisťovanie skutkového stavu. Za týchto okolností preto nebolo možné považovať námietku navrhovateľa vytýkajúcu súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie z dôvodu, že zaisťovací dôvod, na základe ktorého bol zaistený navrhovateľ nezodpovedal predchádzajúcemu konaniu, za dôvodnú.
názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa dostatočne podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, s ich vyhodnotením sa stotožnil aj súd odvolací a v podrobnostiach na tieto závery krajského súdu odkazuje s poukazom na ich správnosť. Podrobná argumentácia krajského súdu k jednotlivým námietkam navrhovateľa (viď kapitola I. tohto rozsudku), ktorou krajský súd objasnil z akého dôvodu nepovažoval navrhovateľom uplatnené námietky za spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa sa premietli do jeho právneho záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, ktoré potvrdil. Krajský súd dôvodne potvrdil postup odporcu, ktorým zaistil navrhovateľa za účelom jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, podrobnou a vecne správnou argumentáciou objasnil prečo na námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku neprihliadol. S poukazom na uvedené považoval odvolací súd za dostatočne objasňujúce stanovisko súdu prvého stupňa aj k námietke navrhovateľa vytýkajúcej vadu konania spočívajúcu v jeho zaistení bez dostatočného skúmania možnosti jeho vrátenia do Maďarska najmä s ohľadom na namietané porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ v tejto súvislosti neprodukoval žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť naznačených pochybností v konkrétnom prípade a preto pokiaľ krajský súd vychádzal zo skutočnosti zdôraznenej aj odporcom v jeho rozhodnutí, že „...Maďarsko je členským štátom EÚ, ktoré naviac pristúpilo k všetkým medzinárodným dohovorom týkajúcim sa aj ľudských práv...“ neboli námietky uvedené navrhovateľa spôsobilé spochybniť jeho záver o potrebe preukázať opak dostatočne relevantným spôsobom /t. j. spôsobom zaväzujúcim dotknutý správny orgán konajúci v zmysle zákonom vymedzenej teritoriálnej a kompetenčnej pôsobnosti/.
názoru odvolacieho súdu ani námietka týkajúca sa nedostatočného posúdenia rizika úteku navrhovateľa nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu. V zmysle zákona o pobyte cudzincov, je zaistenie štátneho príslušníka tretieho štátu opatrením, nie trestom. Krajský súd správne vychádzal z obsahu zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania keď poukázal na jeho vyjadrenia o tom, že na Slovensku nechce zostať a chce ďalej pokračovať do Nemecka. Nebolo možné nezohľadniť posudzovanie rizika úteku navrhovateľa aj s ohľadom na jeho doterajšie konanie (z Maďarska cestoval cez Slovensko, Česko a mal v úmysle pokračovať až do Nemecka, čo sám opakovane potvrdil), z ktorého odporca usúdil že existuje reálne riziko, že sa bude aj naďalej pohybovať po členských štátoch EÚ, čo dôvodne vyústilo do záveru o potrebe jeho zaistenia za účelom jeho úspešného vrátenia
medzinárodnej zmluvy. K námietke právnej zástupkyne navrhovateľa ohľadom dĺžky doby zaistenia odvolací súd uvádza, že z objektívneho hľadiska je zrejmé, že odôvodnenie dĺžky zaistenia navrhovateľa spĺňa atribúty
zákona o pobyte cudzincov. Predmetom súdneho prieskumu
tretej hlavy piatej časti O.s.p. je rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BB8-192-014/2015-AV zo dňa 24.10.2015, ktorým tento
ust. § 88 ods. 1 písm. d) zaistil navrhovateľa, nie rozhodnutia, ktoré mu predchádzali. S uvedeným vyjadrila súhlas aj právna zástupkyňa navrhovateľa. S prihliadnutím na predchádzajúce rozhodnutia odporcu, ktorými zaistil navrhovateľa, tento bol v zaistení celkovo dva mesiace a dvadsaťtri dní. V zmysle vyššie citovaného ust. § 88 ods. 4 je maximálna doba zaistenia cudzinca 6 mesiacov. Rovnako nemožno považovať postup odporcu, keď tento z dôvodu zistených zmien v skutkovom stave v dôsledku rozporných informácií zo strany maďarských štátnych orgánov v primeranom čase reagoval vydaním nového rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, za nezákonný. Odporca stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj
názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok navrhovateľa, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu nezistil pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu odôvodňujúce zmenu resp. zrušenie ich rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal, trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.