4 (veta druhá) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd Prešovskému samosprávnemu kraju so sídlom v Prešov, Nám. Mieru 2 uložil povinnosť bezodkladne vo veci podnetu konať a rozhodnúť a súčasne žiadal priznať náhradu trov konania. Návrh odôvodnil tým, že dňa 16.7.2014 bolo odporcovi Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Prešov postúpené jeho podanie, podnet č. 39203/2014/702PO 1109/2014 52710/2014, a to odboru zdravotníctva č. 15239/
2, písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 O.s.p. a v doplnení dovolania súčasne namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je
1, písm. b/ O.s.p. dôvodom podanie dovolania.. Podaním došlým krajskému súdu dňa 21.5.2015 navrhovateľ navrhoval dovolacie konanie prerušiť z dôvodu, že proti uzneseniu krajského súdu podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, a to až do rozhodnutia ústavného súdu. Odporca k dovolaniu navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní dovolania navrhovateľa dospel k záveru, že konanie o tomto dovolaní je potrebné zastaviť.
1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Opravný prostriedok je v konaní
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1 veta druhá O.s.p.). V štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je upravené konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t a § 250u O.s.p.), pričom v súlade s ustanovením § 250t ods. 8 O.s.p. sa na toto konanie subsidiárne použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
6 O.s.p. predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.
7 O.s.p. proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodnutie vo veciach nečinnosti orgánu verejnej správy je v ustanovení § 250t O.s.p. upravené ako celok a je konaním jednoinštačným. Ustanovenie § 250t ods. 7 O.s.p. prípustnosť akéhokoľvek opravného prostriedku v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy celkom vylučuje. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom
tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Zo žiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve a teda ani v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy
štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 250t a § 250u O.s.p.). Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že v danom prípade navrhovateľ podal dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, proti ktorému zákonodarca nepripúšťa opravný prostriedok. Z citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vo veciach správneho súdnictva a teda ani v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím. Z uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom. Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c O.s.p. konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci samej. Uvedený právny záver rešpektuje aj dnes už konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (k tomu pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 87/09 a sp. zn. IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe“ (k tomu pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 208/08 - www.concourt.sk). O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené a u žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.