Obsah (11)

§ 3§ 365§ 369§ 142§ 265§ 502§ 224§ 238§ 153§ 237§ 10

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/17/2016 Identifikačné číslo spisu: 8110220031 Dátum vydania rozhodnutia: 21.04.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Darina Ličková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

ktorých JUDr. Vladimír Károlyi, advokát, prijal od Ing. Kamila Uliáša - ULING, Fulianka 109, sumu 280,54 eur ako trovy súdneho konania sp. zn. 21Rob 270/

1. Na druhom doklade je uvedené, že od Ing. Kamila Uliáša bola prijatá suma 1.772,91 eur ako istina sporu sp. zn. 21Rob 270/
2. Obidva doklady vyhotovil, schválil a podpísal JUDr. Károlyi. JUDr. Károlyi mal plnomocenstvo na zastupovanie sporu, pričom dodatočne bolo vystavené ďalšie plnomocenstvo z
3. augusta
4. Súd prvého stupňa nárok žalobcu posudzoval

zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, s tým, že

§ 3ods.

3 zákona zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájomné za neurčitý čas, čas na ktorý sa nájom uzatvára. V nájomnej zmluve bola dohodnutá aj splatnosť. Faktúry boli splatné do 5. dňa prvého mesiaca v príslušnom štvrťroku. Sám žalovaný nenamietal oprávnenosť vystavovaných faktúr, ale namietal, že faktúry zanikli započítaním na základe vzájomnosti pohľadávok, ktoré medzi sebou účastníci mali. Súd vychádzal z toho, že

zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii bol JUDr. Károlyi ako splnomocnený advokát oprávnený vykonávať úkony iba v mene zastúpeného, to znamená, že konať iba v mene žalobcu. Ak prijal plnenie vyplývajúce zo súdneho sporu, nemohol toto plnenie prijať vo svojom vlastnom mene, resp. na základe dokladu, v ktorom prehlasuje, že toto plnenie prijíma sám pre seba. Plnenie pre cudzieho mohol JUDr. Károlyi prijať len vtedy, ak by na príjmovom pokladničnom doklade bol uvedený príjemca, nie jeho zástupca. Pravdivosť tvrdení žalovaného nebolo možné overiť originálom pokladničného dokladu, pretože bola doložená len fotokópia. Naviac, príjemca JUDr. Károlyi zomrel

1. januára
2. V konečnom dôsledku pri prijatí peňažného plnenia mohol byť urobený úkon týkajúci sa späťvzatia žaloby, čo mohol doručiť aj sám žalovaný. Keď žalobca poprel skutočnosť, aby JUDr. Károlyi prijal nejaké plnenie v jeho mene, resp. nebol na to oprávnený na základe plnej moci, potom tvrdenia žalovaného trpia dôkaznou núdzou a nie je možné prijať záver o tom, že došlo k zániku pohľadávky. Ak dlžník poskytol plnenie osobe, ktorá mu nepredložila potvrdenie veriteľa o prijatí plnenia, nemá toto plnenie účinky, ako keby dlžník plnil veriteľovi. Nie sú splnené ust. § 333 Obchodného zákonníka. Preto súd vyhovel nároku žalobcu pokiaľ sa týka istiny. O úrokoch z omeškania rozhodol súd prvého stupňa

§ 365a § 369 Obchodného zákonníka č.

513/1991 Zb., že ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku alebo jej časti je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka. Keďže žalovaný bol v omeškaní s plnením svojho peňažného záväzku, je povinný platiť úroky z omeškania

§ 369ods.

1 Obchodného zákonníka účinného od

1. januára
2. O trovách konania účastníkov súd rozhodol

§ 142ods.

1 O. s. p., kde úspešný žalobca náhradu trov konania nežiadal a žalovanému náhrada trov konania nepatrí. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z

1. decembra 2013, č. k. 4Cob 20/2013-90, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 14,25 % ročne z dlžnej sumy 544,38 eur od
2. augusta 2007 do zaplatenia, zo sumy 245,10 eur od
3. septembra 2007 do zaplatenia, zo sumy 795,33 eur od
4. novembra 1997 do zaplatenia a zo sumy 188,10 eur od
5. decembra 2007 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Zároveň uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému na zaplatených súdnych poplatkoch 184,26 eur a na trovách právneho zastúpenia JUDr. Jozefom Pribullom sumu 386,97 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že medzi účastníkmi nie je sporné, že došlo k uzavretiu zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov z
6. marca 2010, pričom zmluvný vzťah sa riadi zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Odvolací súd poukázal na ust. § 3 ods. 2 a ods. 3 zákona a uviedol, že žalovaný nerozporoval pohľadávku žalobcu na preplatenie dlžných čiastok za účtovaný odber elektrickej energie, resp. za vodné a stočné, ale trval na tom, že fakturácie zaplatil vtedajšiemu právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Károlyimu, ktorý platby prevzal
7. januára
8. Žalobca trval na tom, že JUDr. Károlyi nebol oprávnený na takýto úkon a naviac príjmové pokladničné doklady svedčia o tom, že peňažné prostriedky preberal JUDr. Károlyi vo vlastnom mene. Odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa konštatoval, že príjmové pokladničné doklady nie sú doložené v originále. Je pochybnosť, či niekoľko dní pred svojou smrťou vôbec došlo k tomu, aby takéto plnenie prevzal JUDr. Károlyi od žalovaného. Plnomocenstvo udelené v konaní JUDr. Károlyimu z
9. augusta 2010 malo byť zmenené ďalším plnomocenstvom pre JUDr. Károlyiho z
10. októbra
11. Na č. l. 14 spisu je doložená pôvodná plná moc pre advokáta z
12. augusta 2010, kde text tohto plnomocenstva je totožný s plnomocenstvom z
13. októbra 2010 od Ing. Karola Schneidera - konateľa spoločnosti Kovoprojekta. V plnej moci z
14. októbra 2010 chýba prevzatie plnomocenstva zástupcom JUDr. Károlyim na rozdiel od plnomocenstva z
15. augusta 2010, kde JUDr. Károlyi plnú moc prijíma. Žalobca nedoložil právoplatné plnomocenstvo z
16. októbra 2010 pre JUDr. Károlyiho, ak toto nie je podpísané JUDr. Károlyim. V tejto veci je ale podstatné to, že medzi žalobcom a JUDr. Károlyim bola uzavretá zmluva o zastúpení, kde JUDr. Károlyi

zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii mal uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a ochranu ostatných práv a záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 1 ods. 1 zákona). Súd poukázal aj na ust. § 18 ods.1 a § 25 ods. 1 zákona. Poskytovanie právnych služieb svojím obsahom môže znamenať aj preberanie dlhov od dlžníkov zastúpeného. JUDr. Károlyi ako splnomocnený zástupca Kovoprojekty mohol preberať dlh od žalovaného, čo vyplýva jase aj z príjmových pokladničných dokladov z

1. januára 2011, kde JUDr. Károlyi potvrdzuje prijatie od Ing. Kamila Uliáša čiastky 280,54 eur týkajúce sa trov súdneho konania sp. zn. 21Rob 270/2010, resp. na druhom potvrdení je uvedené prijatie 1.772,91 eur ako istina sporu vedená pod sp. zn. 21Rob 270/
2. Súd prvého stupňa
3. októbra 2010 vydal platobný rozkaz pod č. k. 21Rob 270/2010-25, proti ktorému dal odpor vtedajší právny zástupca žalovaného JUDr. Čurilla. Príjmové pokladničné doklady jasne definujú účel platby, a to zaplatenie trov a istiny v spore sp. zn. 21Rob 270/2010, ktorý spor nevedie JUDr. Károlyi, ale vedie spor ním zastúpený mandant Kovoprojekta, s.r.o. Ak súd prvého stupňa nevzal v úvahu takýto doklad s tým, že spochybnil oprávnenie JUDr. Károlyiho na preberanie týchto čiastok, tak nerozhodol správne. Keď žalobca poukazuje na to, že JUDr. Károlyi nemal v plnomocenstve udelenú plnú moc na prijímanie hotovosti od dlžníkov žalobcu, tak JUDr. Károlyi tu vystupoval ako advokát a je oprávnený na všetky úkony pri presadzovaní práva a záujmov klienta, v danom prípade aj prijať plnenie od dlžníka žalobcu. Ustanovenie O. s. p. v § 25 ods. 1 jasne hovorí o tom, že plnomocenstvo udelené advokátovi nie je možné obmedziť. Advokát je oprávnený preberať dlh od dlžníka žalobcu. Prípadné nevyplatenie získanej sumy od dlžníka je už osobitný záväzkový vzťah medzi žalobcom a jeho vtedajším právnym zástupcom JUDr. Károlyim. Jednoznačne poukázaním dlžnej sumy 1.772,91 eur, resp. trov konania 280,54 eur
4. januára 2011 žalovaným k rukám vtedajšieho advokáta žalobcu JUDr. Károlyiho dlh na službách spojených s užívaním nehnuteľnosti bol zaplatený. Preto nebol dôvod zaväzovať žalovaného na zaplatenie dlžných čiastok z fakturácií, ako to urobil súd prvého stupňa. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že

zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov účastníci pre prípad omeškania s úhradou si dojednávali platenie poplatku z omeškania 0,5 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Príslušenstvom pohľadávky

Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Samotné poplatky z omeškania sú upravené v § 823, § 697 a § 517 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade je potrebné vykladať ust. čl. 4 bodu 4.10 nájomnej zmluvy ako dohodu o platení úroku z omeškania vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý jeden deň omeškania. Prenájom nebytových priestorov je podnikateľský nájom medzi podnikateľmi, preto pri platení úrokov z omeškania je potrebné vychádzať zo zásad Obchodného zákonníka (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka), ako aj z toho, že

§ 265

Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepoužíva právnu ochranu. Odvolací súd mal za to, že dojednanie úroku z omeškania v rozsahu 0,5 % denne predstavuje 182,5 % ročne, čo v žiadnom prípade nie je výška úroku, ktorá by zodpovedala poctivému obchodnému styku a odporuje aj dobrým mravom. Takáto výška úrokov z omeškania 182,5 % ročne je úžerou, prinášajúcou neprimeranú výhodu prenajímateľovi oproti nájomcovi. Tak dojednaný úrok z omeškania nemôže byť platný, potom v zmysle § 369 Obchodného zákonníka žalobca má právo na úroky z omeškania zodpovedajúce zákonu. Uzavretie nájomnej zmluvy 1. marca 2004 pri znení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka bolo také, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úroku z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne

§ 502

. Odvolací súd zistil, že v roku 2000 sa úročné sadzby peňažných ústavov v Prešove pohybovali v hodnotách od 8,8 % ročne (Devín banka) až po 21,5 % (Ľudová banka). V priemere to dáva priemernú úročnú sadzbu 14,25 % ročne v peňažných ústavoch v sídle dlžníka. Krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že zaviazal žalovaného na platenie úrokov z omeškania z jednotlivých dlžných súm od ich splatnosti do zaplatenia. V prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamieta, pokiaľ sa týka zaplatenia istiny, resp. platenia príslušenstva pohľadávky úroku z omeškania nad 14,25 % ročne z dlžných súm. O trovách konania účastníkov odvolací súd rozhodol

§ 224ods.

1 v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p. Uznesením z

1. decembra 2013 č. k. 4Cob 20/2013-94 Krajský súd v Prešove opravil výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove z
2. decembra 2013 v znení,

ktorého Krajský súd v Prešove mení rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 14,25 % ročne z dlžnej sumy 544,38 eur od

1. augusta 2007 do
2. januára 2011, zo sumy 245,10 eur od
3. septembra 2007 do
4. januára 2011, zo sumy 795,33 eur od
5. novembra 1997 do
6. januára 2011a zo sumy 188,10 eur od
7. decembra 2007 do
8. januára
9. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Druhým výrokom zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému na zaplatení súdnych poplatkoch 184,26 eur a na trovách právneho zastúpenia advokátom JUDr. Jozefom Pribullom sumu 386,97 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že pri vyhlásení rozhodnutia došlo k zrejmej nesprávnosti, keď je uložená povinnosť zaplatiť 14,25 % úrok z omeškania z jednotlivých dlžných súm do zaplatenia. Dlh bol zaplatený
10. januára 2011, preto povinnosť platiť úroky z omeškania je limitovaná dňom
11. januára
12. Súd poukázal na ust. § 164 O. s. p. a keďže došlo k zrejmej nesprávnosti, že sa má úrok z omeškania „platiť do zaplatenia", namiesto uvedenia presného dátumu do
13. januára 2011, krajský súd opravil výrok rozsudku. Uznesením z
14. januára 2014 č. k. 4Cob 20/2013-96 Krajský súd v Prešove opravil výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove z
15. decembra 2013 č. k. 4Cob 20/2013-94 v znení,

ktorého Krajský súd v Prešove mení rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 14,25 % ročne z dlžnej sumy 544,38 eur od

1. augusta 2007 do
2. januára 2011, zo sumy 245,10 eur od
3. septembra 2007 do
4. januára 2011, zo sumy 795,33 eur od
5. novembra 2007 do
6. januára 2011 a zo sumy 188,10 eur od
7. decembra 2007 do
8. januára
9. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že pri oprave výroku rozsudku opravným uznesením z
10. decembra 2013 č. k. 4Cob 20/2013-94 došlo k zrejmej nesprávnosti pri určení začiatku plynutia doby omeškania pri sume 795,33 eur od
11. novembra 1997, kde správne má byť začiatok plynutia doby deň
12. november
13. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
14. decembra 2013, sp. zn. 4Cob 20/2013 podal žalobca dovolanie. Jeho prípustnosť vyvodil z ust. § 238 ods. 1 O. s. p., keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a dovolanie odôvodnil tým, že zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Žalobca v dovolaní uviedol, že sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý považoval plnú moc z
15. augusta 2010 za takú, z ktorej by bolo zrejmé a nesporné, že právny zástupca JUDr. Károlyi bol oprávnený ako splnomocnený zástupca preberať okrem iného aj dlh od dlžníkov. Zo všeobecného splnomocnenia z
16. augusta 2010 nevyplýva, že by bol právny zástupca JUDr. Károlyi oprávnený zastupovať žalobcu v súdnom konaní sp. zn. 21Rob 270/2010 a už vôbec z tohto splnomocnenia daného JUDr. Károlyimu konateľom žalobcu nevyplýva, že by bol býval JUDr. Károlyi splnomocnený na to, aby za žalobcu preberal a prijímal od dlžníkov akékoľvek platby. Z príjmového pokladničného dokladu nevyplýva, že by bol JUDr Károlyi vykonal úkon prevzatia finančných prostriedkov v mene žalobcu ako veriteľa, ale z tohto príjmového pokladničného dokladu je zrejmé, že tento vykonal úkon nie v mene žalobcu, ale vo vlastnom mene. Žalobca má za to, že ak pokladničný doklad nebol opatrený odtlačkom pečiatky žalobcu, resp. uvedením obchodného mena žalobcu, ktorého JUDr. Károlyi zastupoval, tak je možné vyvodiť jediný správny záver, a to, že JUDr. Károlyi neprijal platbu od žalovaného pre žalobcu, ale toto plnenie prijal sám pre seba. Žalobca navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove z
17. decembra 2013 sp. zn. 4Cob 20/2013 v jeho zamietavej časti, t.j. v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1.772,91 eur zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca si tiež uplatnil v dovolacom konaní náhradu trov konania sa jeden úkon právnej pomoci 81,33 eur + 7,81 eur režijný paušál, spolu 89,14 eur + 20 % DPH, spolu 106,94 eur s povinnosťou úhrady na účet právnej zástupkyne žalobcu. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považuje dovolanie žalobcu v celom rozsahu za nedôvodné. Žalovaný ma za to, že žalobca sa v rozpore so zisteným skutkovým a právnym stavom dovoláva zrušenia rozhodnutia, v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané originálnymi príjmovými pokladničnými dokladmi, že JUDr. Vladimí Károlyi, advokát, vtedajší právny zástupca žalobcu na základe generálneho plnomocenstva prevzal od žalovaného sumu 1.772,91 eur ako istinu v spore sp. zn. 21Rob 270/2010 a sumu 280,54 eur ako trovy súdneho konania v spore sp. zn. 21 Rob 270/
18. Obidva doklady vyhotovil, schválil a podpísal JUDr. Károlyi a tento úkon aj potvrdil odtlačkom svojej pečiatky a v obidvoch prípadoch aj účel platby. Žalobca dal
19. augusta 2010 svojmu právnemu zástupcovi, advokátovi JUDr. Vladimírovi Károlyimu generálne plnomocenstvo, udelil mu právo nielen zastupovať ho pred súdom, ale aj rokovať s protistranou, uzatvárať s ním mimosúdny zmier, t.j. aj prijímať plnenia. Žalovaný dodal, že dokumenty prekladal žalovaný z dôvodu, že JUDr. Károlyi zomrel, a preto ten nemohol doručiť súdu a svojmu klientovi - žalobcovi dokumenty, ktoré potvrdzovali dohodu medzi žalobcom a žalovaným ako tvrdí žalobca. Z tohto dôvodu predložil tieto dokumenty súdi žalovaný ako dôkaz o tom, že splnil žalobcov nárok, čo do istiny a trov právneho zastúpenia. Žalovaný dodal, že s JUDr. Károlyim sa ústne dohodol aj na odpustení úrokov z omeškania, avšak, keďže táto dohoda nebola urobená v písomnej forme a právny zástupca zomrel, nemal žalovaný ako preukázať vznik tejto dohody, preto uznal aj skutočnosť, že úroky z omeškania bude musieť žalobcovi zaplatiť. Žalovaný poukázal aj na ust. § 25 ods. 1 O. s. p.,

ktorého nie je možné plnomocenstvo udelené advokátovi obmedziť a preto advokát je oprávnený preberať dlh od dlžníka žalobcu. Žalovaný v závere navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove z

1. decembra 2013 sp. zn. 4Cob 20/2013 ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému trovy dovolacieho konania 89,37 eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O. s. p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
2. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozhodnutiu , v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O. s. p.

§ 238ods.

5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu

prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. V prejednávanej veci bol návrh na vydanie platobného rozkazu doručený na súd prvého stupňa

1. augusta
2. V čase podania návrhu výška minimálnej mzdy bola 307,70 eur (nariadenie vlády č. 441/2009 Z. z.). Z uvedeného je zrejmé, že výška peňažnej pohľadávky v sume 1.772,91 eur, ktorá je predmetom dovolania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Preto dovolanie

§ 238ods.

5 O. s. p. nie je prípustné. S prihliadnutím na ust. § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné

§ 237O. s.

p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania

tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. nenamietal a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. K námietke žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci

ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia žalobcu boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Za týchto okolností v prejednávanej veci nebol zistený žiaden z dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., alebo § 238 O. s. p., a preto dovolací súd dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo procesne úspešnému žalovanému (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej pomoci, a to vypracovanie vyjadrenia žalovaného k dovolaniu žalobcu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tieto úkony právnej pomoci určil dovolací súd

§ 10ods.

1 vyhlášky vo výške 81,33 eur plus režijný paušál 8,04 eur, spolu 89,37 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.