← Slovensko

o zaplatenie 21 118,50 € s prísl.

Najvyšší súd 2 Obdo 43/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. S. S. s. r. o., so sídlom D., IČO: X., právne zastúpený G. & P. A. K., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti ţalovanému: I. B.V., so sídlom M. registračné číslo: X., právne zastúpený N. & N., s. r. o., so sídlom E., IČO: X. v konaní o zaplatenie 21 118,50 Eur s príslušenstvom, o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline č. k. 13 Cob 154/2010-147 zo dňa

  1. augusta 2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo dňa
  2. augusta 2010 č. k. 13 Cob 154/2010-147 o d m i e t a . Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd v Dolnom Kubíne uznesením zo dňa
  3. apríla 2010 č. k. 4 Cb 1/2008-126 námietke ţalovaného na vyslovenie nedostatku právomoci (súdnej príslušnosti) súdov Slovenskej republiky konať vo veci nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa návrhom podaným na súd prvého stupňa domáhal zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru na území Slovenskej republiky s dodacou paritou Incoterms EXW. V danej veci ide o spor s medzinárodným prvkom, keď ţalovaný je zahraničnou obchodnou spoločnosťou, sídliacou na území štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie. Postupujúc podľa Nariadenia Rady ES č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach súd, ohľadne určenia právomoci súdu, z úradnej povinnosti skúmal len to, či v prejednávanej veci nie je daná výlučná právomoc iného neţ slovenského súdu a vychádzajúc z čl. 22 nariadenia zistil, ţe v danom spore nejde o ţiadny z prípadov, kedy by bola daná výlučná právomoc 2 Obdo 43/2010 2 iného neţ slovenského súdu. Ţalovaný namietol s poukazom na čl. 23 Nariadenia nedostatok právomoci súdu prvého stupňa konať vo veci skôr, ako by bola zaloţená právomoc tohto súdu podľa čl. 24 nariadenia, súd sa zaoberal dôvodnosťou námietky ţalovaného a dospel k záveru, ţe jej nie je moţné vyhovieť. Podľa názoru súdu skutočnosť, ţe navrhovateľ akceptoval objednávky ţalovaného tým, ţe podľa nich tovar dodal a vyúčtoval, pričom v týchto objednávkach (č. l. 14, 15 spisu) je uvedené, ţe všetky dotazy, objednávky a zmluvy podliehajú „Štandardným obchodným podmienkam spoločnosti I.“, nemoţno presvedčivo uzavrieť, ţe takéto správanie ţalobcu v sebe zahŕňa aj akceptáciu obchodných podmienok ţalovaného. Za rozhodujúce súd povaţoval uzavretie dohody, ktorú navrhovateľ podpísal dňa
  4. 2007 a odporca dňa
  5. 2006, ktorá bola uzavretá na obdobie rokov 2007 a 2008 (teda i na obdobie, ktorého sa dotýka predmet sporu a v ktorej si účastníci dohodli mnoţstvo tovaru, ktoré ţalovaný od ţalobcu v danom období odoberie, taktieţ predajné ceny tovaru, počty kusov výrobnej série a lehoty medzi zadaním a vybavením objednávky. V takto uzavretej dohode, ktorú je moţno povaţovať za rámcovú zmluvu, si však účastníci nedohodli nič ohľadne otázky, ktorý súd bude právomocný (príslušný) na prejednanie sporov, ktoré by mohli vzniknúť. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal ţalovaný, navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a konanie zastaviť a nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania. V odvolaní namietol, ţe Nariadenie Rady č. 44/2001 z
  6. 2000 podľa článku 23 neurčuje striktnú formu dohody, ani to, akým spôsobom má byť prejav vôle adresovaný druhej strane vykonaný. Dokonca ani to, ţe prejavy vôle oboch strán musia byť uskutočnené rovnakým spôsobom. Účastníci uzavreli dohodu vo forme, ktorá bola v súlade s praxou a zauţívanými zvyklosťami oboch zmluvných strán. Súd však na zauţívanú formu uzatvárania dohôd medzi účastníkmi nehľadel a nad rámec legislatívnych noriem sám určil, akou formou by asi mala byť dohoda o voľbe právomocí medzi účastníkmi dohodnutá. Rámcová zmluva, ktorú súd v uznesení cituje, nebola zo strany súdu ţalovanému doručená. Ţalovaný sa o jej existencii dozvedel aţ zo samotného uznesenia súdu, ktoré týmto odvolaním napadol a doručená mu bola aţ počas lehoty, plynúcej ţalovanému na podanie odvolania proti napadanému uzneseniu, v uvedenej právnej veci nebolo nikdy nariadené pojednávanie a konanie prebiehalo výlučne písomnou formou. Konaním súdu, keď nedoručil účastníkovi všetky dôkazy, konkrétne tzv. rámcovú zmluvu, ktorá bola navyše pre rozhodnutie súdu rozhodujúca, došlo k odňatiu práva ţalovaného konať pred súdom – vyjadriť sa k predloţenému dôkazu. 2 Obdo 43/2010 3 Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe konanie o zaplatenie 21 118,50 Eur s príslušenstvom zastavil. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, ţe ide o spor z medzinárodného práva súkromného, o spor s cudzím prvkom. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa
  7. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), posudzuje rozhodné právo na zmluvy uzavreté od
  8. decembra 2009, a toto nariadenie nahrádza Rímsky dohovor (Kapitola III čl. 24) a v rozsahu predmetu svojej úpravy a časovej pôsobnosti sa nahrádzajú predmetným nariadením aj ust. § 9 aţ 13 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Rozhodné právo na zmluvy uzavreté pred
  9. 2009 sa naďalej určuje podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky zo dňa
  10. 1980 (konsolidované znenie U.v. EÚ C 334 zo dňa
  11. 2005) takzvaný Rímsky dohovor (ďalej len „Rímsky dohovor“). V zmysle Kapitoly III čl. 28 Rím I. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa
  12. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky vyplýva časové uplatňovanie tohto nariadenia, ktoré sa vzťahuje na zmluvy uzavreté po
  13. decembri
  14. Ţalobca odvodzoval zmluvný vzťah so ţalovaným na základe ním predloţených písomných objednávok zo dňa
  15. 2006, z ktorého dátumu v spojení aj s čl. 28 Kapitoly III Rím I. sa pri ustalovaní rozhodného práva prihliada k Rímskemu dohovoru, ku ktorému Slovenská republika pristúpila na základe Dohody o pristúpení zo dňa
  16. 2005 (oznámenie č. 474/2006 Z. z. Ministerstva zahraničných vecí SR o prijatí Dohovoru o pristúpení aj Slovenskej republiky dňa
  17. apríla 2005 k Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorené na podpis v Ríme dňa
  18. júna 1980). Ďalej uviedol, ţe vzhľadom na Oddiel I čl. 1 bod 2 Rímskeho dohovoru voľba súdu stojí právnou úpravou mimo voľby rozhodného práva, ktorého jednotné pravidlá sú uvedené v Oddieli II. čl. 3 Rímskeho dohovoru. Spôsob a forma dohody o voľbe súdu mohla byť tak posudzovaná len v zmysle Nariadenia Rady ES č. 44/2001, a to konkrétne podľa čl. 23 ods.
  19. Ţalobca dodal ţalovanému tovar podľa písomných objednávok č. 4101670, 4101676, 4101677 zo dňa
  20. Išlo o objednávky, ktoré boli vystavené zo strany ţalovaného a ktoré ţalobca akceptoval úkonom dodania tovaru, ktorého cena tvorila predmet ţaloby. Podľa predloţených listín, v ktorých boli aj predmetné objednávky, z ich obsahu bol zrejmý nielen druh tovaru, mnoţstvo, cena, ale aj odkaz na obchodné podmienky, v ktorých bolo uvedené, ţe všetky dotazy, objednávky a zmluvy podliehajú „Štandardným obchodným podmienkam spoločnosti I.“, ktoré uţ ţalobca dostal súčasne s tým, ţe platí legislatíva Holandska. Podľa časti doloţených obchodných podmienok a vykonaného prekladu, z čl. 13 označeného ako 2 Obdo 43/2010 4 Rozhodné právo a súdna príslušnosť (č. l. 104 spisu) pod bodom 13.2 vyplynulo, ţe všetky spory vyplývajúce z týchto podmienok alebo v súvislosti s nimi podliehajú výlučne súdnej právomoci príslušných súdov v Amsterdame v Holandsku. Medzi účastníkmi konania bola preukázaná dlhodobá obchodná spolupráca. Ţalobca a ţalovaný boli viazaní praxou, ktorú medzi sebou zaviedli (čl. 9 a 18 zák. č. 160/1991 Zb. Dohovor o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru). Účastníci konania ako zmluvné strany platne uskutočnili dohodu o voľbe právomoci holandského súdu, súdu v Amsterdame, nebola preto daná právomoc súdov Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci konať. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v súvislosti so zastavením konania na základe zmeny prvostupňového rozhodnutia. Krajský súd primáme skúmal podľa § 146 ods. 2 O. s. p., či je daný dôvod postupu pri rozhodovaní o trovách konania podľa prvej alebo druhej vety ust. § 146 ods. 2 O. s. p. Uviedol, ţe v danej veci nedošlo k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia ţaloby ţalobcom. Krajský súd bol názoru, ţe nebolo moţné postupovať podľa ust. § 146 ods. 2 prvá a druhá veta O. s. p. Ţalobca neniesol procesné zavinenie na zastavení konania vzhľadom k tomu, ţe na základe poskytnutých tvrdení zo strany ţalobcu a ţalovaného, bolo vyhodnotenie podmienky konania v rovine právomoci súdu Slovenskej republiky vec prejednať a rozhodnúť na posúdení Okresného súdu Dolný Kubín, na ktorom bola ţaloba ţalobcom podaná a z titulu vyvolaného odvolacieho konania ţalovaným, podmienku právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci konať a rozhodovať vyhodnotil Krajský súd v Ţiline tak, ţe je tu nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci konať a z dôvodu takejto neodstrániteľnej podmienky konania, bolo konanie zastavené. Išlo o zhodnotenie podmienky konania súdom, preto nebolo moţné postupovať pri rozhodovaní o trovách konania ani podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. Proti uzneseniu odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal dovolanie ţalovaný. Navrhol uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ust. § 241 ods. 2 písm. a/, § 237 písm. f/ O. s. p. V dovolaní uviedol, ţe ţalovanému sa postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom, a to najmä tým, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa k právnym postupom a záverom odvolacieho súdu, nemohol tak účinne brániť svoje záujmy chránené právom. Z článku 46 Ústavy SR vyplýva i záruka princípu 2 Obdo 43/2010 5 dvojinštančného občianskeho súdneho konania. Porušenie tohto princípu vidí v postupe odvolacieho súdu, ktorý sám rozhodol o trovách konania konečným rozhodnutím, voči ktorému účastník konania uţ nemal moţnosť podať riadny opravný prostriedok. Druhý stupeň totiţ v tomto konaní v časti rozhodnutia o trovách konania nevykonával revíziu prvostupňového rozhodnutia, ale sám primárne vyhodnocoval podmienky pre priznanie náhrady trov konania, ktorých vyčíslenie bolo ţalovaným predloţené v druhostupňovom konaní, bez moţnosti ďalšej revízie svojich záverov. Ďalej uviedol, ţe náhrada trov konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O. s. p.), ktorá je doplnená zásadou zavinenia. V zmysle právnej teórie aj súdnej praxe zavinenie na strane ţalobcu existuje aj vtedy, ak podal ţalobu vo veci, ktorá, nepatrí do právomoci súdu. V odbornej literatúre sa uvádza, ţe dôvodom zmätočnosti (§ 237 O. s. p.) je aj situácia, kedy súd v rozpore so zákonom neumoţnil účastníkom vyjadriť sa k novým právnym záverom. Odvolací súd účastníkom neoznámil, ţe je názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie, ktoré pri doterajšom rozhodovaní súdu prvého stupňa nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (§ 213 ods. 2 O. s. p.). Nevyzval ţalovaného, aby sa k moţnému pouţitiu § 146 ods. 1 písm. c/ O .s. p. vyjadril. Ţalovaný teda nemal ţiadnu moţnosť tento svoj nesúhlas vyjadriť. Pokiaľ by ţalovaný mal vedomosť o tom, ţe súd mieni aplikovať §146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., určite by sa k tomu vyjadril a nesúhlasil by s takým postupom. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaného, doručenému právnemu zástupcovi ţalobcu dňa
  21. 2010, nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec v zmysle ust. § 242 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti neboli splnené zákonné podmienky. Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravuje ustanovenie § 237 a § 239 O. s. p. 2 Obdo 43/2010 6 Podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Prípustnosť dovolania proti predmetnému uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 239 O. s. p. nie je daná. Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje z písm. f/ § 237 O. s. p., podľa ktorého sa posudzuje odňatie moţnosti konať účastníkovi pred súdom postupom súdu. Dovolateľ odvodzuje odňatie moţnosti konania pred súdom odvolacím, ktorý rozhodol v časti o náhrade trov konania podľa tvrdenia dovolateľa v rozpore s ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Podľa ust. § 213 ods. 2 O. s. p. 2) Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených dovolateľom v dovolacom podaní. Dovolací súd preskúmal procesný postup odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu náhrady trov konania a zistil, ţe súd prvého stupňa nevyhovel námietke ţalovaného na vyslovenie nedostatku právomoci (príslušnosti súdu) o veci konať a rozhodnúť. O náhrade trov konania súd prvého stupňa vzhľadom na obsah procesného rozhodnutia nerozhodol (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Na odvolanie ţalovaného proti uzneseniu súdu prvého stupňa odvolací súd ako súd poslednej inštancie zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe konanie vo veci samej, t.j. vo veci o zaplatenie 21 118,50 Eur s príslušenstvom, zastavil z dôvodu vecnej nepríslušnosti súdu (nedostatku právomoci) konať a rozhodnúť vo veci samej a rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keď zistil, ţe na pouţitie ust. § 146 ods. 2 O. s. p. v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky. Ustanovenie § 213 ods. 2 O. s. p., na ktorého porušenie sa ţalovaný odvoláva, umoţňuje účastníkovi konania účinnejšiu ochranu jeho záujmov v konaní vo veci samej, t.j. 2 Obdo 43/2010 7 v konaní o predmete konania, teda vo veci, ktorej vyriešenie je pre účastníkov konania prioritná a pre ktorú sa samotné konanie vedie. Neslúţi na zabezpečenie iba procesných práv účastníka, ktoré sú predmetom komplexnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto dôvodu v zákone je uvedené ustanovenie na vec sa vzťahujúce, pričom pod pojmom vec treba chápať predmet konania, t.j. vec samu a nie je moţné túto zamieňať za procesný postup rozhodovania o náhrade trov konania. Pouţitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie sú pre vec rozhodujúce, a z tohto dôvodu nie je v zmysle uvedeného ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. potrebné vyzvať účastníkov, aby sa k nim vyjadrili. Trovy konania určuje súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov (§ 151 ods. 5 O. s. p.). Z uvedeného vyplýva, ţe v konaní o náhrade trov konania sa nevykonáva dokazovanie na zistenie skutkových okolností vzniku trov konania, preto sa nemôţe odvolací súd odchýliť od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a odlišne hodnotiť dôkazy, nakoľko nejde o vecné zisťovanie skutkových okolností, čo predpokladá ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Dvojinštantnosť občianskeho súdneho konania ako jeden zo základných princípov práva na spravodlivý proces sa uplatňuje v konaní na zabezpečenie ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov konania. V právnej úprave realizácie niektorých procesných práv sa však dvojinštantnosť konania v zmysle zákonnej úpravy Občianskeho súdneho procesu nevyţaduje. Takáto úprava konania vyplýva priamo zo zákonnej úpravy v zmysle § 224 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa. Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Taktieţ neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný dovolaním napadol uznesenie v časti, proti ktorej dovolanie nie je prípustné, a preto dovolací súd dovolanie ţalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 prvá veta O. s. p. odmietol. 2 Obdo 43/2010 8 O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ţe v dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe v dovolacom konaní ţalobcovi trovy konania nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  22. januára 2011 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.