3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodu, že žalobcovia podali žalobu voči rozhodnutiam žalovaného, ktoré nemôžu byť predmetom preskúmavania súdom, nakoľko ide o rozhodnutia procesnej povahy. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutí žalovaného č. OOD/9949/2013 zo dňa 08.07.2013 a č. OOD/9949/2013 zo dňa 11.09.2013 zistil, že predmetné rozhodnutia sú v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. vylúčené zo súdneho prieskumu, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžp/7/2008 zo dňa 09.11.2008, ako aj na vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“) v konaní vedenom pod č. VI/2 397/13. Poznamenal, že sú štyri podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo rozhodnutie správneho orgánu preskúmateľné na základe žaloby - musí ísť o rozhodnutie
3 O.s.p., ktoré je právoplatné a ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach, pričom nejde o rozhodnutie, ktorého súdne preskúmanie je vylúčené v súlade s § 248 O.s.p. Ďalej uviedol, že v správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 248 O.s.p.). S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) , sp. zn. III. ÚS 290/2014-17 zo dňa 24.04.2014 konštatoval, že žalovaný v prípade, keď dospel k záveru o neexistencii dôvodov na prerušenie priestupkového konania, nemusel vo veci vydať samostatné rozhodnutie o neprerušení konania, ale s otázkou, prečo nepristúpil k prerušeniu konania sa mal vysporiadať až v konečnom rozhodnutí vo veci samej. Poznamenal, že je potrebné poukázať na nesprávny postup žalovaného, nakoľko tento nemal povinnosť vydať rozhodnutie, ale aj napriek tejto skutočnosti nemohol predmetné rozhodnutia zrušiť, keďže tieto nepodliehajú súdnemu prieskumu. Záverom konštatoval, že žalobou napadnuté rozhodnutia nepredstavujú konečné rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle § 247 ods. 2 O.s.p., a týmito nemeritórnymi rozhodnutiami neboli založené, zmenené alebo zrušené práva alebo povinnosti žalobcov v konaní. Nebolo preto možné akceptovať ich žalobu, nakoľko rozhodnutiami žalovaného nemohli byť ukrátení na svojich právach, keďže o ich právach správny orgán nerozhodol a ani nemohli byť ukrátení na svojom ústavnom práve domáhať sa preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom, pretože túto možnosť budú mať v prípade vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým bude konanie v priestupkovej veci skončené. Preto vzhľadom na tieto skutočnosti konanie zastavil. Proti rozhodnutiu krajského súdu podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie. Dôvodili tým, že sa nestotožňujú s názorom prvostupňového súdu, pretože rozhodnutia, voči ktorým smerovala žaloba, nepovažujú za rozhodnutia procesného charakteru týkajúce sa vedenia konania. Uviedli, že O.s.p. výslovne ani implicitne nevymedzuje základné pojmové znaky, ani druhovú charakteristiku obsahu alebo predmetu rozhodnutí spadajúcich do kategórie „rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania“. Mali za to, že súd je povinný preskúmavať aj zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie. Poznamenali, že správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, v zmysle ktorej súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, čo potvrdzuje napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/38/2009 zo dňa 02.09.2009. Ďalej namietali, že konanie o súlade § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane zdravia“) a § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení (ďalej len „vyhláška“), ktoré prebieha od júna 2013 na Ústavnom súde, a rozhodnutie vydané v tomto konaní
čl. 125 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), bude mať preukázateľne vplyv na ich hmotnoprávne pomery ako účastníkov konania, pretože rozhodne o tom, či porušili povinnosti ustanovené zákonom o ochrane zdravia a či tým, že nekonali, čo im zákon o ochrane zdravia neukladá, sa mohli dopustiť protiprávneho konania, a tým aj naplnenia skutkovej podstaty priestupku. Mali za to, že viazanosť právnym názorom Ústavného súdu obsiahnutým v rozhodnutí vydanom v konaní
čl. 125 ods. 1 Ústavy SR sa nevzťahuje len na sudcu, ale aj na správny orgán. Preto každým z oboch žalobou napadnutých rozhodnutí, ktorými správny orgán odmietol prerušiť správne konanie na základe ich návrhu a počkať na právny názor Ústavného súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí, im bolo odňaté právo na spravodlivé správne konanie. Opakovane poukázali aj na to, že správny orgán ani pri rozhodovaní vo veci samej si nemôže urobiť sám úsudok
71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) o súlade § 51 ods. 1 písm.
1 Správneho poriadku je obligatórne, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke, ktorá má vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Mali za to, že krajský súd toleroval nezákonný postup štátneho orgánu a nezobral do úvahy ani to, že na RÚVZ sú vedené dve konania o prerušení konania - jedno
1 a druhé
2 Správneho poriadku, čo uviedli vo vyjadrení zo dňa 23.09.2014. S poukazom na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR uviedli, že vyjadrenia a stanoviská GP SR netvoria judikatúru, na ktorú by sa súdy mali odvolávať vo svojom rozhodovaní. Mali za to, že sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci je viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní
čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu, a taktiež právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Vyjadrenie GP SR vydané v konaní č. VI/2 397/13 nemožno zaradiť ani do jednej uvedenej skupiny rozhodnutí. Záverom konštatovali, že hoci ich návrh na prerušenie konania sa týkal prerušenia konania
1 Správneho poriadku, v súvislosti s prerokovávaním predbežnej otázky na Ústavnom súde o súlade § 51 ods. 1 písm.
2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
1 O.s.p.
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
súdy nepreskúmavajú
1 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.
3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený
2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bolo uznesenie krajského súdu, ktorým bolo konanie
3 O.s.p. zastavené, z dôvodu, že žalobcovia podali žalobu voči rozhodnutiam procesnej povahy, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcov uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 13.11.2013 domáhali preskúmania zákonnosti oznámenia žalovaného č. OOD/9949/2013 zo dňa 08.07.2013, obsahom ktorého bolo oznámenie, že ich žiadosť o prerušenie priestupkového konania vo veci priestupku na úseku verejného zdravotníctva, týkajúceho sa nezabezpečenia povinného očkovania ich maloletého syna, sa považuje za nedôvodnú. Zároveň žaloba smerovala voči rozhodnutiu žalovaného č. OOD/9949/2013 zo dňa 11.09.2013, ktorým žalovaný návrhu na prerušenie konania vo veci priestupku nevyhovel a konanie neprerušil. Námietka žalobcov, že rozhodnutie žalovaného nie je rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania, a že O.s.p. nevymedzuje pojmové znaky, ani charakteristiku týchto rozhodnutí, považuje odvolací súd za nedôvodné. Taktiež považuje za irelevantné tvrdenie žalobcov, ktorý s poukazom na princíp generálnej klauzuly namietali, že súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu. Z ustanovenia § 244 ods. 1 a 2 O.s.p. jednoznačne vyplýva, že sa nemožno domáhať iba preskúmania zákonnosti postupu správneho orgánu. Súd skúma zákonnosť postupu v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti konečného rozhodnutia. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zo súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve. V tejto súvislosti dáva Najvyšší súd Slovenskej republiky do pozornosti to, že súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.
1 až 3 O.s.p. iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktorých priamym účinkom je legálny zásah do právneho postavenia jednotlivca (prostredníctvom založenia, zmeny alebo zrušenia oprávnenie alebo povinnosti) alebo pripustenie možnosti tohto legálneho zásahu do jeho práv, právom chránených záujmov alebo povinností, podliehajú súdnemu prieskumu postupom
piatej časti O.s.p., ktorý má charakter subsidiárnej súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR pre oblasť rozhodovania v správnom konaní. Pôsobenie generálnej klauzuly je teda obmedzené negatívnou enumeráciou rozhodnutí a postupov, ktoré sú zo súdneho preskúmavania vylúčené na základe zákona (§ 244 ). Toto ustanovenie treba nevyhnutne vykladať v spojitosti s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR,
ktorého ten, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, sa môže obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Negatívny výpočet, v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, uvedený v § 248 má charakter výnimiek a nesmie byť zásadne rozširovaný. Rozhodne tu treba vylúčiť jeho rozšírenie na základe analógie. Žalobcovia v žalobe navrhli preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o neprerušení priestupkového konania. Ktoré uznesenia upravujú vedenie konania síce O.s.p. nevymenúva, ani nevymedzuje žiadnymi znakmi, avšak v zmysle ustálenej judikatúry: „Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, zostávajú bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej a nemôžu privodiť vážnejšiu ujmu na právach účastníkov. Týkajú sa spravidla takých otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie bez toho, že by odopretie možnosti opravného prostriedku mohlo byť na ujmu práv účastníkov konania. Súd nie je týmito uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka vedenia konania upravená inak, pričom výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je potrebné.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.07.2010, sp. zn. 5 Cdo 101/2010) Rozhodnutie o neprerušení konania nie je rozhodnutím vo veci samej, ale ide o rozhodnutie správneho orgánu procesného charakteru, nakoľko procesným rozhodnutím sa rozumie nie len rozhodnutie, ktorým sa konanie prerušuje, ale aj zamietavé rozhodnutie o neprerušení konania. Z toho dôvodu tiež nie je možné preskúmavať ani postup správneho orgánu smerujúci k vydaniu rozhodnutiu procesnej povahy. Námietku, že konanie o súlade § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane zdravia a § 6 vyhlášky a rozhodnutie vydané v konaní pred Ústavným súdom
čl. 125 ods. 1 Ústavy SR, bude mať vplyv na hmotnoprávne pomery žalobcov ako účastníkov konania vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Irelevantné je tiež tvrdenie žalobcov, že krajský súd nezobral do úvahy ich tvrdenie o obligatórnom prerušení konania v zmysle § 29 ods. 1 Správneho poriadku. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že: „rozhodnutiami žalovaného nemohli byť ukrátení na svojich právach, keďže o ich právach správny orgán nerozhodol a ani nemohli byť ukrátení na svojom ústavnom práve domáhať sa preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom, pretože túto možnosť budú mať v prípade vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým bude konanie v priestupkovej veci skončené.“ Nakoľko v tejto veci priestupkové konanie nebolo ešte právoplatne skončené a teda správny orgán ešte nerozhodol meritórnym rozhodnutím vo veci samej, v súlade s § 40 ods. 2 Správneho poriadku teda nemožno konštatovať porušenie procesných práv žalobcov, keďže o ich právach sa ešte právoplatne nerozhodlo. Krajský súd správne poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 290/2014-17 zo dňa 24.04.2014, z ktorého obsahu vyplýva, že správny orgán sa mal s otázkou, prečo nerozhodol o prerušení konania
1 Správneho poriadku vysporiadať až v rozhodnutí vo veci samej, a teda nebol povinný vydať rozhodnutie o neprerušení konania, avšak aj napriek tomu nemožno napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušiť, keďže sú zo súdneho prieskumu vylúčené. Nakoľko v uvedenom rozhodnutí Ústavného súdu sa Ústavný súd stotožnil s vyjadrením GP SR vydanom v konaní č. VI/2 397/13, na obsah tohto stanoviska poukázal aj prvostupňový súd. Preto je taktiež nedôvodná námietka, že krajský súd nemôže vychádzať z vyjadrení GP SR, nakoľko
názoru žalobcov vyjadrenia GP SR netvoria judikatúru. Prvostupňový súd na vyjadrenie GP SR poukázal, keďže bolo súčasťou rozhodnutia Ústavného súdu, z ktorého prvostupňový súd vychádzal. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali, že v súvislosti s postupom krajského súdu a jeho rozhodovaním došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s týmto tvrdením, pretože zákonným postupom súdu nemôže dôjsť k zásahu do základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1, v zmysle ktorého: „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“ V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť žalobcov k rozhodovacej činnosti Ústavného súdu, ktorý judikoval, že obsahom tohto základného práva je poskytnúť (neodňať) súdnu ochranu, ak sú splnené všetky procesné podmienky súdneho konania. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 14/2001 konštatuje nasledovné: „Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal účastníkom súdneho konania.“ V zmysle uvedeného sa argumentácia žalobcov o porušení ich základných práv na súdnu ochranu javí ako nedôvodná, nakoľko v predmetnej veci sa krajský súd vecou zaoberal, pričom dospel k právnemu záveru, že rozhodnutie žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu
a/ O.s.p., pretože ide o procesné správne rozhodnutie. Tým, že konajúci súd konanie zastavil, postupoval v intenciách ustanovení O.s.p., a týmto postupom nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, keďže pre takýto postup súdu boli splnené podmienky. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd nepochybil, keď konanie v súlade s ustanovením 250d ods. 3 O.s.p. zastavil, keďže v danom konaní neexistuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. Žalobcovia neuviedli v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov vyvrátili, ich odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu postupom
2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne. Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014, ktorým Ústavný súd rozhodol o nevyhovení návrhu na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1 písm.
1 O. s. p. a s poukazom na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že neúspešným žalobcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko neboli v odvolacom konaní úspešní. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.