Nebolo teda potrebné, aby vyhodnocoval či v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu navrhovateľovi hrozí ev. vážne bezprávie. A to ani v prípade, ak by tieto riziká objektívne existovali. Posúdenie týchto ev. rizík bude predmetom skúmania v konaní o jeho administratívnom vyhostení v zmysle zákona č. 404/2001 Z.z. o pobyte cudzincov. Pretože v konaní pred odporcom navrhovateľom udané dôvody jeho žiadosti o azyl nie sú dôvodmi, ktoré by bolo možné subsumovať pod niektorý z dôvodov vymedzených v ust. § 8, § 10, § 13a a §13b zákona o azyle, pričom žiadna z námietok navrhovateľa nebola dôvodná a pretože odporca dostatočne zistil skutkový stav a napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil, súd predmetné rozhodnutie odporcu potvrdil ako správne a zákonné. II. Odvolanie navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že je štátnym príslušníkom Vietnamu, ktorý už v minulosti žiadal o medzinárodnú ochranu na území Slovenskej republiky. O udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany požiadal z dôvodu, že má obavy pred trestom za lúpežné prepadnutie vo Vietname a súčasne, že má v Českej republike priateľku, s ktorou majú spoločného syna (navrhovateľ je riadne zapísaný na rodnom liste dieťaťa). Dlhodobo vedú spoločný život v Českej republike. Navrhovateľ bol na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie Slovenskej republiky a umiestnený v Útvare policajného zaistenia Medveďov. Navrhovateľ v krajine svojho pôvodu spáchal lúpežné prepadnutie, za ktoré mu hrozí trest. Podľa informácií od rodiny bol na neho vydaný zatykač, navrhovateľ sa obáva, že jeho spolupáchatelia ho obvinili aj z toho, čo neurobil. Do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť z dôvodu obáv o svoj život a obavy pred neprimerane vysokým trestom. Rovnako sa obáva návratu z dôvodu pomsty za nevrátenie na cestu z Vietnamu požičaných peňazí. Krajský súd sa stotožnil s názorom odporcu a jeho rozhodnutie rozsudkom potvrdil. Námietky navrhovateľa vyhodnotil za nedôvodné. Nakoľko so závermi prvostupňového súdu navrhovateľ vyjadril nesúhlas, podal proti nemu odvolanie, a to z nasledovných dôvodov: - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, - súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (v časti). Podľa navrhovateľa krajský súd rovnako ako odporca pred ním nesprávne uvádza, že dôvody prezentované navrhovateľom nie je možné subsumovať pod dôvody §8, 10, 13a, 13b zákona o azyle. Navrhovateľ má za to, že takýto záver nie je správny a predovšetkým, s ohľadom na postup tak správneho orgánu, ako aj na postup súdu, nie je zistiteľný, pokiaľ jeho vyjadrenia a obavy neskúmali s ohľadom na všeobecne dostupné informácie o krajine pôvodu navrhovateľa. Navrhovateľ uviedol dostatočné množstvo informácií, ktoré sú relevantné pre posúdenie jeho žiadosti o azyl a ktoré odôvodňujú túto žiadosť skutočnosťami a dôvodmi uvedenými predovšetkým v §13a (teda odôvodňujúce zváženie poskytnutia doplnkovej ochrany). Navrhovateľovu žiadosť a ním uvádzané dôvody nie je možné považovať za dôvody irelevantné z hľadiska poskytnutia medzinárodnej ochrany. Zopakoval skutočnosti, ktoré vyplývajú z jeho výpovede: Spáchal prepadnutie, ktoré bolo vyvolané jeho „hráčskou vášňou“, ktoré neskôr oľutoval Trestu sa pokúsil vyhnúť útekom z krajiny, pričom na útek si požičal väčšie množstvo peňazí, ktoré nevrátil V prípade návratu sa obáva jednak trestu zo strany štátnych orgánov, ktoré by ho postihovali za spáchaný trestný čin (pričom z výpovedí už doposiaľ odsúdených spolupáchateľov je možné predpokladať obvinenie aj z iných činov, ako sa reálne dopustil) a súčasne by bol v ohrození zo strany osôb, ktoré mu poskytli finančné prostriedky na vycestovanie z krajiny Navrhovateľ má na území EÚ syna, pričom vrátenie do krajiny pôvodu by nepochybne znamenalo odlúčenie a nemožnosť syna kontaktovať Má preto za to, že navrhovateľ od začiatku uvádzal skutočnosti, ktoré sú relevantné pre posúdenie jeho žiadosti o azyl. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením krajského súdu keď uviedol, že „navrhovateľ teda pred odporcom netvrdil, že by bola bezpečnostná situácia vo Vietname zlá, že by mu čokoľvek hrozilo, že by bol prenasledovaný, resp. by mu hrozil akýkoľvek neprimeraný postih zo strany štátu či tretích osôb.“ Navrhovateľ už pri pohovore na strane 9 dotazníka uvádzal, že „Ja keby som sa vrátil, tak mi hrozí trest možno ešte aj vyšší. Je logické, že tí traja doma sa snažili všetko zvaliť na mňa, keďže som tam nebol.“ Ďalej na strane 10 dotazníka uviedol, že „tam by ma uväznili, možno aj na vyše 20 rokov...“ Má preto za to, že navrhovateľ jasne vyjadril svoje obavy a nemožno mu vyčítať, že nepoužil presnú formuláciu vážneho bezprávia ako to od neho požaduje krajský súd na strane 7 rozhodnutia „navrhovateľ odôvodnil svoju žiadosť iba obavou z trestného stíhania - trestu či iného postihu (a nie obavou z vážneho bezprávia, ku ktorému by mohlo dôjsť v dôsledku eventuálneho trestu za lúpež či odplaty za neplnenie si záväzkov).“ Je úlohou odporcu, aby sa dôkladne zaoberal vyjadreniami každého žiadateľa o azyl a posúdil každú žiadosť jednotlivo podľa § 19a zákona o azyle. Má zato, že súd na základe nesprávneho skutkového zistenia uvádza v rozhodnutí nesprávne informácie ako na strane 8 rozhodnutia, kde uvádza „Podobne neodôvodnil svoju žiadosť ani uložením či výkonom trestu smrti, neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestom a ani vážnym a individuálnym ohrozením života a lebo nedotknuteľnosti svojej osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu (§ 13a zákona o azyle)“ Takéto tvrdenie súdu sa nezakladá na pravde, nakoľko navrhovateľ od začiatku uvádza svoje obavy, ktoré napĺňajú pojmové znaky vážneho bezprávia a to predovšetkým podľa § 2 písm. f) bod 2 zákona o azyle. Považuje za nevyhnutné, aby bol prípad navrhovateľa riadne preskúmaný v merite veci a aby bolo vydané rozhodnutie o splnení/nesplnení podmienok pre udelenie azylu alebo pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Napokon to, že v prípade navrhovateľa dôvody azylovej žiadosti existujú a je nevyhnutné ich skúmanie, konštatoval aj odporca v konaní o zaistení, kde uviedol, že dôvody navrhovateľovej žiadosti musí nanovo preskúmať. Následne však nevykonal žiadne zistenia, nevyhľadal ani nové informácie o krajine pôvodu, iba bez ďalšieho a nesprávne konštatoval, že dôvody navrhovateľovej žiadosti neexistujú, pričom toto odôvodnil iba v kontexte azylu. Túto skutočnosť namietal aj v opravnom prostriedku avšak súd sa k tejto námietke nijako nevyjadril, čo považuje za nedostatočne zistený skutkový stav. Krajskému súdu vyčítal, že v rozhodnutí na strane 9 uvádza nepravdu a to, že „Nebolo teda potrebné, aby vyhodnocoval či v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu navrhovateľovi hrozí ev. vážne bezprávie. A to ani v prípade, ak by tieto riziká objektívne existovali. Posúdenie týchto ev. rizík bude predmetom skúmania v konaní o jeho administratívnom vyhostení v zmysle zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov.“ Takéto tvrdenie je nepravdivé, uvedené riziká navrhovateľ tvrdil od začiatku a súd (a pred ním odporca) bol povinný sa nimi zaoberať. Pokiaľ sú teda dané dôvody na preskúmanie žiadosti o azyl vo veci samej, je odporca povinný automaticky skúmať aj napríklad postavenie žiadateľa ako navrátilca - neúspešného žiadateľa o azyl do krajiny jeho pôvodu. Touto otázkou sa súdy už v minulosti zaoberali a dospeli k záveru, že je nevyhnutné skúmať postavenie navrátilcov. Ako príklad uvedieme rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Saz/16/2013, zo dňa 21.08.2013. Preto, má za to, že dôvody relevantné pre posúdenie žiadosti vo veci samej navrhovateľ tvrdil od začiatku a bol odporca povinný žiadosť navrhovateľa posúdiť a zvoliť pritom postupnosť krokov tak, ako mu to ukladá zákon, ale i kvalifikačná smernica. Na takýto postup odkazuje aj súdna prax. (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sža/15/2008). V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Nejvyššího správního soudu Českej republiky č. j. 5 Azs 66/2008 Navrhovateľ dôvody relevantne pre posúdenie existencie vážneho bezprávia preukázateľne od začiatku tvrdil, preto bolo potrebne postupovať v zmysle čl. 4 ods. 1 druhá veta kvalifikačnej smernice a teda posúdiť príslušne náležitosti žiadosti. Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku namietal neskúmanie situácie v súdnictve a rovnako vo väzniciach. Krajský súd sa k tejto námietke vyjadril na strane 7 rozhodnutia a to „námietka navrhovateľa, podľa ktorej mal odporca skúmať podmienky vo väzniciach vo Vietname, nemá žiadne opodstatnenie, pretože v priebehu administratívneho konania navrhovateľ ani len v náznakoch nevyslovil obavy pred podmienkami vo vietnamských väzniciach.“ Navrhovateľ výslovne uviedol, že sa bojí trestu a väzenia (str. 10 dotazníka). Aktuálne informácie o situácií vo vietnamských väzniciach sú alarmujúce. Podmienky v nich sú katastrofálne, obžalovaní nemajú prístup k obhajcovi, nie je nezvyčajné aj mučenie a týranie zo strany polície a dozorcov. Konkrétne informácie ohľadom situácie a hrozieb pre navrhovateľa sme uvádzali v opravnom prostriedku, preto na ne na tomto mieste iba odkazujeme. Z týchto správ doložených v opravnom prostriedku je zrejmé, že navrhovateľ by bol po návrate do krajiny pôvodu vystavený vážnemu bezpráviu podľa §2 písm. f bod 2 zákona o azyle. Máme preto za to, že súd rovnako ako odporca vec nesprávne právne posúdil, keď neposudzoval prípad navrhovateľa v kontexte hrozby vážneho bezprávia, ktoré by mu v krajine pôvodu hrozilo. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k ustanoveniu § 13a zákona o azyle sa krajský súd vyjadril iba stručne, keď uviedol, že navrhovateľ pred odporcom neprezentoval také dôvody, ktorými by sa domáhal udelenia medzinárodnej ochrany a „nebolo teda potrebné, aby vyhodnocoval, či v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu navrhovateľovi hrozí ev. vážne bezprávie.“ Takýto záver považuje za nesprávny. Ak odporca usúdil, že navrhovateľ neuvádzal žiadne dôvody pre udelenie medzinárodnej ochrany mal odôvodniť relevantnosť/ irelevantnosť dôvodov navrhovateľovej žiadosti, a to predovšetkým v kontexte poskytnutia doplnkovej ochrany. Má za to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade s platnými predpismi a pri svojom konaní sa dopustil pochybení uvedených vyššie. S ohľadom na uvedené žiadal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozhodnutie krajského súdu navrhol potvrdiť. Uviedol, že v navrhovateľovom prípade ide už o jeho deviatu žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Za účelom zdôvodnenia jeho ostatnej žiadosti s ním bol vykonaný dňa 03.06.2015 vstupný pohovor, kde ako jeden z dôvodov uviedol, že v Českej republike sa mu narodil syn, ktorý je občanom Európskej únie, a preto aj on chce zostať v únii, konkrétne v Českej republike. Do krajiny pôvodu sa nechce, resp. nemôže vrátiť, nakoľko si tam požičal peniaze, ktoré ešte nevrátil. Jeho hlavným dôvodom odchodu z Vietnamu boli finančné problémy, žiadny iný dôvod nemal a nič konkrétne sa mu v krajine pôvodu nestalo. Ako ďalší dôvod svojej žiadosti o udelenie azylu uviedol, že vo Vietname spáchal spolu so svojimi kamarátmi lúpežné prepadnutie. Keď si uvedomil, že konal protizákonne a hrozil mu za tento skutok trest, požičal si peniaze, aby mohol krajinu pôvodu opustiť a vyhol sa tak potrestaniu. Pred rokom sa mal údajne dozvedieť, že kamaráti, ktorí s ním spáchali lúpežné prepadnutie sú už vo väzení a udali aj jeho. Vo Vietname bol na neho vydaný zatykač, preto sa nemôže vrátiť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozhodnutie krajského súdu. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím ČAS: MU-PO-90-12/2015-Ž zo dňa 12.06.2015, podľa § 12 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej skutočnosťou, že menovaný počas azylového konania neuviedol žiadne skutočnosti ani nepredložil žiadne dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho žiadosti. Z jeho výpovede je zrejmé, že svoju žiadosť odôvodňoval inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10,
zákona o azyle, preto odporca zamietol jeho žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky . Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. januára 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Podľa ust. § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10,
§ 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
zákona o azyle, preto odporca zamietol jeho žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom, že navrhovateľ zakladá svoju žiadosť na iných dôvodoch ako v § 8, 10,
, najmä na dôvodoch (v prípade prvého dôvodu žiadosti o azyl, rodinného a súkromného charakteru, rozhodovanie o ktorých presahuje rámec azylového konania a samotného účelu zákona o azyle, pretože ide o legalizáciu pobytu a v prípade druhého dôvodu, ide o vyhýbanie sa trestnému stíhaniu za spáchaný trestný čin v krajine pôvodu), ktoré možno považovať aj podľa odvolacieho súdu za iné dôvody ako tie, ktoré sú presne vymedzené v zákone o azyle v § 8, § 10, §
13b . Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že navrhovateľ neodôvodnil svoju žiadosť o azyl žiadnymi obavami z prenasledovania z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či zastávaním politických názorov (§ 8 zákona o azyle). Podobne neodôvodnil svoju žiadosť ani uložením, či výkonom trestu smrti, neľudským, či ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestom a ani vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti svojej osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu (§ 13a zákona o azyle). Podobne nežiadal o azyl z dôvodu zlúčenia s rodinou azylanta či osoby, ktorej bola poskytnutá doplnková ochrana (§ 10, § 13b zákona o azyle) - jeho vzťahy so štátnou občiankou Českej republiky a skutočnosť, že má s ňou syna, ktorý je taktiež občanom Českej republiky, nemožno subsumovať pod žiaden z predpokladov vymedzených v § 10 či 13b zákona o azyle. Zjavne sa teda jedná o dôvody osobného a ekonomického charakteru, ktoré s poukazom na cit. ust. § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle majú priamo zo zákona za následok zamietnutie navrhovateľovej žiadosti. Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantné dôvody pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a jeho žiadosť je založená na iných dôvodoch ako v § 8, § 10, §
13b, takýto záver nachádza oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, preto krajský súd nepochybil, keď považoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto závery krajského súdu odvolací súd odkazuje. K námietke navrhovateľa, že sa odporca dostatočne nezaoberal obavou navrhovateľa z návratu z dôvodu, že navrhovateľovi hrozí trest a úlohou odporcu bolo, aby sa dôkladne zaoberal vyjadreniami navrhovateľa ako žiadateľa o azyl a posúdil každú žiadosť jednotlivo podľa § 19a zákona o azyle odvolací súd uvádza, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Odporca sa posúdením relevantnosti dôvodov o azyl a vykonaním dôkazov v rozsahu dôvodov, ktorými navrhovateľ odôvodňoval svoju žiadosť a dôvodmi aplikácie § 12 ods. 1 písm. a), zákona o azyle zaoberal v dôvodoch rozhodnutia, pričom poukázal na to, že ani samotný navrhovateľ v priebehu konania netvrdil, že by mu po návrate do krajiny pôvodu hrozilo prenasledovanie z niektorého z taxatívne vymedzených dôvodov relevantných pre udelenie azylu, z toho usúdil, že ani nemôže mať odôvodnený strach z prenasledovania z dôvodov uvedených v zákone o azyle. Odporca v tejto súvislosti vykonal zhodnotenie politickej a bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa. Pri svojich zisteniach vychádzal z relevantných dokumentov, ktoré si v rámci konania zadovážil. Odporcovi však nemožno vyčítať, že sa nezaoberal posúdením existencie vážneho bezprávia ako namietal navrhovateľ, pretože navrhovateľ netvrdil, že mu hrozí prenasledovanie z niektorých z relevantných dôvodov pre udelenie azylu. Za takéto nemožno ani podľa odvolacieho súdu považovať dôvody - záujmy osobného charakteru - snahu žiť v Českej republike s partnerkou a ich synom, ani obavy z trestnému stíhania za skutok, ktorý má povahu trestného činu a ku ktorému sa pred odporcom priznal. Podľa konštantnej judikatúry NS SR je treba rozlišovať medzi prenasledovaním a hrozbou trestu za skutok, ktorý má povahu trestného činu podľa platného práva. Osoby, ktoré utekajú pred trestným stíhaním či potrestaním za takýto trestný čin nie sú utečencami, pretože utečenec je obeťou alebo potenciálnou obeťou bezprávia a nie osobou utekajúcou pred zákonom. Tento rozdiel však môže byť niekedy zahmlený. V prvom rade môže byť osoba vinná zo spáchania trestného činu vystavená neprimeranému trestu, čo môže znamenať prenasledovanie v zmysle definície utečenca. Za druhé, môžu byť i prípady, v ktorých určitá osoba okrem toho, že sa bojí trestného stíhania či potrestania za zločin, môže mať i opodstatnené obavy z prenasledovania. Navrhovateľ nepatrí podľa odvolacieho súdu ani do jednej z týchto kategórií. V prípade navrhovateľa, ktorý sa pred odporcom priznal k spáchaniu trestného činu v krajine pôvodu, a naviac doznal, že ďalší traja spolupáchatelia boli v krajine pôvodu odsúdení na trest odňatia slobody v trvaní od 8 do 20 rokov však nemožno z púhej obavy, že by mohol byť odsúdený k vysokému trestu vyvodiť záver, že by bol vystavený neprimeranému trestu. Pokiaľ teda sám navrhovateľ uvádza, že súd v krajine jeho pôvodu pri ukladaní trestov páchateľom rozlišoval medzi hlavným organizátorom, ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov a ďalším dvom spolupáchateľom uložil tresty v trvaní 8 a 10 rokov, nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, že mu hrozí neprimerane vysoký trest. Je totiž podľa odvolacieho súdu nesporné, že navrhovateľ sa útekom z krajiny pôvodu vyhýba trestnému stíhaniu, čo napokon sám priznal a jeho argumentáciu, že mu hrozí vysoký trest za spáchaný skutok v prípade návratu do krajiny pôvodu odvolací súd vyhodnotil za účelovú. Navrhovateľ podľa odvolacieho súdu neuviedol v konaní žiadne relevantné dôvody, ktoré by indikovali, že je utečencom, obeťou alebo potenciálnou obeťou bezprávia, ale osobou utekajúcou pred zákonom, preto odporca v súlade so zákonom zamietol jeho žiadosť podľa § 12 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 zákona azyle ako zjavne neopodstatnenú. Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.