1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi azyl neudelil a zároveň mu
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Námietku navrhovateľa,
ktorej odporca v azylovom konaní nerešpektoval § 33 ods. 2 Správneho poriadku tým, že sa pred rozhodnutím vo veci neoboznámil so stanoviskom zástupkyne k podkladom na vydanie rozhodnutia a že odoprel navrhovateľovi právo na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia súd vyhodnotil ako neopodstatnenú nakoľko z administratívneho spisu zistil, že odporca zaslal právnej zástupkyni navrhovateľa dňa 02.04.2015 v doobedňajších hodinách oznámenie o možnosti oboznámiť sa so spisom v lehote 7 dní, pričom deň uplynutia lehoty pripadol na pracovný deň. Z obsahu spisu vyplynulo, že táto telefonicky kontaktovala odporcu až po uplynutí lehoty, t. j. 09.04.2015 bez toho, aby požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na oboznámenie sa so spisom alebo aby sa domáhala práva vyjadriť sa k spisom ešte pred vydaním rozhodnutia. Až elektronickou správou zo dňa 13.04.2015 oznámila, že chce zaslať stanovisko k podkladom rozhodnutia. Argument právnej zástupkyne navrhovateľa, že z lehoty 7 dní až 4 dni pripadli na dni pracovného pokoja vyhodnotil ako irelevantný, nakoľko posledný deň lehoty ako aj deň predchádzajúci tomuto dňu pripadli na pracovné dni. Krajský súd v súvislosti s námietkou navrhovateľa, že odporca sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že navrhovateľ nevyznáva islam a že je ateista dospel k záveru, že odporca nie je v zmysle zákona o azyle povinný skúmať iné dôvody (navrhovateľom neprezentované), ktoré by eventuálne mohli spĺňať zákonné predpoklady pre udelenie azylu. Krajský súd pritom poukázal na to, že navrhovateľ ateizmus ani neprezentoval ako dôvod pre udelenie azylu. Ďalej uviedol, že svoj ateizmus pred spoločnosťou a rodinou tajil a bol známy iba jemu, inak v spoločnosti vystupoval ako moslim šítskej vetvy islamskej viery. Argument navrhovateľa,
ktorého ateizmus spolu s podozrením z cudzoložstva spĺňa definíciu sociálnej skupiny v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle krajský súd vyhodnotil ako nedôvodný. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom odporcu,
ktorého skupina "ateistických cudzoložníkov" ako taká neexistuje a nemožno ju chápať v kontexte § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Cudzoložstvo totiž nepredstavuje vrodenú charakteristickú črtu, pôvod alebo zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca tak ako vyžadujú tieto ustanovenia. Cudzoložstvo nemožno považovať za črtu, ktorú "nemožno meniť", cudzoložstvo nemožno ani porovnávať s obsahom pojmu sexuálna orientácia a rozhodne nejde o "charakteristiku alebo presvedčenie, ktorých by nemal byť navrhovateľ nútený sa zriecť".
navrhovateľa odporca pri vyhodnocovaní dokazovania cudzoložstva v iránskom trestnom konaní opomenul zohľadniť časť správy o krajine pôvodu vypovedajúcej o možnosti sudcu rozhodnúť na základe svojej vedomosti. Krajský súd skonštatoval, že táto rozhodne nie je zásadnou, ako sa domnieva navrhovateľ. Zo správy o krajine pôvodu jasne vyplýva, že takéto prípady odsúdenia za cudzoložstvo nie sú známe (a teda sa v reáli takýto postup neuplatňuje), čo je spôsobené najmä osobitosťou trestného činu cudzoložstva, ktoré možno dokázať len svedectvom očitých svedkov. Navrhovateľ nie je verejne známou osobou, pri cudzoložstve bol prichytený len manželom ženy s ktorou tento čin spáchal a ako sám uviedol, nemá žiadne dôkazy o spáchaní tohto činu, všetky fotky ktoré mal vymazal. S ohľadom na charakter činu je teda zrejmé, že neexistuje iný dôkaz, ktorý by mal svedčiť v jeho neprospech a mohol by viesť k odsúdeniu na základe vedomosti sudcu. Sú stanovené striktné procesné pravidlá pri jeho dokazovaní. Tieto stanovujú presný počet očitých svedkov, potrebných na dokázanie skutku pred súdom, resp. štvornásobným priznaním sa pred súdom, resp. (zjavne výnimočne) "vedomosťou sudcu". Ak teda v Iráne aplikovateľné právo vyžaduje na preukázanie cudzoložstva štyroch očitých svedkov, bolo by v rozpore s týmto prísnym procesným pravidlom, aby k odsúdeniu došlo na základe znalosti sudcu. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že sám navrhovateľ si vo svojich výpovediach nie nezanedbateľným spôsobom odporuje. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že zo správ o krajine pôvodu nevyplýva, že by situácia v Iráne predstavoval pre navrhovateľa individuálnu hrozbu v zmysle definície vážneho bezprávia. Ďalej podotkol že navrhovateľ v priebehu konania nepreukázal, že by bol vystavený akejkoľvek forme perzekúcie, v prípade návratu mu nehrozí mučenie, neľudské ani ponižujúce zaobchádzanie. Objektívne neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by navrhovateľovi v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie. S ohľadom na uvedené krajský súd v konaní dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu ako aj postup, ktorý mu predchádzal je zákonný, odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci a preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd zároveň navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania. II. Odvolacie námietky navrhovateľa Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie z dôvodov
2 písm.
nového trestného zákona sa síce trestný čin cudzoložstva trestá v závislosti od sily dôkazných prostriedkov, avšak procesné pravidlá dokazovania, na ktoré krajský súd poukazuje, sa odrazia iba vo forme trestu, nie v samotnom vznesení obvinenia a uznaní viny. Ďalej navrhovateľ zdôraznil, že krajský súd v napadnutom rozsudku nevylúčil, že k odsúdeniu iba na základe tzv. „vedomosti sudcu“ nemôže dôjsť. Navrhovateľ dodal, že podrobne popísal jeho situáciu a jeho výpoveď je dôveryhodná. Namietal, že bremeno tvrdenia, ktoré v azylovom konaní znáša uniesol. Naproti tomu poukázal na to, že odporca má vyvrátiť pravdivosť tvrdení navrhovateľa, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku odporcu. Ďalej navrhovateľ namietal nezohľadnenie jeho ateistického presvedčenia ako dôvodu hrozby prenasledovania alebo vážneho bezprávia. Navrhovateľ namietal, že súd sa iba okrajovo zaoberal neposkytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Podotkol že z Iránu vycestoval nelegálne a nie je držiteľom platného cestovného pasu, o čom odporca ako aj krajský súd mali v čase rozhodovania vedomosť. Argumentoval aj tým že vzhľadom na vyššie uvedené sa nechce a ani nemôže dobrovoľne vrátiť do krajiny pôvodu, preto by sa po skončení konania o azyle vracal do krajiny pôvodu na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, za sprievodu policajného orgánu. Z uvedeného dôvodu by bol okamžite rozpoznateľný ako osoba nedobrovoľne vracajúca sa do krajiny, a vystavený vážnemu bezpráviu ako neúspešný žiadateľ o azyl. S ohľadom na vyššie uvedené, žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam K námietkam navrhovateľa sa vyjadril odporca v podaní pod č.: ČAS: MU-337/PO-Ž-2014 zo dňa 11.11.2015. Odporca sa stotožňuje s argumentom navrhovateľa, že v krajine pôvodu za rovnaký čin hrozí trest bičovania alebo trest ukameňovania a dodáva, že napriek tomu, navrhovateľovi potrestanie jedným z uvedených trestov nehrozí, nakoľko to v navrhovateľovom prípade procesné pravidlá nedovoľujú. Objektívne totiž navrhovateľom spáchaný skutok nemožno dokázať z dôvodu absencie zákonom požadovaných dôkazov. Odporca sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že iránske tresty za trestné činy sú vyvážené procesnými normami, a to najmä z dôvodu ochrany osôb, ktoré by mohli byt' v prípade povrchného posudzovania dôkazov vystavené takým trestom. V prípade navrhovateľa nielenže nemožno hovoriť o tom, že by bol prenasledovaný, resp. by mu hrozilo prenasledovanie v prípade návratu do krajiny pôvodu (nakoľko navrhovateľovi nehrozilo, ani nehrozí prenasledovanie z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle), ale nemožno aplikovať ani hrozbu vážneho bezprávia, nakoľko z pojmoslovia uvedeného v § 2 písm. d) bodu 2 zákona o azyle okrem iného vyplýva, že predpokladom vážneho bezprávia je trest, a nie obvinenie, ktoré na základe dostupných správ nie je ani reálne (niet žalobcu, niet prípadu). Ďalej argumentuje informáciami o krajine pôvodu, z ktorých nevyplýva, že by za uvedené skutky osobám v postavení navrhovateľa hrozilo počas trestného konania neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie, prípadne mučenie, neľudské alebo ponižujúce správanie (uvedené subjektívne tvrdenie navrhovateľ v opravnom prostriedku nepotvrdil relevantnými dôkazmi). K námietke rozhodovania na základe "vedomosti sudcu" dodal odporca, že jej uplatňovanie sa vzťahuje niekoľkoročné moratórium, ktoré navrhovateľ v opravnom prostriedku nijako nevyvrátil. Preto aj túto považuje za nedôvodnú. Odporca má za to, že dostatočným spôsobom uniesol dôkazné bremeno, naopak, možno mať odôvodnené pochybnosti o tom, či bremeno tvrdenia, ktoré musí uniesť navrhovateľ trpí rozpormi a možnou nedôveryhodnosťou. Poukazuje pritom na Zápisnicu o vyjadrení účastníka konania zo dňa 12.11.2014 na základe ktorej na otázku príslušníka Policajného zboru či navrhovateľovi bol v domovskej krajine uložený nejaký druh trestu, uviedol: "Nie v mojej domovskej krajine som sa nedopustil konania za ktorý by mi mohol byť uložený trest." Ďalej dodal, že aj napriek tomu, nad rámec výpovede navrhovateľa, odporca vykonal dokazovanie tak, ako by sa skutok stal, a posúdil ho v súlade so zákonom o azyle. Odporca má za to, že posudzoval informácie o krajine pôvodu komplexne, a komplexne by si ich mal vykladať aj navrhovateľ, nakoľko v informáciách o krajine pôvodu sú uvedené rôzne zdroje, ktoré uvádzajú, že hlásenie cudzoložstva je ojedinelé, odsúdenie za cudzoložstvo na základe iných dôkazov nie je známe, a v posledných rokoch nie sú známe žiadne prípady aplikácie rozhodovania na základe "vedomosti sudcu"'. Odporca reálne skúmal, či navrhovateľovi nehrozí prenasledovanie a vážne bezprávie v prípade návratu do krajiny pôvodu (reálnosť dokázania skutku a uloženia trestu), pričom okrem uvedeného osobitne skúmal podmienky neúspešných žiadateľov o azyl v prípade návratu do Iránu so záverom, že navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu nebude mať v prípade dobrovoľného návratu problémy. K námietke navrhovateľa, že krajinu pôvodu opustil nelegálne uviedol, že za nelegálne opustenie krajiny, t. j. bez pasu, navrhovateľovi môže byť udelený trest odňatia slobody na dva a šesť mesiacov alebo finančná pokuta, prípadne oboje, uvedené však nespadá pod pojem prenasledovanie alebo vážne bezprávie. K námietke ateistického presvedčenia navrhovateľa odporca uviedol, že navrhovateľ (ako to sám povedal) ateizmus v krajine pôvodu nevykonával, navonok sa vedome hlásil k islamskému náboženstvu (nemal žiadne problémy z dôvodu ateizmu nakoľko o tom nik nevedel), v konaní o administratívnom vyhostení ani v konaní pred odporcom neuvádzal, že by mal z uvedeného dôvodu problémy v krajine pôvodu (aj keď bol zo strany zamestnanca odporcu počas vstupného pohovoru dopýtaný ohľadne jeho náboženskej príslušnosti, jej nepraktizovania a prípadných problémoch z nevyznávania moslimskej viery). Navrhovateľ má povinnosť spolupráce s odporcom, má povinnosť uviesť všetky dôvody svojej žiadosti (bremeno tvrdenia), na základe ktorých odporca vykonáva príslušné dokazovanie, a nie ich rozširovať v konaní pred súdom. V uvedenom rozsahu má povinnosť preskúmať rozhodnutie odporcu aj súd, čo už prvostupňový súd judikoval a navrhovateľ sa s uvedeným v opravnom prostriedku čiastočne stotožnil: "Súd len poznamenáva, že pre posúdenie podanej žiadosti o azyl sú relevantnými skutočnosti prezentované samotným navrhovateľom v priebehu azylového konania, odporca nie je v zmysle zákona o azyle povinný skúmať iné (navrhovateľom neprezentované) dôvody, ktoré by eventuálne mohli spĺňať zákonné predpoklady pre udelenie azylu. Odporca v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo svojich vyjadreniach k obom podaným opravným prostriedkom uviedol dôvody, na základe ktorých navrhovateľovi nehrozí vážne bezprávie. Nesplnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany konštatoval aj súd, a to na základe dostupných dôkazných prostriedkov založených v azylovom spise. Odporca už v napadnutom rozhodnutí správne rozlíšil nesplnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľa a možnosti jeho návratu do krajiny pôvodu, nakoľko z nej vycestoval nelegálne. K uvedenému dodal, že migračný úrad rozhoduje iba o potrebe poskytnutia určitej formy medzinárodnej ochrany a nie o samotnom vyhostení žiadateľa do krajiny pôvodu, ktoré patrí do kompetencie cudzineckej polície. Z azylového spisu, rozhodnutia odporcu, ako aj z rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že rozhodnutie odporcu ako aj rozsudok prvostupňového súdu sú vecne správne a zákonné. Odporca je toho názoru, že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu
zákona o azyle ako aj podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, preto navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia správneho orgánu Odporca rozhodnutím ČAS: MU-337-24/PO-Ž-2014 zo dňa 13.04.2015,
l a § 20 ods. l zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a súčasne mu
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neudelil doplnkovú ochranu. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu dňa 12.11.2014 z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko mal intímny pomer so susedou, ktorá bola vydatá. Keď sa o tom jej manžel dozvedel, upovedomil o tom príslušné úrady, nakoľko takýto čin je v krajine pôvodu navrhovateľa trestným činom, za ktorý mu
tam platného trestného zákona hrozí trest smrti. Za účelom posúdenia navrhovateľovej žiadosti s ním odporca dňa 25.11.2014 vykonal vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že:
jeho názoru tak urobil preto, aby svoju manželku uchránil pred možným trestom za neveru. Uvedené tvrdenie, tak ako ho žiadateľ uviedol, sa však javí ako nelogické. Ak by totiž manžel podal na svoju manželku/jeho priateľku trestné oznámenie a tým nepriamo žiadal jej potrestanie, neukrýval by ju predsa pred políciou na neznámom mieste.
správy Ministerstva zahraničných vecí a obchodu Austrálskej vlády sú predmanželské a mimomanželské vzťahy v Iráne bežné, hoci zriedka sú otvorene demonštrované či diskutované. Úspešné stíhanie za cudzoložstvo je ťažké, vzhľadom k zákonnej požiadavke na štyroch svedkov. Okrem toho, cudzoložstvo sa často neoznamuje z dôvodu "cti" a preto je nepravdepodobné, aby manžel jeho priateľky podával na neho a svoju manželku trestné oznámenie aj napriek tomu, že nemal štyroch svedkov a tým pošpinil česť svojej rodiny. Ak by tak ale urobil, žiadal by potrestanie svojej nevernej manželky a neukrýval by ju na neznámom mieste. Taktiež absencia akéhokoľvek predvolania z polície, prípadne oznámenia o začatí trestného konania z polície naznačuje, že sa žiadne takéto stíhanie pravdepodobne nezačalo. Migračný úrad nespochybňuje, že v krajine pôvodu viedol intímny život s vydatou ženou, je však otázne, či sa v dôsledku tohto konania začalo voči jeho osobe trestné stíhanie, nakoľko túto skutočnosť nevedel preukázať žiadnym hodnoverným dôkazom.
informácií o krajine pôvodu prípady cudzoložstva spadajú pod trestné súdy. Dvaja právnici so skúsenosťami v trestnom práve uviedli, že cudzoložstvo nie je zvyčajne hlásené na polícii alebo na súde. Ak nie je žiadny súkromný žalobca, nie je prípad. Na otázku, kto by mohol pôsobiť ako žalobca v prípade cudzoložstva, bolo vysvetlené, že by to zvyčajne bol manžel alebo otec dievčaťa. Avšak len minimum prípadov je hlásených a preto je veľmi zriedkavé, že sa prípad cudzoložstva dostane na súdy. Ohľadne navrhovateľovej obavy pred možnou pomstou zo strany manžela jeho priateľky treba uviesť, že navrhovateľ sa po odhalení ich intímneho vzťahu presídlil do Teheránu, kde bez akýchkoľvek problémov žil dva mesiace. Tým v podstate využil možnosť vnútorného presídlenia, kde mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo zo strany manžela jeho priateľky a teda nebol z uvedeného dôvodu nútený krajiny pôvodu opustiť. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odporca k záveru, že jeho subjektívny pocit strachu pred možným trestom za mimomanželský pomer, nie je podložený objektívnym prvkom odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru. To znamená, že nebola preukázaná opodstatnenosť tejto obavy z prenasledovania z dôvodov relevantných na udelenie azylu. Vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu, odporca pristúpil k posúdeniu, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany
alebo § 13b zákona o azyle.
ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelil o azyl, ak sú vážne dôvody sa domnievať, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia.
f) zákona o azyle za vážne bezprávie možno považovať:
zákona o azyle sa vzťahuje iba na prípady, ak manželovi cudzinca, jeho deťom, prípadne rodičom maloletého cudzinca bola poskytnutá doplnková ochrana, čo ale nie je prípad navrhovateľa, pretože ten na Slovensku nemá žiadnu rodinu s poskytnutou doplnkovou ochranou. Čo sa týka uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, toto v prípade navrhovateľa možno vylúčiť. Irán je síce krajinou kde sa aj v súčasnosti v určitých prípadoch vykonáva trest smrti, menovaný sa však nedopustil takého protiprávneho konania, za ktorý by mu hrozil trest smrti. Čo sa týka otázky mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu tiež možno skonštatovať, že uvedené navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí. Je síce pravdou, že za mimomanželský pomer by mohol byť v Iráne odsúdený k trestu 100 rán bičom, za tento skutok by však musel byt' právoplatné odsúdený. Ako bolo už vyššie uvedené, je len veľmi málo pravdepodobné, že bol za tento skutok kvôli absencii štyroch svedectiev odsúdený. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia a teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu treba poznamenať, že ani táto forma mu nehrozí. V Iráne totiž v súčasnosti neprebieha žiadny vojenský konflikt. Dôvody navrhovateľa boli vyhodnotené a individuálne posúdené a nebola zistená ani reálna hrozba vážneho bezprávia. Nakoľko nespadá do žiadnej z kategórií osôb, ktoré potrebujú nejakú formu medzinárodnej ochrany, odporca nepovažuje v jeho prípade za potrebné poskytnúť mu akúkoľvek formu ochrany. Pokiaľ sa jedná o problémy pri návratoch, tak s problémami sa môžu stretnúť iba neúspešní žiadatelia o azyl, ktorí sa snažili zapojiť do "propagandy" proti Iránu. Jediné, za čo by mohol byť navrhovateľ potrestaný, je skutočnosť, že Irán opustil nelegálne, čo je
iránskeho zákona trestným činom. Trestom za nelegálne opustenie krajiny sú buď dva až šesť mesiacov odňatia slobody alebo pokuta vo výške 2000 až 20 000 riálov, alebo oboje. Neoficiálne dôkazy však naznačujú, že úradníci sa nepokúšali stíhať dobrovoľných navrátilcov. V. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. januára 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
zákona o azyle „ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
1 zákona o azyle „ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
d),
1 zákona o azyle „ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.“
zákona o azyle „ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“
1 zákona o azyle „ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
, mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí.“
1 zákona o azyle „ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.“ V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu o neudelení azylu. Z obsahu pripojeného spisu vyplýva, že navrhovateľ ako dôvod svojej žiadosti uviedol obavy z trestu smrti, resp. trestu sto rán bičom, ktorý mu hrozí za spáchanie trestného činu cudzoložstva s manželkou jeho suseda, ktorý ich prichytil pri návrate domov z práce. Navrhovateľ, pre obavy z pomsty zo strany manžela jeho priateľky, ušiel ku kamarátovi, neskôr k príbuzným do Teheránu a od týchto sa dozvedel o tom, že manžel jeho priateľky ohlásil spáchanie trestného činu cudzoložstva príslušným štátnym orgánom. Tiež ho informovali o tom, že ho hľadala polícia. Pre obavy z trestného stíhania pre spáchaný skutok a prípadný trest opustil krajinu pôvodu. Odporca neoznačil osobu navrhovateľa za nedôveryhodnú a jeho príbeh za nepravdivý a i keď nespochybnil, že navrhovateľ v krajine pôvodu viedol intímny život s vydatou ženou, pričom bol pristihnutý jej manželom, vyjadril pochybnosti, či sa v dôsledku tohto konania začalo voči jeho osobe trestné stíhanie, nakoľko túto skutočnosť nevedel preukázať žiadnym hodnoverným dôkazom. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 10/2013 zo dňa 9.4.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Rovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu. Pokiaľ sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu počas konania vo veci medzinárodnej ochrany pridržiava jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek prípadným drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Navrhovateľ bol
jeho výpovede prichytený a konfrontovaný s manželom jeho priateľky a po úteku a skrývaní sa u priateľa odcestoval k tete do Teheránu a od známych sa neskôr dozvedel, že manžel priateľky zavolal políciu, ktorá prišla k navrhovateľovi domov ešte v ten istý deň domov, neskôr ho ešte zopárkrát hľadali a mali vraj aj príkaz na domovú prehliadku, o čom však nevedel predložiť žiadny doklad. Nemožno opomenúť, že v konaní o udelenie azylu má zásada tzv. materiálnej pravdy svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. Pre konanie o medzinárodnej ochrane je charakteristické, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z
ktorého jeho ateizmus spolu s podozrením z cudzoložstva spĺňa definíciu sociálnej skupiny v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle.
názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dostatočne presvedčivo zdôvodnil, že skupina "ateistických cudzoložníkov" ako taká neexistuje a nemožno ju chápať v kontexte § 19a ods. 4 písm.
správ o krajine pôvodu je uvedený čin, trestným činom, za ktorý trestný zákon, platný v krajine pôvodu ustanovuje trest smrti, resp. trest sto rán bičom. Uvedené informácie boli preukázané a neboli sporné ani v administratívnom konaní, ani v konaní pred krajským súdom. (
zdroja MZV USA, Správa o stave ľudských práv 2013 - Irán, 27/02/2014 http://www.refworld.org/docid/53284ac9b.html „cudzoložstvo zostalo trestateľné smrťou ukameňovaním.
správy HRW z
názoru odvolacieho súdu došlo k naplneniu tejto požiadavky už tým, že navrhovateľ spáchal v krajine pôvodu trestný čin cudzoložstva a je primerané pravdepodobné, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu za tento čin hrozí trest smrti ukameňovaním resp. sto rán bičom a pokiaľ súd prvého stupňa svoju hypotetickú úvahu o vylúčení hrozby potrestania vzhľadom na prísne procesné pravidlá dokazovania tohto trestného činu oprel aj o záver o nepravdepodobnosti odsúdenia na základe iba „znalosti sudcu“ (ktorú však pripustil v prípade inej dôkaznej situácie napr. fotografických alebo filmových dôkazov) túto nebolo možné považovať za dostatočne presvedčivú aj s poukazom na dostupné informácie nachádzajúce sa v administratívnom spise odporcu, ktoré takéto jeho domnienky nepotvrdzujú, avšak vyplýva z nich, že „(revidovaný) zákon umožňuje aby súd usvedčil páchateľa, na základe „vedomosti sudcu“ notoricky vágnej a subjektívnej doktríny umožňujúcej odsúdenie v neprítomnosti akéhokoľvek silného dôkazu, i keď súd môže uložiť radšej telesný trest sto rán bičom ako popravu ukameňovaním“(MU-ODZS-2015/000018-006). Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, pričom selektívnym vyhodnotením dôkazov tvoriacim súčasť administratívneho spisu nemožno dospieť k náležite zistenému skutkovému stavu veci a následne tak k správnym právnym záverom. Za daných okolností preto nemožno
názoru odvolacieho súdu považovať záver odporcu o nepreukázaní objektívnych dôvodov k obavám navrhovateľa o tom, že v prípade návratu do krajiny dôvodu by čelil hrozbe vážneho bezprávia vo forme trestu smrti prípadne iného neprimeraného alebo ponižujúceho trestu za presvedčivý a bez pochybností preukázaný a preto neobstojí ani záver odporcu o nekvalifikovaní sa navrhovateľa pre žiadnu z foriem medzinárodnej ochrany. Z toho dôvodu neboli podmienky na konštatovanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia súdom prvého stupňa, preto odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť
tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na nové konanie. V ďalšom konaní je odporca viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia
vyčíslenia jeho právnej zástupkyne (na ďalšie vyčíslenie doručené súdu potom čo už bolo rozhodnutie vo veci a o náhrade trov vyhlásené, súd neprihliadol) v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 741,10 Eur titulom trov právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej pomoci po 139,83 Eur (699,15 Eur) 1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky), 2/ napísanie opravného prostriedku (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky), 3/ účasť na pojednávaní dňa 19.08.2015 (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky), 5/ napísanie odvolania dňa 10.11.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky) a režijný paušál 41,95 € (8,39 x 5) Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.