ustanovením § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len ,,správny poriadok“), nakoľko žalobca má právo pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa ku všetkým podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Žalovaný mal žiadosť o udelenie výnimky a k nej pripojené prílohy, ako aj všetky ostatné podklady, predložiť žalobcovi na vyjadrenie, pretože právo účastníka vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia nemožno zamieňať s právom nazerať do spisov správneho orgánu. Krajský súd zároveň uviedol, že uvedené procesné pochybenie žalovaného predstavuje takú vadu konania, ktorá by bez ďalších súdom zistených okolností mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobcu ďalšia vada v konaní správneho orgánu nastala, keď bol žalovaný v zmysle § 25 ods. 5 správneho poriadku povinný doručovať všetky písomnosti žalobcovi prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne. Prvostupňový súd konštatuje, že doručenie podkladov rozhodnutia dňa 21.11.2011 len žalobcovi bolo nepochybne porušením zákona a vadou v konaní správneho orgánu, avšak táto vada nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Na námietku žalobcu ohľadne zmeny prvostupňového rozhodnutia spočívajúcej v predĺžení doby platnosti výnimky prvostupňový súd uvádza, že jej dôvodom bola nepochybne výlučne potreba zabezpečiť realizovateľnosť výnimky, pretože povodne povolenú dobu platnosti výnimky nebolo možné z dôvodu dĺžky rozkladového konania dodržať. Podľa žalobcu nezodpovedala zákonu časť formulácie druhostupňového výroku ,,V ostatných častiach zostal výrok prvostupňového rozhodnutia nezmenený“, pretože žalovaný mohol rozhodnutie v inej ako zmenenej časti, ak sa domnieval, že je zákonné, potvrdiť. S námietkou žalobcu o nesúlade výrokovej časti napadnutého druhostupňového rozhodnutia zaujal prvostupňový súd názor, že minister zmenil prvostupňové rozhodnutie len čiastočne a rozsah tejto zmeny vymedzil vo výroku druhostupňového rozhodnutia, a teda postupoval v súlade s ustanovením § 59 ods. 2 správneho poriadku, pretože ak minister v rozkladovom konaní čiastočne zmenil prvostupňové rozhodnutie, nemohol ho zároveň v ktorejkoľvek inej časti potvrdiť. Vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke veci krajský súd konštatoval, že zo stanovísk Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (ďalej len „ŠOP SR“) i zo samotných žiadostí poľovníckych združení je zrejmé, že medveď hnedý ako chránený živočíšny druh na území Slovenska prosperuje a jeho populácia narastá, pričom populáciu medveďa hnedého v rámci Slovenska je potrebné udržiavať v takom počte a na takom areáli, aby nedochádzalo k jeho rozširovaniu do oblasti, kde nie je dostatok prirodzenej potravy. Z uvedeného mal krajský súd preukázané splnenie základnej podmienky pre povolenie výnimky na usmrtenie medveďa hnedého, ktorou je zachovanie populácie tohto druhu. Taktiež poukázal na nemožnosť odchytu medveďov a ich umiestnenia do niektorej zoologickej záhrady, nakoľko žiadna z nich o medveďa hnedého neprejavila záujem. Žiadna iná alternatíva k povoleniu výnimky zo zákazu usmrtenia v konaní riešená ani navrhovaná nebola. Podľa krajského súdu na účely povolenia výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z.z. je potrebné v konaní preukázať a zdokumentovať pohyb synantropných medveďov v blízkosti ľudských sídiel a prípady agresívneho správania medveďov, aby bolo možné z takýchto konkrétnych okolností vyvodiť opodstatnenú obavu o zdravie a bezpečnosť obyvateľov. Poľovný revír, ktorého sa žiadosť o výnimku týkala, je prirodzeným miestom výskytu medveďa hnedého, a preto podľa názoru krajského súdu nie je možné z každého stretu človeka s týmto zvieraťom vyvodiť reálnu hrozbu pre život a zdravie obyvateľstva. Musí ísť o zdokumentovaný výskyt jedincov tohto živočíšneho druhu mimo svojho prirodzeného lesného areálu, kde jeho prítomnosť predstavuje reálnu hrozbu pre človeka. Krajský súd tiež s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžp/2/2013 zo dňa
1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá
1 O.s.p.) postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zrušil rozhodnutia žalovaného správneho orgánu oboch stupňov a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím [č. 8694/2011-1.10 (49/2011-rozkl.) zo dňa 28.11.2011] minister životného prostredia Slovenskej republiky zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 3874/2011-2.2 zo dňa 28.09.2011, ktorým tento povolil výnimku podľa § 40 ods. 2, 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z.z. zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z.z. a to usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Povina. Minister v rozkladovom konaní zmenil podmienky rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z.z. a určil, že odstrel možno zrealizovať na lokalite Strapačky, Ďurinákové lúky a Korcháň odo dňa právoplatnosti rozhodnutia do 30.11.2011 posliedkou a postriežkou a do 15.12.2011 postriežkou a od 01.06.2012 do 30.11.2012 posliedkou a postriežkou. V ostatných častiach zostal výrok prvostupňového rozhodnutia nezmenený. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu, ktorými žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o žiadosti žiadateľa v zmysle ustanovení zákona č. 543/2002 Z.z. postupom podľa ustanovení správneho poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z.z. orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Podľa § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z. rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že neplatnosť výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Povinnosťou orgánu štátnej správy na úseku ochrany prírody v zmysle citovanej právnej úpravy § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z.z., je zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. Citovanou právnou úpravou zákonodarca zveruje do právomoci orgánu štátnej správy na úseku ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol, keď ustanovuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané, v dôsledku ktorej úpravy je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktorý bolo vydané. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti orgánov verejnej správy a správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ústavy) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2008, sp.zn. III. ÚS 341/2007, v ktorom ústavný súd o.i tiež konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona, keď uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“. Vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu je povinnosťou správneho orgánu ako aj súdu v prieskumnom konaní v každom štádiu konania, skúmať či sú splnené podmienky konania. V preskúmavanej veci bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa skúmať splnenie zákonných podmienok konania pri aplikácii právnej úpravy ustanovenej v § 82 ods. 9 písm. a/
3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej súvislosti súčasne dáva do pozornosti žalobcu, že súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale jeho povinnosťou je na základe žalôb, v rozsahu ich dôvodov, posudzovať, či napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade so zákonom, pričom správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak teda výnimka k odstrelu, ktorá bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, a ktorá v priebehu konania uplynula, majúc za následok stratu platnosti tejto výnimky, odvolací súd zastáva názor, že žalobcovi nemohla vzniknúť ujma na jeho právach, ako základnej podmienky súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne poukazuje na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013 z 24.6.2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. V danej veci bol napadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého v poľovnom revíri Povina. Čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre, uplynul už v čase rozhodovania krajského súdu (30.11.2012). Neplatnosť výnimky o povolenie na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania, ako aj súdneho prieskumu, je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka, a preto ak takáto výnimka neexistuje, keďže jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet konania súdu o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovaného správneho konania, predmetom ktorého bolo udelenie predmetnej výnimky. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného, žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktoré zo zákona stratili platnosť, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Odvolací súd z uvedených dôvodov podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p,
1 písm. h/ O.s.p. a s § 246c ods. 1 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104
1 O.s.p. zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť, keď zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že rozhodnutia žalovaného oboch stupňov zo zákona stratili platnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 O.s.p.) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 246c ods.1 O.s.p.
1 a s § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené a u žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.