ust. § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) disciplinárne opatrenie - písomné pokarhanie. Z obsahu vyššie uvedeného disciplinárneho rozkazu mal krajský súd preukázané, že dňa
vyjadrenia žalobcu, tento dňa
ust. § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. podané odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd po preskúmaní predmetnej veci dospel k záveru, že výrok prvostupňového rozhodnutia nespĺňa základné náležitosti, nakoľko nie je z neho dostatočne zrejmé, akú konkrétnu povinnosť žalobca porušil, teda aké konkrétne konanie, či opomenutie predstavuje delikt, za ktorý bol žalobca potrestaný. S poukazom na ust. § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. uviedol, že základný čas služby v týždni sa rozvrhuje na jednotlivé zmeny spravidla na obdobie jedného mesiaca, pričom samotný pojem „spravidla“ znamená, že ide o poriadkový, resp. odporúčací charakter, a teda nejde o rigidne stanovený termín (lehotu), odchýlenie od ktorej by malo za následok porušenie zákonnej povinnosti. Krajský súd v tejto súvislosti zastal názor, že základný čas služby v týždni môže byť rozvrhnutý na zmeny aj na iné obdobie ako je jeden mesiac, avšak za predpokladu, že s touto zmenou rozvrhnutia času služby bol dotknutý policajt oboznámený najneskôr tri dni pred nástupom do služby. Ďalej krajský súd poukázal na to, že tak z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu nevyplýva, či sa žalobca disciplinárne previnil tým, že základný čas služby v týždni nerozvrhol na jednotlivé zmeny na obdobie jedného mesiaca (v tomto prípade až do konca mesiaca november), alebo sa previnil tým, že uvedený rozvrh neurobil v takom čase, aby bol dotknutým policajtom daný na oboznámenie najneskôr tri dni pred nástupom do služby. Záverom krajský súd skonštatoval, že obe správne rozhodnutia nie sú v súlade s ust. § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., nakoľko z nich dostatočne nevyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval a najmä z nich nijako nevyplýva, ako správne orgány prihliadali pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj žalobcu k plneniu svojich služobných povinností. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, krajský súd pre nepreskúmateľnosť oboch správnych rozhodnutí postupom
ust. § 250j ods. 2 písm. d/ OSP tieto zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
ust. § 250k ods. 1 OSP a žalobcovi (pre čiastočný úspech v konaní vzhľadom na žalobné dôvody) nepriznal právo na náhradu trov s prihliadnutím na to, že žalobca je zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov a trovy právneho zastúpenia neboli vyčíslené napriek tomu, že súd právneho zástupcu na ich vyčíslenie vyzval. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalovaný v podanom odvolaní predovšetkým namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského súdu (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). S poukazom na judikatúru súdov (II. ÚS 127/07, 6Sžo/84/2007, 6Sžo/98/2008, 1Sžo/33/2008, 2Sžo/5/2009, 8Sžo/547/2009) zastával názor, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné tak hmotnoprávne, ako aj procesné predpisy. Ďalej uviedol, že posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, nakoľko by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží (1Sžo/33/2008, 3Sžo/15/2011, resp. 3Sžo/21/2011). Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobca tým, že základný čas služby v týždni nerozvrhol na jednotlivé zmeny na obdobie jedného mesiaca (november), porušil ust. § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z., čím sa dopustil porušenia povinnosti uvedenej v ust. § 48 ods. 3 písm. a/ menovaného zákona, plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Konanie žalobcu označil za rozporné s obsahom služobnej prísahy, ktorú žalobca zložil pri vzniku služobného pomeru príslušníka PZ, a ktorou sa zaviazal, že sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. V súvislosti s odvolacím konaním, žalovaný uviedol, že toto je vybudované na tzv. apelačnom princípe a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci, nie je viazaný závermi prvostupňového orgánu, pričom samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky. Rozhodnutím odvolacieho orgánu môže byť teda rozhodnuté aj v neprospech účastníka, alebo aj nad rámec návrhov, avšak v rámci odvolacieho konania nemožno rozhodovať o tej veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania na úrovni prvostupňového orgánu. Následne s odkazom na ust. § 241 ods. 3 žalovaný zastáva názor, že v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými pre danú vec podstatnými námietkami, ktoré žalobca uvádzal, pričom následne vo svetle rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05 a I. ÚS 141/09) má za to, že v napadnutom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam bez toho, aby bolo porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie. Záverom žalovaný zotrval na tom, že žalobca svojím konaním porušil ust. § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z., keď ešte dňa
Čl. 142 ods. 1 veta za bodkočiarkou, Ústavy Slovenskej republiky, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
2 OSP, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
1 OSP,
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
1 - 3 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy.
1 - 4 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.
3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený;
1 zákona č. 73/1998 Z. z., disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.
1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z., disciplinárnym opatrením je a) písomné pokarhanie;
5 zákona č. 73/1998 Z. z., základný čas služby v týždni sa rozvrhuje na jednotlivé zmeny spravidla na obdobie jedného mesiaca. So zmenou rozvrhnutia základného času služby v týždni musí byť policajt oboznámený najneskôr tri dni pred nástupom do služby. Ak to povaha štátnej služby vyžaduje, môže nadriadený výnimočne určiť nástup takej služby aj v čase kratšom ako tri dni pred nástupom zmeny.
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V súvislosti s podaným odvolaním žalovaného, odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozhodnutia. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné: V rozhodnutiach trestného charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí i v tomto konaní preskúmavaný Disciplinárny rozkaz č. 6 zo dňa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie
názoru odvolacieho súdu) vyplýva, že pri ukladaní administratívnych sankcií platia analogicky základné podmienky ukladania sankcií trestných s tým, že správny postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote a že každé konanie smerujúce k správnemu potrestaniu musí byť uzatvorené konečným rozhodnutím. Povinnosť dokazovania spočíva na správnom orgáne. Správny akt, ktorým je ukladaná sankcia, musí byť vždy preskúmateľný z hľadiska zákonnosti nezávislým a nestranným súdom. Predmetné Odporúčanie o správnych sankciách sa vzťahuje jednak na pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Záverom ešte odvolací súd považuje za potrebné dodať, že identifikácia skutku neslúži iba k vedomosti páchateľa o tom, čoho sa mal dopustiť a za aké konanie je sankcionovaný. Je potrebné vychádzať z významu výrokovej časti rozhodnutia, ktorá je schopná zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok, obsahujúci konkrétny popis skutku, je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia, nakoľko iba z neho je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenie, či sankcia bola uložená. Zároveň, iba porovnaním výroku je možné posúdiť a vyhodnotiť prípadnú prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Nakoniec, iba výrok rozhodnutia môže byť vynútený v rámci správnej exekúcie smerujúcej k vynútenému splneniu povinnosti uloženej v rozhodnutí správneho orgánu. Ďalej odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácií krajského súdu, že z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, či sa žalobca disciplinárne previnil tým, že základný čas služby v týždni nerozvrhol na jednotlivé zmeny na obdobie jedného mesiaca (v tomto prípade až do konca mesiaca november), alebo sa previnil tým, že uvedený rozvrh neurobil v takom čase, aby bol dotknutým policajtom daný na oboznámenie najneskôr tri dni pred nástupom do služby. Uvedené pochybenie sa nepodarilo odstrániť ani odvolaciemu správnemu orgánu a súčasne vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán uvedené pochybenia prehliadol, resp. im nevenoval dostatočnú pozornosť a postupom
ust. § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, abstrahoval na seba uvedené vady, čím aj tento procesne pochybil. Rovnako sa odvolaciemu súdu javí ako rozporuplné konštatovanie žalovaného, že „prvostupňový správny orgán vyhodnotil všetky námietky odvolateľa (žalobcu; pozn. odvolacieho súdu) ako neopodstatnené, čo deklaroval aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.“ Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí totiž neuviedol ani aspoň stručný opis všetkých žalobcom prednesených námietok, iba pristúpil k strohému konštatovaniu ich nedôvodnosti, bez toho, aby neopodstatnenosť týchto námietok riadnym spôsobom v dotknutom rozhodnutí odôvodnil. Preto nie je odvolaciemu súdu zrejmé, ako žalovaný dospel k záveru o vyhodnotení všetkých námietok zo strany prvostupňového správneho orgánu, keď ich tento prvostupňový správny orgán sám v rozhodnutí neuviedol. K námietke žalovaného, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy, ako aj k námietke, že posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu, odvolací súd má ta to, že v danom prípade došlo práve k porušeniu procesného predpisu, konkrétne ust. § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. ustanovujúceho náležitosti rozhodnutia. V tejto súvislosti si odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok zo dňa 20. júna 2012, č. k. 6Sžo/30/2011, z ktorého vyplýva, cit.: „pokiaľ aj zákonodarca výslovne v právnej norme neuvádza, že súčasťou výroku o uloženie disciplinárneho opatrenia je uvedenie skutku, na základe ktorého sa účastníkovi disciplinárne opatrenie ukladá, je povinnosťou správneho orgánu uviesť skutok, ktorým sa účastník dopustil disciplinárneho previnenia, za ktorý sa mu ukladá disciplinárne opatrenie. Takáto povinnosť správnemu orgánu vyplýva z obsahu uvedenej právnej normy, keď zákonodarca v nej uvádza, že výrok obsahuje rozhodnutie o veci. V disciplinárnom konaní predmetom konania je posudzovanie disciplinárneho previnenia účastníka, ktorý sa ho dopustil na základe konania resp. nečinnosťou a v prípade preukázania, že účastník sa dopustil disciplinárneho previnenia skutkom kladeným mu za vinu, správny orgán mu za takéto previnenie ukladá disciplinárne opatrenie, ktorá skutočnosť sa musí premietnuť aj do výroku rozhodnutia, ktorým správny orgán rozhoduje o veci samej, a preto nie je možné považovať za súladné so zákonom, ak správny orgán vo výroku rozhodnutia, ktorým rozhoduje v disciplinárnom konaní, uvedie len, že účastníkovi konania ukladá disciplinárne opatrenie, pričom z takéhoto výroku nie je zrejmý skutok, ktorým sa účastník dopustil disciplinárneho previnenia, za ktorý sa mu disciplinárne opatrenie ukladá. Konanie o disciplinárnom previnení a ukladanie sankcie zaň, vychádza zo zásad trestnoprávnej úpravy, v zmysle ktorej bez ohľadu na to, či ide o trestnú zodpovednosť
trestného práva, administratívne trestanie alebo disciplinárne trestanie, obvinený z porušenia právnej povinnosti má vždy právo vedieť, za ktorý skutok sa mu sankcia za porušenie právnej povinnosti ukladá, a preto vo výroku rozhodnutia, ktorým sa mu ukladá sankcia za porušenie právnej povinnosti, by mal byť skutok uvedený určitým spôsobom tak, aby nemohol byť zameniteľný s iným skutkom. Neuvedenie skutku vo výroku rozhodnutia treba považovať za formálny nedostatok rozhodnutia správneho orgánu.“ Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu vo veci samej ako vecne a právne správny
3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). V súvislosti s podaným odvolaním žalobcu v časti o nepriznaní náhrady trov konania, odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné. S konštatovaním krajského súdu, že žalobca v predmetnom konaní dosiahol iba čiastočný úspech sa odvolací súd nestotožňuje, nakoľko na základe podanej žaloby žalobca dosiahol zrušenie a vrátenie veci žalovanému správnemu orgánu. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so závermi uznesenia najvyššieho súdu zo dňa
ust. § 219 OSP. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
ust. § 250k ods. 1 veta prvá OSP v spojení s ust. § 246c veta prvá OSP a s ust. § 224 ods. 1 a s § 142 ods. 1 OSP. Úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia žalobcu advokátom a pozostávajú z jedného úkonu právnej služby za podané odvolanie zo dňa 16. apríla 2014
2 písm. b/ v spojení s § 11 ods. 4 veta prvá Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon právnej služby prináleží právnemu zástupcovi žalobcu 67,- eur s režijným paušálom 8,04 eur a s 20% DPH, spolu v sume 90,04 eur. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.