ust. § 221 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania. Po vrátení veci Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 1S 126/2011-74 z 15. mája 2014
ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu žalobcu a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/48226/2011/992895-r z
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) z faktúr č. 2008/448 z
názoru súdu v predmetnom konaní bolo dostatočným spôsobom zistené, že zmluvu o budúcej zmluve uzatvorila fyzická osoba Ing. Y. L. dňa
predložených dokladov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, žalobca uhradil pre spoločnosť RKS, s.r.o. celkom 1.854.596,-Sk. Fyzická osoba Ing. L. uhradil zo svojho účtu fyzickej osoby v roku 2008 za faktúry týkajúce sa predmetnej nehnuteľnosti celkovo 3.235.711,-Sk a to úhradu za faktúru č. 2008/181, č. 2008/169, 2008/448. Z vyššie uvedených skutočností
názoru súdu nesporne vyplýva, že vyššie uvedené faktúry žalobca v skutočnosti neuhradil a ani uhradiť nemohol, o čom svedčí aj zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu - k časti nebytového priestoru č. XXX z
osobitného predpisu v kalendárnych rokoch predchádzajúcich kalendárnemu roku, v ktorom sa stala platiteľom okrem zásob. Krajský súd konštatoval, že na základe opakovanej kontroly vykonanej správcom dane Daňový úrad Bratislava V za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008, postupoval v súlade so zákonom, keď neuznal platiteľom uplatnený nárok na odpočítanie dane v celkovej výške 24.965,84 €, keďže zmluvu o budúcej zmluve uzatvorila fyzická osoba Ing. Y. L. dňa
6 písm. e) v spojení s ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, aby preukázal dôkaznými prostriedkami, že splnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane a nadobudol fakturované plnenie od dodávateľa, čo v danom prípade žalobca nepreukázal. Nie je možné akceptovať názor žalobcu, ktorý uvádzal, že nedostatky v účtovníctve spoločnosti predávajúceho RKS, s.r.o. nemôžu byť na ujmu žalobcu. V tomto prípade, ako bolo nesporne preukázané z administratívneho spisu, nešlo o nedostatky v účtovníctve spoločnosti RKS, s.r.o. Je pravdou, že zo strany tejto spoločnosti došlo k vystaveniu duplicitných faktúr na predmetnú nehnuteľnosť, avšak, ako vyplynulo z administratívneho spisu, bolo tak na nátlak Ing. Skákalu - konateľa spoločnosti žalobcu. Pôvodne vystavené faktúry v marci 2008 boli vystavené riadne na fyzickú osobu Ing. L. a z účtu tejto fyzickej osoby tieto boli aj zaplatené. Dodatočne vystavené faktúry na to isté plnenie, nemohol žalovaný správny orgán akceptovať. Krajský súd záverom uviedol, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie preskúmavaného rozhodnutia, a preto s poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté
ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi súd ich náhradu nepriznal. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca odvolanie odôvodnil s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Uviedol, že
záverov krajského súdu mal porušiť ust. § 49 ods. 2 písm.
osobitného predpisu v kalendárnych rokoch predchádzajúcich kalendárnemu roku, v ktorom sa stala platiteľom, okrem zásob. Tiež v ďalšom krajský súd konštatoval, že neuznanie nároku na odpočítanie dane v celkovej výške 752.121,-Sk (24 965, 84 Eur) bolo v súlade so zákonom z dôvodu, že zmluvu o budúcej zmluve uzatvorila fyzická osoba Ing. Y. L. dňa 7. marca 2008 a v marci 2008 na základe tejto zmluvy boli pre fyzickú osobu vystavené faktúry, ktoré boli aj touto fyzickou osobou uhradené. Krajský súd nerozporoval podstatnú skutočnosť dôležitú pre posúdenie veci a to, že v mesiaci november 2008 bol uzatvorený Dodatok č. l k Zmluve o budúcej zmluve o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu, kde sa zmenila zmluvná strana v osobe nadobúdateľa, ktorým sa stal práve žalobca MS Family s.r.o. Na základe tejto skutočnosti krajský súd nesprávne konštatoval, že správca dane postupoval správne, keď za IV. štvrťrok 2008 nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr, pretože v tomto prípade žalobca nesplnil podmienky vyžadované ustanovením § 49 - § 51 zákona o DPH. Vysporiadaval sa fakticky len s faktúrami č. 2008/448 a č. 2008/457 a o tieto faktúry žalobca svoj nárok neopieral. Ďalej poukázal na konštatovanie krajského súdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s názorom žalovaného správneho orgánu, že nie je možné akceptovať predkladané, novovyhotovené faktúry s dátumom vystavenia v mesiaci december 2008, ktoré neboli správcovi dane predložené ani jedným subjektom a neboli ani v ich účtovníctve a evidencii a dodatočne meniť skutočnosti. Tieto závery nemajú žiadne opodstatnenie vo vykonanom dokazovaní a nie je preukázané na akom základe si ich súd osvojil a stotožnil sa s nimi. Rovnako považoval za nesprávny záver súdu, že v danom prípade nebolo preukázané, že fakturované plnenia boli dodané dodávateľom pre platiteľa MS Family s.r.o. Preukázanie tejto skutočnosti je
žalobcu zrejmé bez akejkoľvek pochybnosti zo skutočnosti, že MS Family s.r.o. sa jediná stala vlastníkom predmetného bytu a nikdy sa ním nestal Ing. Y. L. fyzická osoba. Žalobca si uplatnil nárok na odpočet DPH na vstupe za obdobie IV. kalendárny štvrťrok
žalobcu nezobral na zreteľ skutočnosti, že daňový subjekt MS Family s.r.o. jednoznačne disponuje existenciou materiálneho plnenia - je vlastníkom nehnuteľnosti - bytu č. XXX, čo nebolo nikdy zo strany správcu dane ani žalovaného spochybnené, správcovi boli predložené faktúry 2008/584A, 2008/585 preukazujúce cenu poskytnutého materiálneho plnenia. Žalobca zdôraznil, že uniesol svoje dôkazné bremeno v plnom rozsahu a nemôže znášať zodpovednosť za nedostatky v účtovníctve iného daňového subjektu. Tento názor je potvrdený rovnako v dostupnej judikatúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sžf/1/2011). Vystavenie daňových dokladov zodpovedajúcich skutočnosti, že nehnuteľnosť nadobudla MS Family s.r.o. zo strany RKS, s.r.o. odmietol súd len s konštatovaním, že tieto boli vystavené na údajný nátlak Ing. Mariána Skákalu ako konateľa a jediného spoločníka MS Family s.r.o. Stotožnenie sa súdu s argumentáciou žalovaného v tomto prípade nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Krajský súd v tejto súvislosti len konštatoval, že na základe obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ust. § 2 zákona o správe daní a poplatkov, vykonal vo veci rozsiahle a podrobné dokazovanie, hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V žalobe poukazoval žalobca na porušenie zákona v súvislosti s procesným postupom žalovaného správneho orgánu, ako aj porušenia práv žalobcu, ktoré vyplývalo zo skutočnosti, že odvolací orgán dopĺňal v rámci odvolacieho konania niektoré dôkazy (Požiadanie DÚ Brezno o doplnenie šetrenia, viď str. 8 posledný odsek napadnutého rozhodnutia, na základe ktorého bola spísaná dňa 21.1.2011 zápisnica o ústnom pojednávaní s novou konateľkou RKS spol. s r.o. Helenou Kokavcovou). Žalobca sa dozvedel o ich existencii až z rozhodnutia žalovaného, s týmito nebol žiadnym spôsobom oboznámený, ani nemal možnosť na ne reagovať. Na tieto skutočnosti krajský súd vôbec, napriek právnemu názoru vyslovenému v uznesení Najvyššieho súdu, nereagoval a nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku. III. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení z 26. júna 2014, v ktorom uviedol, že krajský súd rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol, pretože vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a vyvodil správny právny záver. Tvrdenie v odvolaní, že žalobca si neuplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr č. 2008/448 z 19. septembra 2008 a č. 2008/457 z 26. septembra 2008, nie je
žalovaného pravdivé, pretože z obsahu spisu vyplýva, že pri začatí kontroly za IV. štvrťrok 2008 dňa
zákona uvedená suma vo výške 166.050,-Sk.
zákona o DPH platného a účinného v danom čase osoba, ktorá sa stala platiteľom, môže odpočítať daň viažucu sa k majetku, ktorý nadobudla pred dňom, keď sa stala platiteľom a žalobca si uplatňoval DPH
tohto ustanovenia zákona z plnení, ktoré boli prijaté fyzickou osobou. Zdôraznil, to že RKS s.r.o. vystavila na nátlak Ing. L. faktúry na žalobcu ho neoprávňuje, aby si z týchto dodatočne vystavených faktúr, na ktorých je uvedený dátum vystavenia december 2009, uplatňoval daň za IV. štvrťrok 2008. Pokiaľ žalobca ako argument uvádza, že RKS s.r.o. mala nesprávne zaúčtované a zaevidované plnenia, čo on nemá právo zisťovať a nemôže byť za to ani zákonným spôsobom postihovaný,
žalovaného RKS s.r.o. mala správne vystavené faktúry a zaúčtované úhrady, čo potvrdila aj JUDr. V., postupovala
Zmluvy o budúcej zmluve..., splátkového kalendára, Dodatku č. 1 k zmluve .... a s týmto postupom súhlasil aj Ing. L. a následne žalobca, až pokiaľ nezistil, že z plnení poskytnutých občanovi si nemôže uplatniť právo na odpočítanie dane. Uviedol, že osoba Ing. L. nie je totožná s osobou žalobcu. Zmluvy boli platné a účinné tak, ako boli uzatvorené a odvolávajú sa na ne aj dodatočne vystavené faktúry. Úhrady boli z väčšej časti realizované občanom Ing. L. a neboli mu vrátené do
názoru žalovaného, uvedený rozsudok sa týka iných skutočností, daňové orgány nespochybnili zdaniteľné plnenia. Žalobca sám preukázal, že neprijal čiastočné plnenia týkajúce sa nehnuteľnosti a po zistení, že správca dane mu neprizná právo na odpočítanie dane, následne účelovo predkladal ďalšie faktúry s dátumom vystavenia v decembri
2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní uvádza nasledovné. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). Z podkladov spisu je zrejmé, že v rámci administratívneho konania bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal skutkový stav, ako vyplynul z administratívneho spisu. Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona o DPH. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. V posudzovanej veci aj
názoru senátu najvyššieho súdu nebolo možné akceptovať neustále predkladané, novovyhotovené faktúry s dátumom vystavenia v mesiaci december 2008, ktoré neboli správcovi dane predložené ani jedným subjektom a neboli ani v ich účtovníctve a v evidencii a dodatočne meniť rozhodujúce skutočnosti. Jednoznačne nebolo preukázané, že fakturované plnenia boli dodané dodávateľom pre platiteľa MS Family, s.r.o., t.j. pre žalobcu, pričom povinnosťou daňového subjektu
6 písm. e) v spojení s ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, bolo preukázať dôkaznými prostriedkami, že splnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane a nadobudol fakturované plnenie od dodávateľa, čo v danom prípade žalobca nepreukázal. Z podkladov administratívneho spisu je zrejmé, že pri začatí kontroly nebol žalobcom ani jeho dodávateľom predložený dobropis č. 2008/
dokladov a do
toho, ako je pre neho výhodné. Správca dane
2 a 4 cit. zákona dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a ako dôkaz použil všetky prostriedky, ktorými mohol zistiť a objasniť tieto skutočnosti, a z toho dôvodu skúmal aj reálne naplnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov. Bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, aby preukázal dôkaznými prostriedkami, že splnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane a nadobudol fakturované plnenie od dodávateľa, čo v danom prípade platiteľ nepreukázal, aj keď bol na to správcom dane viackrát vyzvaný. Za stavu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nebolo mu priznané právo na odpočítanie dane v súlade so zákonom. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu č. 3Sžf/1/2011, senát odvolacieho súdu konštatuje, že uvedený rozsudok sa týka preukázania plnenia a umožnenia splnenia dôkaznej povinnosti daňového subjektu, čo nie je prípad žalobcu, ktorý mal dostatok možností na preukázanie splnenia dôkaznej povinnosti. V priebehu celého konania žalobca predkladal nové faktúry, ktoré žiadal vyhotoviť od svojho dodávateľa za účelom dodatočného splnenia zákonných podmienok, ktoré je potrebné preukázať na uplatnenie práva na odpočítanie dane. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa procesného postupu správnych orgánov v rámci dokazovania žalovaného, keď namietal, že pri doplnení šetrenia bola spísaná zápisnica s konateľkou RKS s.r.o. s ktorou nebol oboznámený, odvolací súd uvádza, že k nepriznaniu dane z faktúr žalobcovi nedošlo na základe výpovede konateľky spoločnosti RKS, spol. s.r.o. Heleny Kokavcovej, ale na základe žalobcom predložených dokladov, zistení a vyjadrení počas kontroly a opakovanej kontroly. Odvolací súd s prihliadnutím na celkovú dôkaznú situáciu v posudzovanej veci nepovažoval za racionálne a hospodárne, zrušiť napádané rozhodnutie a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov vyššie uvádzaného procesného pochybenia, ktorého odstránenie zopakovaním procesného postupu by nemohlo privodiť vecne iné alebo výhodnejšie rozhodnutie pre žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 4 Sž 98-102/2002 zo dňa 17.12.2002,
ktorého „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ K základným zásadám v daňovom konaní, ako aj k zásade voľného hodnotenia dôkazov, Najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžf/4/2011 z 15. marca 2011, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR konštatoval: „ S poukazom na § 29 ods. 8 Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i
názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu
3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.