87/95 Z.z. priznal súd aj úrok z omeškania vo výške 6,5% ročne zo žalovanej sumy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo
1 O.s.p. Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovaného s poukazom na ustanovenie § 243e ods.1 O.s.p.
c/ O.s.p. podal proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
rozsudkom súdu prvého stupňa mimoriadne dovolanie. Podľa jeho názoru bol uvedenými rozhodnutiami súdov porušený zákon a preto navrhol rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods.1 písm.c/ O.s.p.), ktoré spočívalo v tom, že súdy pojem ,,príspevok na činnosť spoločenstva“ nepovažovali za odmenu predsedu spoločenstva, napriek nedostatočnej právnej úprave zákona č.182/1993 Z.z. v čase schvaľovania zmluvy o spoločenstve a dlhoročnej zaužívanej praxi vlastníkov bytov, ktorí tento príspevok uznávali a považovali za odmenu správcu. Z ustanovenia § 7c ods.3 zákona č.182/1993 Z.z. vyplýva zodpovednosť predsedu spoločenstva za škodu spôsobenú porušením jeho povinností alebo prekročením jeho právomocí. Táto zodpovednosť býva štandardne vyvážená odmenou za vykonávanú činnosť, čo je všeobecne známou skutočnosťou. Poukázal na to, že primárne bolo úlohou rady spoločenstva a zhromaždenia vlastníkov, aby v rámci svojich kompetencií v zmysle § 7c ods.8 zákona č.182/1993 Z.z. zvolali zhromaždenie vlastníkov a zosúladili zmluvu o spoločenstve s novou právnou úpravou. Preto odkaz odvolacieho súdu v odôvodnení na prechodné ustanovenie § 31 ods.2 zákona č.182/1993 Z.z. nepovažoval za správny. Hoci tvrdenie žalobcu, že predsedovi spoločenstva nebola zhromaždením schválená odmena, zodpovedá skutočnosti, je vytrhnuté z kontextu vtedajších pomerov a praxe spoločenstva, ktoré rovnako z dôvodu pasivity svojich orgánov nerozhodlo o celom rade ďalších vecí. Keďže v čase rozhodnutia spoločenstva o príspevku na činnosť spoločenstva bola právna úprava v zákone č.182/1993 Z.z. nedostatočná, mal súd pri výklade tohto pojmu použiť všeobecné interpretačné pravidlá (§ 35 ods.2 Občianskeho zákonníka). Uzavrel, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný funkciu predsedu spoločenstva reálne vykonával a že vlastníci bytov jeho nárok na odmenu uznávali a dlhoročne považovali ,,mesačný príspevok na činnosť spoločenstva“ za odmenu predsedovi resp. nikto z vlastníkov bytov ani orgánov spoločenstva nespochybnil faktický stav. Z týchto dôvodov nemohlo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora. Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu konštatoval neudržateľnosť právnej argumentácii generálneho prokurátora o tom, že mesačný príspevok na činnosť spoločenstva schválený pôvodnými nájomcami bytov
1 druhá veta O.s.p., najskôr skúmal, či konanie pred súdmi nie je postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., alebo tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté žiadnou z vyššie uvedených vád. S výnimkou týchto vád je dovolací súd viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho mimoriadny dovolateľ obsahovo vymedzil. Mimoriadny dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. sa uplatňuje výlučne vo vzťahu k pochybeniam súdov pri aplikácia hmotného práva na zistený skutkový stav, nie opačne na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov a z neho vyplývajúcich právnych záveroch súdov. V zmysle § 132 O.s.p. totiž súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Preto existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. nemožno založiť na odlišnom vyhodnotení vykonaných dôkazov mimoriadnym dovolateľom a z toho plynúcim odlišným názorom mimoriadneho dovolateľa na skutkové a právne otázky prejednávaného sporu. Treba ešte dodať, že medzi zákonné dovolacie dôvody nepatria tie, ktoré sa vzťahujú k námietkam o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov. V prejednávanej veci generálny prokurátor zdôvodnil mimoriadne dovolanie tým, že súdy pojem ,,príspevok na činnosť spoločenstva“ nepovažovali za odmenu predsedu spoločenstva, napriek nedostatočnej právnej úprave zákona č.182/1993 Z.z. v čase schvaľovania zmluvy o spoločenstve a dlhoročnej zaužívanej praxi vlastníkov bytov, ktorí tento príspevok uznávali a považovali za odmenu správcu. Generálny prokurátor teda dôvodnosť podaného opravného prostriedku nezaložil na tvrdení, že súdy aplikovali na vec nesprávne ustanovenie právneho predpisu alebo že správne ustanovenie právneho predpisu nesprávne interpretovali. Výslovne namietal len to, ako súdy hodnotili zistené skutkové okolnosti a že nevzali do úvahy podľa neho rozhodujúce okolnosti sporu. Mimoriadne dovolanie teda založil výlučne na svojom odlišnom názore na hodnotenie veci, doslova ,,na opačnom uhle pohľadu“, ktorý však bez ďalšieho nemôže byť považovaný za relevantný podklad pre tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci súdom. Sám dovolateľ v dovolaní uvádza, že skutkové závery súdu prvého stupňa sú správne (viď citácia z mimoriadneho dovolania :,, tvrdenie žalobcu, že predsedovi spoločenstva nebola zhromaždením schválená odmena, zodpovedá skutočnosti“), rovnako považuje zistený skutkový stav súdov za úplny a správny, pričom z neho aj vychádza. Dovoláva sa len toho, aby súdy pri svojich záveroch prihliadli na zistené skutkové okolnosti sporu ,,inak“ respektíve zohľadnili pri svojom rozhodnutí ,,dlhoročnú prax vlastníkov bytov a pasivitu orgánov spoločenstva“, ktoré skutkové okolnosti podľa jeho názoru odôvodňujú odlišné právne posúdenie tejto veci v prospech žalovaného. S poukazom na tieto námietky generálneho prokurátora najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na to, že mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993, obdobne rozsudky najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 5 M Cdo 10/2008, 5M Cdo 8/2010). S poukazom na vyššie uvedené a na viazanosť dovolacieho súdu obsahom dovolacích námietok, najvyšší súd uzatvára, že námietky mimoriadneho dovolateľa o tom, že rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, prezentované výlučne v súvislosti, s podľa jeho názoru, zlým vyhodnotením dokazovania súdmi, nie sú spôsobilé založiť existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd sa týmito námietkami nemohol zaoberať a preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol ( § 243i
1 O.s.p.). Povinnosť nahradiť trovy konania o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na jeho podanie (§ 148a ods. 1 a 2 O.s.p.).V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov tohto konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd mu preto priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v sume 118,70 € a to za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu zo 6.júna 2012 v sume 91,29 € ( § 10 ods.1
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál 7,63 € (§ 1 ods. 3
3 vyhlášky) a DPH z týchto súm 19,78 € (§ 18 ods.3 vyhlášky). Pokiaľ si právny zástupca uplatnil nárok na trovy právneho zastúpenia aj za úkon prevzatie veci, dovolací súd mu ho nepriznal, pretože zastupoval žalovaného aj počas celého základného konania a bol tak náležite oboznámený s problematikou sporu. Iný úkon právnej služby zo spisu nevyplýval. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.