Krajský súd v Žiline na odvolanie otca proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o určení vyživovacej povinnosti od
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4.
výslovného znenia § 238 ods. 4 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1, 2 a 3 neplatia, ak ide o dovolanie podané vo veciach upravených zákonom o rodine okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva a zapretí rodičovstva, o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci určenia vyživovacej povinnosti k maloletému). Ide teda o rozhodnutie, ktoré je taxatívne vymenované v ustanovení § 238 ods. 4 O.s.p. ako rozhodnutie, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Preto prípustnosť dovolania otca z ustanovenia § 238 O.s.p. nemožno vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, že nie každé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ tvrdil, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu mu nebol k dnešnému dňu doručený do vlastných rúk. Uvedené tvrdenie sa však nezakladá na skutočnosti, pretože
obsahu spisu dovolateľ prevzal rozsudok odvolacieho súdu do vlastných rúk dňa 23. októbra 2014, pričom uvedenú skutočnosť potvrdil vlastnoručným podpisom na poštovej doručenke nachádzajúcej sa na č.l. 215 spisu. Vzhľadom k tomu, že v zmysle § 45 ods. 2 O.s.p. sa údaje na doručenke považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak, bolo povinnosťou dovolateľa predložiť dovolaciemu súdu dôkazy preukazujúce nepravdivosť údajov na doručenke. Dovolateľ však svoju dovolaciu námietku založil len na tvrdení o nedoručení rozhodnutia bez ďalšieho. Z týchto dôvodov dovolací súd musel vychádzať z údajov na doručenke preukazujúcich prevzatie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľom do vlastných rúk a preto jeho námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. K námietke dovolateľa, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, dovolací súd poukazuje na ustanovenia § 214 ods.1 O.s.p. ( pzn. dovolacieho súdu : v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ktoré ukladá odvolaciemu súdu povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
, c/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že vo veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie ani v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, zodpovedal § 214 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd dodáva, že odvolacím súdom boli dodržané aj formálne podmienky pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.,
ktorého o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Túto povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil viď „Zoznam vecí“ určených na deň
3 Zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu. Zmyslom a účelom bežného výživného poskytovaného rodičom na základe povinnosti určenej ustanovením § 62 Zákona o rodine je pokrytie všetkých aktuálnych mesačných potrieb dieťaťa. Ide o vyjadrenie tzv. spotrebného charakteru bežného výživného. Súd preto určuje výživné v takej výške, ktorá bude zodpovedať preukázateľným mesačným výdavkom potrebným na uspokojenie potrieb dieťaťa bez toho, aby po ich uhradení vznikli ďalšie finančné rezervy. Inými slovami výživné nemá slúžiť na vytváranie peňažnej úspory určenej na budúce ešte neexistujúce výdavky dieťaťa, ale na jeho súčasnú ,,spotrebu,,. Z tohto dôvodu zákonodarca v následnom ustanovení § 63 ods. 3 Zákona o rodine umožnil určenie výživného na tzv. tvorbu úspor, ktoré predstavuje výnimku zo zásady spotrebného charakteru bežného výživného. Hoci sa platí tiež v pravidelných časových intervaloch popri bežnom výživnom, má odlišný účel, ako aj ďalšie osobitosti, ktoré je nevyhnutné brať do úvahy pri jeho určovaní súdom. Výživné určené na tvorbu úspor sa poskytuje nad rámec aktuálnych mesačných potrieb dieťaťa spravidla za účelom zabezpečenia nákladov na budúce bývanie, štúdium, či zdravotnú starostlivosť alebo iné osobitné výdavky presahujúce bežnú spotrebu dieťaťa. Ďalším podstatným prvkom odlišujúcim výživné určené na tvorbu úspor od bežného výživného je platobné miesto a spôsob nakladania s týmito peňažnými prostriedkami. Kým bežné výživné sa platí k rukám rodiča, ktorý s ním v podstate nakladá
svojho uváženia, nakladať s úsporami môže výlučne dieťa, ktorému sú určené a preto sa tieto finančné prostriedky ukladajú na účet dieťaťa a ich použitie je možné len so súhlasom súdu. Súd môže rozhodnúť o povinnosti rodiča platiť výživné na tvorbu úspor v zmysle citovaného ustanovenia len za predpokladu, že dospeje k záveru o takých priaznivých majetkových pomeroch rodiča, ktoré okrem bežného spotrebného výživného umožňujú rodičovi platiť dieťaťu finančné prostriedky navyše, nad rámec bežného výživného t.j. na vytvorenie úspor pre budúce výdavky. Preto musí v konaní skúmať majetkové pomery rodiča a zdôvodniť, že tieto pomery sú tak nadštandardné, že umožňujú aj tvorbu úspor nad rámec bežného výživného a súčasne musí skúmať aj existenciu odôvodnených potrieb dieťaťa vyžadujúcich si určenie takéhoto výživného. V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti otca k maloletému je dôvodný v rozsahu sumy 120 €. Túto čiastku určil v zmysle ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine po tom, ako zohľadnil jednak príjmy oboch rodičov maloletého, ich osobné, majetkové a bytové pomery, mieru osobnej starostlivosti rodičov o dieťa a predovšetkým potreby maloletého v aktuálnom čase (mesačné výdavky). Jeho záver bol teda taký, že suma 120 € predstavuje aktuálne mesačné potreby dieťaťa, ktoré je otec maloletého vzhľadom k jeho pomerom schopný platiť. Odvolací súd tým, že zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že súdom prvého stupňa určené výživné v sume 120 € rozdelil na 100 € ako bežné výživné a sumu 20 € určil na tvorbu úspor, v skutočnosti rozhodol, že aktuálne mesačné potreby dieťaťa pokryje suma 100 € a majetkové pomery otca sú také, že umožňujú aj tvorbu úspor. Návrh matky bol teda dôvodný len v rozsahu 100 €. V konečnom dôsledku odvolací súd nepovažoval rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ išlo o výšku určeného výživného za správne. Ustanovenie § 213 ods. 3 O.s.p. síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa, avšak len za predpokladu, že dokazovanie sám opakuje a zadováži si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p. Odvolací súd však týmto spôsobom nepostupoval, pretože k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa pristúpil bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie a tým neprípustne prehodnotil skutkové zistenia súdu prvého stupňa a dospel k odlišnému rozhodnutiu. Rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá ani požiadavkám kladeným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. na jeho odôvodnenie, pretože z neho nevyplýva, aké dôvody viedli odvolací súd k prehodnoteniu záverov súdu prvého stupňa. Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie vo vzťahu k splneniu zákonom určených podmienok pre určenie výživného na tvorbu úspor v zmysle § 63 ods. 3 Zákona o rodine nejako neodôvodnil. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či vôbec a z akých dôvodov sú majetkové pomery otca natoľko nadštandardné, že mu umožňujú tvorbu úspor nad rámec bežného výživného, a bez riadneho odôvodnenia ostala aj otázka vzťahujúca sa k špeciálnym potrebám dieťaťa vyžadujúcim tvorbu úspor. Napokon odvolací súd porušil aj ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom k tomu, že ani jeden z účastníkov nenavrhoval tvorbu úspor, pričom táto otázka nebola predmetom konania pred súdom prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie založil na aplikácii ustanovenia § 62 Zákona o rodine, bolo rozhodnutie odvolacieho súdu z pohľadu účastníkov konania tzv. prekvapivým rozhodnutím. Pokiaľ odvolací súd chcel aplikovať vo veci ustanovenie § 63 ods. 3 Zákona o rodine, ktoré nebolo v doterajšom rozhodovaní veci použité, mal účastníkov vyzvať, aby sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia aspoň vyjadrili a umožniť im namietať správnosť tohto ,,nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Vyššie uvedené porušenia procesných predpisov zo strany odvolacieho súdu mali za následok odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom a zaťažili odvolacie konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nemôže byť vecne správne a existencia tejto vady konania sama osebe je natoľko závažná, že v dôsledku nej nemôže obstáť zmeňujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu o určení výživného v období od 1. apríla 2014 a o zameškanom výživnom za dobu od 1. apríla 2014 do 7. mája 2014, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom k zrušeniu napadnutého rozhodnutia sa dovolací súd už nezaoberal skúmaním ostatných dovolacích dôvodov namietaných dovolateľom. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.