N a j v y š š í s ú d 5 To 10/2007 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Hatalu a členov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr

§ 35ods.

2, § 40 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák., uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky obžalovanému B. a 32 (tridsaťdva) mesiacov obžalovanému P.. Na výkon uložených trestov ich zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň boli zrušené výroky o trestoch z trestného rozkazu Okresného súdu Nitra z

1. apríla 2006, sp. zn. 1 T 7/2005, (ohľadom obžalovaného B.) a z rozsudku Krajského súdu v Nitre z
2. februára 1999, sp. zn. 1 T 42/98, (obžalovaný P.). Obžalovanému M. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. v znení zák. č. 553/2002 Z. z.

§ 35ods.

2 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) mesiacov so zaradením do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny, pričom 5 To 10/2007 6 bol zároveň zrušený výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Galanta z

1. februára 1996, sp. zn. 2 T 2/96, v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava zo
2. augusta 1996, sp. zn. 4 To 196/
3. A taktiež podľa § 248 ods. 1 Tr. zák. v znení zák. č. 13/1998 Z. z.

§ 35ods.

2 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov so zaradením do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny za súčasného zrušenia výroku o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Galanta z 26. marca 1999, sp. zn. 1 T 32/99, ako aj rozhodnutia nadväzujúce. Obžalovaným Ď. a S. podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. v znení zák. č. 692/2006 Z. z.

§§ 38ods.

2, ods. 3, 36 písm. j/ Tr. zák., u obžalovaného S. aj

§§ 42ods.

1, 41 ods. 1 Tr. zák. vo výmere 1 (jeden) rok (u obžalovaného S. je trest súhrnný). Výkon uložených trestov im bol podmienečne odložený – obžalovanému Ď. na 18 (osemnásť) mesiacov, obžalovanému S. na 4 (štyri) roky. Zároveň bol zrušený výrok o treste uložený obžalovanému S. rozsudkom Okresného súdu Nitra z

1. januára 2004, sp. zn. 6 T 35/02, v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra z
2. mája 2004, sp. zn. 4 To 42/04, ako aj rozhodnutia nadväzujúce. Proti tomuto rozsudku podali obžalovaní D. P. a P. Ď. v zákonnej lehote odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania sa domáhali zrušenia rozsudku s poukazom na tú skutočnosť, že sa skutkov nedopustili. Obžalovaný P. uviedol, že spoluobžalovanému B. robil iba šoféra, tento napokon aj zmenil svoju výpoveď v jeho prospech. Obžalovaný Ď. poukázal na tú skutočnosť, že spoluobžalovaný B. ho usvedčoval len z toho dôvodu, aby preniesol zodpovednosť na iné osoby. On mu iba priviezol tovar a odovzdal ho B. spoločníkom. 5 To 10/2007 7 Obaja navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohli odvolatelia podať odvolanie aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadnuc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil, že odvolania sú dôvodné, aj keď nie z dôvodov v nich uvádzaných. Odvolací súd zistil po splnení prieskumnej povinnosti, že krajský súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. a tieto aj správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 6 Tr. por., avšak s výnimkou skutkových zistení ohľadom skutku pod bodom 11/. K odvolacím námietkam obžalovaných treba uviesť, že nejde o nové, doposiaľ neuvádzané ich tvrdenia, s ktorými sa však prvostupňový súd v súlade so stavom veci a zákonom vysporiadal vo svojom odôvodnení. Obžalovaný B. podrobne popísal činnosť spoluobžalovaného P. nielen vo výpovedi z
3. februára 1996, ale aj pri konfrontácii z
4. marca
5. Neskoršiu zmenu výpovede nevedel dôveryhodne odstrániť. Naviac obžalovaný P. bol jednoznačne usvedčovaný aj obžalovaným H., ktorý naviac uviedol, že to bol práve obžalovaný P., ktorý všetko riadil a obžalovaný B. bol iba jeho „koňom“. Také isté presvedčenie nadobudol aj obžalovaný H. (č. l. 134), napokon aj svedok B. jednoznačne usvedčoval obžalovaného P. (č. l. 312). 5 To 10/2007 8 Z uvedeného je nesporné, že vina obžalovaného P. nebola postavená iba na jednej, navyše odvolanej výpovedi a je nepochybné, že skutkov sa dopustil tak, ako to ustálil krajský súd. Pokiaľ však ide o skutok pod bodom 11/ týkajúci sa aj obžalovaného Ď., nemožno sa stotožniť so záverom prvostupňového súdu ohľadom vyhodnotených dôkazov. Z výsluchov obžalovaných, svedkov, poškodených, ale najmä z listinných dôkazov - II. zväzok, čl. l. 180 a nasl. je zrejmé, že tovar obžalovaní prevzali v dňoch
6. februára a
7. februára 1992 a nie
8. februára a
9. februára 1992, ako to krajský súd ustálil. V uvedených dňoch boli vystavené faktúry a nie odvezený tovar. Je pritom nepochybné, že skutok bol dokonaný už odvezením tovaru, nakoľko už vtedy mali páchatelia úmysel zaň neplatiť a nie až po vystavení faktúr. Pokiaľ však ide o účasť obžalovaného Ď. pri páchaní tohto skutku je nepochybné, že sa ho dopustil. Je usvedčovaný nielen obžalovaným B., ktorý v jeho prípade sa ani nesnažil zmeniť výpoveď, naopak tvrdil, že tento ho vydieral tým, že pokiaľ nebude ďalej tovar vyberať, udá ho. Usvedčovaný bol aj obžalovaným H., ktorý taktiež potvrdil vyhrážky zo strany obžalovaného Ď. voči obžalovanému B.. Dokonca označil tohto za organizátora, ktorý sa podieľal aj na odpredávaní tovaru. Taktiež svedok L. tohto obžalovaného usvedčil aj vo svojej výpovedi, aj pri konfrontácii s obžalovaným B.. Podľa názoru odvolacieho súdu však prvostupňový súd pochybil, keď nepoužil kvalifikáciu najpriaznivejšiu pre páchateľov. Nariadením vlády č. 428/2005 bola minimálna mzda stanovená na 6 900 Sk, z čoho je zrejmé, že škoda veľkého rozsahu predstavuje sumu 3 450 000 Sk (napr. obžalovaný P. spôsobil škodu 2 921 161 Sk). 5 To 10/2007 9 Krajský súd však nepoužitie neskorších zákonov (po
10. septembri 2003) odôvodnil tým, že by musel použiť aj tzv. asperačnú zásadu, ktorej použitie by bolo pre páchateľov nepriaznivejšie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 299a ods. 3 Tr. zák. účinného do
11. januára 2006, z ktorého je zrejmé, že tzv. asperačnú zásadu, by mohol súd použiť len vtedy, ak by dotknuté trestné činy boli spáchané po
12. septembri 2003, čo v danej veci nebolo. Odvolací súd uvedené pochybenia nemohol sám napraviť, nakoľko by musel meniť skutkové zistenia prvostupňového súdu (skutok pod bodom 11/), jednak predložený spisový materiál obsahoval len časť spisov o predchádzajúcich odsúdeniach, v ktorých rozsudkoch by bolo potrebné rušiť výroky o trestoch. Až po odstránení vyššie uvedených pochybení, vyhodnotení dôkazov v zmysle hľadísk uvedených v § 2 ods. 6 Tr. por. bude možné opätovne rozhodnúť. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave
13. apríla 2008 JUDr. Peter H a t a l a , v. r. predseda senátu 5 To 10/2007 10 Za správnosť vyhotovenia: